Stĺpček na piatok (blog)

Piatok, leto 2019
O fenoménoch dnešnej doby
Už dosť dlho sledujem okolo seba zopár fenoménov, ktoré sa vyskytujú v mužskej populácii v mojom veku a nedalo mi, aby som čosi o tom nenapísal. Hoci sa mi dlho písať nechcelo, toto som predsa len dal dokopy. Je to dlhší blog (sorry) a ide v ňom o typy chlapov, ktoré som vypozoroval medzi tými, ktorých evolúcia vylúčila zo svojich radov (raz som o tom písal blog – 21.9. 2018). Týka sa teda mojich rovesníkov (samozrejme aj mňa) a tu sú tri typy mužov z generácie Husákových detí, ktoré som vybral na opis. Ide len o mužov, ale nie je to preto, že by som nevyznával rovnosť pohlaví – iba sa o ženách už jednoducho neodvažujem písať.

Typ č.1: Dedodecko
Dedodecko je čoraz rozšírenejším fenomén súčasnej doby. Ide o chlapa vo veku niekde medzi 35 a 45, ktorý už nie je najmladší a preto začína častejšie pociťovať bolesti kdekoľvek na tele (kde predtým nikdy neboli) a akosi je častejšie unavený a ufrflanejší. Ako taký dedo. Zároveň je tento chlap single, čo je v dnešnej dobe dosť rozšírený status (viď nižšie) a preto nikdy nemal rodinu, nemusel sa o nikoho starať, iba tak o seba samého. Ale zároveň mu so životom pomáhajú iní, lebo nie vo všetkom si vystačí. Nie je príliš praktický ani technicky nadaný a ženy od neho utekajú. Proste také decko. Dedodecko.

K úcte Dedodecka slúži, že aspoň pracuje a nie je tak finančné závislý na rodičoch či súrodencoch. Iba občas – keď minie viac, ako si môže dovoliť – ale aj to poctivo splatí, lebo zase nie je úplne neschopný dement. Vie si aj navariť, takže od hladu neumrie, ale často zavíta aj do maminej kuchyne, keďže nemá ženu, ktorá by mu to vyčítala. Vie aj bývať sám, ale byt nijako nezveľaďuje, veď načo, keď je sám so sebou spokojný.

Býva roztržitý ako typické decko a keď chce niečo povedať, povie to úplne od veci aj počas konverzácie iných ľudí o inej téme. Našťastie ale aj existujú Dedodeckovia, ktorí si tento svoj nevyspelý spôsob komunikácie uvedomujú a počas rozhovorov radšej čušia, aby sa potom nehanbili sami pred sebou, že ako od veci rozprávali.

Dedodecko rád cestuje, ale pripravte sa nato, že s ním na dovolenke musíte čakať patálie. Má svoje potreby a to z oboch strán spektra – z tej dedovskej (frfle, teplo mu je, zima mu je, bolí ho niečo, nebaví ho niečo…) a z tej detskej (mrnčí, teplo mu je, zima mu je, srať potrebuje, trucuje, odvráva…). Je s ním však aj zábava, ale tú trpezlivosť s ním potrebujete. Dobré je, že na cestách nie je úplne krivý a vie prísť, kam treba. Väčšinou. Občas síce trafí úplne inde, ale ako typický dedo sa zatne a nikoho sa nespýta na cestu. Je totálne presvedčený o svojej pravde. Proste ako dedo a decko v jednej osobe.

Typ c.2: Singláč
Podobne ako Dedodecko, aj singláč je stále častejšie sa vyskytujúcim zjavom 21. storočia. Nie je schopný si nájsť partnerku (a väčšinou ho ženy odmietajú) a tak ostáva single aj po veku „magických“ 35 rokov. Tam totiž je niekde tá hranica, keď slobodný chlap začína cítiť starnutie a prestáva sa cítiť zaujímavým.

Čím sa singláč dnešnej doby vyznačuje? Spravidla má prácu a vie si na seba zarobiť. Má aj byt, takže má kde bývať. V horšom prípade býva u mamy a tá mu ešte aj v štyridsiatke robí v sobotu ráno kakao. Ak už ale býva sám, platí si hypotéku, má povedzme aj auto (na úver), dokonca si aj byt zariadil… ale tam sa to končí. Upratovanie sa u singláčov (ale aj u dedodeckov) koná v intervale od troch týždňov do troch mesiacov. Bordel mu totiž nemá kto vyčítať a mama mu už do detskej nechodí. A on nemá motiváciu sa snažiť, keďže muž bez ženy je ako spisovateľ bez múzy. Pokrčí ramenami a sadne k telke. Alebo ku knihe.

Typický singláč sa ale napriek svojmu neúspechu so ženami snaží nadviazať nejaké tie kontakty s opačným pohlavím (alebo aj so svojím, ak patrí do partie LGBTI). Skúša preto rôzne zoznamky, ale spravidla mu žiadna neodpíše, respektíve mu odpovie, že aký je síce milý, ale ona si už našla iného. Na tinderi sa občas strafí s nejakou peknou tvárou, ale po pár správach mu cica jednoducho prestane písať.

Singláčovi tak ostáva už len nadviazanie osobného kontaktu. To je už ale v jeho veku obmedzené, lebo všetky baby plus mínus 7 rokov sú zadané a vydaté. A s deťmi. A tie mladšie na neho pozerajú ako na starca, niektoré mu to aj otvorene povedia. Prihovárať sa ale len tak ženám sa už v dnešnej dobe neodváži, veď nechce byť za úchyla, čo sa vo vlaku (nedajbože na pláži!) len tak prihovorí nejakej slečne. Dnes to už proste nefičí.

A tak má singláč na výber dve možnosti. Buď sa bude zúfalo snažiť ďalej a riskuje ďalšie faily, alebo sa zmieri so samotou. Šťastím singláča je to, že stále má kamarátov a rodinu, s ktorými môže tráviť čas. Môže sa tak venovať krstným deťom a ďalším synovcom a neteriam, môže pestovať svoje hobby a ráno ho nebudí detský plač ani žiadne iné potreby (okrem tých svojich). Stále je slobodný a môže si zadeľovať čas.

Typ č.3: Nerd
Tretím rozšíreným fenoménom je nerd – samotár, čudák, bifľoš… Slovenčina na to nemá presné pomenovanie, takže to opíšem. Tento druh homo sapiensa je spravidla tiež single (ale nemusí to byť pravidlo, môže mať manželku nerdku) a sa vyznačuje aj tým, že hoci nevie praktické veci, na druhej strane ovláda kopec nepotrebných vecí. Napríklad vám do detailov porozpráva o nejakej historickej udalosti, o ktorej vie iba on a asi dvanásť nerdov, alebo má úplne nepraktické a nepotrebné hobby ako modelárstvo, potápanie či filozofiu, v horšom prípade venuje voľný čas učeniu sa klingončiny, elfčiny či nekonečnému teoretizovaniu a čítaniu o udalostiach v Star Wars či LOTR, ktoré sa nikdy nestali.

Pamätá si dátumy a miesta na mape, ale to či ráno zamkol byt, si nepamätá. Žije (spravidla) sám a v tom svojom byte má hlavne veľkú knižnicu, veľkú telku a sledovanie nekonečných seriálov a filmov, posteľ ustlanú na jednej strane, neporiadok na balkóne (ak nejaký má) … a to je asi tak všetko.

Občas ale stane, že nerd vie byť praktický a to v prípade, že ide o človeka, ktorý má ukončené nejaké to praktické vzdelanie – elektrotechniku, IT, fyziku, stavarinu… O týchto ľudí je na trhu práce záujem a vedia si na seba aj slušne zarobiť. A dokonca si môžu aj vybrať miesto na život. Dnešní praktickí nerdi, či už programátori alebo vedci, sa môžu uplatniť kdekoľvek. V Austrálii, Kanade, v Británii, USA… Jednoducho v krajinách, kde ich finančne aj odborne dobre ohodnotia. To sú ti šťastnejší nerdi. Tí s nepotrebným humanitným vzdelaním trčia tam, kde sa narodili.

 

Piatok, jar 2019
O samote 2
Raz som na tomto blogu písal o samote. Že to nie je zásadne zlá vec a trochu sa líši od osamelosti – lebo tá je často nedobrovoľná a dlhotrvajúca, resp. trvalá. Samota zas môže byť občasná a človek ju hľadá dobrovoľne. Dlhé roky som mal zo samoty a osamelosti strach, ale napokon som samotu začal vyhľadávať aj ja. Bál som sa len toho, že postupom rokov sa zaradím k tým, čo zostanú trvalo osamotení. Ale na niečo som napokon predsa len prišiel a v poslednej dobe som aj mal priestor a čas sa v tom vo svojom vnútri utvrdiť.

Od toho blogu o samote prešlo pár rokov a udali sa nejaké tie veci, z ktorých najzásadnejší – a asi najtrvalejší – dopad mali (majú) tie negatívne. Ale aj tie prinášajú skúsenosť a na základe tých skúseností sa človek vie rozhodovať, čo ďalej. A vie zvažovať veci. Ale k tej samote a osamelosti. V rámci dosiahnutia duševnej rovnováhy som často v posledných rokoch vyhľadával samotu a prečistenie si mysle. Tým teraz nemyslím meditácie či nejaké ezotericky ladené sprostosti, ale takú tú bežnú samotu. Napríklad som sa odtrepal do Anglicka, tam si požičal auto a niekoľko dní sám cestoval. Zistil som, že mi je samému dobre a tento letný exil v UK som začal praktizovať pravidelne (za čo ďakujem bráchovi a švagrinej). Ale aj doma som si vedel nájsť na seba čas a tráviť ho osamote. A nikoho som nechcel ani nepotreboval.

Asi preto sa mi podarilo konečne dospieť k rozhodnutiu a prijať tú samotu ako trvalú. Lebo hoci žijem sám a som single, nie som osamelý a mám okolo seba skvelú famíliu (vrátane mojich krstných detí) a niekoľko skutočných priateľov – rovesníkov – s ktorými viem tráviť čas a robím to rád. A oni vedia pochopiť, keď chcem byť sám. Až donedávna som ale stále cítil aj potrebu hľadať si nejakú trvalú známosť, s ktorou by som mohol prežiť roky (možno zvyšok života), ale v poslednom čase mi došlo, že to vlastne už ani nechcem. Mám 38 a za sebou pár zlých skúseností so ženami a naozaj už nemám chuť zažiť ďalší fail. Ženy, o ktoré som stál, ma poslali kade ľahšie, alebo proste sklamali. Samozrejme som aj ja sklamal kdekoho, na nič sa nehrám, nie som zďaleka ideál. Dokonca mám akúsi magickú schopnosť odpudzovať ženy, ktoré sa mi páčia, pravdou je ale aj to, že som si nejaké tie dobré šance jednoducho pres*al. To sú tie zlé rozhodnutia v živote.

A tak som sa postupne zmieril s tým, že zostanem sám. Dá sa to. Cynicky povedané, nezamorím našu ťažko skúšanú planétu ďalším potomstvom – nato sú tí chlapi, ktorí si ženy našli. Ja som sa svojimi rozhodnutiami, zlým výberom a sčasti smolou pripravil o túto možnosť a teraz som už vo fáze, kedy mi to je jedno a už sa nemienim snažiť. Nemenovaný kamoš z nášho klubu KMVE (blog z 21.9. 2018) mi raz povedal, že on už hodil flintu do žita a teraz ju symbolicky hádžem aj ja. Už nestojím o ďalšie pokusy so ženami. Dôvera a trpezlivosť majú svoje hranice. Iste, na tomto svete stále existuje pár dievčat, ktoré keby prišli za mnou a povedali “Vieš čo, ja by som si ťa za muža vzala”, tak by som okamžite prikývol. Ale tie sú buď zadané alebo žijú dakde úplne inde alebo mi túto vetu nikdy nepovedia. Takže tak. Trvalá samota to istí a ja sa jej konečne po dlhých rokoch nebojím.

A týmto (opäť) končím tento blog a na neurčitý čas aj písanie všeobecne. Ak ešte niekto máte záujem o Snívaj o mne ráno, napíšte mi na Messanger alebo Whasup alebo email. Lebo ďalšia kniha dlho nebude, ak ešte vôbec. Pekný deň želám, priatelia.

 

Piatok 18.1. 2019
O deviatkach
Nedávno – v minulom roku – som tu neraz písal o “osmičkových” rokoch a vlaňajších okrúhlych výročiach, ktoré sa spájajú so Slovenskom a Československom (1918, 1938, 1948 atď). V našej histórii však majú miesto aj deviatkové roky a jedeno okrúhle (50.) výročie nám pripadá hneď na tieto januárové dni – v roku 1969 sa 16. januára upálil Ján Palach, český student. Urobil tak na protest proti okupácii Československa sovietskymi vojskami. O dvadsať rokov nato – v januári 1989 – bol v Prahe tzv. Palachov týždeň, kedy sa zišli študenti a aj iní odvážni ľudia, aby si Palachove výročie smrti pripomenuli. Verejná bezpečnosť a eštebáci ich samozrejme rozohnali a vyše tisícku zatkli, ale bol to dosť hlasný výkrik slušných ľudí voči totalitnej moci, ktorá nás tu držala za plotom. O pár mesiacov nato prišla nežná revolúcia, ktorej 30. výročie si pripomenieme v novembri. A nielen našej revolúcie, ale aj pád berlínskeho múru a železnej opony.

Toto sú tie výročia, ktoré si treba pripomínať kvôli tým odvážnym ľuďom, akými boli Palach a tí, ktorí sa postavili moskovskej agresii voči Československu. Sú ale aj iné deviatkové výročia – tie smutnejšie. Definitívny rozpad prvej ČSR v marci 1939 (a vypuknutie 2. svetovej vojny v septembri), začiatok veľkej hospodárskej krízy v roku 1929 či smrť generála Štefánika v roku 1919 (presne pred sto rokmi).

Ale aby som nepísal iba o modernej (a našej) histórii, deviatky sú aj v tých starších dejinách. Aj v antických. Veď náš slávny rímsky nápis na trenčianskej skale bude mať na jeseň 1840 rokov (je z roku 179 n.l.). A už keď sme pri Ríme, bude tomu okrúhlych 1950 rokov, čo sa Vespasianus stal rímskym cisárom a zaradil sa medzi najväčších imperátorov vôbec. Ale aby sme nechodili až tak ďaleko do histórie, v lete bude napríklad 230 rokov od francúzskej revolúcie (1789), ktorá navždy zmenila dejiny Európy. Obdivovatelia tyranských ideológií zas oslávia okrúhle výročia narodenia Hitlera a Stalina, kým slušní ľudia si pripomenú narodenie Hviezdoslava (1849), Einstenia (1879), Salingera (1919) či A.C. Doylea (1859), literárneho otca Sherlocka Holmesa. Okrem toho ale napríklad aj úmrtie slávnych objaviteľov Jamesa Cooka (1779) a Abela Tasmana (1659).

Presne pred 500 rokmi sa vydal na prvú úspešnú plavbu okolo sveta portugalský moreplavec Fernao Magalhaes (1519, na obrázku) a ukončil stredoveké bludy o plochej Zemi, pred 600 rokmi sa uskutočnila prvá pražská defenestrácia počas husitských vojen (1419), pred 400 rokmi sa v Uhorsku sa začínalo protihabsburské povstanie Gabriela Bethlena (1619 – 1626), pred 250 rokmi si James Watt patentoval parný stroj (1769, začiatok priemyselnej revolúcie) a pred 200 rokmi Briti založili Singapur a narodila sa im budúca kráľovná Viktória (1819). A presne pred sto rokmi na deň, 18. januára 1919, sa v Paríži začala Versaillská konferencia o podobe Európy po Veľkej vojne. Ako vidíte, je toho vela J Uvidíme ešte, čím sa do histórie zapíše 2019. Verme, že nie nejakým dizásterom.

 

Piatok 11.1. 2019
O krsňatách 2
Nedávno som tu písal o mojich krstných deťoch a o zaujímavých rozhovoroch s nimi. Najmä teda s Riškom, ktorý bude mať o dva mesiace už 11 rokov a jeho myšlienkové pochody ma fakt často nechávajú s otvorenými ústami. Napríklad minule som písal o tom, že podľa Riška si jeho krstný otec má nájsť ženu a mať vlastné deti (nielen krstné). Toto pokračovalo aj cez vianočné sviatky, keď som bol s nimi a on sa k tejto téme vrátil. Obkľukou cez moju nadváhu, ktorú som nabral počas decembra.

“Krstný, ty máš aké tučné brucho. Takéhoto som ťa ešte nevidel,” povedal mi s udiveným pohľadom a ja som len smutne prikývol. Rekordných 92 kíl bolo vidieť trčať cez pulóver a sám som si uvedomoval, že môj BMI index je kdesi za červenou čiarou. Ešte aj Janka sa zasmiala, že takého ma ešte nikdy nevidela. Ty a brucho, krútila hlavou, to nejde dokopy. Nuž a samozrejme si to všimlo aj dieťa, okamžite to úprimne okomentovalo a na gauči sme mali potom vážny rozhovor.

S týmto bruchom si ženu nenájdeš, krstný, sprisahanecky mi povedal Richard, po ktorom som inak pomenoval hlavnú postavu mojich dvoch kníh. “A mám si ju hľadať?” spýtal som sa dieťaťa a fakt som sa tváril vážne, lebo tie rozhovory s ním už nie sú len o srande, ale majú mi čo dať. “Áno, musíš. Ale musíš aj schudnúť.” (mimochodom, hneď na druhý deň som išiel behať okolo jazier). Okej, hovorím mu, nájdem si ženu. “Máš nato desať rokov,” znela odpoveď, ale potom ešte Riškovi napadla jedna dôležitá vec: “Koľko to máš vlastne rokov, krstný?” Povedal som mu to a po tom, ako prekonal šok z toho astronomického čísla, zmenil ultimátum na menej: “Tak ti dávam dva roky.” No super, ďakujem, Riško. Jedného potomka snáď ešte v živote stihnem.

Keď sme potom odchádzali od Andy a Sendyho z Dúbravky naspäť do Senca, v aute bol krik a bordel. Proste štyri rozbláznené decká a ich traja rozbláznení bratranec+sesternice. Nevedeli sa utíšiť a tak im hovorím: “Riško chce, aby som mal svoje deti, ale keď vidím, akí ste zlí, tak žiadne nechcem mať”, načo nastalo ticho a Riško mi so zhrozeným výrazom v tvári hovorí: “Krstný, ale ty musíš mať deti. Oni budú múdre!” Skoro som sa nahlas rozosmial, ale kusol som si do pery a hovorím im – aj Emke, Sofinke a Tomimu, ktorí tam sedeli: “Aj vy ste ste múdre a pekné deti, ale občas sa správate ako paviáni.” Ešte aj Janka im čosi rodičovsky naložila a potom bolo božské tícho až do Senca. A tam ma všetci vybozkávali na rozlúčku.

Takže som od Riška dostal takéto krátke ultimátum, rozkaz zněl jasně. Dámy, nehláste sa všetky naraz.

 

Piatok 4.1. 2019
O predpovediach
Všade sú samé predpovede, čo nás čaká budúci rok, okrem veštíc a šarlatánov sa vyjadrujú aj seriózni ľudia ako ekonómovia, novinári či politici. V The Economist som napríklad čítal skvelé triezve analýzy, žiadne konšpiračné/alternatívne exkrementy, ale články k veci a založené na faktoch o tom, čo môžeme očakávať v rôznych kútoch sveta počas roku 2019. A stojac na brehu jazera na svieže novoročné ráno som trochu rozmýšľal, čo nás tu na našej európskej hrude môže čakať v poslednom roku tohto turbulentného desaťročia. Tu je pár tipov a predpovedí.

V prvom rade, tento rok bude mať 365 dní, v tom sa nemýli ani veštica Teodora. Nejaká baba z Bulharska zas predpovedala aj ďalšie veci, napríklad že príde ekonomická kríza. Nato ale netreba horoskopy ani veštby – to je proste hra čísel, pravidelné cykly a hroziaci pád Británie do červených čísiel. Ekonómovia o tom hovorili už pred rokom, kým veštbu bulharskej baby objavil internet len pred pár týždňami. Aj bez nej tak praskne ekonomická bublina a ľudia sa znormálnia a pripomenú si finančnú gramotnosť. Bude to o čosi lepšie ako v 2008, ale predsa len nejaký pokles.

Potom tu budeme mať na Slovensku hokej, vraj chceme do štvrťfinále, čo štatisticky nevychádza, ale nechajme sa prekvapiť. Veštice a internet určite povedia, ako to celé bude – a potom sa stane presný opak. Isté je len to, že na Slovensku bude počas nejakých desiatich májových dní/dvoch týždňov zhruba 5 miliónov trénerov a expertov kričiacich pred obrazovkou. To isté sa bude diať počas kvalifikácie futbalistov spoločne s bitkami primitívov počas zápasu s Maďarskom.

Veľký futbalový turnaj ani olympiáda nebudú, ale zato bude prezident Miro, ktorý pred Vianocami oznámil kandidatúru na titulke Plus 7 Dní. Tiež by ma neprekvapilo, keby boli predčasné voľby, ale to je ťažko tipnúť. Isté je iba to, že plagiátor bude naďalej spôsobovať chaos a znižovať verejné IQ a Pellinger – ako naša teta upratovačka nazvala nášho pána premiéra – bude len sem-tam decentne odporovať. A oné, Stefano ako úspešný kandidát na Il Presidenteho (skončí tesne za Mirom, menším zlom) si založí stranu a v ďalších voľbách dostane 10 percent. Lebo ľudia radi veria hlupákom a zloduchom, to je ďalšia istota.

Okej, stačilo slovenskej politiky, nechcem, aby ma (aj vás) už ďalej napínalo. Predpovedať môžem ešte to, že 2019 bude mať štyri ročné obdobia – hoci jar nemusí byť, lebo zo zimy to dá počasie rovno do leta. A vlastne ani to nemusí byť pravda, lebo čo ak príde kométa a vymetie nás ako takých dinosaurov. Ale keďže sme optimisti, prežijeme aj tento rok a Zem sa bude naďalej krútiť a bude guľatá (áno, Ema, guľatá). Prajem vám preto krásny a úspešný rok 2019, priatelia. Ja už mám svoje predsavzatie a idem do toho. Napriek všetkému, čo som tu tipoval bude 2019 dobrý rok, uvidíte 🙂


Novoročné ticho na jazerách, 1.1. 2019

 

Piatok 21.12. 2018
O Vianociach
Každý rok, keď sa kalendár preklopí do decembra, začnem si púšťať vianočné pesničky. Nerobil som to tak vždy, prišlo to až so sentimentom za domovom, keď som v decembri v zahraničí začul vianočné songy a to mi pripomenulo, že sa blížia sviatky. Keď som bol v Sydney, slávil som letné Vianoce a celý sviatočný deň som makal v reštike na Bondi Beach. Naozaj jedinečný zážitok J Jediný moment, kedy som si v tom roku uvedomil, že sú vianočné sviatky, bolo, keď som po “štedrej večeri” s partiou zapol radio a tam práve hrali So this is Christmas od Johna Lennona. Odvtedy sa mi tá pieseň spája s týmto austrálskym momentom. A mám ju rád.

V ďalšom roku, keď som bol v Írsku, som sa už zariadil tak, aby som na Vianoce išiel domov. Celý december, keď som robil v hoteli v Shannone, hrali z reprákov na chodbách aj v reštaurácii vianočné piesne a mne sa za celé tri týždne nezunovali. Pripomínali mi, že idem domov a že Vianoce po dvoch rokoch strávim doma. A keď nám letuška Aer Lingus po pristáti vo Viedni zaželala s neopakovateľným írskym prízvukom We wish you beautiful and peaceful Christmas, prišlo mi to ako keď Chris Rea spieva o tom, že šoféruje domov na Vianoce. Akurát, že ja som letel. Odvtedy vždy v angličtine aj v slovenčine hovorím na Vianoce presne toto prianie ako vtedy tá írska letuška. Až natoľko sa mi to vrylo do pamäti.

Z Dánska som sa už automaticky vracal domov na sviatky, vždy som si to tak zariadil. Na Vianoce by mal byť každý s rodinou. A doma. Hoci domov je premenné miesto, lebo ten je zvyčajne tam, kde máte rodinu. A ak sa náhodou presťahujete (hoc aj do Austrálie), je to váš domov, pokiaľ je tam s vami aj vaša família. Pre mňa sú Vianoce hlavne pokoj a pohoda s famíliou. A keď sa podarí prísť Adamovi z UK, je to ešte o to lepšie. Darčeky a také veci ma nezaujímajú už roky. Ani reklamy v telke. Radšej si pustím vianočné pesničky, v telke si pozriem akýkoľvek film s vianočnou tematikou a samozrejme aj prispejem svojou troškou k príprave Vianoc. A potom sú na rade tri dni pohody.

Prajem vám preto krásne a pokojné Vianoce, priatelia. Nech nikto z vás sa necíti osamelý a nech máte všetci pohodu doma. Kdekoľvek na svete to už je.

 

Piatok 14.12.2018
O krstňatách
Každý rok takto v decembri zanesiem mojim krstňatám mikuláša. Dvom chlapcom – jeden je môj originál krstný syn a druhý adoptovaný, lebo sa k tomu sám prihlásil pred pár rokmi – a im dvom sestrám-dvojičkám, ktoré síce moje krstňatá nie sú, ale ako keby boli. Proste štyri skvelé decká, ktorým vždy nosím na Mikuláša sladkosti. Aj tento rok to tak bolo.

Ono je to s tými deťmi zaujímavé. Sledujete ich, ako rastú, ako sa vyvíjajú a ako začínajú mať svoj názor a svoj vlastný rozum. S Tomim už sem-tam hovorím aj o babách, keďže má trinásť a už to pre neho ne sú blbé kravy ako donedávna, ale pekné kočky, pričom sa červená, keď sa na ne pýtam. Jedna sa mu teraz má podpísať na sadru, keďže si pri parkure zlomil pár kostí v chodidle. No frajer je to, čo vám poviem. Asi ten podpis od svojej favoritky dostane 🙂

Ale vietor z plachiet mi tentoraz vzal Richard, ten mladší z krstných synov. Počas návštevy sa ma zrazu opýtal, kde mám frajerku. Vravím mu, že veď nemám a on nato: “Môj krstný by mal mať frajerku. Ženu. A tiež svoje deti.” No čo mu nato máte povedať? Keďže mám ten záväzok úprimnosti, tak som mu normálne povedal, že u žien proste nemám úspech a mám preto iba dve krstné deti. Potom ma (asi naštastie) vyrušila Sofinka, ktorá ma začala objímať a štekliť, takže som v rozhovore o žene a deťoch nemusel pokračovať. Namiesto toho som sa naťahoval so Sofi – a aj s Emkou, ktorá sa samozrejme pridala – že kto koho šteklí.

Ale Riško ma už viackrát takto dostal svojimi úvahami. Jednu som dal dokonca aj do Rimana (kto ste čítali, viete, ktorú časť myslím). Po rozchode s bejvalkou sa ma raz na pláži na jazere spýtal, že kde mám frajerku. Hovorím mu, že už ju nemám, lebo odo mňa odišla. A on sa spýtal, či ju ešte lúbim. Hovorím mu nato, že už nie sme spolu. A on sa na mňa pozrel a normálne dospelo zopakoval otázku: “To viem, ale ja sa pýtam, či ju ešte lúbiš.” No skoro som odpadol. Potom neskôr prišiel ku mne a povedal mi: “Krstný? Mal by si si nájsť novú frajerku.”

Teraz rozmýšľam, že čo mu poviem na Vianoce, keď sa u nich zase objavím a keď mu náhodou zase napadne táto úvaha. On totiž asi vidí, že všetci tam na návštevy chodia v pároch či s deťmi ako rodiny, iba jeho krstný otec vždy príde sám ako také nemehlo. Začínam sa báť, čo sa ma opýta o pár rokov, keď už bude starší a nie desaťročné dieťa. A som rád, že trinásťročný Tomi sa ma tieto veci radšej ani nepýta. Lebo človek je akokoľvek úprimný a pravdovravný, nie vždy sa tie veci hovoria a vysvetľujú ľahko. Asi je znovu načase pouvažovať nad odchodom niekam preč odtiaľto. Alebo ešte lepšie – pouvažovať sám nad sebou.

 

Piatok 7.12. 2018
O pokrstení
Tak, a máme to za sebou. Riman je úspešne “pokrstený” a oficiálne uvedený do knižného sveta. Hoci je na trhu už pár týždňov, krstenie knihy prišlo na program až tento týždeň, a som rád, že krstným otcom Rimana sa stal známy rapper Tono S, ktorý prijal moju ponuku a prišiel (my Senčania si musíme pomáhať, že áno 🙂 ). Akcia prebehla dobre za výborného moderovania mojej jojkárskej kamošky Adrianky a som rád, že sa zaplnili všetky stoličky a že si moju knihu kúpili aj celkom cudzí ľudia, ktorých zrejme naša akcia zaujala.

Pokrstili sme to vodou z Váhu, keďže Rimania na území Slovenska najčastejšie pochodovali a bojovali popri tejto rieke a v Trenčíne zanechali nápis, o ktorom je táto kniha, a pozlátenými hrudkami symbolizujúcimi “vek zlata a striebra”. Práve tak totiž rímski historici a básnici nazvali éru, v ktorej sa môj príbeh odohráva. Rím je na vrchole moci, má dobrých cisárov a vedie úspešné ťaženia (až kým neprišiel Commodus, ale viac už nájdete v románe).

Chcem sa preto poďakovať nielen Tonovi S a Adrianke, ale aj všetkým tým, čo ste prišli (a aj tým, čo ste sa ospravednili – viem, že duchom ste boli s nami 🙂 ). A tiež mojim chalanom, ktorí sa významene pričinili o celú akciu, veľmi si to vážim, chlapci. Rovnako ako účasť vás všetkých, čo ste v stredu boli pritom.

A prečo práve Rím? (toto sa ma viacerí pýtali) Pomôžem si úryvkom z knihy, kde to vysvetľuje Richard, jedna z dvoch hlavných postáv: „Lebo Rím ma vždy fascinoval. A Rimania boli aj na území dnešného Slovenska, takže si myslím, že je dôležité o tom vedieť. Naša civilizácia totiž stojí na rímskych základoch. Ich právny systém, cestná sieť či dokonca ich vojenské usporiadanie sú dodnes základom európskej a celkovo západnej civilizácie. Keď čítate o Rimanoch, nemáte pocit, že sú veľmi odlišní od nás. Rím je ako genetická informácia vpálená do našej spoločnej pamäte, čosi ako spoločná spomienka, ktorú všetci Európania zdieľame.“

Preto som to napísal. Lebo Rím v podstate nikdy nezanikol a ostal tu, v našej pamäti je dodnes. My Európania, my všetci sme Rimania. 
Tono S krstí Rimana (foto Martinus)

 

Piatok 30.11. 2018
O klobásach
Posledné roky máme s chalanmi takú tradíciu. Niekoľko týždňov pred Vianocami hodíme do banku nejaké tie eurá a zídeme sa v pivnici jedného staršieho domu robiť klobásy. Normálne po sedliacky a poctivo ako naši otcovia a dedovia. S chalanmi (tentoraz sa nejedná o moju partiu z Klubu mužov vylúčených z evolúcie) sme to celé vymysleli raz nad pivom a odvtedy ich vyrábame a potom hrdo rozdávame rodine a priateľom pod vianočný stromček.

Robenie klobás má svoje čaro. Je to čosi úplne odlišné od našich bežných dní, keď sme slušne oblečení džentlmeni pracujúci na dobrých pozíciách a tváriaci sa múdro, inteligentne a oficiálne. Tu v pivnici domu kamošovej babky môžeme byť aj normálni chalani. Sme v pracovnom oblečení, na zahriatie máme dobrú marhuľovicu (domácu!), nejaké to pivo a na stole porcujeme totálnu sviňu priamo z bitúnku. A vedieme pritom chlapské reči (nebudem rozvádzať). Verte či nie, je to úžasná forma relaxu.

V piatkový večer prasátko rozrežeme, kusy mäsa ako bôčik, krkovičku či stehno si rozdelíme a zvyšok pomelieme na klobásy – je to vždy najmenej 40 kg. Potom to podľa Hypovej receptúry na zožltnutom papieri z roku tri dochutíme, pomiešame rukami (popritom všetkom si aj upečieme z mletého mäsa burger k žemli a zapíjame niečím dobrým na zahriatie) a necháme to pod dreveným korytom odležať do ďalšieho rána. V sobotu to potom stočíme do črievok (zdobnenina použitá zámerne, lebo črevo znie v tomto kontexte čudne) a povešané na paliciach vrazíme do starej údiarne. Tri dni sa to údi a potom nastáva fáza sušenia. Na Vianoce sú akurát konzumovateľné.

Začiatok decembra tak máme už pár rokov v znamení klobás. Je to pekná tradícia a ľuďom náš výrobok chutí. Je to neoceniteľný pocit, keď vám známi pochvália niečo, čo ste robili vlastnými rukami. Na nezaplatenie. Asi preto rozdávame tie klobásy s radosťou a za vatikánsku menu 🙂

 

Piatok 23.11. 2018
O pravde
Muži majú s tou situáciou skúsenosti. Partnerka sa ich opýta, či pribrala a oni okamžite odpovedia Nie (teda, pokiaľ vedia, že sa to od nich čaká). A to aj napriek tomu, že je evidentné, že ich polovička sa zväčšila a nie je to druhým stavom. Ženy zase vedia muža upokojiť odpoveďou, aký bol sex s ním dobrý – aj keď fejkovali orgazmus a rozmýšľali pritom, či je punčová zmrzlina lešpia ako vanilková. Hovoríme tomu nežné klamstvá. U žien aj u mužov. A nielen v týchto dvoch situáciách. Okrem vzťahov sa to týka aj zamestnania, priateľov či rodiny. Jednoducho bežného života.

Teraz nedávno som ale videl film, kde hlavná mužská postava bola totálne úprimná a pravdovravná. Chlapík sa na nič nehral a ženám povedal, čo si naozaj myslí. A nielen ženám – aj priateľom. A bolo to sympatické. Tak mi napadlo, že aké by to bolo, keby sme stále hovorili pravdu. Aj na sebe si totiž všímam, že v istých situáciách odpoviem “diplomaticky” a nie úplne pravdivo. Veď keď to poslúži dobrému účelu, tak prečo nie, Človek sa tak vyhne nepríjemnostiam a konfliktom. Ale potom sa objavila otázka: čo by sa stalo, keby som sa tým konfliktom a nepríjemnostiam nevyhýbal?

Odpoveď je v podstate jednoduchá: stratil by som priazeň a náklonnosť niektorých ľudí, ale možno by som si získal náklonnosť iných. A musel by som absolvovať nepríjemné rozhovory – to ale nie je vždy na škodu. Otázku Pribrala som? síce nemám od koho dostať, ale existuje kopec iných situácií, kde môžem odpovedať z fleku úprimne a nie sa schovávať za diplomatické odpovede. Preto som sa rozhodol, že si vyskúšam aspoň jeden týždeň byť totálne úprimný a hovoriť, čo si naozaj myslím a odpovedať na veci iba pravdivo. Sám som zvedavý, čo mi to prenesie a či nejakú zmenu aj zaregistrujem. Možno sa mi niektorí ľudia prestanú ozývať, neviem. Ale za pokus to stojí.

Veritas numquam perit, hovorili kedysi starí Rimania. Pravda nikdy neumiera, pravda sa nikdy neminie (a vyjde najavo). A to je celkom oslobodzujúci pocit.

 

Piatok 16.11. 2018
O Novembri
Zajtra je výročie Novembra. A ľudia idú opäť do ulíc. A ja s nimi. Lebo to, čo tu predvádza partia Robertov a kapitána Andreja, pripomína všetko to, čo sme tu mali pred Novembrom. Diktatúru nenažranej arogantnej chásky bez akejkoľvek empatie. A videli sme to aj po Novembri.

To, že Mečiar zneužíval políciu a tajnú službu, sme pred dvadsiatimi rokmi brali ako smutnú skutočnosť. Trochu sme si potom od mečiarizmu odvykli, ale Roberto nám opäť predviedol, ako sa zneužíva moc a polícia cez anonymné žaloby. Vykrikuje tu, fabuluje a ešte sa tvári akoby mu ublížili. Nedošlo mu, že ľudia ho poslali kade ľahšie, lebo je to arogantný boľševik, ktorému natoľko zachutila moc, že stratil všetky zábrany. On si radšej vymyslel Sorosa, ktorý evidentne riadi celý vesmír a aj záhrobie.

Samozrejme, pozadu nemohol ostať ani JUDr. Kapitán, majster sveta v ovládaní Ctrl+C a Ctrl+V. Ten ide rušiť výsledky volieb v Bratislave, lebo ľudia si nezvolili tých, ktorých si vybrali oligarchovia (a smeráci s esenesákmi). Namiesto nich si ľudia zvolili slušného človeka a Kapitán preto ide robiť za sponzorov špinavú robotu a napáda Valla na Ústavnom súde. Na tom istom, ktorý chcú smeráci a esenesáci tak veľmi ovládnuť. A zrejme aj to podanie odniekiaľ odpíše, nema problema.

Stačilo pár dní v tomto týždni a ľudia majú dosť. A navyše je týždeň Novembra. Tí mocou zaslepení akože politici si nemohli vybrať lepší termín. Na výročie nežnej vyháňajú ľudí opäť do ulíc. Svojou aroganciou a nenažranosťou zase zdvihli slušným ľuďom tlak. Tak ako v marci, keď zabili Jána a Martinu.

A tak, ako som tam bol vtedy prejaviť svoj občiansky hnev a nespokojnosť s touto svoločou, čo máme vo vláde, idem aj teraz.
Poďte dnes aj vy. Poďte s nami.

 

Piatok 9.11. 2018
O križovatkách
Určite to poznáte. V živote sa z času na čas objavia situácie, kedy sa musíte rozhodnúť takým spôsobom, že to rozhodnutie ovplyvní život na ďalšie roky dopredu. Alebo aj celý život. Teraz nehovorím zrovna o svadbe, to je pre mňa sci-fi, ale o bežnejších situáciách, ktoré sa objavia. Človek robí rozhodnutia celý život. Ale dôsledky niektorých pochopí až po rokoch. Inak tomu nie je ani v mojom prípade. Čo keby som to vtedy spravil inak, čo keby som vtedy ostal tam a tam a nešiel inde… A podobne. Občas tak rozmýšľam.

S rozhodnutiami, ktoré sa už stali a ktoré mali svoje následky, už nič nespravíme. Ale o tom, o čo sa stane v budúcnosti, ešte rozhodnúť môžeme. Častokát okolo seba počujem (a aj mne to občas kacírsky napadne), že “Kiežby sa mi toto a toto nikdy nestalo”. Vtedy mi vždy prídu na um slová Gandafa z Pána prsteňov (ja viem, nerd): “To si praje každý, kto zažíva zlé časy. Ale o tom už nemôžeme rozhodovať. Môžeme rozhodnúť len o tom, ako naložíme s časom, ktorý nám bol daný.” Veľká pravda. Už keď sa niečo stalo, treba myslieť dopredu.

Život je teda o rozhodnutiach, ako s ním naložíme v danom čase a kontexte (doba, dátum narodenia, rodina či krajina sú nepremenné, o ktorých nerozhodujeme). Keď preto počujem o zásahoch osudu či slovné spojenie “Malo to tak byť” ohľadom nejakej udalosti v živote, tak len nesúhlasne krútim hlavou. Je to podľa mňa iba lacná útecha. Žiadny vesmír, žiadne zásahy zhora, žiadne vibrácie či veštecké karty. Nič nie je tak preto, lebo to tak malo byť. Všetko je tak preto, lebo sme sa tak rozhodli. Či už o výbere povolania, či o mieste na život, či o výbere životného partnera, či o esemeskovaní/fejsbukovaní za volantom alebo že ochorieme na rakovinu či cirhózu (fajčenie a alkoholizmus sú napríkald dobrovoľné činnosti, nie zásah vesmíru).

Keď ste teda v živote na križovatke, rozhodnutie si treba dobre zvážiť. Nespoliehať sa na osud a ani sa neutešovať tou prázdnou frázou, že niečo tak malo byť alebo že “Veď bude, ako má byť”: Blbosť. Život máte vo svojich rukách, vy o ňom rozhodujete. Nespoliehajte sa na zásahy zhora, nerezignujte. Pánbožko nám dal slobodu vybrať si a slobodne uvažovať. O svojom živote a rozširovaní svojich talentov (ako v tom podobenstve) rozhodujeme my sami. Nič nie je tak, lebo to tak má byť. Všetko je tak, ako si to spravíme, tak ako sa rozhodneme.

 

Piatok 2.11. 2018
O Rimanovi
Chvíľu to síce trvalo, ale na slovenský knižný trh prišiel môj druhý román – RIMAN. Pilotné svojpomocné vydanie tejto mojej druhotiny sa už dávno rozpredalo (bol to malý obmedzený náklad) a teraz prichádza na trh celoslovenské vydanie – cez vydavateľstvo Marenčin PT (rovnako ako vlani Potomok). Riman – tento je oproti pilotnému vydaniu trochu upravený a zbavený chýb (je lepší) – je voľným pokračovaním Potomka a príbehu novinára Richarda, pričom sa opäť stretnete s dvoma dejovými líniami.

Súčasnosť: Richard, ktorý prežíva osobnú krízu, sa stane nechtiac hrdinom, kedy na letisku zabráni šialencovi rozstrieľať ľudí samopalom. Stáva sa miláčikom médií a teší sa mimoriadnej pozornosti žien, hoci v skutočnosti tápa. Zhodou okolností práve v tomto čase píše aj knihu a starovekom rímskom hrdinovi, ktorý na Slovensku zanechal výraznú stopu.

2.storočie: Maximianus je rímsky vojenský veliteľ, ktorý vlastnými rukami zabije germánskeho náčelníka Valaona a stane sa ospevovaným hrdinom. Je obľúbený nielen medzi vojakmi, ale aj medzi mocnými a priťahuje krásne ženy. Stane sa veliteľom légie, ktorá má pod trenčianskou skalou tábor zvaný Laugarício a kde zanechá odkaz, ktorý prežije tisícročia.

Čo obe hlavné postavy spája a k čomu dej smeruje? Hrdinstvo Richarda aj Maximiana je v mnohom podobné, hoci ich delí osemnásť storočí. Pretože ľudia vo svojej podstate ostávajú rovnakí naprieč tisícročiami. Obaja muži zažívajú slávu, ale aj tiensité stránky svojho hrdinstva, a to všetko na pozadí búrlivých udalostí a zmien v ich životoch. Ale viac nájdete v mojej knihe, snáď sa vám bude páčiť 🙂 Krst knihy je na programe 5. decembra v kníhkupectve Martinus v Bratislave, detaily dám včas vedieť. Zatiaľ si ju môžete objednať napr. v Martinuse, Panta Rhei a Senčania môžu priamo v Pergamene 🙂

 

Piatok 26.10. 2018
O sviatkoch
Čaká nás týždeň jesenných prázdnin a relatívneho voľna, tak som sa rozhodol už teraz napísať čosi k budúcemi týždňu. Už o pár dní budú Dušičky a na našich cintorínoch budú horieť sviečky a vytvárať ten neopakovateľný pohľad, najmä po západe slnka. Sviečkami rozžiarené cintoríny patria k našej dlhodobej tradícii, v rámci ktorej chodíme k hrobom a zapaľujeme sviečku ako symbol nádeje na zmŕtvychvstanie. Dušičky, cirkevne Deň všetkých svätých a nasledujúci deň Pamiatka zosnulých, patria k našej jeseni ako patrí Veľká Noc k jari alebo Vianoce k decembru.

Všetky tieto vymenované sviatky však majú čosi spoločné – majú svojich predchodcov. Dušičky sa napríklad prelínajú s Halloweenom a hejteri vykrikujú, že prečo sa opičíme po Američanoch a slávime Halloween. Pritom je to starší sviatok ako Dušičky a navyše nie je americký – je keltský. Kelti si na prelome októbra a novembra pripomínali svojich zosnulých a k tomu sa pridružili rôzne legendy o duchoch a o záhrobí. Atmosféra jesene tomu dodala potrebné “čaro” a táto noc sa začala nazývať aj nocou duchov (komerčný Halloween prišiel až omnoho neskôr). Tento sviatok uznávali okrem Keltov aj germánske či slovanské kmene – a to v časoch pohanstva pred prijatím kresťanstva. Kresťanská cirkev si potom tento sviatok “ukradla” a prekryla ho Dušičkami a Všesvätými, aby sa zabudlo na “pohanský” Halloween.

Podobne to cirkev urobila aj s Vianocami. V starovekých časoch slávili Rimania koncom decembra Saturnálie, ktoré boli pri príležitosti zimného slnovratu (slnovraty mali pre ľudí odjakživa mýtický charakter) a pri tomto sviatku sa schádzali celé rodiny, ozdobovali vetvy stromov a hodovalo sa. Teda viacmenej to isté, čo sa robí aj dnes na Vianoce. Cirkev si tento sviatok tiež prisvojila v snahe vytlačiť pohanské zvyky a určila narodenie Ježiša práve na záver decembra. A tak dnes máme namiesto oslavy slnovratu či Saturnálií naše Vianoce. Samozrejme, sú to tie najkrajšie sviatky v roku. Ale to boli aj pre Rimanov Saturnálie.

Veľká Noc je tiež sviatkom, ktorý si kresťanská cirkev zobrala odinakiaľ. Je v jarných mesiacoch, aby nebodaj ľudia nepálili Morenu, ale išli namiesto toho do chrámu a hádzali dukáty do pokladničky. Tu je však prirodzene aj iná príčina – Ježiša Nazaretského ukrižovali v Jeruzaleme práve na veľkonočné sviatky – čo nás vedie k tomu, že Veľká Noc je pôvodne židovský sviatok. A tak ho dnes kresťania a židia – bratia vo viere, ako hovorí môj kamoš Martin – slávia spoločne.

Ak sa vám zdá môj dnešný stĺpček rúhačský, neberte to tak. Len si ako kresťan uvedomujem súvislosti. Veď nie náhodou aj staroveký kult boha Mirthu (ktorý vznikol v storočí pred Ježišovým pôsobením) preukazuje až prekvapivo podobné črty. Raná kresťanská cirkev potrebovala vybudovať kresťanstvo ako svetové náboženstvo (vtedy sa svet bral ako územie Rímskej ríše) a tak pospájala či prevzala viacero už existujúcich zvykov, tradícií, kultov či menších náboženstiev na území impéria. Nehovoriac o základe kresťanstva v judaizme. Treba ale uznať, že zámer sa vydaril a dnes patrí kríž k svetovým náboženstvám.

A tak dnes slávime Dušičky v rovnakom čase ako je Halloween, Vianoce máme na zimný slnovrat (a rímske Saturnálie) a Veľkú Noc máme v čase odchodu zimy, pálenia Moreny a jeruzalemských sviatkov. Náhoda? Kdeže. Ako povedal Sherlock Holmes, keď sa ho starší brat Mycfrot opýtal, čo sa hovorí o náhodách: Vesmír je len málokedy tak lenivý.

 

Piatok 19.10. 2018
O storočnici
Budúci víkend bude mať Československo sto rokov. Hoci nedožitých. Jeho myšlienka a historické poslanie sú ale stále živé a mnohým sa ešte aj dnes cnie za spoločnou federáciou. Slovákom aj Čechom, ale rozdelenie vzťahom našťastie neuškodilo. Dodnes sú stále vynikajúce, ľudia si spolu vychádzajú a so žiadnym iným národom a štátom nemáme také väzby ako práve s Českom (až na tých pár hodín, keď hráme proti sebe hokej alebo futbal, že áno).

Mne osobne sa to vždy potvrdzovalo nielen tu doma, ale aj v zahraničí. Keď som v Amerike, Austrálii, Írsku či v Dánsku stretol Čechov, vždy boli pre mňa ako krajania. Z tých pobytov mám kopec skvelých českých priateľov a tajne som zaťažený na české baby, lebo sú to neskutočné parťáčky a naozaj vtipné a štýlové ženy. Za hranicami sme sa s Čechmi automaticky identifikovali a od mnohých som počul, že škoda, že sme sa rozdelili, kým Európa sa spájala. Aj sa nás mnohí cudzinci pýtali, že prečo sme sa vlastne rozišli. Najviac sa mi vryla do pamäte poznámka môjho dánskeho spolužiaka Madsa – mali ste krajinu s takým nádherným názvom. Czechoslovakia. Prečo ste ju len rozdelili??

Netreba ani pripomínať, že v zahraničí mnohí dodnes poznajú len Československo a o samostatnom Slovensku nemajú poňatia. Stávalo sa mi to tak často, že starším Američanom či Austrálčanom som už automaticky hovoril, že som z Československa, kým mladým som už povedal Slovakia. Ale aj medzi mladými sa ešte našli takí, ktorí sa pri slove Slovakia tvárili akoby by ste hovorili o atole Tuvalu. A to aj dve desaťročia po rozdelení.

Dodnes chodím do Čiech ako domov, Praha je pre mňa stále čosi ako hlavné mesto, človeku to proste z hlavy nevymažete, keď to tak má zakódované od raného detstva. S chalanmi ešte občas zaspomíname na tie roky, keď sme boli krpci, ako sme fandili našim, ktorí mali na hrudi leva a dvojkríž a ktorí strieľali góly nohou, hlavou, hokejkou… Na československý futbalový tím, ktorý drvil súperov v Taliansku či na hokejový tím, ktorý rozprášil takmer všetkých v Albertville ´92…

Československo preto navždy ostane súčasťou našej identity. Nielen mojej, ale všetkých, či už vedome alebo nevedome. Presvedčení nacionalisti, tisovci či mečiarovci si to nikdy nepripustia, ale aj oni to majú zakódované v podvedomí. A majú to v sebe aj decká narodené po rozdelení, tie, ktoré si už nepamätajú spoločnú federáciu. Československo totiž vyformovalo Slovákov, urobilo z nich uvedomelý národ s identitou. V monarchii národné uvedomenie medzi bežným ľudom nebolo veľké, prinieslo ho až vytvorenie spoločného štátu s Čechmi. Práve spoločnému štátu, Masarykovi a Štefánikovi, môže táto krajina ďakovať za svoju súčasnú existenciu. My všetci z generácií Husákových, Havlových, Dubčekových či Svobodových detí ho máme v sebe. Navždy.

 

Piatok 12.10. 2018
O psoch
Minule som pozeral takú zaujímavú reláciu o psoch, konkrétne “bojových” plemenách. Tie sa totiž nazývajú bojovými kvôli tomu, že z nich ľudia robia bijúce sa šelmy, hoci tí psi nie sú prirodzene agresívni, že by sa vám zahryzli do zadku v momente ako vás uvidia. Aspoň to tvrdil ten psovod, čo tam rečnil a mal pravdu. Ono to je totiž tak, že ak je prúser so psom, nie je na vine pes, ale jeho ľudský majiteľ.

Bojové plemená teda od prírody neexistujú, žiadny pes nie je bojovný a agresívny sám od seba. Stáva sa ním “vďaka” majiteľovi-debilovi, ktorý ho nevychová, respektíve ho zámerne vychová tak, aby bolo z neho agresívne monštrum. Lebo aj on sám je také agresívne tupelo s inteligenciou zárubne.

Musím sa ale priznať k jednej veci: nebolo to tak dávno, keď som si aj ja myslel (a patril asi k väčšine), že veľkí psi sú sprosto agresívni od základu. Až kým ku nám neprišiel Marley. Najskôr som pred týmto mixom stafforda a pitbulla (ktorého našiel brácho na ulici a zobral ho k nám) zabuchol dvere v domnení, že mi ide odkusnúť pol ruky. Rozbehol sa totiž ku mne, ako som stál vo dverách, ale on sa v skutočnosti iba išiel privítať s novým kamošom. Vrtel chvostom a jeho vyplazený jazyk a inteligentný pohľad ma napokon presvedčili, že ma nejde dotrhať ako noviny.

A tak sme sa hneď stali kamošmi, lebo to je totálne priateľský pes s dychtivým pohľadom a túžbou po ľudskej spoločnosti. Odvtedy sa na psov jeho veľkosti pozerám úplne inak a už neprechádzam na druhú stranu ulice vždy, keď ide oproti veľký pes (výnimkou je iba situácia, keď je jeho majiteľ na prvý pohľad primitív).

Zaujímavé inak je – a toto tiež hovoril ten psovod – že štatisticky oveľa viac útočia plemená ako yorskshiry, jazvečíky, čivavy a podobné mini psy, ktoré si ľudia kupujú, lebo si myslia, že sú okej, ale pritom dokážu byť poriadne nervózne a agresívne. Ale tu sme zase pri výchove, pri správnom riadení sú to skvelí a milí psi. Osobne poznám jednu malú čajvavu, ktorá patrí k naj psom na svete – a teraz si žije v Amerike ako panička.

Takže keď nabudúce uvidíte stafforda alebo pitbula a neroztrhá vás na cucky, nečudujte sa tomu. Skôr váš ošteká malý yorkshire alebo bižon, ktorý si myslí, že ste pre neho strašidelný nepriateľ. A navyše z neho aj ostanete nahluchlý.

Marley, náš najdúch, ktorý tento týždeň oslávil 4. narodeniny 🙂
Piatok 5.10. 2018
O záchrane
Nedávno mi Facebook ukázal v rámci spomienok jednu moju foto z minulého desaťročia. Skoro som nespoznal to chlapča s hustými tmavmi vlasmi a smejúcimi sa očami, ale primälo ma to k tomu, aby som sa začal prehrabávať v mojich starých výtvoroch (poviedkach, úvahách atď). A narazil som na tento skutočný príbeh. Rozhodol som sa vám ho dnes predložiť, keďže sa odohral takto začiatkom októbra pred niekoľkými rokmi (tiež bolo 5eho piatok :)) a mal naozaj dramatický priebeh. Ide o našu slávnu “rescue mission”, opísanú iba pár dní po samotnej udalosti. Niektoré ďalšie výtvory z týchto dávnych a zabudnutých čias nájdete v sekcii príznačne pomenovanej Detský kútik.

Piatok 28.9. 2018
O osmičkách II.
Dnes vás trochu zahltím históriou. Zajtra totiž bude presne 80 rokov od uzavretia Mníchovskej dohody, po našom Mníchovskej zrady, kedy spojenci odvrhli Československo a prenechali ho Hitlerovi. S touto udalosťou, ktorá vošla do našich dejín pod mottom “O nás bez nás” sa spája jeden výrok, nesprávne pripisovaný vtedajšiemu britskému premiérovi Chamberlainovi: “Československo nie je hodné kostí jediného britského granátnika”. V skutočnosti tento výrok odznel na zasadaní zahraničného výboru britského parlamentu, ale zbabelý Chamberlain sa podľa neho zachoval – ČSR podhodil náckom, len aby mal od nich pokoj a potom doma mával zdrapom papiera vyhlasujúc, že “zachránil som mier pre našu éru”. Zachránil mier, my ass. O necelý rok nato už prebiehala druhá svetová vojna a Nemci s Rusmi si delili Poľsko a Pobaltie (a môžu si nás rozdeliť/vymeniť aj teraz za lacnejší plyn, jeden nikdy nevie).

Osmičkové roky majú v našej modernej histórii dôležité miesto. Myslím v tej česko-slovenskej, nielen slovenskej. Mníchov 1938 je jednou z tých smutných osmičiek, keď nás zradili vtedajší spojenci (Francúzsko a Británia) a prezident Beneš, ďalšou smutnou osmičkou je 1968, kedy nás tiež zradili vtedajší spojenci (Moskva a spol.) a vtrhli ku nám s tankami a rozdrvili nádejnú Pražskú jar, ktorú nahradili ruskou zimou na ďalších 21 rokov. Rok 1968 bol ale neobvykle turbulentný aj inde vo svete. Vo Francúzsku sa hromadne demonštrovalo a horel Paríž. V Amerike v tomto roku zastrelili Martina Luthera Kinga a potom aj Roberta Kennedyho, ktorý sa mal stať prezidentom. Zabili ho tie isté svine, čo päť rokov predtým zavraždili prezidenta Johna F. Kennedyho, a tiež tam bol podstrčený strelec – v tomto prípade akýsi Sirhán, ktorý bol pod vplyvom hypnózy a ani nevedel, čo robí (smrteľný výstrel pritom prišiel odinakiaľ). Rok 1968 priniesol aj prvé protesty proti vietnamskej vojne (najmä po masakri v My Lai a novoročnej ofenzíve Tet), tragickú smrť Gagarina, Hey Jude od Beatles, prvý prelet okolo Mesiaca (Apollo 8)… Skrátka to bol rok mimoriadne bohatý na zásadné udalosti.

Ale späť k našim dejinám. Smutnou osmičkou bol aj rok 1948, kedy moc v ČSR prebrali komunisti a udržali si ju na štyri desaťročia. Presne toľko trval teror boľševickej diktatúry v Československu. Potom tu máme nádejné a hrdé osmičky. Hneď tá prvá, rok 1918 a vznik slobodnej Československej republiky, to celé začala a Slováci vďaka tomuto roku existujú dodnes (vrátim sa k tomu o mesiac pri 100. výročí ČSR). Potom je tu rok 1988 a sviečková manifestácia v Bratislave, ktorá bola prvou väčšou ukážkou odporu obyvateľstva voči normalizačnému režimu. A napokon je tu rok 1998, ktorí patrí nám Slovákom – takto koncom septembra pred dvadsiatimi rokmi sme Mečiara a jeho autokraciu poslali do minulosti. Slobodnými a asi naslávnejšími voľbami v samostatnej ére.

Ani tento rok s osmičkou nie je obyčajný. Ukázala to už skorá jar a uvidíme, čo ešte tento rok prinesie. Raz darmo, osmičky patria k našemu osudu.


Medzi magické osmičky patrí aj rok 1989 – vtedy padol komunizmus v celej strednej Európe

 

Piatok 21.9. 2018
O klube
Nedajte sa pomýliť, nejde o žiadny klub vyvolených džentlmenov, ktorý by viedol Sean Connery. Ide len o taký náš malý klub zhruba siedmich (číslo je fakt náhodné) chlapov, teda starých mládencov, ktorí sa akosi vyskytli mimo evolučnej línie a zaradili sa medzi tých, ktorých potomstvo nezamorí planétu. Lebo žiadne nemajú. A podľa toho má aj názov – Klub mužov vylúčených z evolúcie (alebo KMVE). A píšem dnes o ňom preto, lebo záslužilý člen tejto talentovanej zostavy má v tento deň sviatok. Nebudem menovať, ale želám mu všetko najlepšie 🙂

Samozrejme, založiť tento elitný klub nebol nejaký celoživotný sen ani plán, jednoducho sa tak vyskytol postupom rokov, kedy sa všetci naši kamaráti ženili a mali deti a kočíkovali, kým nám naše favoritky ukazovali vztýčený prostredník (ale zato sa s nami chceli kamarátiť), cca. 2x z milióna to bolo naopak. A po čase sme zistili, že nám už není ani třicet pět a zhodli sme sa, že príroda asi nemá záujem o naše gény a že pokojne môžeme spoločne starnúť pri vodnej fajke a pive (a na jeseň života odletieť do teplých krajín). A tak vznikol tento spolok zrelých mládencov, ktorých v lete môžete stretnúť na jazerách u Rasťa. Iste sa teraz, milí páni, pýtate, ako sa do tohto exkluzívneho klubu dostať. Nuž, musíte splniť niekoľko zásadných podmienok predtým, ako vás prijmeme medzi seba. Pozorne čítajte:

Za prvé, musíte byť single a bez šance na vzťah. Za druhé, ak už v hľadáčiku nejakú ženu máte, počkajte si, kým vás s prehľadom pošle kade ľahšie a my vás potom privítame s otvorenou náručou a s féldecom borovičky. Za tretie, musíte mať minimálne 35, teda mladosť v prdeli, do dôchodku ďaleko a na hlave prvé šediny. Za štvrté, musíte potvrdiť aspoň tri neúspešné pokusy o nadviazanie vzťahu s osobou ženského pohlavia. Ako hlavný dôvod neúspechu musí byť uvedený nezáujem/odmietnutie z jej strany (ty si taký zlatý, ale choď do péčka), čo patrí k dôkazom, že evolúcia o vás nestojí. S tým sa spája za piate – každá, čo vás odmietla, už musí byť vydatá alebo zadaná za típka, ktorého stretla hneď po vás (alebo aj predtým, ale nepovedala vám to). Za šieste, musíte byť slušný, inteligentný, normálny a dobre situovaný chlap. Nuž a za siedme (a tento talent dostanete iba od prírody) – musíte mať v sebe tú magickú schopnosť odpudiť každú príslušníčku ženského pokolenia.

Ak teda spĺňate týchto sedem jednoduchých podmienok, ste v KMVE vítaní. Ponúkame vám čarovné posedenia pri vodnej fajke, pive a kvalitných rečiach o histórii, literatúre, sci-fi, kinematografii, politike a podobných netrendy témach. Na zdravie!

Piatok 14.9. 2018
O čase
Tak to tu máme. Roky sa o tom iba hovorilo, všelijakí odborníci sa k tomu vyjadrovali a teraz to Európska Komisia ide fakt navrhnúť. Zrušenie zmeny času. Predchádzal tomu prieskum, každý občan EÚ sa mohol online vyjadriť a využilo to takmer 5 miliónov ľudí. Teda skoro také jedno Slovensko či Írsko. A z tých sa asi 83 percent (true story) vyjadrilo, že dočerta so zmenou času. Problém je len v tom, či ustáliť na celý rok letný alebo žimný čas (majú o tom rozhodnúť členské štáty). Ľudia o tom teraz vo veľkom diskutujú a neobišlo to ani mňa, keď sme sa s partiou dostali k tejto téme minulú nedeľu na pláži… Riešili sme, aké sú výhody a nevýhody celoročného letného, resp. zimného času.
Zástancovia zimného času hovoria, že ten je prirodzený a ľudia s ním prežili veky. Veď načo mať v lete svetlo ešte aj o deviatej? Keď je horúčava – a budúce letá budú len teplejšie – môžeme na jazerách sedieť aj pod lampami a bude nám fajn. Aspoň sa ochladí o pár stupňov o hodinu skôr. Táto výhoda je zároveň aj nevýhodou pre odporcov zimného času po celý rok – kratšie dni sa im nepáčia.
Na druhej strane, nevýhodou zimného času je – ako sme si uvedomili na deke na pláži – že v lete bude svetlo už o štvrtej ráno. Čo je dosť zlé. Z mojho pobytu v Škandinávii viem, že priveľa svetla hneď zrána nie je nič moc, lebo sa pri superkrátkej noci jednoducho nevyspíte. Slnko síce zapadne o hodinu skôr (podľa hodiniek), ale ráno to bude zlé. Opýtajte sa Dánov, ako sa im v lete spí.
Podobná je ale aj nevýhoda letného času v jesennom a zimnom období – tu zas budete mať rána na jeseň tmavé o hodinu dlhšie ako ste boli zvyknutí. Najmä v novembri a decembri to pocítite, tma ešte aj ôsmej. Dosť depresívne, nie? (aj tu sa môžete opýtať akých Dánov, ako to prežívajú). Výhodou je, že popoludní bude svetlo o hodinu dlhšie ako doteraz.
Toto sú iba niektoré body z debaty o čase 🙂 Takže ktorý čas je ten lepší? Či je lepšie nechať jeho striedanie? Mnohým údajne to striedanie vadí, mne osobne ten posun nikdy neprišiel nejak náročný. Ale to som iba ja. Deti a seniori so mnou asi súhlasiť nebudú. V každom prípade v tejto veci nebudú spokojní všetci. Takže ako?
Piatok 7.9. 2018
O behaní
Už rok chodím behávať (s letnou prestávkou, priznám sa), najmä po areáli našich čarovných jazier. Beh ako taký som pritom celý svoj doterajší život neznášal, vždy som radšej uprednostnil kolieskové korčule a behal som len pri futbale a podobných športoch. Jednoducho som neprepletal nohami pre samotný beh. Toto sa však zmenilo vlani, a to zo dňa na deň. Kamoš Igor mi v jednu septembrovú nedeľu na káve hovoril, že aký je obyčajný beh dobrý pre telo a zdravie… a ja som v pondelok už behal po jazerách, prekvapený samým sebou. A behám dodnes. Lebo som zistil, že ma to takto na staršie kolená baví.
Vy, čo beháte, poznáte ten dobrý pocit, keď sa vyplavia endorfíny a vy sa usmievate ako zdrogovaná mládež na Seneckom lete. Človek je so sebou spokojný, lebo jednak sa hýbe a prekrvuje mozog a jednak tým posilňuje telesnú schránku a vďaka endorfínom a dobrému pocitu zo seba samého aj tú duševnú. V zdravom tele zdravý (a mladý!) duch, že áno. Okrem toho sú bežci a bežkyne aj čímsi atraktívni, lebo sa na nich ľudia usmievajú. Verte mi, naposledy sa na mňa ženy toľko usmievali, keď som bol malý škôlkár s veľkými očami a tresol som dáku skomolenú sprostosť.
To ale nesmiete chodiť behať v nedeľu ráno, lebo naposledy som o tomto čase stretol akurát tak staršie tety na prechádzke so psami, partiu robotníkov (áno, v nedeľu), feťáka s cigou, dvoch bezdomovcov, fabiu mestskej polície, párik cyklistov v teplákoch a otecka s kočíkom. Tak to ale v nedeľné rána býva, mladé ženy (rozumej do 35) zrejme ešte spia po preflámovanej sobotňajšej noci. Nič to, veď chodím behávať aj cez týždeň po práci 🙂
Včera som si pre zmenu dal korčule na uvoľnenie svalov. Lebo aj tie ma ešte stále bavia, hoci som ich dva roky zo skrine nevyťahoval. Ale teraz som späť na kolieskach, keď nie som zrovna v bežeckých teniskách. Športu zdar, priatelia! 🙂

 

Piatok 31.8. 2018
O novinkách
Posledné dva roky mám s týmto stĺpčekom taký on-off relationship, ale teraz takto koncomn leta sa sem opäť vraciam a píšem, lebo stránka má nový dizajn – ako ste si určite všimli 🙂 Ďakujem zaň môjmu dobrému kamošovi Marekovi B., ktorý sa sám ponúkol na prestavbu stránky a ja som jeho ponuku rád prijal. Ešte na nej musíme popracovať, ale konečne vyzerá moderne a živo, výzor je totiž vždy veľmi dôležitý (áno, ja som taký plytký a povrchný). Už ju len naplniť väčším obsahom ako doteraz.

Preto tu opäť bude tento stĺpček, kde budem písať krátke blogy so svojimi myšlienkami a postrehmi, časom sem vrátim aj Príhody z búdy z jedinečného diplo-prostredia, budú tu informácie o mojich knihách a ďalšie veci. Čmáranie je jedna z vecí na svete, ktorú ako-tak viem, takže produkty tejto činnosti sa tu budú objavovať a vy ich môžete čítať. Ak chcete samozrejme 🙂
Takže toto sú tie novinky, respektívne novinka, keďže viac novín o sebe nemám a môj život pripomína film Na Hromnice o den více – samozrejme bez tej ženskej hrdinky v ňom. Verím, že sa vám stránka bude páčiť a že na ňu občas kliknete. Pekný piatok želám!

 

 

K MDŽ 8.3. 2018
O ženách

Niektoré veci netreba písať znovu, stačí ich zopakovať, lebo sa za tie roky nič nezmenilo ani na tomto texte. Pekný slávnostný deň vám prajem, milé dámy 🙂

Dnes je Medzinárodný deň žien, príslušníčky nežného pohlavia budú dostávať kvety a pusy, a tak som sa rozhodol venovať tohtotýždňový stĺpček práve im. Zaslúžia si totiž našu (mužskú) pozornosť. Hovorí sa, že so ženami je ťažko, ale bez nich ešte ťažšie. To isté môžu aj ony povedať o nás. Isté ale je, že vy ženy ste úžasné stvorenia a my o vás radi bojujeme.
Máte neopakovateľnú vlastnosť vytvoriť pocit domova. Ste starostlivé a viete dom či byt zaradiť tak útulne a vkusne, že chlapovi iba stačí prísť, schúliť sa na gauč ku vám a tešiť sa, že má domov. K deťom viete byť oveľa nežnejšie a chápavejšie ako my – a to nielen pri vašich vlastných deťoch, od radosti ujúkate aj pri cudzích krpcoch. Keď máte tie vlastné, presne viete o nich všetko, dokonca aj termíny u zubára či počet pieh na nose. Muž, ako sa hovorí v jednom vtipe, popritom len občas zaregistruje prítomnosť menších ľudí v dome.

V práci vyvolávate úsmevy u kolegov, tešia sa z vašej prítomnosti a mnohokrát sa pred vami predvádzajú ako malí chlapci. Ale taká už je evolúcia, všetci samci od mravca až po človeka majú tú istú potrebu pred samičkami. Viete byť aj dobré šéfky a pokiaľ nemáte v bezprostrednom okolí nejakú tú „bitch“ rovnakého pohlavia, ste príjemné a spokojné a na pracovisku veci klapú. Samozrejme, niektorí chlapi sa vás boja, keďže úspešné ženy vyvolávajú u menej úspešných chlapov strach a stres, ale nebojte sa, vždy sa nájdu silnejší samci, ktorí sa o vás pobijú.

Popri všetkých týchto pozitívách, ktoré u vás ako chlap vnímam najviac, máte prirodzene aj negatíva (jasné, že aj my) a viete byť majetnícke, hysterické či žiarlivé. Ale pokiaľ to nie je trvalá súčasť vašej povahy, tak sa vám chlapi nebudú vyhýbať. Nesnažte sa ich preto vlastniť a komandovať – niekedy sa im síce usmernenie zíde, ale nerobte z toho rutinu a nechajte ich robiť chlapské veci. Nech zatlčú klinec sami, poličku nech namontujú tiež sami a nechajte ich ísť v nejakých intervaloch na futbal a na pivo. Keď sa vyskáču a vyvenčia, prídu spokojne za vami, ľahnú si k vám na ten gauč a budú sa tešiť a ctiť si, že majú domov. A vás.

Každá z vás je niečím krásna a jedinečná. Pohľadom, úsmevom, pohybom, tajomstvom… Vy dámy ste naozaj úžasné stvorenia a prajem vám preto krásny MDŽ a príjemný víkend milé dievčatá, ženy, mamy, babky, sestry, sesternice, tety… Nech sa tešíte z kvetov a pús od vašich chlapcov 🙂

 

Piatok 2.3. 2018
O osmičkách
Je to už asi našim (česko-)slovenským osudom, že osmičkové roky prinášajú zásadné veci, či už dobré alebo zlé. Tí, čo nie ste ignorantskí hlupáci a aspoň trochu poznáte naše dejiny, viete, čo pre nás znamenajú roky 1918, 1938, 1948, 1968… Nuž a ja teraz napíšem čosi o 1988 a 1998, lebo sa to týka aj tohto nášho roku 2018. A našej slobody.

Marec 1988: Na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí sa zišlo asi tritisíc ľudí so sviečkami. Pršalo a tak mali okrem sviečok aj dáždniky. Bol Veľký piatok a títo demonštranti boli zväčša veriaci ľudia, ktorí žiadali totalitnú komunistickú moc, aby im dala trochu slobody. Odpoveďou režimu na túto sviečkovú manifestáciu bol útok polície (vtedy Verejnej Bezpečnosti), ktorá svojimi žlto-bielymi autami rozrazila dav a polievacie autá ho rozohnali. Ěštebáci vtedy pozatýkali kopec ľudí a medzi tými poliatymi a zbitými utekajúcimi občanmi bola aj moja (vtedy 25-ročná) teta Olina a jej nastávajúci manžel, náš strýko Roman. Dodnes ich za to obdivujem a ich účasť na proteste nebola daromná – o dva roky nato už boľševik v Československu nevládol (vďaka Novembru 1989).

Marec 1998: Tentoraz som sa na demonštrácii proti autoritatívnej moci zúčastnil už aj ja (spolu s našimi). Mal som vtedy 17 rokov, bol som tretiak na seneckom gympli, ale politiku a autoritatívny mečiarizmus som vnímal veľmi pozorne a citlivo. Mečiar v tom čase chystal do parlamentu nový volebný zákon, ktorým chcel z jesenných volieb vyšachovať opozíciu. Na námestí SNP sa vtedy na protest zišlo 30.000 ľudí a bola to udalosť, ktorá vo mne zanechala hlboký dojem a dobrý pocit, že som sa aj ja osobne postavil proti Mečiarovi a vykričal tam svoj hnev a frustráciu mladého človeka zo skorumpovanej a bohorovne arogantnej moci. O pol roka nato Mečiar prehral voľby a Slovensko sa vrátilo do civilizovanej Európy a dnes sme jej súčasťou. Vtedy som si však nemyslel, že sa raz dožijem novinárskej vraždy v tejto našej malej krajine.

Marec 2018: Po dvadsiatich rokoch sa na námestie vrátim. Vražda mladého novinára, človeka z môjho vlastného fachu, mnou hlboko otriasla. Myslel som si, že ma už v tejto krajine nič neprekvapí, všetky tie kauzy a bohorovní Robertovia a tí ich “naši ľudia”. Ale toto ma prebralo z letargie a postupujúcej ľahostajnosti ku všetkému okolo a vyvolalo to vo mne dávno zabudnuté emócie. Idem preto dnes na námestie. Možno to nie je dejinný zvrat “osmičkového typu”, ale je to zásadná udalosť, ktorá teraz ukáže, či naozaj na tú slobodu a civilizovanú demokraciu máme. Idem vyjadriť svoj nesúhlas s touto hydrou a oligarchickou arogantnou mocou. Lebo pohár pretiekol. Smrť dvoch mladých ľudí, ktorú táto moc dopustila, je ďaleko cez červenú čiaru (rovnako ako beztrestné vyhrážky novinárom). Najmä, keď sme súčasťou civilizovaného sveta.

Poďte dnes aj vy, poďte s nami.

 

Piatok 23.2. 2018
O Eddiem
Sem-tam napíšem v tomto stĺpčeku čosi o športe a ľudských snoch, lebo šport je vďačným dejiskom pre plnenie si snov a ľudia milujú príbehy, v ktorých sa šport snúbi so silou vôle, bojom a nevzdávaním sa. Teraz fičia zimné olympijské hry v Pjongčangu (hoci polovica planéty si to meno mýli s Pchjonjangom) a aj tam sa dejú veci, ktoré sú hodné zaznamenania (teda až na prehru našich s dajakým Slovinskom), ale okrem toho médiá v čase olympiády radi pripomínajú aj príbehy z minulosti. Už som tu raz písal o zázraku na ľade, ktorý sa stal na ZOH 1980 v Lake Placid a teraz som si pozrel film Eddie the Eagle, ktorý je o britskom skokanovi na lyžiach zo ZOH 1988 v Calgary.

A je to veru pekný a silný príbeh. Eddie, obyčajný chlapec z Anglicka, sa od detstva chcel stať olympionikom – hoci nebol zrovna športový typ a otec mu hovoril ´Eddie, z teba športovec nikdy nebude´ – a napokon sa ním stal. Ako skokan na lyžiach. Bol najprv samouk – v roku 1987 začal sám trénovať, potom ale narazil na bývalého amerického skokana, ktorý sa ho ujal a trénoval ho. A vďaka vtedajším pravidlám sa Eddie kvalifikoval a napokon splnil aj britský olympijský limit a stal sa členom britského tímu na olympiáde v Calgary vo februári 1988. Nuž a tam, hoci bol vo všetkých súťažiach posledný, sa stal najpopulárnejšou postavou Hier, lebo sa tak úprimne tešil zo svojch skokov (prekonal v nich sám seba), že obecenstvo ho milovalo a novinári mu dali prezývku Orol Eddie (Eddie the Eagle). A napokon skočil aj z 90-metrového mostíka, čo predtým nikdy nespravil – a nespadol. Naopak, zaznamenal svoj najlepší skok v živote. Krásna je scéna s Mattim Nykänenom, vtedajšou naj hviezdou a dnes už tiež legendou skokov, ktorý mu vo výťahu na mostík hovorí – my dvaja sme ozajstní skokani, lebo žijeme pre skoky. Ostatní skáču len pre výsledky a medaily.

Ľudia by sa mali pokúšať plniť si sny. Akože áno, väčšinou to nevyjde, ale keď to už náhodou raz vyjde, tak to naozaj stojí zato. Ako v prípade Eddieho. Tento nebojácny sympaťák je ešte aj dnes slávny a právom sa zaradil medzi legendy pod olympijskými kruhmi. Lebo sa nikdy nevzdal. A to je asi ten recept na prežitie v krutom a chladnom svete. Hoci nám veci nevychádzajú a sny sa nie a nie naplniť, netreba to vzdávať, aj keď sme iným na smiech. Na smrteľnej posteli si aspoň povieme, že sme to skúsili a nebudeme nič ľutovať. Lebo ako povedal Pierre de Coubertin: v živote nie je najdôležitejší triumf, ale boj. Nie dobytie niečoho, ale to, že sme dobre bojovali.
Lebo ostatní skáču pre výsledky a medaily, my ale pre tie skoky žijeme.
Eddie-the-Eagle-Calgary-1988
Eddie Edwards so svojimi typickými okuliarmi a úsmevom na ZOH 1988 v Calgary.

 

 

Piatok 3.11. 2017
O stránke
Dlhšie som sem nepísal, ale to asi preto, že som nemal o čom. O počasí sa mi nechcelo, o politike tu písať nemienim a môj osobný život je zaujímavý asi ako vojna mravcov na pokazenom televízore. Bol som síce na famóznej španielskej svadbe a potom sa ženil brácho, čo je samo o sebe veľká vec, začal som dokonca aj pravidelne behávať a konečne som videl fjordy… ale s týmito zážitkami sa mi nechcelo zverovať a ľudí to napokon aj tak nezaujíma. Nuž ale aspoň čosi sa udialo, čo tu s vami chcem zdieľať – nejaké tie zmeny na tejto stránke a ohľadom mojich kníh.

Napríklad som sem pridal moje knihy, ktoré majú zvlášť sekciu a ešte aj každá kniha má svoju podsekciu. Nájdete tu tak informácie o Potomkovi a Rimanovi (ktorý vyjde začiatkom budúceho roka cez vydavateľstvo Marenčin PT) a o tretej knihe, ktorú teraz píšem. Tá uzatvára trilógiu o novinárovi Richardovi a jeho dobrodružstvách. V pláne mám aj štvrtý román, ten bude o čomsi úplne inom, snáď mi ho aj bude mať kto vydať. Moje romány teda nájdete v kolonke Knihy a poviedky (zo života).

Okrem toho som do tej kolonky pridal aj moje (už dávnejšie napísané) absurdné poviedky, je tam aj voľné rozprávanie Naše československé detstvo a tiež som pridal podsekciu s obľúbenými citátmi od rôznych osobností, ale aj z filmov – to je asi len pre fajnšmekrov 🙂 Blogovú kolonku Stĺpček na piatok som ponechal tiež, hoci do nej prispievam už zriedkavejšie. Keď ale budem mať chuť, napíšem ešte sem-tam nejaký ten príspevok. Ostala aj anglická verzia sprievodcu po Slovensku.

Takže toľko o novinkách na mojej stránke, ak máte čas a chuť, pokojne browsujte a čítajte, ak máte otázky, napíšte mi. A ak hľadáte vhodný vianočný darček pre niekoho blízkeho, v kníhkupectvách stále dostať Potomka 🙂
Pekný piatok, priatelia, a zajtra choďte voliť. Viem, že neviete, čo robia župani, ale verte mi, že je to dôležité.

 

Piatok 1.9. 2017
O nástenke
Mám v kancli takú nástenku. Nie takú, ktorú “jsem ti chtěl svěřit” ako Donutil v Pelíškach a nie je na nej Gagarin, ale mám tam zopár postáv, ktoré sa mi páčia alebo mi imponujú. Ľudia sa občas zvyknú pri nej pristaviť a kolegovia ju už poznajú naspamäť, najmä sa však zabávajú na tom, že tam mám polepené aj herečky, ktoré patria k mojim favoritkám. Ako taký tínedžer. No a čo. V nás chlapoch ostáva kus tínedžera na celý život. Ale nielen herečky tam mám.

Mám tam napríklad Aung San Suu Kyi. Zrejme nie všetci ju poznáte, ale ide o známu barmskú opozičnú líderku, ktorá bola dlhé roky v domácom väzení, pretože bojovala za slobodu a demokraciu v Barme a obetovala tomu veľa. A nie nadarmo. Po tom, čo vojenská vláda zmiernila režim, dovolila jej kandidovať do parlamentu a teraz je političkou. Celý život som na nej obdivoval jej odvahu, nezlomnosť a vytrvalosť. Môže byť inšpiráciou pre všetkých politikov či manažérov.

Mám tam aj rímskeho cisára Vespasiána, ktorý patrí k mojim vzorom. Tento šikovný človek sa z priemernej aristokratickej rodiny vypracoval až na rímsky trón a to vďaka svojim schopnostiam ako typický príklad “self-made-mana” Bol to mimoriadne nadaný vojenský veliteľ, ktorý si vedel prirodzene získať autoritu a popularitu medzi vojakmi, bol dobrý hospodár, ktorý vedel spravovať krajinu a tiež dobrý stratég, ktorý presne vedel, ako sa kde zachovať. Prototyp úspešného vladára a muža. Aj on môže byť inšpiráciou pre mnohých aj v dnešnej dobe.

Nechýba ani fotka vojakov v Deň D (vylodenie v Normandii), ktorých odfotil slávny Robert Capa. Kto ste čítali môjho Potomka, viete o koho a čo ide 🙂 Asi vždy budem obdivovať tú odvahu mladých 19-20ročných chalanov, ktorí sa cez studené vlny vrhli proti nemeckým guľometom. Ten deň patril za vojny k najslávnejším a pre mňa osobne symbolizuje jeden z top príkladov boja za slobodu a proti tyranii.

No a na nástenke mám aj “moje baby” – Natalie Portman, Emmu Stone a Milu Kunis, keďže sa mi tieto herečky už roky páčia nielen pre svoje umenie, ale aj ako ženy. To je ten kus tínedžera vo mne. A ešte tam mám Tonyho Montanu (ja viem, že ide o postavu fiktívneho zlého muža, ale…) aj s jedným citátom: Nikdy nikoho nepros, nikdy nikomu nedôveruj a nikdy nič od nikoho nečakaj. V tejto myšlienke, hoci je od narkobaróna, je veľa pravdy. Veď na koho sa spoliehať, ak nie na seba? Veriť môzete taktiež len sebe a k doprosovaniu iným sa nikdy netreba znižovať.
Toľko o mojej nástenke. Je tam ešte pár ďalších obrázkov, ale tými vás už zaťažovať nebudem 🙂 Idem k moru, vám prajem pekný prvý septembrový piatok, priatelia. 🙂

IMG_0365

 

Piatok 25.8. 2017
O udalostiach
Človek je chvíľu na dovolenke a v blaženej nevedomosti o udalostiach v politike a vo svete, ale potom sa vráti do práce a zrazu len pozerá, čo všetko sa stalo za krátky čas. Robievam to tak každý rok cez letné voľno – v rámci duševnej očisty zásadne nesledujem žiadne médiá, až kým nevyhnutne príde realita. Nuž, nič sa nedá robiť. Leto sa končí, udalosti naberajú na obrátkach a tak sa výnimočne pustím do analýzy politiky a udalostí vo svete predtým, ako sa odoberiem víkendovať.

Tak napríklad Severná Kórea. Tá je teraz všade. Jej neohrozený vodca a guru Kim Čong-un je na väčšine fotiek vysmiaty a vyžratý ako prasiatko v kope hnoja a vyhráža sa Amerike, že na ňu vypustí rakety. V Bielom dome má síce za oponenta podobného šaša ako je on sám, ale ten aspoň nevypráva národu o totálnej vojne proti imperializmu, kým ten národ na neho zíza s prepadnutými bruchami a najesť sa môže akurát tak z papiera propagandistických plagátov. Je ale pozoruhodné sledovať, ako zrazu Severokórejčania na oficiálnych záberoch tlieskajú a plačú od radosti, keď naživo uvidia všemocného vodcu a učiteľa Kima. Dokonca aj ženy kvôli nemu šalejú ako zmagorené, hoci Kim má sexepíl asi ako havária jadrovej ponorky.
kim-jong-un

Ďalšou augustovou udalosťou sú strašné útoky v Barcelone a okolí. Horúce katalánske hlavy asi teraz nerozmýšľajú nad tým trápnučkým osamostatnením, keďže všetci Španieli im vyjadrili podporu a zistili, že sú v tom všetci spolu. Aj s Madridom. Smrť ľudí na La Rambla je tragédiou, postrieľanie útočníkov dobrým skutkom, ale ignorácia amerického varovania je fakt na úrovni hviezdice Patrika. Keď viete, kde chcú stredovekí kozomrdi útočiť, tak by ste tam mali dať aspoň zábrany. Ako v Londýne napríklad. Ale nie, oni nato asi mali čas. Ešteže sa traja z tých daešských hlupáčikov vyhodili do luftu sami už pri výrobe bomby. Skúška správnosti materiálu tak bola správna – za fiktívnymi pannami odleteli všetci traja.

No a samozrejme tu prebieha akási koaličná kríza v tejto našej bilbordami zamorenej republike. Médiá a nejakí politici prekukli ďalšie zlodejiny a nastal krik, hádky a trucovanie. Skoro ako na pieskovisku, keď tlstý Samko zoberie autíčko rovnako obtlstlému Miškovi a potom mu ho nechce vrátiť (jedine za dvojitý cheeseburger) a obaja sú naštvaní, kým ich maminy s nosmi v ajfóne tiež. Niežeby mi táto vláda chýbala, keby padla, ale nechcem si predstaviť ten dizáster, ktorý by prišiel po nej. Tá naša politika je fakt na úrovni Farmy a jediný, kto ju dá dokopy je už len Chuck Norris. Alebo Harry Potter. Ale to sa asi skôr na seneckom MNV ožením s Emmou Stone.

 

Piatok 18.8. 2017
O Británii
Nebojte, toto nebude o brexite ani politike. Iba o tom, že som bol v UK na dovolenke. Podobne ako vlani, aj teraz som sám sadol do lietadla a odletel na Ostrovy. Za bráchom, ale nielen u neho som bol. Už vlani som to spravil tak, že základňu som síce mal v Manchestri, ale cestoval som po vlastnej linke. Minulý rok s prenajatým autom po čarovnom juhozápade Anglicka, teraz som s autom zamieril na sever a potom aj na dva dni do Londýna. A s bráchom a Luciou sme si pozreli aj Belfast.

Belfast je inak zaujímavé mesto. Ako nám povedal taxikár, už síce nie je násilný ako kedysi, ale ešte stále “it has its moments”. Tí, čo ste trochu rozhľadenejší, viete, že Severné Írsko sa desaťročia trápilo počas tzv. The Troubles, teda bojov medzi protestantskými uniostami a katolíckymi republikánmi (IRA). Tí prví boli (a sú) za zachovanie Ulsteru ako súčasti Spojeného kráľovstva, tí druhí túžia po zjednotenom Írsku na územé celého Zeleného ostrova. Mesto je dodnes vnútorne poznačené, hoci takmer 20 rokov po skončení násilia je z toho už turistická atrakcia. Kedysi rozdelené a násilné štvrte so slávnymi grafitmi (tzv. murals) sú dnes spojené a navštevujú ich turisti, centrum pôsobí mierumilovne. A to ich čierne pivo… Jedna báseň. Belfast je hit.

Po návšteve Belfastu som si to osamote namieril na sever. Za rímskymi pamiatkami Británie. Viacerí asi viete, že Británia bola kedysi provinciou Rímskeho impéria a Briti sú na toto dedičstvo veľmi hrdí. Práve Rím ich scivilizoval a dodnes má výrazný dosah na ich kultúru, mentalitu, jazyk či infraštruktúru. Navštívil som úplný sever Anglicka, pozdĺž hranice so Škótskom sa tam tiahnu zvyšky slávneho Hadriánovho valu z 2. storočia (obrázok), ktorí tam Rimania postavili proti nájazdníckym barbarom zo severu. Tento val a mestá okolo neho sa na dlhé storočia stali najsevernejšou hranicou Rímskej ríše. Val je dodnes na mnohých miestach vidieť, dych berú archeologické vykopávky mesta Vindolanda spolu s rímskymi múzeami a ďalšími pamiatkami, ktoré sú skvele odprezentované a pre turistu milujúceho históriu je toto miesto rajom. Celkovo to Briti s históriou a pamiatkami naozaj vedia, máme sa od nich veľa čo učiť.

Po uspokojení môjho nerdovského Ja som si to ešte na pol dňa namieril do juhozápadného Škótska a potom som sa obrátil na juh a navštívil stredoveký hrad Warwick a jeho pôvabné okolie plné štýlových anglických dediniek, začo musím poďakovať kamoške Janke, ktorá tam žije a ktorá ma jeden celý deň sprevádzala. Po týchto potulkách autom, ktorým som prešiel vyše 1000 míľ, som sa vrátil do Manchestru, aby som sa o dva dni opäť vybral ďalej – vlakom do Londýna.

Rýchlovlaky Virigin vás zoberú z Manchestru za slušnú cenu za 2 hodiny 15 minút do centra Londýna, čo je ozaj luxus. Do mesta som dorazil dopoludnia a do večera som sám prešiel pešky 20 kilometrov. Londýn je úžasný, nebol som tam prvý raz, ale vždy ma uchváti a vždy sa po ňom rád túlam. Konečne som zašiel aj na Baker Street pozrieť Sherlocka a konečne som videl aj Notting Hill so slávnou Portobello Road (áno, aj obchod a modré dvere, kde kedysi boli Hugh Grant a Julia Roberts) a tiež som konečne navštívol národnú galériu, kde som pri obrazoch nerušene strávil štyri hodiny. Bolo by ich aj viac, nebyť faktu, že múzem večer zavreli a vyhnali ma spolu s poslednými oneskorencami. Večer a ďalší deň som už strávil v spoločnosti kamošky Anet, dlhoročnej Londýnčanky, ktorá mi ukázala tie menej turistické spoty a potom som sa vrátil do Manchestru na posledných pár dní.

Mám rád Britániu. Jej čaro ma vždy dostane a najmä vidiek je pre mňa vždy balzamom na dušu. Tento rok som mal šťastie aj v tom, že som sa vyhol horúčavám doma, keďže mojich desať dní na Ostrovoch sa rovnalo tým beštiálnym horúčavám u nás doma. Ja mám rád leto a teplo, ale verte mi, že tie 38-stupňové hice mi nechýbali a užíval som si dvadsaťstupňové teploty v príjemnom prostredí Anglicka (Škótska a Írska). Po návrate som bol rád, že ešte bolo teplo, ale iba tých slušných 32 stupňov. Stále sa môžem kúpať a zvyšné dni dovolenky som (okrem iného) strávil na seneckej pláži.
Nuž, toľkoto po istej pauze, trochu dlhší blog, snáď ste ho dočítali do konca. Leto sa nám pomaly končí, ale ešte si ho užívajme, kým je 🙂IMG_0022

 

Piatok 28.7. 2017
O Dunkirku
Je v kinách len pár dní, ale návštevnosť je vysoká. IMDB mu dáva hodnotenie 8.8/10, CSFD navlas rovnaké. Nie je to film, kde by ste videli vejúce zástavy a superhrdinov či nejakú romantiku. Je to skutočný príbeh, drsná realita vojakov, ktorých jedinou zbraňou sa stala nádej po tom, ako nemecké tanky na jar 1940 prevalcovali francúzsku aj britskú armádu. Režisérom je Christopher Nolan, tvorca napr. Interstellaru, a miestami to aj tento film pripomína.

Dunkirk nie sú len akčné scény, ale aj psychologická dráma, tragédia a nádej v jednom. Je to príbeh odvahy letcov, civilistov, ale najmä fyzicky a psychicky vyčerpaných vojakov v hraničných situáciach, ktorí sa snažia len prežiť, aby mohli bojovať proti nepriateľovi aj ďalší deň. Desivú atmosféru vojny a frantickej evakuácie z pláží Dunkerque výborne dopĺňa hudba maestra Hansa Zimmera, miestami vážna až depresívna (ale taká je vojna), vo vypätých scénach sa ale vhodne zrýchľuje a graduje spoločne s dejom. Spolupráca Nolana a Zimmera je osvedčená, kto videl filmy Počiatok, Interstellar, či poslednú trilógiu Batmana, iste bude súhlasiť.

Posledných tridsať minút je plných napätia, vtedy sa stretávajú tri filmové príbehy – vojakov na pláži, záchrannej civilnej lode a britskej letky (skvelý Tom Hardy) – a spejú k dramatickému finále. Nie všetko dopadne dobre, ale z filmu na záver vyznieva nádej, že hoci sa všetko zdá byť zlé, stále sa dá bojovať. Nolan si v závere vypomohol slovami Churchilla a pri ich počúvaní až zaráža, ako sú tieto slová aktuálne aj 77 rokov po udalostiach v Dunkerque.

Skvelý film, naozaj odporúčam. Drsný a miestami až depresívny, ale aj veľmi hlboký a pútavý, s dobrou dávkou akcie. Určite si ho pozriem ešte raz.
Réžia a scenár: Christopher Nolan
Hudba: Hans Zimmer
Dunkirk2017

 

Piatok 7.7. 2017
O reprezentovaní
A tak nám ho vylúčili z Tour. Väčšina Slovákov ju zrejme už ani nebude ďalej pozerať, keď tam nemáme Sagana. Bude to ako pred rokom 2012, kedy sme tieto preteky sledovali okrajovo, lebo sa nám páčil francúzksy vidiek. Posledných pár rokov nám to spestroval Peter Sagan, ale ten je teraz mimo. Nechcem teraz riešiť, či bol verdikt jury nesprávny alebo nie (myslím si, že bol príliš krutý), ale skôr reakcie ľudí, ktorí si ventilovali frustráciu všetkými možnými spôsobmi a slovami. Samostatnou kapitolou boli hysterické reakcie niektorých našich politikov, ale o tom pomlčme.

Cez týždeň som na Saganovu diskvalifikáciu reagoval na facebooku s tým, že nemáme plakať, ale hrdo odísť, lebo svet (s prepáčením) se.ie na slzy. Použil som plurál a ozvalo sa niekoľko priateľov, že veď Sagan na Tour nereprezentuje Slovensko, takže by sme nemali ako krajina smútiť a mať pocit vyradenia. To ma zaujalo, lebo sa priznám, že tento pohľad som trochu nepredvídal. A zistil som, že tento názor zdieľajú viacerí ľudia, čo rešpektujem, ale nie som ním veľmi stotožnený.

Uvedomujem si, že Sagan nie je oficiálnym reprezentantom Slovenska, keď je na Tour de France. Neoficiálne ním však určite je. Zviditeľňuje totiž tento náš malý kút Európy, ktorý my nazývame domovom, ale pre mnohých cudzincov je slovo Slovakia synonymom pre Juhosláviu, Slovinsko alebo Rusko či východnú Európu, ktorej súčasťou však my ako Stredoeurópania nie sme. Sagan je však človek, o ktorom vďaka úspechoch na Tour zahraničiari vedia, že je Slovák a tým pádom aj začínajú čosi tušiť o existencii našej malej krajiny. Jednoducho skvelá reklama pre Slovensko. Preto ho aj ľudia a médiá akosi berú za zástupcu Slovenska.

Okrem Sagana je na tom rovnako napríklad aj Marek Hamšík. Všade v zahraničí, keď poviem jeho meno, ľudia okamžite pozitívne reagujú a v 99% prípadov aj vedia, že je Slovák. Vtedy si ma nik nepomýli so Slovincom či Rusom. A je mi jedno či Hamšík práve hrá za repre alebo za Neapol, stále totiž zastupuje aj Slovensko. A ja som hrdý, že máme reprezentantov krajiny (nie v prísne šporotvom zmysle) ako sú Peter Sagan či Marek Hamšík. Preto považujem vylúčenie Sagana z Tour za stratu pre celú krajinu, nielen pre Saganov tím. On je proste jednou z tvárí Slovenska vo svete a je vnímaný veľmi pozitívne. A vôbec nezáleží na tom, že oficiálne môže Slovensko reprezentovať len na olympiáde či na svetovom šampionáte.

 

Piatok 30.6. 2017
O krste
A tak to už mám za sebou. Úspešný krst celoslovenského vydania mojej románovej prvotiny sa vydaril nad očakávania. Potomka pokrstil potomok – táto slovná hračka znamená, že krstná mama knihy Hanka Gallová-Zavřelová z TV JOJ mala ako asistenta svojho trojročného syna Matúška, ktorý pieskom posypal knihu. Prečo piesok? Symbolizoval Deň D a vylodenie na plážach Normandie, ktoré patrí k hlavným častiam tejto knihy a symbolizuje obetu a odvahu všetkých vojakov v druhej svetovej vojne, ktorí nás zachránili od hitlerovského Nemecka.

Asi ako každý človek, ktorý robí čosi prvýkrát verejne vo svojom mene, som mal obavy, aká bude odozva a či vôbec niekto príde. Nemusel som sa ale ničoho báť. Prišlo veľa ľudí, nad očakávanie veľa. Nielen priateľov a známych (ktorým zo srdca ďakujem za prejavenie takejto podpory), ale aj neznámi ľudia, ktorým sa knižka páčila a ktorí si ju prišli dať podpísať. Asi ešte nikdy som radostnejšie nečmáral čosi perom 🙂

Fotografie, ktoré zdieľal Martinus, moji priatelia a ja sám, hovoria za všetko, takže to už nebudem preháňať so slovami. Chcem sa už len poďakovať Martinusu za skvelú spoluprácu, tiež sa chcem poďakovať za pozitívnu recenziu v Hospodárskych Novinách, môjmu vydavateľovi pánovi Marenčinovi, Hanke a Adi za profesionálne odvedenú diskusiu a krst, poďakovanie smeruje aj štvorici priateľov, ktorí mi výrazne pomohli pri tejto akcii a vám všetkým, ktorí ste v utorok prišli (a samozrejme všetkým, ktorí ste si knihu kúpili). Už čoskoro sa snáď dočkáme vydania mojej románovej druhotiny pod názvom Riman 🙂
Krásny piatok vám želám, priatelia!
dscf5305_orig
Matúško krstí (foto Ján Belák a Peter Orvoš, Martinus, viac foto tu)

 

Piatok 23.6. 2017
O fotografiách
Minulý víkend sme sa doma akýmsi spôsobom dostali k pozeraniu starých rodinných fotografií. Najlepšie boli tie z dovoleniek spred ix rokov, keď sme ešte my chalani boli decká a naši boli mladí ľudia vo veku, v akom sme my dnes. Bolo to smiechu… Najlepšie boli fotky, kde náš najmladší brat bol ešte úplne decko, ale na fotkách to bol čistý šéf. Hlavne s kolesom, s rukávikmi na ramenách a s obrovskými potápačskými okuliarmi na hlave. Capo di tutti capi.

Fotografie z dávnych rokov majú svoje čaro. Vidíte na nich nielen dovolenky z detstva či rôzne rodinné oslavy, ale aj to, ako sa počas rokov meníme a občas len nechápavo pozeráme nato, ako (dobre, smiešne, zle) sme vyzerali. Niektoré fotky sú vyblednuté, ale stále sa v nich odrážajú spomienky na to pekné obdobie detstva a spájajú sa s tými reálnymi spomienkami, ktoré dodnes máme v živej pamäti. A najmä sú na nich aj ľudia, ktorí tu už dnes nie sú.

Pri starých fotografiách je zážitkom pozerať aj tie, na ktorých nie ste a ktoré vznikli dávno pred vašim narodením. Vtedy len otvárate ústa a pozeráte sa, ako dobre vyzerali babka s dedkom v mladosti. Lebo to si reálne nepamätáme, pamätáme si iba to, čo sme videli a my sme ich videli už len starších. A pritom zabúdame, že aj oni boli kedysi mladí a jarí. Preto som prekvapene pozeral na deda v armádnej uniforme, z ktorej sa na mňa usmieval dvadsaťročný švihák s čiernymi vlasmi. Poznáte to iste všetci.

Dnes si všetko fotíme na mobily, potom si fotografie stiahmeme do kompu a z mobilu vymažeme. Fotky dnes tak trochu strácajú hodnotu, lebo ich je priveľa a často si ich ani nevieme zaradiť. Kedysi to bola vzácnosť a fotky sa zachovali. Dnes ich máme v laptopoch a ani sa po nich nepozrieme. Aspoň ja sa minimálne pozerám na fotky v laptope, naozaj mám radšej klasické fotografie, ale také sú už len tie spred mnohých rokov. Z 20. storočia (teraz počujem smiech mladých). Ale občas by bolo možno dobré niektoré z tých nových dať vytlačiť a urobiť klasický fotoalbum. Také fotky majú predsa len vždy väčšiu hodnotu a máte z nich lepší pocit ako z tých, ktoré sa po stovkách povaľujú nepozreté dakde v súbote vo vašom počítači.
Pekný víkend vám želám, priatelia. Mám tu návštevu zo Španielska, takže asi urobíme nejaké tie fotky 🙂

 

Piatok 16.6. 2017
O Erasme
Tento úspešný projekt oslávil v uplynulých dňoch okrúhlych 30 rokov. Prešli ním desaťtisíce európskych študentov, vrátane Slovákov a svoju (hoci nepriamu) skúsenosť s ním mám aj ja a je to veľmi pozitívna skúsenosť. Keď som študoval dva roky v Dánsku, spoznal som popri mojich pravidelných spolužiakoch aj kopec erasmusákov, teda študentov zo všektých kútov Európy, ktorí prišli na jeden či dva semestre si zaštudovať aj do Aarhusu a spoznať tak čosi nové. Práve vďaka Erasmu dnes mám po celej Európe priateľov ako Alex, Nanou, Alessandro, Srdjan, Vanessa či Roci, ktorej mimochodom idem v septembri na svadbu do Madridu.

Erasmus je jeden z najúspešnejších projektov Európskej únie a naozaj pomáha mladým spoznávať iné štáty a kultúry, ktoré sa v Únii stretávajú. Je to skvelá možnosť ako si zadarmo zaštudovať v inej krajine ako doma, ako si rozšíriť obzory a najmä sa stretnúť s rovesníkmi z každého kúta Európy ale aj sveta. Zrazu máte kamošov v Španielsku, Grécku, Lotyšsku, Nemecku, Francúzsku, Taliansku či Turecku a Srbsku a keď idete do týchto krajín, máte postarané o nocľah a oni potom prídu za vami. Tí, ktorí ste si Erasmom prešli, presne viete, o čom hovorím. Už som po rodnom Senci povodil ľudí z Nórska, Estónska, Srbska či Dánska a budúci týždeň to napríklad budú Španieli.

Štúdium a pobyt v zahraničí vám nič nevynahradí. Doma je síce fajn, ale treba vypadnúť aj von, aby ste videli čosi iné a nesedeli iba doma za pecou a hundrali na celý svet ako to mnohí ešte aj v dnešnej modernej dobe bohužiaľ robia. A tým vypadnutím za hranice nemyslím len dovolenku pri Jadrane či nákupy v Hainburgu a Mosonmagyaróvári. Kto môžete, choďte študovať do sveta a využívajte Erasmus a ďalšie možnosti. Je to nenahraditeľná skúsenosť, je to čosi, čo vás ako človeka zmení a zmení vás to k lepšiemu. Sami budete prekvapení, ako ste sa zlepšili v mnohých veciach a ako ste zrazu nabrali potrebné sebavedomie do života. Ako povedal Mark Twain: Odplávajte z bezpečného prístavu. Naberte vietor do plachiet. Bádajte. Snívajte. Objavujte.
Pekný piatok vám želám, priatelia!

(Rozmazaná a surreálna, ale zato moja najobľúbejenšjia fotka zo zahraničných štúdií)
76554_1646026783231_3147597_n

 

Piatok 19.5. 2017
O Focusovi
Bol s nami dlhých pätnásť rokov. Síce nie tak dlho ako náš Gombóc, ale dosť dlho nato, aby sme ho považovali za člena našej famílie. Narodený v decembri 1999 v Belgicku, prvé kroky urobil vo februári 2000 v Nemecku a k nám ho doviezli v apríli 2002. A teraz od nás po rovných 15 rokoch odchádza. Náš starý, ale stále jarý, Ford Focus.

Najskôr na ňom jazdil náš tatko, ale po čase si kúpil iné auto a Focusa sme od neho s bráchom odkúpili. Síce som potom odišiel na dva roky do Dánska, ale doma na ňom pravidelne jazdil brat a potom sme si roly vymenili – brácho odišiel za hranice a ja som sa vrátil domov. Roky som sa na Focusovi denno-denne vozil do Bratislavy do práce, vyvážal som na ňom svoje frajerky (ale iba jednej som ho dal do rúk) a zobral som ho na výlety po Slovensku a do blízkeho zahraničia. Za tie roky dostal aj prezývku, takú trochu hračkársku – Hokus Focus.

Bolo to moje najobľúbenejšie auto, aspoň tu na Slovensku. Roky ale plynú a teraz ho mením za nový model. Z Focusa seniora tak presadám do Focusa juniora, ktorý mi oproti tomu starému pripadá vnútri ako jadrová ponorka. Naozaj úplne iná generácia 🙂 A aj junior už má meno, dostal ho hneď prvý deň, ako som ho uvidel – vďaka žraločiemu úsmevu na prednej maske a lesklému tmavosivému sfarbeniu sa bude volať Sharkey.

Odteraz sa teda budem voziť na ultramodernom Sharkeym. A verím, že aj s ním zažijem toľko dobrého ako so starým Focusom, ktorý ide mimochodom do veľmi dobrých rúk a iba o dve ulice ďalej. Vídať sa tak budeme naďalej.
Takže do videnia, kamarát. Bol si skvelým a spoľahlivým spoločníkom. Až mi je ľúto, že ťa mením, ale tak čo už… Alea iacta est.

 

Piatok 12.5. 2017
O hokeji
Pamätáte si na časy, kedy sme počítali, koľko hráčov príde z NHL a koľko naložíme Talianom, Nórom, Dánom alebo Nemcom? Mnohí si to pamätáme, veď to boli pekné časy, keď hrali Šatan, Bondra, Pálffy, Demitra či Hossa za národný mančaft. Dnes tam nie je už nik z nich a ostali nám len pekné spomienky. A azda vďaka nim sa slovenský fanúšik ešte stále každý rok teší na svetový šampionát a krčmy sú plné pri zápasoch našich.

Okolnosti sa však medzitým zmenili, to všetci vieme. O medaile môžeme len snívať, malá výnimka pred piatimi rokmi bola naozaj len výnimkou a posledným výkrikom slávnej generácie. Tento rok sa na šampionáte prvýkrát vybralo mužstvo bez jediného hráča z NHL. Napriek tomu, že každý deň o nich v správach počúvame, koľko bodov kto nazbieral a koľko minút hral. Ako keby na tom záležalo, keď v máji krajina zistí, že ani jeden nepríde hrať na MS.

Ale nie iba o tom chcem. Popri našich neslávnych výsledkoch – a ja chalanov vôbec nezatracujem, lebo sú mladí a iba naberajú skúsenosti – sa objavila jedna veľmi pozitívna správa. Nove vedenie nášho hokeja dalo hlavy dokopy a zvolalo seminár najlepších odborníkov, aby sa s hokejom niečo spravilo. To je prvý dobrý krok. Páčili sa mi slová Handzuša a spol. o tom, ako si môžeme brať príklad zo Škandinávie či Kanady a aké konkrétne nápady mali. Ak títo ľudia dajú hlavy dokopy, ja som naozaj optimistom. Konečne sa ľady pohli a čosi sa robí,

Časy generácie, ktorá vyrástla ešte za federácie a bola poslednou ozvenou svetového československého hokeja, sú preč a teraz máme akési medziobdobie. Ale hlavu vešať nemusíme, veď aj takí Fíni sa trápia teraz. A pozrite sa na Dánov či Nórov, aký úžasný pokrok spravili. Pozrite sa na nadšene hrajúcich Lotyšov. O pár rokov sa možno aj my vrátime na priečky, ktoré sme pravidelne obsadzovali a štvrťfinále bude pravidelnou záležitosťou. Ak teda tí hore budú pokračovať v tej pozitívnej správe, myslím, že sa ešte dočkáme časov, kedy budeme od radosti opäť vrieskať a plakať zároveň ako vtedy v krásnych rokoch 2002, 2003 atď…

 

Piatok 5.5. 2017
O dlhovekosti
Tento týždeň ma zaujala v médiách správa, že v Indonézii zomrel človek, ktorý mal vraj 146 rokov a je tak zrejme najdlhšie žijúcim človekom v dejinách. Zámerne píšem “zrejme”, lebo sa to nedá presne dokázať, ale mal naozaj veľmi veľa rokov a prežili ho akurát pán Burns a Matuzalem. Hoci tí sú na rozdiel od Mbaha Ghota rozprávkové postavy.

Ale vezmime si tohto Mbaha, ktorý sa údajne narodil v decembri 1870. Vo svojej jávskej dedine bol známy tým, že si spomínal na časy holandského kolonializmu či na vojnu s Japonskom. Zažil však oveľa viac, veď si vezmite, kedy sa narodil. Britskému impériu vládla kráľovná Viktória, Amerika sa len spamätávala z občianskej vojny, Nemecko viedlo víťaznú vojnu s Francúzskom, aby sa hneď nato zjednotilo, autá ešte boli hudba budúcnosti a o letoch do vesmíru sníval iba Jules Verne… Starý pán sa narodil ešte pred Hitlerom či Stalinom, bol už v pomerne zrelom veku, keď vypukla prvá svetová vojna a mal po šesťdesiatke, keď Japonci začali dobýjať Áziu a Tichomorie počas druhej svetovej vojny.

Ako dôchodca prežil celú studenú vojnu, kedy sa svet rozdelil medzi sféry vplyvu USA a Sovietskeho zväzu. Na prezidenta Kennedyho si iste spomína ako na mladíka, hoci aj ten už by mal tento rok 100 rokov. Prežil obdobie, kedy neďaleký Vietnam horel počas dlhej, takmer dvadsaťročnej vojny, do ktorej sa zaplietli aj Američania. Genocída v Kambodži, tvrdá vojenská diktatúra v Barme, atentáty v Indii a Pakistane, nehovoriac o diktátorovi Sukarnovi v jeho vlastnej krajine… To všetko sú udalosti, ktoré prežil už ako starý pán. A čo mu pomáhalo? Krátko pred smrťou povedal BBC, že žil tak dlho, lebo bol trpezlivý a obklopený ľuďmi, ktorí ho mali radi. Aké krásne a jednoduché zároveň, však?

Jeden ľudský život a koľko toho tento človek videl a čo všetko mohol svojmu okoliu porozprávať. Predstavte si, že by ste sa aj vy narodili v roku 1870 za cisára Františka Jozefa a prežili by ste rakúsko-uhorskú monarchiu, dve vojny, slobodnú Československú republiku, nacizmus, komunizmus, opätovne slobodné Československo a potom aj nezávislé Slovensko, najskôr síce ako čiernu dieru za Mečiara, ale neskôr aj ako prosperujúcu krajinu. Svet, v ktorom by ste videli všetko od konských záprahov až po lietajúce autá a vševediaci internet. Iste by ste mali dosť poslucháčov, aspoň mňa teda určite. Takže ako nato? Buďte trpezliví a obklopujte sa ľuďmi, ktorých máte radi a ktorí majú radi vás. Možnože o sto rokov to budete vy, kto bude ľuďom rozprávať o tomto svete, ktorý je pre nás dnešným, ale pre nich už bude čosi ako dávna viktoriánska éra.
Pekný májový piatok vám želám 🙂
positive_life_long_735_350

 

Piatok 21.4. 2017
O Potomkovi
Milí priatelia, s radosťou oznamujem, že od 13.04.17 je v predaji v kníhkupectvách oficiálna dotlač mojej dobrodružno-historickej knihy Potomok, ktorú vydalo nakladateľstvo Marenčin PT. Oproti pôvodnému limitovanému vydaniu spred roka je tam niekoľko zmien, ale tie nijako neovplyvňujú dej ani postavy. Verím, že to bude ešte viac čitateľné 🙂

Tento román som začal písať ešte v auguste 2013, aj preto sa dej Richardovho súčasného príbehu odohráva vtedy. Svojpomocne som ho vydal koncom roku 2015, krst absolvoval hneď po Novom roku 2016 a potom som ho ponúkol na vydanie nakladateľstvu Marenčin PT, ktoré ho zaradilo do plánu. Nuž, a teraz je konečne na svete oficiálne vydanie, pričom medzitým svojpomocne vyšlo voľné pokračovanie v podobe Rimana.

Kto ste teda ešte nečítali môj románový debut o hľadaní, láske, vojne a spletitej minulosti, resp. by ste ho radi niekomu odporučili alebo venovali ako darček, nech sa páči, pokojne objednávajte už teraz na portáloch martinus.skpantarhei.skknihomol.sk atď, aspoň dostanete zľavu 🙂
Viac o mojich knihách nájdete v sekcii Books/Knihy.

 

Piatok 31.3. 2017
O zázrakoch
Keď americkí hokejisti viedli v semifinále zimnej olympiády 1980 v Lake Placid nad rivalmi zo Sovietskeho zväzu 4:3, niekoľko sekúnd pred koncom zápasu slávny komentátor Al Michaels zakričal legendárnu vetu: “Do you believe in miracles…? Yes!” (Veríte na zázraky? Áno!). Táto nečakaná športová udalosť sa odvtedy volá “zázrak na ľade”, pretože mladí amatérski hokejisti USA v ten deň napriek všetkým predpokladom zdolali svetový tím plný hviezd, ktorý bol dovtedy jednotkou a konkurovala mu akurát tak Kanada. Tento triumf navyše prišiel v čase, kedy Amerika trpela ekonomickou a spoločenskou krízou a toto nečakané víťazstvo sa preto považovalo za symbol nádeje (nehovoriac o tom, že to boli časy studenej vojny).

Takéto a podobné zázraky sa dejú stále. Jeden z tých historicky známych som napríklad opísal aj vo svojej knihe, kde rímsku armádu cisára Marca Aurélia zachránila pred jasnou porážkou nečakaná búrka, ktorá zmietla germánske vojsko. Pre Germánov to samozrejme zázrak nebol, oni to iste videli ako über-pohromu, ale Rimania si túto bitku zaznamenali do svojej bohatej histórie ako “zázrak z neba”. Pre nás je táto udalosť zaujímavá aj v tom, že sa odohrala na území dnešného Slovenska a je dokonca zobrazená na triumfálnych stĺpoch v Ríme.

Každý človek zažíva svoje malé či veľké zázraky. Sám som taký zažil keď som v devätnástich prežil hrozivo vyzerajúcu autohaváriu, pri ktorej som si fakt mysel, že je so mnou amen. To považujem dodnes za zásah zhora. Ďalší, hoci menší, sa mi stal, keď ma vybrali do úzkej dvadsiatky vyvolených na štúdium na Aarhuskej univerzite (uchádzačov bolo vyše sto), po ktorom som fakt túžil. U našich doma máme taký obrázok, ktorý hovorí “Kto verí na zázraky, tomu sa dejú.” Niečo na tom bude, ten výrok sa mi veľmi páči. Takže mám aj ja svoje skúsenosti a máte ich ich iste aj vy (aspoň tí, čo nie ste úplni skeptici). Som zvedavý, aký zázrak ma ešte čaká v živote.

Zázraky sú všade okolo nás. Zoberte si napríklad samotnú evolúciu, ktorá spôsobila, že sme tu. Je tak dokonalá, že sa môže považovať za zázrak. Alebo taký vesmír – nemusíme chodiť ďaleko, pozrite sa na Mesiac. Bez neho by sa Zem netočila tak ako má a nebola by na tej správnej dráhe okolo Slnka a pomreli by sme. Zázračné je každoročné prebúdzanie sa jari či každý východ slnka – toto si človek uvedomí, keď to zažije na nezvyčajných miestach, napríklad v púšti alebo hoc aj v lietadle, keď z okna vidí, ako sa pred ním rozsvecuje nebo. Alebo sa vráťme k športu – veď aj naše hokejové zlato pred 15 rokmi bolo takým zázrakom a symbolom nádeje pre našu malú krajinu, no nie?
Tak čo, veríte na zázraky? Ja áno.

The U.S. hockey team pounces on goalie Jim Craig after a 4-3 victory against the Soviets in the 1980 Olympics, as a flag waves from the partisan Lake Placid, N.Y. crowd, February 22, 1980. (AP Photo)

Zázrak na ľade, ZOH 1980 v Lake Placid

 

Piatok 24.3 2017
O slobode
Často mám pocit, že slobodu a súčasný stav berú mnohí ako samozrejmosť. A ešte aj rozprávajú, aká je tá súčasná realita strašná a volia rôznych šarlatánov, respektíve sa nimi sami stanú. Pritom držia v rukách ajfóny s neobmedzeným internetom, chodia na dovolenky na západ a nakupujú lacnejšiu nutelu v Rakúsku. Tomuto ich postoju a plaču moc nerozumiem, keďže náš štát má priamu (a nedobrú) skúsenosť s diktatúrou a neslobodou. Nuž, predstavte si, že by sa zrazu stal nejaký prevrat a sloboda by sa stratila. Pevnou rukou by nám tu vládla banda primitívov ako vtedy v 20. storočí.

Malá úvaha: skúste si predstaviť pár vecí. Napríklad, že sa zrazu zatvoria hranice do Rakúska. Už nepôjdete na žiadny nákup dobrých a lacnejších potravín do Kittsee a Hainburgu či oblečenia do Parndorfu a Brück an der Leitha. Žiadne odlety zo Schwechatu či výlety na Neusiedler See. Nepôjdete nikam. Ešte aj Aupark v Petržalke vám zavrú ako dekadentné dielo slobodného trhu a Ikeu s Hornbachom premenia na strelnicu. A internet vo vašom ajfóne už zrazu nebude neobmedzený.

Zabudnete teda na nákupy a výlety v Rakúsku a možno aj inde u susedov. Respektíve si na Rajke hodinu postojíte pri kontrole ako si to pamätajú ešte naši rodičia. A vypýtajú si od vás devízový prísľub a zoberú peniaze, ktoré ste si vzali navyše. Ak vôbec nejaké peniaze budete mať, keďže po zrušení eura sa koruna prepadne a poslúži akurát tak ako zimbabwiansky dolár – na kúrenie. Možno dostanete prídelové lístky ako kedysi v 45-tom. A lososa či suši vám nedajú nikde.

Dovolenka na západe? Vyhoďte si z hlavy. Žiadne Španielsko, Riviéra, Bibione či lyžovačka v Alpách alebo Dolomitoch. Pôjdete akurát tak na Šíravu, aj to len vtedy, keď budete mať drobné nazvyš. V lepšom prípade sa dostanete na Balaton. Štúdiá? Zabudnite na Erasmus, pokojne môžete vyškrtnúť plány na univerzity niekde v Leidene, Aarhuse, Verone či Madride. Pôštudujete si akurát tak na univerzite zeme a veku dakde v Tisovci.

Hrozná predstava, že? Ale tak to dopadne, keď si ľudia nedostatočne vážia slobodu a nechajú si ju vziať. A potom zdesene hľadia nato, ako Rím horí, a začnú chápať, že dopustili čosi fakt zlé. Na záver len toľko, že je presne 60 rokov od založenia únie, ktorá večne vojnovej Európe priniesla mier. Ukončím to citátom básnika Sándora Máraia, ktorý výstižne opísal prekvapenú reakciu slobodného sveta na heroické budapeštianske povstanie proti sovietskej tyranii v roku 1956: “A pýtajú sa, čoraz viacerí sa pýtajú – oni, ktorí to vonkoncom nemôžu pochopiť – naozaj je tá sloboda taká veľká vec?”

 

Piatok 3.3. 2017
O zoznamke
Určite ste si už niekedy vyskúšali internetovú zoznamku. Aj ja som na chvíľu prepadol tejto falošnej ilúzii a narazil som na zaujímavé skutočnosti, ktoré vám tu vylíčim. Bude to o typoch báb na zoznamke, dopredu sa ospravedlňujem za cynizmus a výsmech… alebo viete čo, je mi vlastne jedno, čo si o tom niekto bude myslieť, o mojich čitateľkách to predsa nie je.
Poďme teda na kategórie, ktoré ma úspešne odradili od internetových zoznamiek:

Protirečky
Už vidím, ako sa páni uškrnuli, že veď všetky ženy si protirečia. Áno, avšak niektoré viac ako iné. Do tejto kategórie na zoznamkách patria tie, ktoré chcú inteligentného a zodpovedného chlapa, ktorý si stojí za slovom a vie sa presadiť. Potom dodajú, že pri nej nesmie presadzovať svoje názory, lebo ony najlepšie vedia, ako čo má byť a nechcú sa riadiť inými. Takže silný chlap, ktorý sa vie presadiť… ale vlastne musí byť submisívny trtko. Good luck, baby, evidentne viete čo chcete.
Dôležitky
Dôležitky sú tie, ktoré o sebe napíšu litánie, aké sú samostatné, zodpovedné a perfektné a ako im majú písať iba tí chlapi, ktorí vedia, čo chcú a vedia byť zodpovední. K tomu si tam nahádžu fotky, pri ktorých ešte aj pornoherečky vyzerajú ako prirodzené baby od susedov. Ak im napíšete, trvá im dni, kým vám odpíšu a z tej odpovede máte pocit, že vás nepovažujú za seberovného a ak máte trošku iný názor napríklad na literatúru a filmy, tak ste nehodný jej pozornosti. Možno je to vaša chyba a vyzeráte na profilovke ako dilino alebo si myslia, že ony si zaslúžia princa na bielom koni. Určite ho nájdu. Neľutujte nezáujem takejto herečky, ráno v posteli určite nevyzerá tak ako na profilovej fotografii.
Zúfalky
Nechcem byť zlý, ale pri niektorých ženách viete hneď, že by ste ju získali bez akejkoľvek snahy. Akurát by nesmela byť taká neatraktívna a nemala byť jesť toľko sladkého a nemala by dávať najavo už v druhej správe, aká je z vás paf a ako by sa s vami rada stretla. Mnohé to hrajú na žoviálnosť a totálnu spontánnosť, ale ak máte v živote nejaké skúsenosti, tak práve tie vám napovedia, koľká bije. Viem, sú chlapi, ktorí sú tiež zúfalí, takže pre nich je takáto žena ideálkou. Môžu do toho hneď skočiť.

Hlupane
Toto je kategória sama o sebe a tí, čo ma trochu poznáte, viete, že toto označenie používam pre ženy len naozaj vo výnimočnom prípade (t.j. najhoršom). Už gramatické hrúbky čosi napovedia, ale nejde iba o to. Väčšinou majú za sebou vzťah s nejakým debilom a na profile tvrdia, že chce niekoho normálneho. Hádajte, čo vám takáto adeptka napíše, keď prejavíte empatiu a trochu intelektu – buď vás začne po chvíli bez vysvetlenia ignorovať alebo áno – napíše, že ona chce iného, lebo vy ste pre ňu príliš dobrý. Toto je jedna z viet, pri ktorej by mal chlap okamžite zaradiť spiatočku a nechať hlupaňu hlupaňou, nech si nájde nejakého blbečka.

Nerozhodné
Napíšete im, lebo sa zdajú byť sympatické. Odpíšu a položia aj otázku. Potešíte sa a odpoviete. Lenže potom je pár dní ticho, hoci jej konto vám vraví, že je aktívna nonstop. Potom sa zrazu opäť ozve a so smajlíkmi sa vás pýta na ďalšie veci, aby sa opäť nadlho odmlčala. Sú dve možnosti – píše si s viacerými naraz a nevie sa ani pre jedného rozhodnúť, alebo nevie, či si má písať s vami. Stane sa, že vám takáto aj navrhne stretnutie, ale potom vám už nikdy nenapíše. Popritom totiž rieši dilemu, či si má hľadať chalana v reálnom živote alebo na internete a či má byť brunet, blondiak, inteligent, pózer, podvodník, Rambo alebo nejaký trto. Nuž, škoda energie, páni.
Záhadné
Na profilovej fotke iba polovica tváre, alebo tvár v tieni, vzdialená postava v pozadí, resp. žiadna profilová fotka… Z takýchto profiloviek veľa nevidieť a keď nič nevidíte, necháte to tak. Ony ale zrejme rozmýšľajú inak a myslia si, že svojou záhadnosťou pritiahnu chlapa a ten jej bleskovo napíše. Bullshit. Pokiaľ chlap nevidí, ako baba vyzerá, skorej napíše Ježiškovi ako jej. A ešte je dobrá veta v jej profile – ak chce chlap o mne čosi vedieť, nech sa ma spýta. To je čo za blbosť? To je ako napísať, že ak ma chcete nájsť, choďte na planétu Zem. Asi by som sa jej iba spýtal, či ešte nevymysleli slová, ktorými by sa sama opísala.

Piatok 17.2. 2017
O vlakoch
Cestovanie železnicou má nepochybne svoje čaro. Od detstva som vlaky miloval. Náš dedo pracoval na železniciach a tak nás s bratom brával na cesty do Nových Zámkov a späť. Boli to krásne výlety, všetkých dvanásť staníc medzi Sencom a Zámkami sme poznali naspamäť a tieto spomienky patria k najkrajším, ktoré z detstva mám. Aj dnes často cestujem vlakom, ale do práce. Je to rýchlejšie ako sa tlačiť na ceste, najmä v pondelok ráno, kedy je smerom na Bratislavu v pohybe celé Slovensko a všetky poľské kamióny. Je preto dobré povoziť sa aj vlakom, hoci častokrát vyzerá akoby prišiel až z Indie… Nemám dramatizovať? Okej, tak povedzme že z Moldavska.

Sem-tam sa mi podarí dostať sa na jeden z tých moderných osobákov, ktoré nám zafinancovala Únia a vďaka ktorým máte pocit civilizovaného cestovania. Väčšinou ale chodím na regional expres. Nenechajte sa pomýliť honosne znejúcim názvom, v skutočnosti je to vlak zložený z vozňov, ktoré boli za zenitom už v čase, keď náš dedo s hrivou čiernych vlasov pracoval na ČSD. Trasenie a hrkotanie tohto retro vlaku z roku Pána dopĺňajú štýlové grafity v papagájovom vzore, vyšúchané sedadlá, nápisy v azbuke, nejaká tá rustikálna špina a často aj záplava ľudí ako na trati medzi Kánpurom a Kalkatou. Väčšina sú to študenti, keďže to majú zadara, ale ich neviním, na ich mieste by som tiež zapĺňal vlaky a netlačil sa vo vydýchanom autobuse dakde pri Metre. Papalášov však tieto problémy zaujímajú asi ako zlatokopku chlapov intelekt.

Čaro dnešného cestovania vlakom veľakrát dopĺňa aj fakt, že pre hordu ľudí stojíte v chodbe a pri vystupovaní sa cez vás tí ľudia tlačia. Asi tomu nebudete veriť, ale nie sú to modelky v plavkách, pri ktorých by sa vám hneď zrána rozšíril úsmev na zamrznutej tvári. Áno, šípite správne, väčšinou sa cez vás tlačia tučné tety a ujovia s kabelami a ich proporcie ešte znásobuje v tomto ročnom období masívne oblečenie. Samozrejme, nie vždy je to tak. Inokedy sa mi podarí sadnúť si a čítať si knihu až po hlavnú stanicu. Vtedy cesta ubehna naozaj rýchlo a ja si nadšene poviem ako futuramový Dr. Zoidberg pri nájdení kúska pizze v kontajneri: What a day! 
Krásny februárový piatok vám želám. A nebojte sa, o pár týždňov príde jar. Jedine že nie.

Piatok 10.2. 2017
O zmenách
Nedávno som videl jeden dobrý film, kde Julia Roberts v jednej scéne zašla v Ríme do Augustea. Je to stavba, ktorú dal pred 2000 rokmi postaviť rímsky cisár Augustus, prvý medzi rovnými, jeden z najslávnejších a najlepších vládcov antiky. Postavil ju, aby tam odpočívali jeho pozostatky, ale po niekoľkých storočiach budovu vypálili barbari a nepremožiteľná Rímska ríša zanikla. A Julia sa vo filme pýta, že ako si tento cisár, mocný a obávaný Octavian Augustus, mohol počas svojho života vôbec predstaviť, že svet, ktorý považoval za nemenný a taký mocný, raz nebude vôbec existovať? Rím ostal v ruinách a nič už nebolo ako predtým. Lebo časy sa menia.

Život je plný zmien. Americký spisovateľ Thomas Wolfe má nato dokonca jeden koncept, volá sa to „You cant go home again“ (Nemôžeš sa znovu vrátiť domov). Je to presne o tom, že časy sa menia, svet okolo sa mení a to, čo sa nám kedysi zdalo byť večným a trvácnym, je preč, a už sa tam nedá vrátiť. Ľudia odchádzajú, okolnosti života sa menia, prichádzajú nové výzvy a etapy… Veľakrát cez bolesť. Čas beží, hodiny tikajú. Otázkou ostáva, čo urobíme a ako sa vysporiadame so zmenami (a ruinami, ktoré spomína aj Julia). Lebo ako múdro hovorí Gandalf v Spoločenstve prsteňa, všetko, o čom sa máme rozhodnúť je to, ako naložiť s časom, ktorý nám bol daný.

A už keď sme pri Tolkienovi, Frodo sa ku koncu príbehu ubolene pýta, že ako môžete pozbierať črepiny svojho starého života, ako môžete ísť ďalej, keď vo svojom srdci začínate chápať, že niet návratu? A jeho verný parťák Sam v inej scéne hovorí, že častokrát sa síce zdá nemožné, aby sa veci mohli stať znovu dobrými po toľkom zle, ale dá sa to. Treba kráčať ďalej, treba pokračovať v ceste aj napriek trápeniam.

Život je plný zmien, dobrých aj zlých. Viem, že tento blog vyznieva veľmi melancholicky, ale teraz sa jednoducho tak cítim. Máme doma smútok, prišli sme o blízkeho a dobrého človeka. Rok, od ktorého sme si sľubovali čosi lepšie, sa odpísal hneď na začiatku. Okrem obrovského smútku ostáva aj pocit hnevu, že koľko žije medzi nami zákerných hajzlov… ale odchádzajú tí dobrí… Už ani nemám slov, takže snáď do čítania o týždeň, priatelia.

 

Piatok 3.2. 2017
O maliarstve
Nie, nejdem tu písať o maľovaní bytu, takže tí, čo ste si tento blog otvorili s cieľom prečítať si čosi o natieraní steny, budete sklamaní. Chcem čosi napísať o maliarskom umení, ktoré mi je veľmi blízke už od puberty. Milujem obrazy. Najmä tie neoimpresionistické, ale páčia sa mi aj barokové a renesančné a k mojim obľúbeným maliarom tak okrem Van Gogha, Cézanna, Renoira či Gaugina patria aj Rembrandt, Vermeer, Rubens či Bosch (nie tá karbobrúska). Takže pozor, v ďalších riadkoch sa budem vyjadrovať ako nerd a ak vás táto téma nebaví, pokojne odíďte.

Maliarstvo ma prvýkrát zaujalo, keď som si dakedy vo veku páperia pod nosom prečítal knihu Pán Tragáčik a Fantomas, v ktorej Zbigniew Nienacki písal o krádežiach vzácnych obrazov na zámkoch v údolí Loiry vo Francúzsku. Tam som sa prvýkrát dozvedel čosi o impresionizme a zajalo ma to natoľko, že som si sám začal hľadať informácie. Postupne sa mi tak okrem impresionistov zapáčili aj ďalšie obdobia a smery, najmä barok (flámsky, španielsky či francúzsky), ale aj renesancia a klasicizmus. Obrazy majstrov z týchto období sú jednoducho fascinujúce, od krásnych farieb impresionistov (viď Van Goghov obraz nižšie) až po temnotu a utrpenie Boscha či Rosu.

Pred slávnymi obrazmi dokážem stáť nekonečne dlho. Vždy, keď som v Madride, idem s Rocío do El Prado (je to jedna z najlepších obrazových galérií na svete), kde obdivujem mojich obľúbených maliarov a z Goyovej sekcie často ani nedokážem vyjsť. Nehovoriac o tom, že pri Boschových a Bruegelových obrazoch strávim hodiny a potom zrazu zisťujem, že múzeum sa už zatvára… Keď som tam bol prvýkrát, Roci sa smiala na tom, že som tam pobehoval ako decko, lebo som nevedel, kam skôr skočiť. Ale tak chápete, keď tam máte pokope Tiziana, Velázqueza, Caravaggia a všetkých vyššie spomínaných, tak fakt neviete, kam skôr skočiť. To je ako keby ste naraz stretli Milu Kunis, Natalie Portman, Scarlett Johansson, Emmu Stone a Megan Fox, pričom každá by s vami sama chcela ísť na súkromnú nudapláž (baby, doplňte si mená ako Justin Timberlake, Gerard Butler, Ryan Gosling, Channing Tatum, Ashton Kutcher atď…). Iste uznáte, že by sa vám zakrútila hlava.

Táto záľuba je však akosi osamelá, okrem Rocío a ešte asi dvoch ľudí tu doma nemám nikoho, s kým by som sa vedel na túto tému naozaj porozprávať a vychutnať si to. Už aj pred ženami zamlčujem túto záľubu a tiež niektoré ďalšie nerdovské koníčky. Stačilo mi, keď ma jedna z ex-frajeriek prerušila uprostred môjho rozprávania o slovenských hradoch otázkou o pingpongu. Niektoré moje záľuby proste nie sú sexi. K tým obrazom ale už len toľko, že sa človeku prihovárajú neuveriteľným spôsobom a majú v sebe obrovskú silu a hodnotu. Sú ako vydarená fotografia, v ktorej je aj čosi navyše. Vždy, keď som v nejakom veľkom meste, snažím sa navštíviť aj galérie. Patria k mojim obľúbeným miestam na svete. A madridské El Prado je medzi nimi na jednička.Van Gogh - Country road in Provence by night
Van Gogh – Nočná cesta v Provensálsku

 

Piatok 27.1. 2017
O kinematografii
V posledných mesiacoch mám okrem písania akosi viac chuť aj pozerať filmy. A seriály. Asi je to tým, že viac času radšej trávim sám a našiel som si viacero filmov a seriálov, ktoré sa mi zapáčili. A keď sa mi niečo naozaj páči, pozriem si to nielen raz. Pri niektorých seriáloch si ale treba jednotlivé diely pozrieť ešte raz nielen z pasie, ale aj preto, aby to človek pochopil a našiel rôzne skryté indície. Taký je napríklad Sherlock, britský seriál z dielne BBC, ktorý je taký prepracovaný, že ešte aj pri druhom pozretí toho istého dielu máte pocit, že to vidíte prvýkrát. A dokonca aj pri treťom pozretí tam nájdete čosi nové. Skrátka famózný seriál, nenadarmo má na imdb.com hodnotenie cez deväť z desiatich možných bodov.

Ozaj, hodnotenie filmov či seriálov. Zvyknem na imdb hodnotiť (pre tých, čo neviete, o čom hovorím – IMDB je medzinárodná databáza filmov a seriálov, kde nájdete úplne všetky informácie o filmoch/seriáloch) a niekedy ma prekvapí, že film, ktorý sa mi páči, má nízke hodnotenie alebo naopak. Príkladom je film Aloha, ktorý sa mne veľmi páčil už pri prvom pozretí, ale moje okolie – a tiež imdb a recenzenti – ma vysmiali, že ako sa mi to môže páčiť. Ale tak čo už, ja mám proste iný názor a nezmením ho. Bradley Cooper, Emma Stone, Rachel McAdams, Bill Murray… skrátka hviezdne obsadenie a odohráva sa to na Havaji. Podľa mňa veľmi vydarený film. Rovnako dobrý film z havajského prostredia je inak Forgetting Sarah Marshall, o ktorom sa hovorí, že je to rom-com pre chlapov. Čosi na tom bude, lebo v hlavnej postave som sa docela našiel a bol to smiech cez slzy. Už len nájsť svoju Milu Kunis (ak ju niekde nezrazil autobus alebo ju nepostretlo iné zlo).

Samozrejme, okrem filmov, ktoré si pozriem aj viackrát (napríklad Forrest Gump, Scarface, Star Wars alebo Čata) existujú aj seriály, ktoré si pozriem kedykoľvek znova a znova. Najtypickejším príkladom sú Priatelia, ktorých napríklad teraz s odstupom času opäť pozerám a ešte aj po rokoch mi vedia zlepšiť náladu a naliať chuť do života. Potom je to Californication, dlhšie som ho síce nevidel, ale už ho mám zmáknutý asi štyrikrát. Hank Moody je proste skvelá postava. Nehovoriac o Simpsonovcoch či Sherlockovi, toho som už spomínal.

Diela zo strieborného plátna sú skrátka čosi ako písanie. Prezentujú fiktívnu realitu, ktorá je ale do veľkej miery založená na skutočnosti a veľakrát v nej nájdete situácie, ktoré sami zažívate. Dobrý film vás vie nakopnúť, na rozdiel od nejakej trápnej reality šou. Neviem, čo si ešte pozriem dnes večer, resp. cez víkend, ale asi nejakú dobrú komédiu. Chcem sa trochu smiať. Pozrite si aj vy čosi dobré. Tieto príjemné dlhé večery k tomu priam zvádzajú.

platoon81
Platoon, 1986 

Piatok 20.1. 2017
O písaní
Nedávno ma prekvapil môj osem a polročný krstný syn, keď sa na mňa vážne pozrel a opýtal sa: “Krstný, a ty si spisovateľ?” Najprv som sa zasmial, ale potom som mu povedal, že áno, okrem iného som aj spisovateľ. Usmial sa na mňa, páčilo sa mu, že píšem knihy. Riško je hĺbavé dieťa a dokáže ma niekedy prekvapiť svojimi otázkami a poznámkami. Nenadarmo som hlavnú postavu mojich dvoch kníh (a aj chystanej tretej) pomenoval práve po ňom.
Písanie je pre mňa úžasný relax. A tiež akási terapia, napr. Riman je jej výsledkom, keď som po jesenných večeroch a nociach písal Maximianov a Richardov príbeh. Potomka som napísal za iných okolností, preto azda pôsobí Richardov príbeh veselšie. Každý môj výtvor má v sebe čosi z toho obdobia, kedy som ho písal. Písanie mi tak dáva možnosť nielen relaxovať, ale aj tvoriť svoj vlastný svet, ktorý potom majú čitatelia radi.
Prirodzene, mnohí, čo píšu knihy, tvoria postavy a deje aj na základe svojich osobných skúseností. Tí, čo ma poznajú, okamžite našli v Richardovi veľa zo mňa (hoci nie som rozvedený a nemám dcéru ani sestru) a napríklad aj Amandu som ešte v auguste 2013 opísal podľa reálnej osoby. Tiež viaceré miesta a príbehy z kníh sú založené na reáliách a skutočných udalostiach. Je tam samozrejme aj veľa fikcie, takže neberte všetko vážne a nepýtajte sa ma napríklad na Brigitu alebo Emu. Teraz začínam pracovať na tretej knihe a aj tam nájdete čosi zo mňa, ale aj ľudí z môjho okolia. A tiež sa opäť stretnete s Richardom či Emou, ale aj s ďalšími postavami.
Píšem už roky. Ako decko som chcel byť spisovateľom (lebo som rád čítal a knihy som si nosil aj na pláž ako správny nerd), azda preto som neskôr vyštudoval žurnalistiku a rozhodol sa vydať knihu, nech to stojí, čo to stojí. Teraz sú na svete Potomok (ktorý vyjde v dotlači na jar) a Riman (ktorý snáď tiež vyjde v dotlači) a ako som spomínal, na ceste je tretí román. Doma v zásuvke mám aj ďalšie, ktoré som nikdy nevydal a ani nevydám – boli to také romány na rozbeh. Úplne prvý som napísal ešte v Dánsku, kedy som po nociach trpel svojou insomniou a tak som ju pretavil do napísania knihy. Vtedy som pochopil, že písanie románov lieči a pomáha mi. Takže budem písať aj ďalej, je to moja najobľúbenejšia činnosť. Verím, že moje knihy budete aj naďalej radi čítať a že sa vám budú páčiť. Ohlasy na prvé dva romány sú zatiaľ dobré a som vďačný za tento dar zhora. Preto som sa vrátil aj sem. Pekný víkend vám želám, priatelia.
Potomok1

 

Piatok 13.1. 2017
O vzácnosti
Nedávno som sa v niektorých novinách dočítal, že isté dieťa bizarne zomrelo, lebo trpelo “vzácnou” formou rakoviny. To ma zarazilo, akože wtf? Nechápem, ako to niekto môže takto povedať, veď čo je na tej rakovine preboha vzácne?? To ľudia zabudli na slovo “ojedinelá”? Lebo to sa v tomto kontexte hodí oveľa viac, že áno.

Lebo vzácna iste nie je forma rakoviny. Vzácny je napríklad každý dobrý deň, vzácna môže byť staroveká váza, Rembrandtov obraz alebo živočích schovaný v papuánskej džungli. Jednoducho veci, ktoré sú pekné a príjemné, ktoré prinášajú radosť a úžitok. A rakovina to určite nie je, jedine že niekto na ňu veľmi chce zomrieť a napísať si to na náhrobný kameň. Že kukajte sa tu, zomrel som na totálne vzácnu rakovinu. RIP.

Určite máte všetci niečo, čo v živote považujete za vzácne. Nemyslím teraz hodzinky za 30 litrov, ale napríklad také na prvý pohľad bežné veci ako zdravie, dobrá práca alebo človek, do ktorého sa zamilujete a už s ním ostanete. Alebo že máte zdravé deti, ktoré sú navyše pekné a chytré. Nemusia byť hneď einsteinovia, ale ak majú trochu filipa v hlave, je to okej. To sú podľa mňa vzácne veci. Veci, ktoré sa spájajú so životom a s radosťou v ňom. Vážte si preto, čo máte vzácne a nič nepovažujte za dané. Lebo nie je a ľahko sa môže nájsť nejaké zlo, ktoré vám to zničí. A nielen vám.
Príjemný piatok vám prajem, priatelia. Nech je v niečom vzácny 🙂

img_7464

 

Piatok 17.6. 2016
O vojne
V nasledujúcich dňoch a týždňoch bude tomu 25 rokov. Od dní, kedy sa na zdesenie civilizovaného sveta rozštekali samopaly v Slovinsku a Chorvátsku uplynie štvrťstoročie, ale pachuť strachu, teroru a nenávisti prenasleduje Balkán a Európu dodnes. Budúci týždeň oslávia v Slovinsku a Chorvátsku 25. výročie odhlasovania ich nezávislosti od juhoslovanskej federácie, po čom federálna armáda (vedená zväčša Srbmi) vpadla do Slovinska. Kým vojna v Slovinsku sa skončila už za desať dní (to ale neznamená, že nebola krutá), v Chorvátsku mala vojna oveľa dramatickejší a dlhší priebeh. A do roka bola v rovnakej vojnovej stoke aj Bosna. A tá bola najdesivejšia.

Tí starší si ešte pamätáte ten šok, že tá krásna prímorská Juhoslávia, ktorá bola pre našinca za socíku skoro ako Amerika, je zrazu krvavá a rozstrieľaná. Že je minulosťou stratenou v čiernom dyme. A že dlho potláčané pudy nenávisti sa dostali hore. Výsledkom boli státisíce mŕtvych, zbombardovaný Dubrovnik, Šibenik, Vukovar, Mostar či Split. Dovtedajší bratia v zbrani sa obrátili proti sebe a zabíjali sa. Slovinská domobrana zostrelila federálny vrtuľník pilotovaný Slovincom, federálny krížnik Split ostreľoval prístav Split, blankytná voda Plitvických jazier sa sfarbila dokrvava, Vukovar sa premenil na ruiny, Sarajevčania na ciele vražedných snajperov, chorvátski susedia sa v horských dedinách prestali baviť s Bosniakmi odvedľa… A to všetko preto, že tí boli Chorváti, tí zase Srbi a hento zase Bosniaci. Pritom všetci hovorili (takmer) rovnakým jazykom. A ešte mali aj rovnaké uniformy, ktoré neschopná OSN celé roky nevedela od seba odlíšiť.

Ako decko som v Juhoslávii bol. Nechápal som, prečo oni majú americké žuvačky a colu. Prečo majú viac druhov zmrzliny ako u nás na Lichnerke. A samozrejme mali more a hovorili sympatickým jazykom. Bola to proste úžasná krajina. A zrazu sa to celé posralo a lesk „Jugošky“ vybledol. Juhoslovanská občianska vojna je memento. Pre nás všetkých. Tak to dopadne, keď prevládne nenávisť, primitivita a delenie na „my a oni“. Susedia sa obrátia proti susedom, brat proti bratovi. Skoro ako v tej biblickej predpovedi. Tí, čo si ešte 90. roky a túto vojnu pamätáte, nezabúdajte. Lebo sa to môže stať aj inde. Napríklad u nás. A nebude to po prvýkrát. Ak sa ale poučíme, môžeme pokojne žiť a spomienka na juhoslovanskú vojnu ostane síce smutná, ale ostane minulosťou, ktorá sa nezopakuje.

 

Piatok 10.6. 2016
O Eure
Dnes sa to začína. Futbalová fiesta, majstrovstvá Európy, na ktoré sa teší každý chlap a sem-tam aj nejaká žena. Euro 2016 sa odohrá vo Francúzsku a potrvá magické štyri týždne. Takže milé ženy, obrňte sa trpezlivosťou, tento jún bude trochu iný – veď napokon ako v každom párnom roku. Chlapi budú sedieť pred telkou, pivo bude tiecť potokom… Tentoraz to však bude mať aj inú príchuť – ozajstnú fanúšikovskú. Na Euro totiž mieria aj naši.

Hamšík a spol. sa na tomto turnaji predstavia po prvý raz. Už za sebou majú úspešné majstrovstvá sveta (2010), teraz to snáď budú úspešné majstrovstvá Európy. Na Senecké leto nastúpia proti Walesu (takže osadenstvo bufetov na seneckom festivale bude od 18.00 do 20.00 pozostávať na 83% z mužov), potom hrajú s ruskou zbornou a napokon ich preverí mocný Albión. Každý zápas atraktívny. Ako celé Euro, veď sa prvýkrát hrá vo formáte 24 mužstiev a môžeme si tak pozrieť dlho nevídané šlágre ako Wales vs. Anglicko či Rakúsko-Uhorsko. A bude samozrejme zaujímavé sledovať, kto prekvapí. Napríklad takí tvrdí chlapci z Islandu, všetko sonovia svojich otcov.

Európa tak možno na chvíľu zabudne na všetky krízy a vychutná si jednotlivé krajiny bez toho, aby riešila ich politikov a problémy. Môžeme sa tak tešiť na zaujímavé zápasy Španielov, Talianov, Rusov či Belgičanov a nemyslieť na ich ekonomické či bezpečnostné krízy… A ja okrem Slovenska budem fandiť tradične aj mojim Talianom, squadra je moja láska od detstva. A potichu aj tým menším – spomeniem Írov, ale nielen preto, že mám k tejto krajine silný citový vzťah, ale aj pre ich úžasných fanúšikov, ktorí zborovo spievajú Fields of Athenry aj za stavu 0:4. Nuž, a tiež našim stredoeurópskym susedom – veď sme tam netradične celá V4! A kto to celé vyhrá? Rozum hovorí, že Nemecko. Ale ja by som si rád videl na tróne Itáliu. Squadra azzurra per sempre! 🙂

 

Piatok 3.6. 2016
O lete
Viem, že oficiálne sa ešte leto nezačalo, ale mňa osobne sa vždy začína prvého júna. Jún je už jednoducho letný mesiac, a to nielen od slnovratu. Za tie roky sa nastavil tak, že jar sa pre mňa začína prvým marcom a končí posledným májom a leto sa tak začína hneď ďalší deň. Je to inak aj deň detí, deň narodenia Marilyn Monroe či môjho dobrého dánskeho kamoša Kima (oslava v tento deň pred pár rokmi v Aarhuse získala prívlastok legendary 🙂 ). Jún, júl, august a aj časť septembra – kým vydrží dobré počasie – je pre mňa letom. A po ňom je babie leto. Takže z tej pozitívnej stránky sa zdá, že je to najdlhšie ročné obdobie v roku, že áno.

Mám rád leto, asi ako väčšina ľudí. A najmä jún. Nie pre pracovné stresy, kedy všetkým tesne pred prázdninami šibe a chcú organizovať a riešiť somariny, ale pre tie dlhé dni a dlhé večery. Ak je dobré počasie, človek má čo robiť po práci. A najmä u nás na jazerách, to je ako dovolenka každý deň. Prídete cez leto z práce, sadnete na bicykel alebo si obujete kolieskové korčule a vyrazíte k vode. Okúpať, sa, stretnúť priateľov, dať si pivo, lángoš, rybu, kofolu… A sedieť, relaxovať, niekedy aj pri vodnej fajke a vždy pri príjemnom rozhovore. Leto na seneckých jazerách jednoducho má obrovské čaro a na Slovensku pre mňa niet lepšieho miesta na život ako tu. Ja viem, som lokál patriot. Ale nie som jediný, drvivá väčšina mojich priateľov z detstva ostáva v mojom živote a pravidelne sa stretávame – stále sme spolu, lebo nikto sa zo Senca neodsťahoval. Veď ani nemá kam (okrem zahraničia).

Týmto odľahčeným blogom vám chce zapriať krásne leto, priatelia. Vydržte ešte tých pár pracovných stresov pred ním (nech sa stresujú tí, čo si ich vymysleli), vytesnite z hlavy myšlienky na rušnú jeseň, a užívajte si slnečné a teplé dni. A dlhé dni, najmä teraz v júni. Načerpajte vitamín D a radosť zo života. A ak sa nechystáte na dovolenku niekam k moru, príďte k nám. Alebo príďte k nám aj tak, tu vás nečaká ani faraónova pomsta ani pýtanie bakšišu za každú blbosť. A tiež vám prajem pekný prvý júnový víkend, nehromžite na dážď, veď aj ten treba. A po ňom predsa vždy napokon vyjde slnko, nie?

 

Piatok 20.5. 2016
O CR-7 a LM-10
Keď sa s tatkom rozprávame o histórii futbalu, vždy sa mu rozsvietia oči pri menách ako Jairzinho, Gianni Rivera, Bobby Charlton, Luigi Riva či Johan Cruyff. Taliansku a brazílsku zostavu z MS 1970 vie dodnes naspamäť. Sú to už bývalí futbalisti, ale vo svojom hráčskom období to boli celebrity a idoly, dnes sú to legendy. A pre generáciu našich tatkov sú to presne takí hráči, akými pre nás boli a sú Alessandro Del Piero, Marco van Basten, Diego Maradona, Roberto Baggio alebo Zinedine Zidane. Zostavu Juventusu z 90. rokov dodnes ovládam. Hráči, ktorí sa ťažko porovnávajú s inými, lebo sú jednoducho zapísaní rôznymi spôsobmi do histórie a už ich odtiaľ nik nevymaže. Jedine tak nejaká veľká kométa alebo slnečná erupcia, ktorá zničí Zem.

V týchto rokoch píšu históriu futbalu najmä dvaja borci. Samozrejme, Zlatan Ibrahimovič či Neymar sú na ihrisku tiež páni, ale momentálne nikto neprekoná dve mená – Lionel Messi a Cristiano Ronaldo. A sme pri jadre môjho blogu a súčasného fanúšikovského problému. Ľudia totiž majú tendenciu sa deliť. Delia sa na fanúšikov AC Miláno a Juventusu Turín, Ajaxu Amsterdam a PSV Eindhoven, Benficy a Sportingu Lisabon, Paríža a Marseille, Brazílie a Argentíny, Nemecka a Anglicka, nuž a samozrejme Barcelony a Realu Madrid. A na fanúšikov Messiho a Ronalda. A hádajú sa. Ronaldo je namyslený dilino, pre iných je zas Messi dilino, jedného pravačka je lepšia ako druhého ľavačka, henten je krajší, henten zas je tímovejší… Podľa mňa sú tieto hádky sprostosť.

Ľudia by sa skôr mali tešiť tomu, že nám svetový futbal dal do jednej éry takých dvoch géniov, ktorí prekonávajú míľniky futbalu až nestíhame žasnúť. O dvadsať rokov, keď sa budeme s našimi deckami rozprávať o futbale, si možno aj povzdychneme, ako nám tí dvaja chýbajú. OBAJA, nielen jeden z nich. Lebo obaja sú famózni. Mali by sme si preto už teraz vážiť, že obaja hrajú a prinášajú radosť ľuďom na celej planéte. Lebo oni dvaja sú géniovia. Každý svojim spôsobom. Ja osobne som fanda Ronalda, ale k Messimu prechovávam obrovský rešpekt a nikdy som na neho nič zlé nepovedal a ani nepoviem. Pre mňa raz budú Ronaldo a Messi (spolu s ďalšími vyššie menovanými) tým, čím sú dnes pre môjho tatka Jairzinho, Pelé, Domenghini či Rossi. Krásnou spomienkou na časy, kedy sme od telky nevedeli odtrhnúť oči, lebo na svetovom pódiu futbalu koncertovali tí najlepší. Možno nám aj slza vybehne.
Tešme sa preto, že obaja sú tu a že robia futbal lepším a krajším.

 

Piatok 13.5. 2016
O bordeli
Nie, nejdem písať o domoch “lásky”, takže tí, čo ste klikli kvôli tomu, máte na výber – buď čítať ďalej a nechať sa prekvapiť alebo rovno odísť. Témou tohto blogu budú smeti, teda odpad. Teda bordel. A čo s ním. Teraz asi polovica ľudí odišla zo stránky, keďže smeti nie sú zrovna sexi téma, hoci by sme im mali venovať aspoň niektoré naše myšlienky. A tí, čo ste tu ostali, položte si ruku na srdce – separujete odpad?

Asi to nie je téma, ktorá sa pohybuje niekde medzi vašimi prioritami, predsa len človeka viac zaujímajú rodina, peniaze, priatelia, šport, voľný čas, televízny program… Smeti vyhadzujeme akosi automaticky. Veď to stačí nahádzať do smetiaku v kuchyni a raz za čas vyniesť von do kontajnera. Tí, čo separujeme, ešte nahádžeme sklo do zvlášť odstavených kontajnerov a to isté urobíme aj s plastovými fľašami. Ja som sa zvyku separovať odpad naučil počas mojich štúdií v Dánsku, dovtedy som to neriešil – hlavne asi preto, že som býval u našich a všetko som dával do smetiaka. Teraz je to už inak, ale napríklad sa stále aj po rokoch učím nové veci. Napríklad o plaste – do plastového odpadu som vyhadzoval len plastové fľaše a napríklad kelímky z jogurtov či nátierok do bežného. Už to nerobím. Všetko, čo je plastové (aj obal z cestovín!) má ísť do plastového odpadu a znovu sa to využije. Takže poctivo triedim.

Existuje totiž recyklácia a tiež energetické využite. Veď z odpadu sa vyrába aj elektrina. V Nórsku z neho aj vykurujú mestá, svietia, na odpad tam jazdia autobusy, farmári majú z biologického odpadu dobré hnojivá. Aj u nás sa to hýbe dobrým smerom, len ľudia akosi kašlú nato. Neseparuje sa. Samozrejme, negativisti mávnu rukou, že aj tak to smetiari nahádžu na jednu kopu (lebo to raz hovorili v telke), ale nie je to tak – smeti sa triedia a odpad sa využíva. Takže milí priatelia, veselo separujte. Pomôžete sebe, svojim deťom, budúcnosti a aj prírode. Veď to vôbec nie je ťažké. A človek má aspoň dobrý pocit, že urobil čosi užitočné a nič ho to nestálo.

 

Piatok 6.5. 2016
O politike
Ľudia sú v pohode, kým sa rozprávajú o normálnych veciach. Napríklad o rodine, bežných starostiach dňa, nákupoch, o autách, dovolenkách, o športe či filmoch. A sú spokojní, pri stole si posedí aj viacero ľudí a dobre si podebatujú. Táto pohoda sa ale mnohokrát naruší, keď ľudia začnú rozpitvávať politiku. A ak pri stole sedia ľudia z iných politických pólov, nastane iskrenie a hádky. Stane sa, že aj zaniknú priateľstvá. Stane sa, že sa ľudia aj pozabíjajú. A to len kvôli politike (do pojmu “politika” teraz zahŕňam aj nacionalizmus a iné ideológie).

Je to zaujímavý fenomén. Zoberte si napríklad nejakého Heinza z Magdeburgu, ktorý niekedy v 42-om strieľal po Iľjovi z Novokuznecku a ten na oplátku po ňom. Nie preto, že by mu Iľja počas dedinských hodov poľúbil Gertrude alebo že Heinz na fašiangoch siahal pod sukňu Nataši. Strieľali po sebe preto, lebo im to nakázali dvaja uniformovaní fúzači. Keby sa Heinz a Iľja stretli dakde pri pohári burčáku na vinobraní, iste by ich nenapadlo hneď po sebe strieľať. Porozprávali by sa. O ženách, o futbale, o autách, o filmoch, o svojich domovoch. A to isté by s Heinzom urobil aj Johny z Nebrasky, Billy z Liverpoolu či Pierre z Bordeaux. Ale bohužiaľ, došlo na politiku a tak sa títo chlapci zabíjali.

Keď sedím s partiou priateľov či známych vonku pri stole, už dlhšiu dobu sa vyhýbam politickým témam. Nie vždy sa to dá, ale väčšinou sa im vyhnem, neotváram ich. Nechcem sa hádať, vážim si priateľstvá a to aj vtedy, keď sa s niektorými nezhodneme na všetkom. Radšej preto riešim iné témy. Preto sa ani tu na blogu k politike nevyjadrujem a už vôbec nie na fejsbúku. Iní to robia, ale ja to nekomentujem a nepíšem nič. Tá téma je pre mňa stratená. A ak sa niekto chce hádať, mlčať je zlato. Z politiky a rôznych –izmov mi je nanič. Bez nich by nám bolo v živote lepšie a nezabíjali by sme sa. A ak sa už niekto zabíjať začne, spokojní sú len tí hore (a ich poskokovia). Ako povedal Remarque ústami Paula Bäumera – nech si oni nalezú do ringu v trencloch a s drevenými puškami, nech sa tam pokojne aj pobijú, ale nás nech pošlú domov. A tak by to aj malo byť.

 

Piatok 29.4. 2016
O Dachau
Najprv dva výroky týkajúce sa tohto dátumu:
“Nikto v tú noc nejedol, každému bolo zle. Mne bolo zle celú noc. Nemyslím si, že tam bol niekto, kto v tú noc spal a myslím si, že nebolo chlapa, ktorý by neplakal.”
“Väzni preliezli cez ostnaté drôty, schytili amerických vojakov a zdvihli ich na plecia, pričom plakali od šťastia. Pomáhal som zdvíhať ich… Každý, kto mohol, bol okolo nich a bozkával im ruky a šaty. Šesť rokov sme na nich čakali a SS bola v tej chvíli ničím.”
Oba výroky sa týkajú Dachau, koncentračného tábora, v ktorom fašisti vraždili politických väzňov, Židov, ale aj ľudí zo slovanských krajín – Poľska a Československa.

Prvý z tých výrokov vyriekol John Lee, jeden z amerických osloboditeľov zo 45. pechotnej divízie, ktorí 29. apríla 1945 ako prví vkročili do tábora v Dachau. Druhý zas patrí poľskému väzňovi, ktorý sa spolu s ostatnými preživšími tešil z príchodu Američanov aj napriek slabosti spôsobenej útrapami v koncentráku. Americkí vojaci neverili vlastným očiam. Našli nielen na smrť umučených väzňov, ale aj živých – ale v hroznom stave. Napriek tomu ich tí ľudia so slzami v očiach objímali a bozkávali od radosti. A keď prišiel večer toho dňa, z barakov väzňov sa ozýval spev, lebo sa tešili slobode a tomu, že prežili (a už sa o nich starali americkí lekári). Medzi vojakmi ale žiadna radosť nevládla. Boli v depresii a plakali, pohľad na koncentrák s mŕtvolami a vyhladovanými ľuďmi ich šokoval.

V čase, keď spojenci oslobodzovali Európu od fašizmu, sa o táboroch až tak veľa nevedelo. Ich postupné oslobodzovanie však prinášalo zhrozenie. Sovietski vojaci vkročili do Osvienčimu, Treblinky či Majdaneku, Američania zas do Dachau, Landsbergu či Buchenwaldu. A do mnohých, mnohých ďalších. Rozsah tých zverstiev vojakov šokoval. A šokuje dodnes. Svetu trvalo roky, kým si uvedomil celú tú hrôzu. Až počas procesu s Eichmannom v roku 1960 svet pochopil celú tú tragédiu, keď zdesene počúval osobné svedectvá ľudí, ktorých Eichmann a SS mučili. Holokaust nabral reálnu tvár, tvár svedčiacich ľudí s vytetovanými číslami. Dnes už väčšina z oslobodených väzňov nežije, ich svedectvo je ale zaznamenané. A vojakom, ktorí tábory oslobodzovali, ostala v duši spomienka na totálne hrôzy. Zároveň ale boli radi, že zachránili aspoň niekoho, hoci pre 6 miliónov duší za ostatnými drôtmi už bolo neskoro.

Dnes je 71 rokov, odkedy Dachau zažil koniec teroru. A je fajn, že aj naše decká budú chodiť na exkurzie do týchto táborov. Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler sa tomu určite tešia, ich odvaha a svedectvo neboli márne.

 

Piatok 22.4. 2016
O dovolenke

Nie, nebol som teraz na dovolenke, ale mnohí cez leto pôjdete. Do Chorvátska, do Španielska, tí faraónachtiví aj do Egypta. Ale je tu jedna krajina, ktorú sa oplatí navštíviť a nielen zo strany nás slovenských turistov. Je zaujímavá aj pre zahraničiarov. A keďže mám na FB veľa zahraničných kamošov z mojich štúdií a z rôznych pobytov a cestovačiek za hranicami, vytvoril som na tejto mojej blogovej stránke pasáž o Slovensku ako turistickom cieli – po anglicky samozrejme. Veď Talian či Islanďan to po našom neprečítajú. Ak teda máte aj vy v zahraničí priateľov a chceli by ste, aby prišli, zdieľajte môj cestopis – pomôžete im, mne, ale aj vyššiemu princípu 🙂

Tento projekt som si sám vymyslel a počas voľna postupne písal. Ešte nie je hotový, ale už tam čosi je. O Slovensku, o jeho histórii, ale najmä som chcel pozornosť ľudí zamerať na naše hrady (tí, čo ma poznáte od detstva, viete, že som bol taký malý nerd v okuliaroch, ktorý vedel vymenovať aj 50 hradov podľa abecedy). Prečo teda hrady – sú naozaj raritou, a to najmä počtom, veď ich je neuveriteľne veľa a navyše sú v krásnom v prírodnom prostredí slovenských hôr. Spomínam tam viacero hradov, od Devína až po Zborov, ale aj ďalšie prídu. Ešte tam určite pridám Šášov, Revište či Pustý Hrad, všetko podarené mieste na návštevu. A ku každému hradu sa viaže nejaká zaujímavá povesť (také Čachtice poznáte určite všetci). Hrady sú na Slovensku nedocenené, ale verte tomu, že ktorýkoľvek turista by ich oceniť vedel. Bohužiaľ, mnohé sú príliš zdevastované, Pánboh zaplať aspoň za tých nadšených dobrovoľníkov, ktorí ich zachraňujú, a za tých pár projektov, ktoré si štát s podporou zahraničných grantov zobral pod patronát. A tak robím aj ja takto malú osvetu o našich nádherných hradoch.

Tí, ktorí viete po anglicky, si môžete pozrieť túto stránku a tí, čo neviete, si aspoň prečítate tento blog. Naše malé Slovensko, hoci tu ľudia často na všetko frflú, je predsa len krásna krajina a oplatí sa ho navštíviť. A pre západniarov je akousi turistickou pannou, nevedia o ňom, neprešli ho ešte. Preto sa oplatí šíriť o ňom osvetu. Veď onedlho už aspoň v rámci EÚ o ňom bude počuť – budeme totiž predsednícka krajina. Síce je to viacmenej ceremoniálna funkcia, ale aspoň budeme konečne na mape Európy a nebudeme pre ostatných Slovinci či súčasť Sovietskeho zväzu. Frekvencia slova Slovakia sa v zahraničných médiách na pár mesiacov zvýši. A nielen od “predsedníckeho” 1. júla, ale už od 11. júna, kedy sa prvýkrát ako Slovensko predstavíme aj na futbalovom Eure.Slovakia4

 

 

Piatok 8.4. 2016
O jazykoch

Bavia ma jazyky. V tomto som tak trochu nerd, sám sa doborovoľne oberám o voľný čas a učím sa španielčinu, alebo si vylepšujem nemčinu a maďarčinu. Teda, pre mňa to nie je oberanie sa o voľný čas, ale práve jeho využívanie. Pre iných ale nie a ťukajú si prstom na čelo pri predstave, ako dakde v lete na dovolenke drtím španielčinu.

Nuž, baví ma to. Taká matika mi nikdy nejak nešla a asi preto dnes nie som ani stavbár ani informatik a nezarábam tak tisíce mesačne. Som iba obyčajný humanitne vzdelaný človek, ktorého bavia jazyky a dejiny. A písanie. Ale späť k tým jazykom. Ako decko som hovoril dvoma jazykmi, keďže pochádzam z bilingválneho prostredia, a azda aj preto bolo pre mňa – a mojich bratov – ľahšie sa naučiť aj ďalšie jazyky. Zo západniarskej ORF sme ako deti ešte v 80s pochytili nemčinu pri pozeraní Knight Ridera, Alfa či Am Dam Des a neskôr po revolúcii sme sa nemčinu aj normálne učili (pred ňou som ale stihol polrok ruštiny). A keďže ma mamina capla do jazykovej triedy, učil som sa aj angličtinu.

Dnes hovorím niekoľkými jazykmi a napríklad v pohode čítam knihy v angličtine, čo je super výhoda, lebo nemusím čakať na preklady do slovenčiny alebo češtiny. Teraz čítam aj po nemecky, to je síce trochu pomalšie, ale baví ma to. Filmy a seriály pozerám v pôvodnom znení, alebo v nemeckom a maďarskom dabingu a som tak ušetrený hrôz slovenského dabingu a celovečerných reklám na našich komerčných staniciach. Je to fakt super, lebo sa tak dostanem aj k seriálom, o ktorých u nás na ani nechyrovať (najmä tým americkým a britským). Napríklad som teraz pozeral Boscha. Super vec. Alebo Graceland, Sherlock, Californication, True Detectives, nehovoriac o klasikách ako Priatelia či Big Bang Theory – v pôvodnom znení sú oveľa väčším zážitkom.

Týmto sa nechcem vyvyšovať ani nič, tento blog nebol nato napísaný. Len vás chcem povzbudiť, že ak máte na jazyky nadanie a chuť, učte sa ich. Nikdy neviete, kedy sa vám zídu. Vďaka nim sa dohovorím na mnohých miestach, v strednej Európe dokonca všade a s angličtinou môžem bez obáv a bez cestoviek cestovať. A ešte k tej španielčine – hoci ju viem možno tak z tretiny, je to super pomoc, keď sa na dovolenke potrebujete dohovoriť s ľuďmi, ktorí anglicky nevedia. Nielen v Španielsku, ale aj v Taliansku si s ňou pomôžete. 🙂

IMG_5981

P.S. Konečne je tu jar!

 

Piatok 25.3. 2016
O Veľkej Noci
Veľká Noc sa nazýva sviatkami jari, najmä tými, ktorí za ňou nevidia nejaký veľký duchovný zmysel. Pre iných sú to zas voľné dni, kedy si oddýchnu od zamestnania a namiesto toho sa zamestnajú prácou doma, na chate alebo idú na výlet, resp. do Auparku. A pre tých, ktorí nie sú ateistami či ignorantmi tradícií, sú zas veľkonočné sviatky pripomienkou Ježišovho zmŕtvychvstania.

So záujmom každý rok sledujem, ako sa tesne pred Veľkou Nocou objavia v niektorých „štýlových“ časopisoch články o zaručenej pravde o kresťanstve, o Ježišovej smrti a neviem o čo ešte. Tieto konšpirácie sa dobre predávajú a autori sa pri nich asi chcú ukojiť, že akí sú múdri a ako ich baví uťahovať si z náboženstva. Ale veď nech, ak ich to robí šťastnými. A tí, ktorí berú vieru vážne, zas cez sviatky zájdu do kostola, aj na spoveď, a neriešia čo ktorý magazín napísal. Moji ateistickí kamaráti mi však vždy čosi k tejto téme pripomenú, aby bolo jasné, že oni so mnou nesúhlasia. Ale to je v poriadku, každý má právo na názor a ja rešpektujem každého bez rozdielu. Len mi príde vtipné, že to stále potrebujú opakovať, akoby sa snažili sami seba utvrdiť v tom, že neveria a majú pravdu – kým mne stačí byť ticho a oni vedia, že ja verím a nepotrebujem sa v tom utvrdzovať. Ticho je niekedy fakt lepšie.

Ďalšou vecou sprevádzajúcou Veľkú Noc je v našich končinách šibačka. Od detstva som k nej neprejavoval veľkú náklonnosť, bitie báb korbáčom a oblievanie studenou vodou je podľa mňa proste barbarské. Neviem, či je to menšinový alebo väčšinový názor, ale jednoducho tento zvyk nemusím. Moje deti budú tohto ušetrené. Chlapci či dievčatá.
Anyways, krásnu Veľkú Noc vám prajem priatelia. Tým, čo ste veriaci, aj požehnanú a tým čo nie, prajem pekné sviatky jari 😉

11150351_10205623990131756_1484483523284229066_n

Jar!

Piatok 18.3. 2016
O MDŽ 2
Pred týždňom som tu písal o emdéžet a o tom, ako módne časopisy občas urážajú ženy a ako potom chodia v hrozných jednodielnych plavkách alebo nemožne balia chlapov. Dnes sa – na dopyt mojich milých čitateliek – zameriam na to, ako by sa aj muži mali zachovať a správať k svojim ženám.

Po prvé, muži by sa nemali báť povedať svoj názor. Príklad: žena si v katalógu pozerá plavky a chce si kúpiť onen spomínaný jednodielny dizáster. Ak je muž rovnakého názoru ako autor tohto článku, na otázku “Páčia sa ti tieto, zlatko?” musí s jednoznačnosťou Borisa Kollára na možnosť vlády s Robom odpovedať NIE. Aby si potom žena nekúpila tie plavky mysliac si, že jej muž je s tým v pohode, kým on bude na pláži tajne čumieť po inej v dvojdielnych plavkách. Môže sa ale stať, že žena si za tými plavkami bude stáť. To je samozrejme tiež OK, ale aspoň bude poznať mužov názor. Na druhej strane je ale dobre, keď si muž nechá od ženy poradiť oblečenie – v tomto sú ženy predsa len lepšie ako my.
(Existuje však výnimka – na otázku “Som tučná?” existuje iba reflexívna odpoveď NIEE)

Za druhé, ak muž nejakou náhodou vybadá u ženy problém (ja viem, naša empatia je občas ako 15ročná panna – teda neexistuje) či neistotu týkajúcu sa ich dvoch, mal by sa k tomu vyjadriť. Samozrejme, rozhovor nesmie začať otázkou “Je ti niečo?”, pretože v 83% prípadov dostane odpoveď “NIČ” a vo zvyšných 17% dostane myknutie plecami, ale napríklad jej môže ponúknuť, že ak ju čosi ťaží alebo sa jej čosi nepáči, on si to ochotne vypočuje a podľa tohto sa zariadi. Toto by mal muž žene ponúkať pri každom vybadaní jej neistoty, aby sa potom nemusela uchyľovať k radám v časopisoch, resp. u kamarátok, ktoré sú na tom úplne rovnako ako ona sama. Takže muži, komunikujte! (bez ješitnosti)

Za tretie, muži, prekvapte svoje ženy. Nielen z povinnosti na nejakého trápneho Valentína alebo na jej narodeniny. Napríklad aj večera na MDŽ je pekné prekvapenie, ale ešte väčšie je, keď ju v nejaký obyčajný piatok vezmete von do kina alebo jej proste urobíte nejaký program (a nemusí to byť 800-eurový víkend v Ja&Ty Tatrách). Alebo jej z obyčajného nákupu v Kauflande alebo v Kittsee doneste aj niečo špeciálne pre ňu. Alebo ju prekvapte novým pyžamom, ktoré jej dáte v nejaký pondelok večer. Alebo jednoducho urobíte niečo za ňu, povarujete deti a ju pošlete von s kamoškami alebo sami upracete byt (ak teda vaša žena nie je Monica Geller a vy Chandler, že áno). Proste niečo také.

Príjemný víkend vám prajem, priatelia. Milujte svoje ženy, vy ženy zas svojich chlapov and keep smiling! 🙂

 

Piatok 11.3. 2016
O emdéžet
Tento týždeň bol Medzinárodný deň žien a keby boli voľby až zajtra, určite by kulturáky praskali vo švíkoch a staršie panie by odpadávali so slzami v očiach podobne ako kedysi za vlády Veľkého Muftiho. Voľby už ale boli, Slovač poslala Slovensko do chaosu a tak bolo okolo emdéžet akosi ticho. Ale tak aspoň ja čosi k tomu poviem.

V prvom rade si ženy zaslúžia mať takýto deň, lebo predsa len sú okrem iného matkami a majú aj lepší zmysel pre výchovu potomstva, aby ľudstvo nevymrelo. A tiež majú vyššiu mieru bolesti a nádcha pre ne nie je totálne smrteľná choroba. A tiež sú samozrejme krajšie ako my, čo máme strnisko na tvári a plešinu si prečesávame zvyšnými troma vlasmi. A hoci máme – aspoň väčšina z nás, keďže sú medzi nami aj primitívi – k ženám prirodzenú úctu, predsa len existuje čosi, čo ženy uráža a nie sú to chlapi a ich reči.

Ženské magazíny majú občas tendenciu ženám diktovať, čo majú robiť a ako sa majú obliekať a vyzerať. Výsledkom je, že na ulici potom z času na čas vidíme také výkvety módy, že sa dusíme smiechom, ale tvárime sa, že nič. Dôvodom nášho smiechu je aj to, keď baby sledujú rady štýlových časákov pri výbere a hodnotení partnera. To mi už príde ako urážka žien, o ktorých farebné časopisy predpokladajú, že sú natoľko blbé, že si nedokážu sami vybrať ošatenie, mejkap a chlapa. Ženy potom čítajú zaručené návody, ako zbaliť a udržať si chlapa (pritom nato netreba žiadnu vedu!) alebo aké plavky si kúpiť (a výsledkom je potom návrat jednodielneho dizástru z roku tri).
Neviem, príde mi to také násilné. Akože nie všetky rady v časopisoch sú zlé, to nie, ale nad niektorými ostáva rozum stáť. Chlapi sa v nich o sebe dočítajú také veci, že aj správy o operetách z pera Kim Čong-una znejú reálnejšie. Ale to tak dopadne, keď o vnútornom svete mužov píšu rôzne paničky, ktoré o nás vedia toľko ako o riadení jadrovej ponorky.
Takže, dievčatá a ženy, počúvajte svoj rozum a svoje cítenie. Ak máte s chlapom problém, opýtajte sa jeho. Ak neviete, ktoré plavky si vybrať, tiež sa opýtajte jeho, aby sa potom na pláži nemusel tváriť, že aké máte dobré plavky a pritom sa radšej bude pozerať po inej. A tak ďalej.
Dodatočne všetko dobré k vášmu dňu, milé dámy. Ďakujeme, že vás máme 😉

11146596_10205623982771572_5841063810720825023_n

 

Piatok 4.3. 2016
O voľbách
Áno, zajtra sú voľby. Som si istý, že o nich všetci viete a máte plné zuby kampane, špinavostí a tých miliárd bilboardov pri cestách. Ale aj tak. Dnes trochu popíšem čosi o tejto téme, lebo aj napriek nášmu znechuteniu z politiky je dôležitá.

Je totiž dôležité ísť voliť, lebo to je jedna z posledných slobôd, ktoré nám v tejto krajine ostali. A každý hlas môže zavážiť, aj keď skeptici o tom pochybujú. Ísť voliť je jediná možnosť, ako tej oligarchickej skupine všemocných ukázať, že nie všetci sme tu blbí a nie všetci sa chceme dať okrádať. Že sme tu ešte aj takí, ktorým je sloboda milá a ktorí túžia za svoje dane dostávať normálne služby. Aspoň nejaký štandard. Lebo teraz ho nedostávame a už desatina národa radšej žije za hranicami.

Choďte teda vyjadriť svoj hlas a nefrflite len nad pivom. To nič nezmení. Ale volenie áno, aj keď mnohí sa tvária, že nie je koho. Je. Len nebuďme rozmaznaní a nečakajme princov na bielych koňoch. Môže sa totiž stať, že sa tu vytvorí čosi ešte horšie ako teraz a vaše frflanie sa zmení na číry šok a ľútosť, že ste predsa len nedali niekomu (inému) hlas. Aj keď niektoré hlasy prepadnú, keďže malých a podozrivých strán je dosť, tých pár ostatných má šancu (tým nemyslím Šancu).

Zájdite zajtra pri nákupe či športovaní do volebných miestností. Oplatí sa to. Keď už nič iné, aspoň všemocným majiteľom tohto štátu ukrytých v schránkach odkážete, že si nenecháte kydať na hlavu a že ste ich triky prekukli.
Prajem pekný piatok, priatelia 🙂

 

Piatok 29.1. 2016
O vesmíre
Včera uplynulo 30 rokov od tragédie Challengeru. Možno ste to zachytili v tej spúšti správ o katastrofách súčasnosti. Toto bola katastrofa v roku 1986, tri mesiace pred tragédiou Černobyľu. Ale nechcem tu písať len o katastrofách, lebo budem znieť ako tévé joj s krimi novinami. Len chcem týmto blogom pripomenúť, že dobýjanie vesmíru je jednou z tých fascinujúcich činností, ktoré človek vykonáva a ktoré aj mňa od malička priťahovali. Hoci mi fyzika moc nešla, astronomické a kozmické veci ma zaujímali vždy. Dokonca som na gympli dostal jednotku zo slnečnej sústavy 🙂

Ale ešte k tomu Challengeru. Tento raketoplán, ktorý patril do americkej vesmírnej flotily, vybuchol pre deravú externú nádrž 73 sekúnd po štarte a zahynulo pritom všetkých sedem členov posádky. Bol o tom aj film. Nebola to, bohužiaľ, jediná tragédia, ktorá postihla či už americký alebo ruský vesmírny program. Ľudstvo platilo – a dodnes platí – cenu za dobýjanie vesmíru. Okrem Challengeru skončil nešťastne aj let Columbie v roku 2003 a Američania prišli pri skúške aj o posádku rakety Apollo 1 (ešte v roku 1967). Rusi zas tragicky stratili trojčlennú posádku rakety Sojuz 11, ktorá sa pri pristávaní v roku 1971 udusila pre uniknutý kyslík, štyri roky predtým zomrel pri návrate do atmosféry aj Vladimir Komarov. Tragédia Challengeru, ktorá mala včera okrúhlych tridsať rokov, tak pripomenula aj nešťastné osudy iných odvážnych astronautov.

Okrem toho však existujú aj prípady, kedy to napriek hroziacej katastrofe dopadlo dobre. Let Apolla 13 je legendárny, trom astronautom sa za obrovského úsilia ich samých a strediska v Houstone podarilo po výbuchu kyslíka v rakete vrátiť v zdraví na Zem. V tomto príbehu je inak aj jeden minipríbeh, ktorý stojí za povšimnutie a pripomína, že nie všetko, čo najprv vyzerá zle, je naozaj zlé. Tesne pred odletom totiž musela NASA vymeniť pilota Kena Mattinglyho pre podozrenie z vírusu v krvi. Neletel a bol z toho samozrejme zdeptaný. Napokon však ani nemusel byť, keďže Apollo 13 na Mesiaci nepristálo a on sa neskôr stal členom posádky Apollo 16 – a ako jediný z pôvodnej posádky trinástky napokon chodil po povrchu Mesiaca. Pekná hra osudu, čo poviete?

Celkovo je ale dobýjanie vesmíru úspešné. Ľudia dosiahli Mesiac a chystajú sa tam vrátiť. Nad Zemou krúži vesmírna stanica a po slnečnej sútave lietajú sondy, ktoré ju odhaľujú. Voyager 1 ju dokonca už opustil a v tesnom závese za ňou smerujú do medzihviezdneho priestoru aj Pioneer 10 a Voyager 2. A vlani sme konečne prvýkrát uvideli Pluto… Človek a vesmír – ten príbeh ma proste dodnes fascinuje. A táto chlapčenská zvedavosť ohľadom vesmíru ma neopustí asi nikdy.

 

Piatok 22.1. 2016
O Marleym
Máme na dvore takého člena. Je v podstate člen rodiny, keďže psy v našom dome boli vždy akoby rodinnými príslušníkmi, lebo ich jednoducho máme radi. Gombóc je dodnes legendou, keďže tento náš mix von strasse u náš prežil takmer 19 rokov a poznal ho nielen Senec, ale už aj široké okolie. Mal totiž zaujímavé meno a spomínal som ho ľuďom fakt že dlhé roky. Takže si našu Gombi (lebo to bola fenka, hoci to v jej maďarskom mene tak neznie) zapamätali mnohí. A tiež našu Zoru, hoci mala „iba“ 15 rokov, keď odišla do večných lovíšť. Dobrí psi to boli, naozaj. Vyrástli sme pri nich a teraz máme ďalšieho.

Začiatkom minulej jari ho Maťo priniesol prvýkrát domov. Bol som vtedy iba pár dní doma z Ázie a ešte som sa len na dome u našich spamätával z teplôt o dvadsať čísel nižších, keď zrazu vrzla brána a na dvor veselo vcupital hnedo-biely psí tínedžer a s vrtiacim chvostom snoril dookola. Ihneď sa mu u nás zapáčilo. Maťo nám oznámil, že ho našiel na ulici a zobral si ho dočasne od policajtov. Kríženec stafforda a pitbula (hoci sme najprv mysleli, že má v sebe aj boxera) síce na prvý pohľad znel hrôzostrašne, ale Marleyho povaha je miernejšia ako povaha čivavy. Agresívny teda nie je, ale má zas iné skvelé vlastnosti – rád zdrhá z domu (pozná ho už celý senecký fejsbúk a o mestskej polícii ani nehovorím), kúše veci vo veľkom (napr. moju anténu na aute, šlapky, všetky rozhožky, metly, loptičky…), zásadne sedí vždy na vrchu niečoho (auta, zábradlia, búdy…), skáče na vás od radosti ako blázon a pri každom otvorení dverí sa tlačí do domu ako Cuky & Luky do Rakúska. Taký rozbláznený pubertiak.

Keď ho beriete na prechádzku, máte pocit, že on ťahá vás a nie vy jeho. Toto sa vymení, keď sa vraciate domov a on pochopí, že ide zase do dvora. Vtedy si sadne a pozerá sa na vás, že on akože ďalej nejde, lebo mu ešte venčenia nestačilo. Potom ho teda ťaháte takmer nasilu domov. Na krivdu ale zabudne v okamihu ako mu idete dať jesť. Vtedy poslúcha všetky príkazy, ešte aj tie, ktoré nepozná. Aj kotrmelec by urobil, kým inokedy vás dokáže s vašimi príkazmi s prehľadom ignorovať ako vláda učiteľov a tváriť že No hablo inglés. Skrátka člen. Ale zvykli sme si na neho a máme ho radi. A keď chce, vie byť aj dobrý a celkovo je to vďačný pes 🙂 Prečo som toto dnes napísal? Nuž, dnes je v kalendári Zory a tak ma to akosi primälo zamyslieť sa nad našimi psami. V našej famílii psy nikdy nechýbali. A verím, že to tak ostane aj v časoch, kedy sa už aj Marley bude so Zorou a Gombócom naháňať vo večných lovištiach. Psy proste patria k domu.
Krásny víkend vám želám, priatelia!

Marley
To nie ja, tá papuča sa sama rozkúsala… True story!

 

Piatok 15.1 2016
O knihe 2
Prešiel týždeň a kniha sa zdá byť vypredaná. Aspoň teda v Martinuse. V Pergamene sa myslím ešte nájdu nejaké kusy pre oneskorených záujemcov 🙂 Týmto blogom sa len chcem poďakovať všetkým, ktorí si ju kúpili a ktorí ma takto podporili. Veľmi si to vážim a verím, že vás môj výtvor zaujal a že ste mali aj pekný čitateľský zážitok.

Sen je teda splnený, kniha sa vydala a predáva sa dobre. Absolvovala aj krst v kruhu priateľov, za čo sa chcem poďakovať najmä mojim dobrým kamoškám doma (Eri, Eli, Bei – Ďakujem!), ktoré to zobrali do svojich rúk a mali sme fakt dobrý spontánny žúr na našich jazerách. Účasť cca. 25 ľudí (pričom viacerí ešte z objektívnych príčin chýbali) bola milým prekvapením a párty bola lepšia ako akákoľvek narodeninová oslava. Toto bolo jedinečné a dokonca bola aj autogramiáda. Skrátka môj deň. Mojich 15 minút slávy 🙂

Čo však ďalej? Rád by som knihu dotlačil, ale ako som už minule spomínal, nemám ani schránku na Cypre a už vôbec nie som mediálna “celebrita”, takže nato ostávam zatiaľ sám. Zháňam ale nejakú podporu resp. vydavateľa, aby sa kniha mohla dotlačiť a predávať, tak uvidíme nakoľko budem úspešný. A v hlave už mám aj ďalšie nápady na ďalšie klnihy, pričom iné už mám napísané, len sú doma v šuflíku. Nevydané. Zatiaľ.

Ešte raz vďaka, priatelia, že ste si moju knihu kúpili. Pevne verím, že toto nie je naposledy, čo sa niečo takéto stalo. Sny si treba plniť a idem ďalej. Ak sa to nepodarí, nevadí, taký je už život. Ale ak áno, budete ma môcť čítať aj naďalej 🙂
Pekný januárový víkend vám prajem!

 

Piatok 8.1. 2016
O knihe
Vydávam knihu. Splnil som si detský sen a podarilo sa mi vydať román. Už som sa o to pokúšal aj predtým, ale nešlo to. Na Slovensku jednoducho nevydáte knihu len tak. A tak som zobral veci do vlastných rúk a zafinancoval si to sám. Nie je to samozrejme veľké vydanie, veď nemám schránku na Cypre a nie som televízna “celebrita”, ale predsa čosi. Hoci ide o stratový podnik, aspoň si plním sny. Podarilo sa mi nájsť predajcov aj distribútora, začo sa musím poďakovať pár milým ľuďom z Martinusu (oni budú jeden z predajcov). Kniha teda ide do predaja a uvidíme, ako sa jej bude dariť. Ak zle, aspoň som si splnil sen 🙂 Ak dobre, možno niekde nájdem ochotu vydať to za lepších podmienok.

Aby ste mali predstavu, o čom môj román je, príbeh sleduje dve dejové línie – 1. hľadanie slovenského novinára Richarda, ktorý chce vypátrať svojho biologického starého otca – vojnového veterána – v USA a stretáva pritom atraktívnu kolegyňu Amandu (odohráva sa v súčasnosti) a 2. vojenskú púť mladého poručíka Franka od výcviku cez vylodenie v Normandii až po zoznámenie sa s príťažlivou mladou Slovenkou vo Francúzsku na konci vojny (odohráva sa počas 2. svetovej vojny). Je to príbeh lásky, vojny a hľadania, myslím, že si v ňom svoje nájdu aj muži aj ženy. Možno to bude dobrý valentínsky darček 🙂 Mimochodom, okrem Martinusu bude knihu predávať aj Pergamen (SC a BA), za čo im ďakujem. A uvidíme, či ešte niekto iný po knihe siahne.

Tu teda máte môj prvý oficiálny románový výtvor. Pracoval som na ňom s prestávkami vyše roka a naozaj som si dal záležať. Má historický kontext a ten som chcel mať čo najpresnejší, takže napísanie románu si vyžiadalo aj more času študovaním nedávnych dejín. Jednu z dejových línií príbehu som zasadil do prostredia, ktoré mi je dôverne známe a niektoré mená sú dokonca skutočné, hoci postavy s tými menami už nie. Iba som si požičal niektoré mená, ktoré pre mňa čosi znamenajú. Napríklad slovenský hlavný hrdina má meno po mojom krstnom synovi, jeden z vojenských hrdinov má meno po mojom niekdajšom americkom šéfinovi Samovi (nech mu je zem ľahká). A tak ďalej.

Verím, že tí, ktorí si moju prvotinu kúpite, neoľutujete. Chcem sa dopredu poďakovať tým, ktorí si dajú námahu kúpiť si Potomka a na tomto mieste sa chcem poďakovať aj tým, ktorí mi veľmi pomohli pri písaní a vydávaní – najmä bráchovi Adamovi za výpomoc pri tlačení knihy, exkolegovi Jankovi za skvelú grafiku, nádejnej švagrinej Majke za ilustráciu a samozrejme priateľke Viki, ktorá mala trpezlivosť a chuť to po mne čítať – bola tak prvou čitateľkou Potomka 🙂 A tiež rodičom a všetkým priateľom, ktorí mi vyslovili podporu a dali mi dobré rady. Naozaj srdečná vďaka 🙂

Knihu si môžete cez Pergamen objednať tu (alebo oddnes kúpiť osobne v kníhkupectvách Pergamen: Senec – Vajanského 27; Bratislava – Štúrova 9) a cez Martinus objednať tu (resp. u nich v kníhkupectvách).

Potomok

 

Piatok 1.1. 2016
Novom roku
Nový rok má v sebe úžasnú atmosféru. Takú tichú. Je úplne odlišná od uvrieskaného Silvestra, ktorý absolvujem už len z akejsi spoločenskej povinnosti (raz som ho ale prespal). Oveľa radšej mám novoročné ráno. Vychutnávam si ho. Po zobudení som si nielen tradične pustil môj obľúbený New Year´s Day od U2, ale aj vyšiel na balkón a užíval si pokoj občas prerušený nejakým zablúdeným autom. Ale inak božské ticho. Také jedinečné, novoročné. Mám rád novoročný deň. A páči sa mi číslo 2016 🙂

Na predošlý rok som si dal záväzok, že budem šťastný. A ešte pár takých menších, že čo všetko by som rád dosiahol. A ono to vyšlo. Bol som šťastný a verím, že budem aj v tomto roku. Veci mi vyšli až prekvapujúco dobre. Ale to tak býva, keď človek verí. Ako hovorí Coelho v Alchymistovi, keď človek niečo veľmi chce, celý vesmír sa spojí, aby to dosiahol. Úžasná myšlienka, že? A ja som naozaj chcel. A ďakujem Pánbožkovi za všetko, čo mi v 2015-tom doprial. A teraz tu máme 2016. Čo si zapriať v tento novoročný deň? Samozrejme zdravie a pohodu. Aj v tomto roku chcem byť šťastný a plniť si sny. Okrem iného napríklad už tento mesiac začnem predávať svoju knihu. Vydal som totiž román, čo je ďalší môj splnený sen. Síce svojpomocne, ale predsa. Teším sa z toho.

Prajem aj vám priatelia všetko dobré a aby sa vaše sny splnili. Takisto vám – a nám všetkým spoločne – prajem, aby sme tento rok prežili bez ujmy a aby sa nestalo nič zlé. Lebo svet je v posledných rokoch hocijaký a je v ňom veľa zlého. Ale verím, že to bude dobrý rok a že sa vyhneme katastrofám. Prežite ho preto nielen v zdraví, ale aj s úsmevom a v duševnej pohode. Nenechajte sa rozladiť a nehundrite toľko. Lebo svet je oveľa krajší, keď sa usmievame. Znie to gýčovo, ale je to svätá pravda. Keď sme pozitívne naladení, aj svet je hneď lepší. Treba preto začať od seba.
Všetko dobré do roku 2016, priatelia!

 

Piatok 18.12. 2015
O sociálnej sieti
Pred pár dňami som čítal blog, kde istý bloger písal o tom, ako si zrušil Facebook a ako mu je teraz bez neho dobre. Že má teraz viac voľného času, nemusí riešiť pseudo problémy a pseudo hádky, zrazu nevie nič o Kollárovi, Rostasovi a podobných zjavoch a v podstate mu je dobré žiť v tejto nevedomosti. Je kľudnejší, ľudia ho neotravujú a nie je zavalený množstvom nepotrebných informácií o tom, ako sa niekto checkuje na letisku či ako sa jeho dieťa dobre najedlo. V mnohých veciach má chalan pravdu, súhlasím. Na sociálnej sieti sa fakt ľudia dozvedajú aj to, čo nechcú, a stovky priateľov na sieti ho zahŕňajú zbytočnými informáciami. Človeku pritom stačí ten fyzický rozsah asi 20 skutočných kamarátov, s ktorými rieši na pive to, čo naozaj chce a bez toho, aby na neho hocikto útočil. Bez sociálnej siete je tak istotne fajn, ALE…

Podľa mňa netreba sociálnu sieť zrušiť úplne, lebo sama sociálna sieť vám dáva možnosť, čo vidieť a čo tam vôbec uviesť. Ak si tam niekto dá všetky informácie o sebe a každú fotku a potom sa čuduje, že všetci o ňom všetko vedia, tomu niet pomoci. A ak je zahŕňaný nepotrebnými informáciami, existuje jednoduchá funkcia, ktorá vám také príspevky skryje. Ja osobne sa prikláňam k tejto možnosti. Jednak na sociálnu sieť nedávam osobné informácie (zamestnanie, narodeniny…) a okrem mojich vybraných priateľov nevidí moje fotky a statusy nik. A jednak som si tam zablokoval kopec weblinkov, stránok a zdrojov, ktoré nechcem, aby sa mi ukazovali, a tak napríklad o Kollárovi či Rostasovi neviem nič a ani si nemusím rušiť konto. A bez hanby priznávam, že som zredukoval aj mnohých ľudí, ktorých príspevky ma buď nemilo prekvapili alebo ich proste dávali desať za deň.

A tak mám teraz na FB viac miesta pre normálne a prehľadné informácie, lebo mi tam chodia napríklad príspevky od BBC News, LA Times, Sydney Morning Herald atď (z každého kontinentu čosi), takže viem, čo sa vo svete deje (slovenské médiá tam nemám, stačí mi ich čítať v práci). Potom sa tam nájdu ešte moje obľúbené športové kluby, osobnosti, a samozrejme tí priatelia, ktorých som si neskryl. A žije sa mi dobre.

Ten bloger mal ale ešte v jednej veci pravdu a tak to robím aj ja – svoje názory na citlivé témy (ako napr. politika) už dlhšie prezentujem iba pred priateľmi a neriešim ich na sociálnej sieti. Nestojím o ten shitstorm. A keď potrebujem pomôcť či poradiť, na to sú buď priatelia v osobnom styku, alebo napíšem niekomu konkrétne do správy. A chvalabohu, aj na FB mám dobrých priateľov, ktorých osobne často nevídam. Nielen tých z dánskych štúdií (kvôli ktorým tiež nechcem FB rušiť), ale aj tých tu na Slovensku. A vážim si ich, vy, ktorí toto čítate, viete, o kom hovorím.

Užite si posledný týždeň pred Vianocami, priatelia. Nestresujte sa, nenaháňajte sa a všetko robte s úsmevom a pocitom sviatočným. Lebo sú to sviatky radosti a pokoja, že áno 🙂

 

Piatok 11.12. 2015
O kráse
Nedávno som niekde na nete narazil na link, kde bol článok o desiatich krajinách s najkrajšími babami na svete. Nebolo to prvýkrát, čo som taký rebríček videl, evidentne je to populárna téma a je docela možné, že mnohí chlapi si svoje dovolenky vyberajú podľa toho. Toto bol však akýsi čudný rebríček, lebo v ňom chýbali mnohé krajiny, kde je pekných báb nekonečno krát dva, a naopak tam boli krajiny, kde je pekných žien asi ako tuleňov v Etiópii. Napríklad tam bolo Holandsko či Británia. Akože sorry, iste sa aj tam nájdu pekné dievčatá, ale ten pomer zďaleka nie je taký ako povedzme na Slovensku. Veď u nás všetci ožratí Angličania čumia po babách ako bacile do lekárne a okrem lacného piva im po brade tečú aj sliny.

Napadlo mi preto vkročiť na tento tenký ľad a spísať svojich pár krajín, kde sú najkrajšie baby. Veď som už čo-to pocestoval a stretol som ľudí (teda baby) z mnohých krajín. A ten smiešny rebríček s Holanďankami, Britkami či Turkyňami si môže jeho autor strčiť do slipov. Pýtate sa, kde sú teda najkrajšie ženy? Poďme nato.

V podstate sú to tri regióny sveta. Aspoň podľa mňa. Prvý je ten stredoeurópsky, lebo Slovenky, Češky či Maďarky sú fakt hot. A dokonca aj chlapi tu vyzerajú k svetu, aspoň tak mi to tvrdili moji dánski spolužiaci, keď tu boli. Vraj sme pekní ľudia. A najmä baby teda. Niet sa ale čo čudovať, tento región je naozaj národnostne a geneticky natoľko domiešaný, že sa z tej zmesi muselo vykľuť čosi pekné. Všetky tie vojny, posuny hraníc a miešanie národov v starej habsburskej monarchii spôsobili, že krásne baby nájdete vo veľkom množstve od Dubrovniku až po Gdansk. Brunetky, blondínky, ryšavé, čiernovlasé, modro-zeleno-hnedooké. Podívaná ako vo filme, že páni?

Tým druhým regiónom je Pobaltie. Zväčša blonďavé Estónky, Lotyšky a Litovky majú v sebe čosi zo slovanských génov a čosi zo škandinávskych, čo z nich robí nádherné unikáty, ktoré ihneď rozoznáte. Aspoň tí, čo osobne poznáme baby z tých krajín, to už vieme, že áno. Na Agnese z Rigy, s ktorou som študoval v Dánsku, dodnes neviem zabudnúť. A keď sme kedysi boli s chalanmi cestovať na trase Petrohrad – Gdansk, v troch pobaltských republikách sme sa nevedeli rozhodnúť, v ktorej sú najkrajšie ženy. Napokon sme usúdili, že Litovčanky, ale to asi len preto, že sme tento verdikt vyriekli práve v Litve, ktorá bola poslednou zastávkou spomedzi tejto trojice krajín. Keby sa ma to niekto opýtal v Rige, poviem, že Lotyšky sú naj. A Estónky detto.

Nuž a tretím regiónom s naj babami je Latinská Amerika. Keď som v Austrálii či Amerike stretával baby z Kolumbie, Mexika, Čile, Brazílie či Uruguaja, treštil som oči ako decko na Mikuláša. Tieto baby sú zväčšia tmavovlasé a snedé (ale nájdu sa aj svetlé typy) a majú v sebe úžasnú iskru. Sú skvelé kamarátky, majú chuť žiť, nemajú predsudky a páčia sa im európski chalani, ako sme zistili v Sydney či inde. A oni sa páčili nám. Sú veľmi sexi a veľmi príťažlivé, naozaj. A španielčina z ich úst znie úplne famózne. Respektíve portugalčina. A veľmi ocenia, keď sa vy snažíte hovoriť po španielsky. Ako frajerky sú ale vraj veľmi žiarlivé. Nuž nečudo, keď majú takú tvrdú a temperamentnú konkurenciu. V tomto vám ale rady dať neviem. Skúste to a napíšte, ako ste dopadli. 🙂
Krásny víkend vám želám, priatelia. A najmä teda vám, dievčatá 😉

 

Piatok 4.12. 2015
O Západe
Západný svet sa zvykne nazývať aj Rím, keďže vzišiel z trosiek rímskeho sveta a Rím bol jeho centrom. Vlastne ním bol aj po páde Rímskej ríše, keďže Rím a Cirkev vládli západnej civilizácii po dlhé storočia a toto povedomie ostalo v nás dodnes. A nielen v nás, ale aj v ľuďoch z iných kultúr. Pre mnohých sme stále Rimania, respektíve ich potomkovia. Aj pre tých daešských vymetencov, čo sa vyhadzujú do vzduchu a strieľajú na uliciach po ľuďoch. A keďže sa po parížskych udalostiach často píše o podobnostiach medzi starým Rímom a dnešným Západom – a o jeho možnom konci – vytiahol som svoj starší blog, ktorý som o Ríme a dnešnom svete napísal. Iba tak, na pripomenutie, keďže mnohé súvislosti jestvujú a vidieť ich. Len sa treba vedieť poučiť.

Rímska ríša. Dodnes nás jej dejiny a osud môžu mnohému učiť. Vznikla ako malá osada pri rieke Tiber a z malého kráľovstva sa neskôr stala republika, ktorá sa rozrástla po Itálii a rozšírila sa na všetky svetové strany. Hispánia, Grécko, Galia, Egypt, Sýria, Panónia, Británia… Provincie pribúdali, rímsky svet ovládol Európu a Stredomorie a v priebehu storočí prichádzali a odchádzali jeho významní činitelia. Mená ako Gaius Marius, Caesar, Cicero, Marcus Antonius, Augustus, Vespasianus či Marcus Aurelius poznáme dodnes. Republika sa postupne zmenila na cisárstvo a Rím existoval až do čias raného stredoveku, ktorý sa začal práve dramatickým zánikom západnej časti ríše.

Odvtedy uplynuli storočia a z Európy je moderný svet, ale stopy Ríma vidíme dodnes. Nielen v neďalekom Carnuntume, na trenčianskej skale či v samotnom Ríme ako pamiatky na zašlé časy. Vidíme ich aj v literatúre a filozofii (Marcus Aurelius, Caesar či Cicero sú dodnes aktuálni), v modernom právnom systéme a infraštruktúre, jazykoch, kalendári, prísloviach… Vidno ich ale aj v tých temnejších stránkach našej spoločnosti. Ľudia dodnes medzi sebou bojujú, túžia po moci, korumpujú, hrabú pre seba… Aj vtedy to tak bolo. Ako varovný prst nám slúži samotný osud ríše – začala upadať, lebo ľudia sa prestali starať, prestali veriť a stratili pocit spolupatričnosti. Priepasť sa prehlbovala, bohatí drancovali štát a nezaujímali sa o plebs, ktorý potom boháčov nenávidel. Nik už nechcel bojovať a obetovať sa za ríšu, ľudia zmalátneli, uzavreli sa, nechali si vziať svoju identitu a ostali v hlbokej frustrácii zo sveta okolo seba.

A potom ríšu rozvrátili barbari. Nebolo to pre jednu príčinu, ale z viacerých spomínaných dôvodov, ktoré sa v jednom čase zhlukli do totálnej búrky a zničili vyspelú civilizáciu. Môže sa čosi podobné ešte niekedy v Európe stať? Nuž, ak ostaneme aj my bez spoločnej vízie, bez pocitu spolupatričnosti a bez schopnosti brániť náš svet, tak áno. História sa môže zopakovať. Aj v tomto storočí sa nájdu barbari.

Rím nepostavili za deň a ani za jeden deň nezanikol. Jeho tieň na nás padá aj po mnohých storočiach. Je ako zakódovaná genetická informácia, existuje v našom podvedomí. A mali by sme si z jeho osudu zobrať nielen to pozitívne, ale sa aj poučiť z toho negatívneho. Nech nedopadneme ako poslední Rimania v 5. storočí, ktorí zrazu zistili, že cisára už niet a svet sa navždy zmenil. Pre nich k horšiemu.

 

Piatok 20.11. 2015
O trinástom
Trinásteho som bol v Británii. Aj v dňoch po tom. Keď sme sa v noci po pár drinkoch dozvedeli, čo sa stalo v Paríži, sedeli sme pri BBC News dlho do noci a krútili hlavami. Aj sme zabudli nato, že sme sa boli vonku zabávať. Ďalšie dni bolo zaujímavé sledovať okolie. Nielen preto, že sa ulice Manchestru hemžili policajtmi a všade bola zvýšená bezpečnosť. Ale aj preto, že dvakrát za dva dni som stál počas minúty ticha za obete, raz na zápase rugby (Anglicko – Nový Zéland) vo Wigane a raz v obchodnom centre v Manchestri na obed. Ľudia pokorne a ticho stáli, bolo z toho cítiť veľký rešpekt. Vo vlakoch, na uliciach či v kaviarniach sa preberal Paríž a každý nechápavo krútil hlavou a odsudzoval to. Aj náš moslimský taxikár bol pohoršený tým zverstvom.

Na viacerých miestach som videl francúzske zástavy, v Anglicku aj vo Walese. Všetky stiahnuté na pol žrde. Na námestiach bolo vidieť kvety, sviečky a opäť francúzske zástavy. Ľudia boli solidárni, britské médiá priniesli mimoriadne kvalitné spravodajstvo. Solidarita bola všade, bolo úžasné to cítiť a byť toho súčasťou. Británia mimoriadne sympatizovala s Francúzskom a spoločné anglicko-francúzske spievanie La Marseillasy na utorňajšom futbalovom zápase vo Wembley bolo len úžasným vyvrcholením tejto solidarity a civilizovaného prejavu odporu voči vymeteným hlavám. Silne sa proti nim postavili aj autority na čele s kráľovskou rodinou a premiérom.

Kým som tam bol, zachytil som aj čosi z domova. Prezident nesklamal, je to rozumný človek a aj vysvietenie bratislavského hradu do farieb Francúzska bolo príjemným prekvapením. Niektorí ostatní politici (a samozrejme internetová lúza) sa však už tak nesprávali. Niežeby ma to prekvapilo, veď idú voľby a treba odvracať pozornosť od korupcie či oligarchie. Parížska tragédia a strach ľudí im preto opäť prišli vhod a už sa rečnilo a obviňovalo. Čokoľvek, len sa nepozerajte pred voľbami na nezamestnanosť, rozkrádanie, hrboľaté cesty, rozbité zdravotníctvo a otrhaných zúfalých učiteľov. Bravó, mudrci. Ešteže táto krajina nepozostáva len z vás. Inak by ste tu bývali už len vy.

 

Piatok 13.11. 2015
O Hunger Games

Už sa to blíži. Tí, čo o nich vedia, už počítajú dni do premiéry a tešia sa na zakončenie slávnej filmovej ságy Hunger Games. A tí, čo nečítali knihu a nevedia, ako sa to skončí – ako napríklad ja – sa zase nevedia dočkať rozuzlenia toho spletitého príbehu odvážnej (a krásnej) Katniss Everdeen a jej priateľov. Ale nie o kráse Jennifer Lawrence som chcel hovoriť (sorry, páni! 😉 ).

Ten príbeh mám rád, lebo verne zobrazuje našu súčasnú dobu a tiež niektoré režimy sveta, ktoré nedajú svojim ľuďom slobodu, ale napriek tomu sa tešia obľube mnohých ľudí. Film zobrazuje posadnutosť más a vlád hrami a reality šou – veď hry o život nie sú ničím iným ako reality šou plnou krvi a smrti a náslia, a to ľudia vždy milovali – od čias rímskych amfiteátrov až po súčasné sociálne siete a médiá. Zároveň film ukazuje krutosť diktatúr a vlády malej skupiny ľudí, ktorá potláča slobody a práva svojho obyvateľstva. Niet divu, že vlani tento film zakázali v krajinách ako Čína či Thajsko, lebo tamojší ľudia si osvojili filmový symbol troch prstov symbolizujúci odpor voči diktatúre.

A tak ako hrdinovia príbehu na čele s Katniss (ktorá sa stane hrdinkou proti svojej vôli) bojujú proti útlaku a za slobodu, aj dnes sa nájdu mnohí, ktorí bojujú a nevzdávajú sa, hoci im režimy šlapú po prstoch. Čínski, thajskí, barmskí či kubánski disidenti by vám vedeli povedať svoje. A tiež tí naši, československí, ktorí pred 26+ rokmi bojovali proti tunajšej totalite. Nedávno som bol na jednej konferencii, kde vystupovali a počúval som ich príbehy zo 70. a 80. rokov, z čias normalizácie. Bolo to úchvatné počúvanie a doporučil by som ho každému. Tí ľudia pripomínajú ten film a priviedli ma na myšlienku, že tí, čo pohŕdajú hodnotou slobody, si ju nezaslúžia. Takí velebia diktatúry či plačú za nedávnou minulosťou. To sú ľudia milujúci prezidenta Snowa, kým my ostatní sme ako Katniss. A dovolím si povedať, že my ostatní si tú slobodu zaslúžime.
Krásny piatok trinásteho a rovnaký víkend, priatelia. Ja sa idem nadýchať čerstvého vzduchu za hranice všedných dní. 🙂

 

Piatok 6.11. 2015
O Rakúsku
Mám rád Rakúsko. Nehovorím len o Alpách, kam chodí polovica Slovenska lyžovať – lebo je tam dokázateľne lepšie ako na oligarchami ovládaných svahoch našich Tatier – ale celkovo o krajine hen za rohom. Mnohí, čo žijete tu v juhozápadnom pohraničí, často chodíte do Rakúska či Maďarska, lebo obe krajiny sú fakt len na skok. V prípade Maďarska híkame nad tamojšou výbornou kuchyňou a noblesnou obsluhou a v prípade Rakúska zas vidíme, kde sme mohli byť keby tu 41 rokov nebašoval homo sovieticus.

Rakúsko a jeho blízke pohraničie mám rád, lebo sa tam vždy cítim takmer ako doma a ako v krajine, za akú by som chcel mať aj Slovensko. Čistota, poriadok, dobré a udržiavané cesty (aj tretej triedy), výborné obchody s kvalitnými potravinami a oblečením (a rýchlu obsluhou)… Jednoducho tam ľudia za svoje dane dostanú naspäť od štátu zaručenú kvalitu, kým na Slovensku veľkú časť daní rozkradne oligarchia a vy sa vozíte po rozbitých cestách a nosíte si harmasan do ošarpanej nemocnice z roku tri. Nehovoriac o iných službách vyššej moci, najnovšia “integrovaná” doprava v Bratislavskom kraji je krásnou ukážkou toho, ako sa u nás robia svetlé zajtrajšky.

Do Rakúska preto rád chodím nielen nakupovať (lebo mi fakt nie je jedno čo zjem) či tankovať (áno, lebo aj benzín je tam lacnejší), ale sa aj popozerať, ako dokáže a ako by mala fungovať jedna normálna krajina. Ak si pamätáte na hodiny dejepisu, s Rakúskom sme boli dlhé storočia v jednej ríši a vyvíjali sme sa spolu. Preto od nich dodnes nie sme mentálne či kultúrne veľmi odlišní. Po druhej svetovej vojne sa však Rakúsko šťastne ocitlo na slobodnej strane železnej opony a túto výhodu dobre využilo. Tam, kde sú Rakúšania dnes, sme mohli byť aj my. Keby. To už je alternatívna história, Rakúsko je však jej najlepšou ukážkou pre toto naše stále post-komunistické Slovensko. Ešte veľa vody pretečie Dunajom, kým sa dostaneme tam, kde oni už dávno sú. Už sme čosi prešli, ale ešte sa musíme posnažiť. Grüss Gott, priatelia a prajem vám ein schönes Wochenende! 🙂

 

Piatok 30.10. 2015
O Halloweene
Zajtra je Halloween. Uvedomujem si, že na Slovensku máme kopec uhundraných kritikov tohto sviatku, ktorý vraj nie je náš, ale skúsme sa na to pozrieť s pozitívnym pohľadom na svet. Predovšetkým – je to úžasná zábava. A Halloween nie je tak úplne cudzí, ako hundrú frfloši. Kedysi u raných kresťanov sa v tento deň pripomínali všetky duše zosnulých a sprevádzalo ho chodenie po domoch, z ktorého sa neskôr historickým vývojom v európskych krajinách od Írska cez Anglicko a Francúzsko vykľul dnešný veselý sviatok s maskami, tekvicami a deťmi pýtajúcimi čokoládu a ”vyhrážajúcimi” sa učarovaním. Halloween teda nie len britský či americký zvyk, ale pôvodom írsky kresťanský sviatok, ktorý napokon nie je úplne cudzí ani slovanským národom.

Na Slovensku som ale veselý Halloween zažil asi iba raz, spojila sa s ním kamarátova 30tka, ktorú sprevádzali vyrezávané tekvice a podobné ozdoby, keďže sa oslavovala priamo v ten deň. Bola to dobrá párty. Inak som si tento deň viac uvedomoval v zahraničí, napríklad v Írsku. Pamätám si, ako večer príznačne padla hmla a po uliciach chodili v tej hmle deti v maskách a vyzeralo to akoby vonku chodili tiene bosoriek a strašidiel. Bolo to pôsobivé a my sme na každé zazvonenie otvorili dvere a dali deťom hovoriacim “Trick or treat” cukríky. Bol to zážitok nielen pre ne, ale aj pre nás.

Dva skvelé Halloweeny som zažil v Dánsku. Na škole sme si v prvý rok urobili všetci masky a večer sme sa zišli na škole na halloweenskej zábave, z ktorej som odišiel až neskoro v noci a na uliciach chodili ďalšie “masky” ako ja. Navyše som si vtedy sám zhotovil čierny bosorácky klobúk a jeden Angličan si ma dokonca nafotil, vraj z profilu vyzerám úžasne. Pobavil ma. O rok nato sme sa s mojim nórskym kamošom Perom a jeho kanadskou frajerkou Marie obliekli do červeného ako španielska inkvizícia. Boli sme hviezdami večera na školskej párty, mnohým sme ihneď (a správne) pripomenuli legendárny skeč britských komikov z Monthy Python No one expects the Spanish inquisition! Všetci moji priatelia a známi mali vtedy masky a kostýmy, a toto bol ten najlepší Halloween zo všetkých. Krásne spomienky.

Zajtra pôjdem na dobrú husacinu. Takú narodeninovo-halloweensku. A pôjdem aj na hroby zapáliť sviečky. Happy Halloween a príjemné prežitie Dušičiek, priatelia. Nezabúdajme na život a ani na tých, ktorí tu žili s nami.
halloween
Halloween 2009, Aarhus. No one expects the Spanish inquisition! 🙂

 

Piatok 16.10. 2015
O postupe

Bolo to síce už pred pár dňami a chlapci medzitým už aj stihli rozbiť hotel, (Ďurica) vynadať novinárom a rozletieť sa naspäť k svojim klubom, ale predsa sa len krátko vrátim ku skončenej kvalifikácii na futbalové Euro 2016. Naši to nakoniec zvládli, vyhrali v Luxembursku a nemuseli sa obzerať po výsledku v Kyjeve, ale aj tak táto jeseň a kvalifikačný záver zanechal akúsi zvlástnu príchuť. Zo štyroch zápasov boli štyri body, ktoré stačili na postup, a z tých štyroch zápasov boli dva rozpačité. Prehra so Španielskom bola samozrejme v pohode, remíza s Ukrajinou bola tiež okej a stále ten futbal vyzeral dobre. Ale zápasy s Bieloruskom a Luxemburskom len pripomenuli, že Slováci nemôžu od repre očakávať nonstop skvelé výsledky ako v prvých šiestich zápasoch tejto pamätnej kvalifikácie.

A to je napokon aj dobre, lebo Hamšík a spol. – hoci to neurobili zámerne – len ľuďom pripomenuli, že nie sú Španielsko, Anglicko alebo Nemecko. Sme proste Slovensko, mužstvo v istými výkyvmi a nikdy nebudeme patriť medzi top tímy. Ale aj napriek nezvládnutému zápasu s Bielorusmi (inak veľmi sympaticky a férovo hrajúcimi) a zbytočnej dramatizácii jasného duelu v Luxemburgu to bola skvelá jazda tejto výnimočnej generácie a my sa môžeme tešiť, že po mnohých rokoch budú Slováci hrať na majstrovstvách Európy. Naposledy na nej hrali slovenskí hráči ešte v drese Československa (ME 1980) a napríklad tam hral aj terajší tréner Kozák. A po MS 2010 v Afrike je tak Euro 2016 vo Francúzsku druhým šampionátom, o ktorom budeme rozprávať našim deťom rovnako ako mne tatko hovorí o MS 1970 v Mexiku alebo o víťazných ME 1976 v Juhoslávii.

Táto kvalifikácia bola zaujímavá aj preto, že okrem Slovenska na ňu postúpili ďalšie tímy, ktoré sa zvyčajne nekvalifikujú – áno, aj vďaka rozšíreniu na 24 tímov – a nepostúpili napríklad takí Holanďania, čo je pre mnohých šok (najmä teda pre nich). A tak sa vo Francúzsku predstavia netradičné ostrovné tímy ako Wales a Severné Írsko, telky budú žhaviť aj v Albánsku, na Islande či v Rakúsku. A samozrejme u nás. Postup Čechov a Poliakov je trochu bežnejší a po čase sa vracajú na záverečný turnaj aj Rumuni a Turci. A dobrá bude aj baráž a ja len dúfam, že Dáni a Íri postúpia 🙂 A keby to dali aj Maďari, bude na turnaji celá V4. A to by bolo celkom zaujímavé.
Dievčatá, ospravedlňujem sa, že minimálne 98% z vás som týmto článkom unudil. Ale občas príde do rany aj téma futbalu. Pekný víkend vám želám! 🙂

 

 

Piatok 25.9. 2015
O pätnástke

Už som tu raz o tom písal, ale presne dnes je tomu 15 rokov. Pätnásť rokov od môjho druhého narodenia. Malé okrúhliny, ktoré si už zaslúžia svoj vlastný občaňák. V tento deň mám stále pred očami ten krútiaci sa svet a ten nepríjemný pocit, že dianie okolo seba neviem ovládať, lebo sa deje nezávisle odo mňa. Stále si pamätám na vystrašený pohľad tej milej Američanky, ktorá nám hovorila, že pri pohľade na naše lietajúce auto mala pocit, že nemáme šancu prežiť. V ušiach mi stále znejú slová jej manžela, ktorý pokojne do mobilu hlásil na linku 911, že na diaľnici I-10 East má troch havarovaných mladých chlapov. Všetci žijú, ale sú zranení.

Pamätám si ich dve deti, chlapca a dievča, len o čosi mladších od nás, ako nám priniesli z ich auta kolu, aby sme sa napili. Ako hľadali v našom havarovanom aute moje rozbité okuliare (vtedy som ich ešte nosil a pri náraze mi jednoducho odleteli z hlavy) a nenašli ich. Nevadilo mi to, stále som mal v batohu kontaktné šošovky. Úžasní ľudia. Zavolali nám pomoc a starali sa o nás, kým pomoc dorazila. Pamätám si, ako prišli hasiči prví, hneď nato lekári a policajti. Akí boli všetci milí a povzbudzovali nás. Okamžite sa nás pýtali na krstné mená a potom ma všetci celý čas oslovovali Dejvid akoby ma poznali už roky. Bol to dobrý pocit dôvery. Naložili nás na nosidlá a do sanitky, na urgentnom príjme ma potom po odrátaní One-two-three! ako v Chicago Hope preložili na posteľ na kolieskach a previezli ma do sály.

S odstupom času sa mi to zdá ako sen, lebo to vtedy celé prebiehalo v akomsi opare. Vedel som ale, že nesnívam, lebo ma príšerne bolela pravá ruka a od bolesti mi tiekli slzy a škrípal som zubami. Napriek tomu som bol vďačný, že vôbec žijem a ďakoval som tomu hore. Aj za mojich dvoch spolucestujúcich, ktorí prežili tú blbú nehodu so mnou. Pamätám si na lekára, ktorý sa volal Zsolt Fodor a bol to maďarský emigrant, s ktorým som sa ráno aj porozprával. Smiali sme sa na tom, ako sme sa stretli kdesi v južnej Kalifornii a rozprávame sa po maďarsky pri takejto príležitosti. Keďže mi záchranári rozstrihali tričko aj s pulóvrom, zohnal mi náhradnú košeľu. A zobral nás všetkých troch na raňajky. Zlatý človek. A rovnako všetci, ktorí tam boli a pomohli nám. Často myslím najmä na tú rodinu z diaľnice, ktorá to celé videla a okamžite zastavila a zavolala pomoc. Dúfam, že sa majú dobre a darí sa im.

Dnes je tomu 15 rokov a ja som rád, že som tu. Dostal som vtedy druhú šancu a tak sa aj snažím žiť. Nie vždy je ľahké byť pozitívnym v živote, ale vždy mám na mysli ten 25. september 2000 a poviem si, že nesmiem depkovať. Viem, že tu nebudem navždy a tento zážitok mi to vtedy – mladému 19ročnému chalanovi s pocitom nesmrteľnosti – pripomenul so všetkým. A to mi v duši ostalo dodnes. Treba žiť tak, aby sme svoj čas využili čo najlepšie a aby sme tu zanechali nejaké to dobré vedomie. Hejtovať a frflať je ľahké, ale životu tým nič nedáte. Ja sa radšej usmievam, snažím sa byť k ľuďom dobrý a chcem mať zo života radosť. Bola by škoda prejsť život hundraním. Lebo život je dobrý. Ako povedal Hank Moody – Life is good, sweetheart. Life is good.

 

Piatok 11.9. 2015
O dobre
O boji dobra so zlom počúvame od detstva. Deti to dostávajú do vienka a tak, ako im to je podané, si ti to potom nesú aj do dospelého života. Rozprávky majú tento motív a ako ponaučenie v nich víťazí dobro nad zlom, ale vždy sa to deje aj za nejakú cenu. Bez obety totiž dobro nezvíťazí. Určite poznáte príbeh Pána prsteňov od J.R.R. Tolkiena. Patrí k tým najklasickejším príbehom našej modernej civilizácie, v ktorom sa dobro stretáva so zlom za cenu veľkých obetí víťazí. Paralely medzi týmto nadčasovým príbehom a dnešným svetom (či svetom minulého storočia) nájdeme stále.

Aj dnes sa nájde zlý vládca Sauron z krajiny Mordor, ale aj dnes našťastie nájde odvážny Aragorn či nenápadný a nečakaný hrdina Frodo. Deje sa to tak stále, stačí si spomenúť na hrdinov, ktorí sa nebáli postaviť sa zlu. Nedávno som o nich písal, ide o ľudí ako Sir Nicolas Winton, lady Aung San Suu Kyi či cestujúci vo francúzskom vlaku, ktorí zneškodnili vymeteného teroristou s kalašnikovom. Títo ľudia symbolizujú boj za dobro a keby takýchto ľudí na svete nebolo, zlo by ľahko víťazilo. Diktátori či hejterská lúza dokážu ľahko zašliapať svet do blata, ak sa proti nim dobrí ľudia nepostavia.

Pred 14 rokmi sme v tento deň videli Zlo. Ale nenastal tým koniec sveta, pretože (zatiaľ) nezvíťazilo. Vždy sa totiž našťastie nájdu ľudia, ktorí zabojujú za dobro. Tak ako to v tých príbehoch urobili aj Frodo, Sam, Aragorn, Bilbo… Nevzdali to, hoci mohli. Zlo vidíme aj dnes v internetových diskusiách, kde sa lúza “fundovane” vyjadruje k rezonujúcim témam a každého by najradšej zahlušila. Nielen utečencov, ale naozaj každého. Veď nenávidieť je ľahké a vždy sa nejaká obeť nájde. Našťastie ale existuje aj dosť slušných a dobrých ľudí, hoci sú nenápadní ako boli Frodo so Samom. A na záver ešte jedná provokatívna otázka do pléna – rád by som vedel, koľko pochybných tendrov, ukradnutých verejných peňazí a káuz prekryla na Slovensku súčasná utečenecká hystéria… Howgh.

 

Piatok 4.9. 2015
O lete

Vždy, keď sa končí leto a začína sa septembrový zhon spolu s návratom mládeže do škôl, napadnú mi slová pesničky Shattered od mojich milovaných Cranberries. Dolores v nej spieva „All the kids are going back to school, summer is over, it´s the golden rule“a je to tak. Isté veci sa rokmi nemenia a deti sa po prázdninách vracajú do školských lavíc a my dospelí sa po dovolenkách vraciame do práce. Leto je za nami.

A bolo to výborné leto. Veľa slnka a tepla, opálený som akoby som došiel z Karibiku a to som bol pritom iba na seneckých jazerách. Každý deň. Ešte aj keď bolo chladnejšie, veď sú aj iné možnosti ako plávanie. Ale inak som bol furt vo vode a opaľoval sa na slnku, aby som potom zaliezol do tieňa a dal si pivo alebo kofolu alebo langoš alebo cigánsku alebo rybu. Skrátka la dolce vita. Dovolenka doma vôbec nie je zlá vec. Teraz som už ale naspäť v práci a v kalendári nám svieti september. Vidieť to aj na počasí – to dobré sa s nami symbolicky rozlúčilo presne v posledný prázdninový deň. A teraz nás už čakajú jesenné akcie.

Jeseň má tiež svoje čaro. Jarmoky, vinobrania, vínne cesty, farebné stromy na jazerách, čerstvý vzduch a kým je babie leto, tak aj športové aktivity, z ktorých najlepšie sú korčule okolo jazier. Teším sa nato všetko, hoci už budem musieť oprášiť aj mikinu či vetrovku a letné šlapky dať do skrine a vonku nechať už len tenisky. Aj áut na cestách pribudlo, ale s tým už človek ráta a neprekvapí ho to. A kým tu sa leto končí a začína nám jeseň, inde sa tešia zo začínajúcej jari a blížiaceho sa leta. V Austrálii mali napríklad v utorok prvý jarný deň – len symbolicky samozrejme – a počasie sa tam bude po zime otepľovať, dni sa budú predlžovať a u nás to zatiaľ bude naopak. Tak to už príroda vymyslela – keď sa niekde niečo končí, inde sa to začína.
Užívajte si jeseň, priatelia. Lebo aj ona je podmanivá a má svoje čaro. Krásny septembrový víkend vám prajem 🙂

 

Piatok 28.8. 2015
O dovolenke

Keď som študoval v Dánsku, urobil som si malý experiment. Na pár mesiacov som prestal sledovať slovenské médiá a sledoval iba zahraničné. Dôvodom boli deprimujúce správy zo Slovenska – stále nejaká kauza, kradlo sa, celkom fičal nacionalizmus a podobné veci, na futbale sa všetci furt bili, médiá bol negatívne. Výsledkom tohto nesledovania bola duševná pohoda – o Slovensku a jeho depkách som nevedel nič.

Je to taká pštrosia politika, ja viem. Ale keďže odo mňa vtedy – a ani teraz – nič nezáležalo, mohol som si to dovoliť. Vedel som tak o udalostiach vo svete, ale BBC, CNN či Economist o Slovensku (našťastie) nepísali. Podobný krok som urobil aj teraz cez svoju terajšiu letnú dovolenku. Nešiel som nikam k moru, najďalej som bol za posledné dni v Brück an der Leitha (nákupy), ale médiá som zámerne nesledoval, iba sem tam tie zahraničné. A bolo mi fajn, prežíval som každý deň v pohode. Ráno som sa pokojne naraňajkoval, dal som si kávu, čítal som nový diel z knižnej série o Vespasiánovi, išiel som každý deň pozrieť našich a večer som bol na jazerách. A nevadilo mi ani to, že bolo o čosi chladnejšie počasie a bolo inak zaujímavé vidieť vlastné mesto cez bežný letný deň.

Ale po týždni a pol som urobil chybu – pozrel som si, čo sa deje na Slovensku. A vyvalila sa na mňa totálna negativita – o Číne a jej padajúcom trhu som vedel z BBC, ale o údajných dôsledkoch na naše penzie som sa dozvedel až teraz. Potom tam bola zrážka dvoch malých lietadiel (ideme so svetovým trendom, lebo padali aj v Anglicku a Švajčiarsku), potom som zistil že ľudia chcú na nákupy do Rakúska chodiť už len cez Kittsee, lebo na Bergu budujú utečeneckú kolóniu a tiež som zistil že aj kauza s Egovým CT mala nejakú tragickú dohru. No konečná. Ak viete o čomsi pozitívnom, čo sa udialo za posledných desať dní na Slovensku (a tým nemyslím zlepšenie počasia), dajte mi prosím vedieť. Lebo pozitívne správy mi za posledné dni priniesli iba zahraničné médiá.
Pekný slnečný víkend bez správ vám prajem, priatelia 🙂

Piatok 21.8. 2015
O slobode

Dnes je v kalendári dátum, ktorý viacerí z vás poznajú. Nie všetci naň radi poukazujú, lebo im ničí glorifikáciu starých čias a ich tvrdenia, že za socíku bolo všetko lepšie. Ale tí, čo socík neospevujú, vedia, že v tento deň vpadli do našej krajiny sovietski okupanti, ktorým mimonsky sekundovali východní Nemci, Bulhari, Maďari a Poliaci. Prišli, zničili ľuďom životy a drzo to označili za oslobodenie. Ale o tomto dni som písal nedávno (5.6.) a dnes by som sa chcel zamerať skôr na inú stránku veci. Na hodnotu slobody.

Nie všetci si ju uvedomujú, napríklad mladí ju považujú za samozrejmú a ona pritom samozrejmá nie je. Ale mladým (akože mladším odo mňa) to za vinu nedávam, oni chvalabohu totalitu nezažili a verím, že ani nezažijú. Starší zas o hodnote slobody vedia svoje, lebo tí čo nie sú vyplakávačmi za časmi normalizačnými, vedia, že to tu bolo celé nanič a dovolenka v Stredomorí či bežný nákup v Rakúsku sa nekonali len tak lusknutím prstov. Systém dokázal zničiť človeku život už len preto, že nezapadal do šablóny. Ak ste mali v rodine emigranta, zúčastnili ste sa na Sviečkovej, chodili do kostola, v 68-om sa niektorý váš príbuzný postavil proti okupácii alebo ste nešli na prvomájový pochod, mali ste okamžite prúser. Napríklad žiadna vysoká, ani len gympel vám nedali, resp. ste s titulom robili kuriča, hocijak múdri ste boli. Namiesto vás išli na školy a dobré pozície tí, čo mali protekciu, tí čo sa angažovali v systéme a aj tí, ktorí sklonili hlavu a mlčali. Držali hubu a krok. Žiadne dlhé vlasy, žiadne hipsterské brady, žiadne džínsy, žiadne dovolenky pri mori a už vôbec nie na Západe. To bol ten „raj“, čo vám opisujú nostalgici.

Z “raja” sa samozrejme utekalo. Ak ste mali smolu, buď vás na hraniciach zastrelili ako prašivého psa alebo vás zavreli a hnili ste v base a celá vaša rodina mala problém spolu s vami. Lebo to oni robili – citovo vydierali a ničili životy. Jedinec pre nich nemal hodnotu, im zaručovala prežitie len zmanipulovaná masa. Oficiálne tu síce bola sloboda a Západ bol ten zlý neslobodný svet, ale pravda bola inde. Hoci aj dnes je veľa takých, čo majú západniarov za zlých, ale niet sa čo čudovať – ľudia majú krátku pamäť. Socík totiž dokázal jednu vec – aby mu neušli všetci za hranice, dal ľuďom sociálne istoty (tento termín iste poznáte) – byty (hoci ste naň čakali, aspoň ste necálovali predraženú hypotéku 30 rokov), penzie, prácu (aj keď mnohí celý deň sedeli a nič nevyprodukovali) a napríklad tu neboli ani drogy (okrem alkoholu a toluénu)…

A to je to, čo mnohým chýba. Čo tam po slobode, keď máte chlieb a občas aj hry. Sloboda je však vyšší princíp. Tí, čo to neocenia, si ju nezaslúžia. Ale my, čo chceme žiť naozaj slobodne, strážme si ju. Lebo nič nie je automatické, ani ona. A vždy sa nájde niekto, kto nám ju bude chcieť vziať a urobiť z nás sivú masu. Aj to je odkaz 21. augusta.

 

Piatok 14.8. 2015
O cestovateľoch

Pred pár dňami som sa dočítal, že slovenskí študenti chodia na program Work and Travel USA v rekordných číslach. Potešilo ma to, sám som totiž tento program dvakrát absolvoval a bola to úžasná skúsenosť, ktorá formovala moju osobnosť v študentskom veku. Dodnes som jej zato vďačný. A je super vidieť, že aj po rokoch tento program, v rámci ktorého študenti môžu cez leto pracovať a cestovať v USA, stále fičí a že je oň záujem. Určite je to lepšia skúsenosť ako sedieť doma a všetko okrem seba hejtovať. Samozrejme, najviac hejtujú tí, čo vonku poriadne neboli, možno akurát tak na benzínke v Kittsee (lebo tí blbí Rakúšania majú lacnejšie palivá). Ale nie o nich som chcel.

Cestovanie je pre mladých dôležitou súčasťou ich vzdelania, osobného rozvoja a formovania názorov do budúcnosti. Work and Travel USA, študovanie angličtiny v Austrálii, Británii či vycestovanie za prácou do zahraničia je nenahraditeľnou skúsenosťou, jednoducho na nezaplatenie. Lebo to, čo tam zažijete a čo sa tam naučíte, to vám už nikto nikdy nevezme. Naučíte sa postarať o seba a najmä vám takýto pobyt v zahraničí otvorí oči. Stretnete sa s ľuďmi z rôznych kútov sveta, s ľuďmi rôzneho vyznania či presvedčenia. Obohatí vás to. Zrazu zistíte, že svet nie je taký sivý a zlý ako sa vás mnohí doma snažia presvedčiť. Reči o sprostých Amíkoch, Anglánoch či Íroch počuť najmä od tých, ktorí v USA či UK v živote neboli. Takže sa nedajte znechutiť. Zažite to sami.

Cestovatelia sú svojská sorta ľudí, ktorí majú čosi spoločné. Vidíte to už na ich úsmeve a pohľade na svet. Majú v očiach iskru. Vyskúšali samých seba a sú nato patrične hrdí. Nič vás nezlepší viac ako to, že odídete od maminej sukne, zleziete zo svojej pece a vyberiete sa do sveta. Keď je človek odkázaný sám na seba, vtedy sa naučí najviac. A to je neoceniteľná skúsenosť, o ktorej zápecníci nemajú ani poňatia, lebo odtiaľto poriadne nevystrčili päty a už Chorvátsko považujú za vzdialené zahraničie porovnateľné s Marsom. Takže hor sa do sveta. Ako to raz pekne povedal spisovateľ Mark Twain – Sail away from the safe harbour. Catch the trade winds in your sails. Explore. Dream. Discover.
Krásny augustový víkend vám želám, priatelia 🙂

 

Piatok 31.7. 2015
O umení žiť

Jednoduchá otázka: Viete žiť? Sú ľudia, ktorí prejdú životom a na konci si uvedomia, že si ho vlastne ani nevychutnali. Že sa iba naháňali za majetkami a peniazmi, snažili sa zabezpečiť všetko materiálne a potom zistili, že zabudli na príjemné veci, ktoré nám bežný deň ponúka. Mnohí sa naháňajú, lebo inú možnosť nemajú – sú chudobní, musia sa obracať. Ale nie všetci naháňači musia – oni proste chcú. Objatia detí či bozk od manželky sú pre nich čosi sekundárne, lepšie je mať moc, veľké auto, obrovský dom a strašne veľa eur na účte. Lebo v starobe ich asi treba minúť na choroby a potom si ich zobrať do hrobu, aby sa pokúsili uplatiť či už Lucifera alebo svätého Petra.

Našťastie ale existujú aj ľudia, ktorí vedia žiť. A tí môžu byť inšpiráciou pre ostatných. Teraz odhliadnime od materiálneho zabezpečenia, lebo samozrejme nie všetci si môžu dovoliť žiť. Ale tí, čo môžu, tí by sa mohli inšpirovať ľuďmi – vychutnávačmi. Mám uja, ktorý pozná umenie žiť. Má 70, ale on cestuje, pravidelne športuje, rád sa rozpráva s ľuďmi, vie oceniť vtip, dobré víno či peknú ženu. Jednoducho pozitívny a spokojný človek. A ono nie je až také ťažké dosiahnuť ten vnútorný pokoj a užívať si život.

Stačí sa potešiť každému novému dňu. Stačí si vychutnať rannú kávu, nikam sa neponáhľať a nevytrubovať ako retardino, aby ste ušetrili 37 sekúnd na ceste do práce. Stačí si na hodinku sadnúť s priateľmi na pivo v niektorý iný deň ako cez víkend, stačí sa aspoň chvíľu denne porozprávať s deťmi, pritúliť sa k svojej žene, prehodiť pár slov so susedom (ak na neho narazíte). Stačí sa jednoducho usmiať na iného človeka a vo voľnom čase nesedieť bezprízorne pred telkou alebo hejtovať na fejsbúku, ale ísť sa pozrieť von a zistiť, že svet je zelený, modrý, voňavý, slnečný, voda na jazerách je príjemná a pivo či párky v bufete nie sú najhoršie. Proste jednoduché veci.

Choďte na ryby, na prechádzku so psom, pestujte a polievajte kvety, bavte sa s ľuďmi,  obklopujte sa príjemnými vecami a farbami, venujte sa blízkym aspoň malú časť dňa – ale robte to pravidelne. Nie som žiadny guru na la dolce vita a nechcem tu mudrovať, ale ak myslíte pozitívne, aj život sa vám javí pozitívnejšie. Nemusíte sa furt mračiť ako hrom do duba a frflať popod nos. Oscar Wilde to raz krásne vystihol: „Žitie je to najväčšie umenie na svete, pretože väčšina ľudí len existuje.“ Sú však takí, ktorí ovládajú toto umenie žiť. Učme sa od nich a zistíme, že život vie byť fajn.
Krásny letný víkend vám, želám, priatelia. Užite si ho a žite ho.

 

Piatok 24.7 2015
O horúčave
To je hic. Asi najčastejšie opakované tvrdenie týchto dní. Pokiaľ teda nie ste práve v Nórsku či Anglicku alebo až dole v Austrálii. Tu je ale horúčava. Ako s ňou naložiť? S múdrosťou blogera a pozorovateľa života som zhrnul možnosti, ako stráviť horúce letné víkendy. Lebo asi nebudete v práci a budete ho chcieť prežiť trochu inak ako za kompom. Možností je viacero a každá má svoje pre aj proti. Nuž, ale čo nemá, že?

Môžete ísť samozrejme na pláž, to sa javí ako najvhodnejšie riešenie. Ste tam predsa pri vode, nie? Problém nastane, keď je na pláži 83-tisíc ľudí a asi štyri stromy, ktoré poskytujú tieň. A samozrejme až dva bufety, kde vám kofolu čapujú v priemere 37 minút, lebo pení a ľudia si neobjednajú len jednu, ale rovno šesť kofôl pre partiu na deke. Voda našťastie ponúka osvieženie, hoci po pár dňoch horúčav sa v nej cítite ako v polievke a neviete či sa vo vode potíte alebo ste len jednoducho mokrí. Na pláži zas chlapom hrozí zakopávanie o vlastné nohy, lebo furt majú v zornom poli nahé prsia. Dievčatá si totiž často niekde zabúdajú horný diel plaviek a chlap aby sa sústredil na chôdzu či na niekoho rozprávanie, keď ide okolo toľkých herečiek! A pokiaľ ide o babské pohľady, tie sa upierajú na svalovcov – a týchto inžinierov je na pláži tiež slušný počet (a tiež čumia na voľne pohodené poprsia ako bacile do lekárne).

Druhou možnosťou je ostať doma. Ale to iba za podmienky, že ste v dome, ktorý má chladné prízemie, inak sa môžete s týmto nápadom rozlúčiť. Veď kto by sa potil v rozpálenom byte ako džezmen uprostred koncertu, keď môže ísť k vode, nie? Ak ale máte dom alebo záhradu s tieňom, môžete ísť tam a čítať knihu, popíjať niektorý z moderných trendy nápojov z uhorky a bazalky, alebo risknete pivo a slnko vám kúpi ďalšie. To inak nie je zlý nápad ani na pláži, lebo ušetríte. Aj moja partia by o tom vedela rozprávať cez horúce letné víkendy. No a na dome sa dá aj pospať bez toho, aby na vás pálilo slnko, ľudia vám (nechtiac) kopali štrk do tváre a pri otvorení očí vás neoslepí totálna vesmírna žiara z oskara.

Treťou možnosťou, ako stráviť horúci letný víkend, je ísť na hory. Tam je chladnejšie a na takej Orave teda nemáte hic ako na Podunajsku, kde sa na asfalte upraží aj vajce. Ak zájdete napríklad do Tatier, zaplatíte tam síce stotisíc euro za jedlo a pitie v niektorom nerakúskom zariadení Ja a Ty, ale aspoň vás naše veľhory schladia a nevypotíte aj päťročnicu. Ak sa ale chcete vyhnúť službám z roku tri a cenám ako v Japonsku, Tatry vynechajte z fárplánu a zájdite na Liptov, Oravu, Spiš, Šariš… Aj tam sú nejaké tie vrchy a dá sa tam dobre a nepredražene prežiť letné obdobie a vyhnúť sa horúčave rozpáleného juhozápadu. Ja asi zájdem tiež cez dovolenku niekam na sever. Niežeby doma bolo zle – to ani náhodou – ale aj naše južanské organizmy si radi oddýchnu od horúcich nocí (teraz fakt nehovorím o sexe) a nedeľných tlačeníc na pláži.
Prajem vám pekný letný víkend, priatelia 🙂
plaza


Piatok 17.7. 2015

O Srebrenici

Asi ste to zachytili v médiách v posledných dvoch týždňoch. Uplynulo 20 rokov od najhoršej masakry v povojnovom období Európy. V júli 1995 zmasakrovali vojaci armády bosniackych Srbov vyše osemtisíc mužov a chlapcov len preto, že to boli moslimskí Bosniaci. Táto genocída sa odohrala v závere občianskej vojny v Bosne a paradoxne urýchlila jej koniec. Už mesiac po masakre sa za silnej podpory Západu začali útoky na bosniacko-srbskú armádu, ktorá tak bola konečne donútená vyjednávať.

Je mi jasné, že Srbi v Bosne neboli jedinými, ktorí páchali zverstvá, známe sú aj milície bosniackych moslimov, ktorí vraždili Srbov a Chorvátov (predtým, ako sa s Chorvátmi spojili) a ani bosniacki Chorváti neboli žiadni svätuškári. Vojna v Bosne bola špinavá záležitosť, v ktorej vyvrcholili skryté spory a nenávisť, tak úspešne potláčané za čias juhoslovanskej federácie. Bosniacki Srbi sa však postarali o najhorší symbol vojny, o genocídu nevinných civilistov v horskej dedine Srebrenica a jej okolí. Nešťastných mužov nezachránili ani slabo vyzbrojené jednotky OSN, ktoré mali ledva mandát nato, aby si odskočili na vécko. Srebrenica sa tak stala najtragickejšou spomienkou na vojnu na Balkáne, nechutnou vraždou, ktorá strasie súdneho človeka. Ale nie každého – hoci pri nej umierali nevinní ľudia, aj dnes nájdete takých, ktorí sa budú vrahov zastávať.

Je to už dvadsať rokov, ale príbuzní obetí stále žijú a stále smútia. Na takéto čosi sa nedá zabudnúť, ani vy by ste nezabudli. Hľadiac na ich smútok aj po 20 rokoch a hľadiac na zábery z občianskej vojny v Juhoslávii, ktorá bola hen za rohom, si môžeme gratulovať, že u nás sa nič podobné nestalo. Treba sa ale mať na pozore. Fanúšikov extrémizmu nájdeme aj u nás dosť, nech nám preto Srebrenica slúži ako varovaný pst pred tým, čo môžu veľkohubí frajeri plní nenávisti spraviť. A zároveň držme Bosne palce. Nie každá krajina sa dokáže pozbierať z takej tragédie, dvadsať rokov po Srebrenici je ale v Bosne aspoň pokoj zbraní a ľudia sa snažia žiť vedľa seba. Krásne to vidieť pri futbale – ich reprezentácia je mixom Bosniakov (moslimov), Srbov a Chorvátov a keď hrajú, fandí im celá krajina bez rozdielu. A to predstavuje nádej, s ktorou je aj šanca na lepšiu budúcnosť – budúcnosť bez ďalšej Srebrenice.

 

Piatok 10.7. 2015
O hrdinoch

Toto slovo počúvame často a častokrát je aj sprofanované. V priebehu storočí sa formovali postavy a legendy, z ktorých ľudia robili radi hrdinov, či už fiktívnych alebo aj trochu reálnych. Rodin Hood, Jánošík, Viliam Tell… Pre mnohých sú ale hrdinami poctiví ľudia, ktorí niečo dokázali, pre iných sú zas hrdinami vrahovia a zločinci (tak to už býva, pre hlupáka je hrdinom väčšinou hlupák, ale o tých písať nechcem). Jeden veľký hrdina nás teraz opustil – minulý týždeň zomrel Sir Nicolas Winton a to ma prinútilo k tomu, aby som sa zamyslel nad hrdinami a nad tými, ktorých už roky obdivujem.

Sir Nicolas patrí k mojim hrdinom odkedy som o ňom pred rokmi prvýkrát počul a pritom on ním už bol vtedy pre celý svet, nielen pre nás. Nezachránil len tých 669 detí, ktoré sa mu podarilo odviesť z Československa pred istou smrťou v nacistických táboroch, ale zachránil aj nespočetné množstvo ďalších životov – pretože tie deti si v dospelosti založili rodiny, majú svoje deti, vnukov, pravnukov… Nik z nich by neexistoval, keby Sir Nicolas nevymenil dovolenku na horách za nezištnú záchranu detí v rozpadávajúcej sa Československej republike v tragických rokoch 1938 – 39.

Mám aj iných hrdinov. Lady Aung San Suu Kyi je pre väčšinu Slovákov neznáma žena, ale u mňa je top a jej portrét zdobí moju kanceláriu už roky. Je symbolom nezlomnosti a hoci obetovala osobné šťastie, predsa len svoj boj s tvrdou barmskou diktatúrou zvládla. Po rokoch ju prepustili z domáceho väzenia a teraz môže byť poslankyňou, ale kandidovať na prezidentku – čo by totálne vyhrala – jej nedovolili. Napriek tomu sa Barma pomaly mení k lepšiemu a ona má na tom najväčšiu zásluhu. Vďaka nej sa na Barmu vo svete nezabudlo a Nobelova cena za mier bola prirodzeným ocenením, ktoré táto dáma jednoducho musela dostať. Hrdinom je pre mňa aj Václav Havel (a ďalší čs. disidenti) – rovnako človek, ktorý sa neváhal postaviť diktatúre a povedať svoj názor, hoci zaň sedel. Takisto neznámy Číňan, ktorý sa v júni 1989 postavil v Pekingu pred tanky a neustúpil im. Tie zábery sú legendárne, symbolizujú odpor voči zlu a nezlomnosť človeka. Hoci ten človek pravdepodobne zomrel krátko nato v rukách vojakov, jeho čin je nesmrteľný. A keď hovorím o boji proti totalite, hrdinami sú aj Ján Pavol II. či Óscar Romero.

Hrdinami sú ale aj naši hokejisti, ktorí sa postavili proti eštebáckej klike v SZĽH, hrdinami sú všetci, ktorí bojujú za nejaké dobro. Viem, že mnohí ľudia sú hejteri a svoje nešťastie v živote skrývajú za posmech a výsmech iných, ale myslím, že škodia iba sami sebe. Hrdinovia budú aj tak navždy hrdinovia a hejteri ostanú nešťastnými hejtermi. Vy, čo nimi nie ste, koho obdivujete vy? 🙂

 

Piatok 19.6. 2015
O Schengene

V Európe je už tridsať rokov. Pred pár dňami si niektoré médiá spomenuli na jeden júnový deň roku 1985, kedy sa v luxemburskej pohraničnej dedine Schengen podpísala zmluva, ktorá dala základ voľnému pohybu cez hranice štátov Európskej únie. Dnes si túto vymoženosť užívame aj my a myslím, že aj tí, čo ste moderní EÚ hejteri, sa voľnému pohybu krížom-krážom po Európe tešíte. Veď máme ešte na pamäti, ako sme ešte nedávno čakali v radách na hraniciach. Najmä do Rakúska to bolo niekedy pekne na nervy.

Ešte si dobre pamätám, ako sme v decembri 1989 išli prvýkrát do Rakúska. Bol som síce decko, ale ten zážitok mi ostal silno vrytý do pamäti, lebo bol silný. Išli sme predsa do novej krajiny, kde bolo všetko farebné a kde boli plné obchody. A to všetko po tých demonštráciách na námestiach, ktoré sme s našimi sledovali a oni nám vysvetľovali, že toto si máme zapamätať na celý život. Veru, pamätáme si. Akurát, že otvorenie hraníc spôsobilo taký nával do Rakúska, že sme na hraniciach čakali hodiny – tam, a ešte dlhšie naspäť. Aj v 90. rokoch sme sa načakali, kým nám pozreli pasy a opýtali sa, kam ideme. ´Wohin fahren Sie?´ znela večná otázka. Ale od roku 2007 sa nás už nepýtajú a pri voľnom prechode hraníc sa vždy len usmejem, že aké je to príjemné a pohodlné.

Samozrejme, aj Schengen má svoje problémy, najmä teraz. Nával utečencov spôsobil, že niektoré štáty zavádzajú opätovné hraničné kontroly, aby sa masy migrantov nepohybovali len tak zo štátu do štátu. Hoci som človek EU positiv, sám vidím, že Únia túto krízu zatiaľ zvláda asi tak ako Homer Simpson bezpečnosť v jadrovej elektrárni. A to je škoda, lebo ľudia začínajú byť nervózni, polícia v Taliansku a iných štátoch je preťažená a hraničné priechody sú zase obsadené colníkmi. Jeden z najväčších výdobytkov nášho európskeho príbehu je ohrozený. Ku nám síce žiadny utečenec nemieri, ale keď Rakúšania náhodou obnovia kontroly na Bergu či Kittsee, naše výlety a nákupy do pohraničia budú opäť nepríjemnou pripomienkou na časy minulé. A to určite uznajú aj West-hejteri a fandovia Vladimira Vladimiroviča. Lebo aj oni si radi zájdu do Hainburgu pre dobré a lacnejšie potraviny či pre handry do Parndorfu a Brücku.
Nuž ale, verme, že to nebude tak zlé. Pekný víkend vám, priatelia 🙂

 

Piatok 12.6. 2015
O móde

Páči sa mi retro 80. rokov. Farebné oblečenie, staré dobré číňany na nohách, akurát že tieto sú pohodlnejšie, dokonca aj hudba je nonstop recyklovaná (čo síce tínedžeri netušia a myslia si že napríklad Flashdance je súčasná vec) a v telke často ešte vidieť Alfa, Knight Ridera či iné klasiky spred 30 rokov. Ale aj toto vkusné retro má svoje hranice. Do módy sa totiž vrátilo aj to smiešne a nevkusné z rokov osemdesiatych. Vlani v Španielsku som si napríklad všimol, že baby nosia džínsy s oným hnusným mramorovým vzorom (či ako sa volá ten fľakatý vzor) a že sa do módy vracajú džínsy a kraťase siahajúce po pupok a s 20-centimetrovým zipsom, ktorý ešte donedávna v seneckej krčme nosil výčapník Norbi na svojich tuzexových rifloch. Chytil som sa za hlavu tušiac, že ak je to teraz (bolo leto 2014) v Španielsku, ďalšiu jar to máme aj u nás.

A tak sa aj stalo, aj naše baby už nosia tie otrasné džínsy s otrasným vzorom a zipsy po pupok ako nepodarené napodobneniny Samanthy Fox (ktorá ale mala tak veľké prednosti, že oblečenie si na nej nik nevšimol). Výhodou ale je, že sa my chlapi aspoň lačne nepozeráme po dievčatách tak ako donedávna a aspoň sa vieme sústrediť na šoférovanie a iné veci na ulici. Našťastie, nie všetky ženy sa tak obliekajú, ale smiešne nám prídu aj tie kvetinkované úzke gate, čo sa teraz nosia, ale nech. Stále sú lepšie ako mramorové mrkváče a dlhé zipsy po pupok (hoci kamoška tvrdí, že to je pre baby pohodlné oblečenie, lebo tým plnoštíhlym zakryje faldy). A nedá mi nespomenúť tie hore rozšírené plantajúce gate, v ktorých baby vyzerajú ako tureckí janičiari – to asi nie je pozostatok 80s, ale vyzerá to ako natiahnutý kus vreca. Dizáster, ale aspoň sa vyhnú pohľadom slintajúcich chlapov. Chlapi, všetci sa teraz nesmejte, lebo tie dlhé hipsterské brady, ktoré mnohí nosíte a vyzeráte ako bojovníci Talibanu, tiež nie sú zrovna výhrou.

Ale back to the 80s. Atmosféru toho legendárneho desaťročia pripomínajú aj taxíky VB a aj takým eštebákom sa darí rovnako ako vtedy. Susedné Rakúsko nám je stále na míle vzdialené, ale aspoň doň môžeme chodiť aj bez pasov a nakupovať tam, lebo sme RVHP vymenili za Úniu . Našťastie teda, nie všetko sa vrátilo. Pokiaľ sa z 80. rokov k nám oblúkom dostala naspäť iba tá smiešna časť módy, stále je nám dobre.
Pekný víkend v retro oblečení vám prajem. Aj ja si dám večer na nohy svoje číňany a pospevujúc si Walkin´ on sunshine vyrazím dakde za zábavou. 🙂

 

Piatok 5.6. 2015
O Auguste
Viem, že august je až o 2 mesiace, ale v priebehu posledných dní sa rozbehla debata o Auguste kvôli jednému filmu v ruskej štátnej televízii. Nezaškodí preto si s predstihom pripomenúť onen neslávny 21. august spred 47 rokov, kedy do našej krajiny vpadli sovietski okupanti. Nebudem tu dávať prednášku o Pražskej jari, ale opíšem pár zaujímavých príbehov, ktoré zapadajú do mozaiky oných dramatických udalostí v roku 1968. Niektoré znejú povedome aj dnešnému človeku. Tak napríklad, vedeli ste, že…

…sovietski výsadkári, ktorí pristáli na ruzyňskom letisku v Prahe, meškali so svojím postupom do mesta hneď od začiatku? Zamierili totiž do bezcolnej zóny letiska a začali tam rabovať ako sa na okupantov patrí. Dva tanky, ktoré vyhrkotali z jedného z ruských lietadiel, medzitým zahájili ohlušujúcu streľbu – samovoľne sa totiž pred nimi otvorili automatické dvere na hale letiska. Keďže v ZSSR takúto vymoženosť nepoznali a považovali otvorenie dverí za akt nepriateľa, rozstrieľali dvere aj všetko naokolo.

…sovietske tanky, ktoré prišli do Prahy po osi z východného Nemecka, boli neoznačené? Mali prelepené označenie, aby ľudia neuvideli nezameniteľnú sovietsku červenú hviezdu a považovali ich za domácu armádu. Každému však bolo jasné, že ide o “bratskú” armádu, keďže blúdila po uliciach a nemala poňatia, kadiaľ ísť. Ľudia im ale cestu neukázali, keďže vojaci sa prezradili ďalšou vecou – nečítali latinku na značkách a nevedeli po česky. Prezradili sa aj tým, že ľuďom vo veľkom brali hodinky. Zlého privítania sa dostalo aj maďarským vojakom, o ktorých Kremeľ predpokladal, že na juhu Slovenska budú v pohode. Ale nie – domáci Maďari na nich pľuli a odmietali im dať čo i len napiť.

...pri obsadzovaní budovy čs. rozhlasu v Prahe vojaci celé hodiny hľadali miestnosť, odkiaľ sa stále vysielalo?“Mongolové”, ako ich opísal očitý svedok – išlo o vojakov odkiaľsi zo stredoázijskej stepi – tak začali námatkovo strieľať d každých dverí zo samopalov, kým rozhlas umlčali. Títo “Mongolové” navyše namiesto redakcie pro-dubčekovských Literárných listov obsadili neďalekú reštauráciu. Na Vinohradoch sa medzitým rozhorel boj o vysielač. Ľudia zablokovali cesty vozidlami MHD, aby tanky neprešli. Hádzali dokonca molotov koktaily a niekoľko tankov začalo horieť. Jeden z okupantov sa rozhodol strieľať a hrdinsky zabil ženu a dvoch neozbrojených čs. vojakov.

…čs. vojnoví veteráni pred zrakmi sovietskych vojakov zahadzovali svoje vyznamenania, ktoré dostali od Sovietov za hrdinstvo na východnom fronte počas 2. svetovej vojny? Sovietske tanky medzitým v centre Prahy zrážali ľudí, vrátane matky s dieťaťom či mladého motorkára, ktorý pokojne čakal, kým kolóna prejde popri ňom. Vojaci pri budove ÚV KSČ zastrelili dvoch chlapcov, ktorý sa rozbehli za zatknutým Dubčekom a kričali jeho meno. Zastrelili aj 25-ročnú ženu len zato, že mala na šatách prišpendlenú čs. trikolóru a nechcela si ju dať dole. V Bratislave Rusi zabili 5-ročnú Danku, niekoľko tínedžerov a tiež čs. vojaka, ktorému vzali novo vyfasovanú letnú blúzu – keď sa ich tento mladý Slovák opýtal, ako pôjde do kasárne iba tričku, zabili ho. Decká zas sovietski vojaci nútili jazykmi zlizovať zo stien napísané heslá Dubček-Svoboda.

…ešte pred inváziou sa po ČSSR šírili správy sovietskej agentúry TASS, že Američania a západní Nemci ukrývajú po lesoch zbrane? Mali byť nato, aby Dubčekov režim mohol zahájiť revolúciu proti Sovietom. TASS raz vydala správu s fotografiou, kde sovietski vojaci (ktorí boli vtedy u nás na cvičení) pózujú s takými nájdenými zbraňami. Ale smola – čs. polícia onen sklad objavila skorej ako ho “objavili” Rusi a čoskoro vyšlo najavo, že fotografia vojakov so zbraňami bola urobená ešte predtým – vlastne vtedy, kedy ich tam Sovieti sami ukrývali – akurát že TASS ju už pripravila na vydanie. Táto propaganda o amerických zbraniach po celej ČSSR fičala dlhé týždne, ale nikto jej neuveril – samotná Dubčekova vláda vykričala do sveta, že išlo o provokáciu voči Československu. Ozaj, sovietskym vojakom ich nadriadení pred okupáciou povedali, že v ČSSR budú bojovať proti špeciálnym americkým jednotkám a revanšistickému nemeckému wehrmachtu.

…pár dní pred inváziou Rusi vypustili letáky, v ktorých tvrdili, že bývalý prezident Novotný bol zosadený protiprávne a je tak ešte stále prezidentom krajiny? Prezidenta Svobodu letáky označovali za neprávoplatnú hlavu štátu. Tesne po invázii zas Kremeľ vypustil do sveta fámu, že musel zachrániť ČSSR pred anektáciou NATO a že po celej krajine sa tajne pohybujú americké zelené barety a britskí výsadkári, ktorí zostreľujú sovietske vrtuľníky. Do krajiny vraj prišli prezlečení za turistov. V Československu pritom naozaj zomierali sovietski vojaci – väčšinu postrieľali vlastní dôstojníci za nedostatok kázne, ďalší sa otrávili hubami (lebo nemali čo jesť) a vyskytli sa aj samovraždy. Každá rodina mŕtveho ale dostala telegram, že ich syn umrel v boji proti kontrarevolúcii v ČSSR.

A na záver:
…asi preto, že nás “bratské” armády prišli v rámci soc-slovanskej vzájomnosti “zachrániť”, zahajovali okupanti počas prvého týždňa v Prahe každú noc paľbu z diel a guľometov, ktorú nazývali “cvičnou”. Táto “cvičná” streľba zabila a zranila ďalšie množstvo ľudí, Rusi napríklad zastrelili hliadkujúceho čs. policajta, rozstrieľali náklaďák s robotníkmi smerujúcimi do fabriky alebo zasiahli detskú nemocnicu a decká mrzli na chodbách, kým ich konečne evakuovali. Táto brutálna ukážka moskovskej sily nadobro zničila aj ideály vtedajších panslavistov (nič ale nezničilo “ideály” zradcov Biľaka, Indru či Koldera). Naše obľúbené “My sme tu doma” mohli vtedy kľudne kričať ruskí vojaci.

Nebolo to tak dávno. Ale ľudia rýchlo zabúdajú. Krásny letný víkend vám želám, priatelia.

 

Piatok 29.5. 2015
O Heyseli
Na tomto blogu zvyknem spomínať výročia a udalosti a dnes je tiež jedno výročie. Veľmi smutné. Presne pred 30 rokmi zomrelo počas finále Pohára európskych majstrov (dnes Liga majstrov) 39 futbalových fanúšikov, väčšinou Talianov. Na bruselskom štadióne Heysel sa totiž liverpoolskí hooligans nezmestili do kože a natlačili sa na múr, ktorý ich delil od fandov Juventusu Turín. Múr sa zvalil a besnenie Angličanov sa skončilo smrťou desiatok turínskych tifosi a ďalších pár ľudí. Následkom tejto tragédie boli zmeny v bezpečnosti a zákaz pre anglické kluby na 5 rokov. Aha, a tiež rozbitie vlaku fanúšikmi Sparty Praha o mesiac neskôr, lebo oni si zobrali z Liverpoolčanov príklad (film Proč?).

U nás sa ťažko môže stať, že dav ľudí zbúra múr či sa niekto ušliape, keďže na väčšinu zápasov slovenskej ligy chodia traja ľudia, z toho štyria sú usporiadatelia. Na taký Slovan kedysi chodili desaťtisíce, ale dnes tam radšej nikto nepáchne, aby od mladíkov v bomberách nedostal granátom do hlavy a aby nemusel počúvať skandovanie proti Židom či Maďarom. Vzrúšo je iba pri zápasoch s Trnavou a jedno bolo aj vlani, keď prišla Sparta a rozbila celé Pasienky, čo vzhľadom na infraštruktúru starého štadióna ani nebolo ťažké. Ale aspoň mali ľudia, ktorí po čase chceli vidieť dobrý zápas, poriadnu traumu. Teraz je na Slovane asi desať divákov, čo je inak škoda vzhľadom na tradíciu klubu.

Prečo je to tak? Tridsať rokov po Heyseli sú fanúšikovia v Anglicku na nerozoznanie. Ľudia chodia s rodinami na futbal, bezpečnosť je vysoká, úroveň povzbudzovania kultúrna a je sa načo pozerať. Proste zážitok. To isté v Španielsku, toto hovorím z osobnej skúsenosti zo zápasov v týchto krajinách. U nás sa ale mnohí fandovia stále podobajú na tých besných Liverpoolčanov z 85-eho. Sme tridsať rokov za vyspelou futbalovou Európou. A to je fakt škoda, hoci môj kamoš z radov belasých ultras nebude súhlasiť (ak si to prečíta). Oveľa bezpečnejšie je chodiť na zápasy Senca v druhej lige a spomínať na časy federálnej ligy, kedy Slovan z nášho kraja pre ľudí niečo znamenal.

 

Piatok 22.5. 2015
Z denníka slobodného mládenca: O chlapoch
Minulý týždeň som tu spisoval čosi o ženách, ktoré slobodný mládenec nad 30 stretáva najčastejšie. Aby nezostalo ukrátené aj ženské publikum, skategorizoval som aj chlapov, ktorých slobodné baby stretávajú najčastejšie, či už na svoj úžitok alebo škodu, a aby mali predstavu čo ich čaká. (samozrejme, tých kategórii je viac, ale vybral som iba 6):

Rozlietanci
Sú to mimoriadne akční chlapi, veľmi podobná kategória ako akčné baby (viď minulý blog). Majú program na týždne dopredu ako minister zemetrasenia, sú furt rozlietaní a na kávičky s babami nemajú čas – v podstate nemajú ani záujem. Slobodným babám sa samozrejme páčia, ale akokoľvek sa snažia, týchto rozlietancov nie a nie ulapiť. Chodia si na ďaleké cesty a v pohode vám porozprávajú o pastvinách Nového Zélandu či o kmeňoch v severnej Barme. Športujú, majú pekne vypracované telá a sú zruční, ale baby privádzajú do zúfalstva, lebo namiesto rande radšej idú na túru do Krkonoš alebo odletia kamsi na Korziku, aby preliezli štyri kaňony a ešte aj capnú na fejsbúk fotku, kde polonahí pózujú pri akejsi skale. Pre baby na šľaktrafenie. Aj takýto rozlietanec sa však raz do nejakej zaľúbi, hoci nie do vás. Ale nebojte sa milé dámy – padne na hubu, lebo sa zaľúbi nešťastne. A to vás určite poteší.

Ženáči
Aj títo sú pre slobodné baby mimoriadne atraktívni. Nie pre všetky, ale čísla sú vysoké. Neviem si to vysvetliť, lebo asi ani ony by nechceli, aby ich chlapov vábila iná pipka, ale robia to. Zrejme to bude tým, že ženatí chlapi sú už vyspelejší, vedia ako ženy potešiť, sú proste dospelí a zabezpečení na rozdiel od rovesníkov daných dievčat. Takú korisť si chcú zobrať mnohé a dúfajú, že si ho aj ulovia a tajne jeho ženu nenávidia a závidia jej status manželky. Majú ako-takú šancu, kým je chlap bezdetný, ale ak už má potomka a doma mu varí matka jeho detí, slobodné baby sa zmenia na anču, ktorá je dobrá na vyprázdnenie zásobníkov, kým matka jeho detí sa stará o rodinu a nemá na posteľ energiu. Samozrejme, na toto príde anča až neskôr, keď jej ženáč povie, že si ju nevezme, lebo už má rodinu. A baby tak majú skúsenosť, ktorá je však neprenosná, lebo ix ďalších báb urobí v mladosti rovnakú chybu.

Introverti
Títo chlapi sú spravidla mimoriadne vtipní v blízkom okruhu kamarátov, majú dobrý zmysel pre humor, sú inteligentní a väčšinou dobráci. Keď sa však ocitnú v spoločnosti peknej a nezadanej baby, tá ich má za tichých psychopatov. Dôvodov je niekoľko – buď títo chlapi len mlčia a hľadia na ne bez slova (čo fakt nie je najlepší spôsob prejavenia záujmu) alebo sa pri každom svojom slove nervózne zasmejú, pričom je evidentné, že im je celá situácia pohodlná asi ako pritesné trenky. A pôsobia trochu retarded. Milé ženy, ak stretnete takéhoto chlapa, nemajte ho hneď za dilina. Radšej sa opýtajte jeho priateľov, čo je to za človeka. Možno budete prekvapené, keď vám opíšu v dobrom svetle a vy zistíte, že ten chlap vám po istom čase (ak mu dáte šancu) príde naozaj mimoriadne milý a vtipný a že má navyše aj dobrý zárobok a vzťah k deťom. Jednoducho manžel ako vyšitý.

Nerds
Sú veľmi podobnou kategóriou ako introverti, často sa aj prelínajú, ale nie všetci nerds sú introvertní. Títo chlapi ostávajú po celý život do istej miery chlapcami, ale pritom sú to regulárne dospelí ľudia, ktorí vedia rozlíšiť realitu od rozprávky. Mnohí sa však o ženy príliš nezaujímajú (napr. tí introvertní) alebo na ne jednoducho nemajú šťastie. Majú radi komiksy, sci-fi knihy, seriály a filmy (kulty Star Wars a Star Trek sú tu veľmi silné), fantazijné knihy a filmy (Lord of the Rings si prečítajú a pozrú ix-krát za život), nonstop čítajú a venujú sa samoštúdiu dejín, jazykov či umenia… Keď to tak teraz po sebe čítam, patrím k nim aj ja, ale introvertom nie som. Nerdom do veľkej miery áno.

Zženštenci/Kamarátky
Majú radi babské veci, ale nie sú to gejovia, hoci k nim majú blízko. Majú dievčenské uvažovanie a dievčatá ich ako frajerov nechcú, ale zato im dobre poslúžia ako kamarátky. Pred pivom uprednostňujú cafe latte alebo nejaký šejk, akčný film vymenia za romantiku, namiesto Californication či Gracelandu si pozrú Doktorku Zoe alebo Gilmorove dievčatá. Z hercov sa im páči Tom Cruise a z herečiek niektorá z predstaviteliek Zúfaliek alebo Sexu v meste. Jennifer Lawrence ako Katniss Everdeen je už pre nich strašiakom, kým iní chlapi z nej nevedia spustiť oči (napr. ja). Zženštenci nosia šatky, hovoria v zdrobneninách (latéčko na mítinčeku v aupíku), vyznajú sa v móde (čo je plus pre ich postavenie kamarátky), nevyznajú sa v športe a trochu sa podobajú na hipsterov (ale bez chlapského šarmu). Sú to také dievčatá v trenkách a majú problém nájsť si frajerky. Možno sa ale dajú uloviť nejakou úchyláčkou ako chudák Rajesh z Big Bang Theory.

Alkoholici
Sú to nezadaní chlapi, ktorí zapíjajú samotu v krčme s niekoľkými priateľmi, alebo aj sami, a pozná ich každá krčmárka a barmanka. Nie sú to automaticky zlí chlapi, mnohí majú za sebou už pár sklamaní, respektíve sa im nikdy nepodarilo nájsť si dievča. A tak sedia nad pivom, rozoberajú futbal, autá a frustrovane nadávajú na ženské pohlavie, respektíve po ženách pokrikujú od stola. A vykrikujú aj na futbalových zápasoch, kam chodia namiesto randenia. Väčšinou majú zamestnanie, takže sa uživia, ale po večeroch sa spíjajú. Či je pondelok, štvrtok alebo nedeľa. V piatok a v sobotu pijú legálne. Mnohí z nich už zahodili flintu do žita a baby prehliadajú (lebo sa už rezignovane sami seba presvedčili, že sú neatraktívni), ale sú ešte medzi nimi takí, ktorí majú nádej a snažia sa. Častokrát je to už ale posledná šanca, najmä ak už dávno prekročili 30tku. Našťastie, baby majú spasiteľský syndróm, takže malé svetielko nádeje bliká ešte aj pre týchto alkáčikov.

Dievčatá, ak ste sa zľakli, že toto je celá ponuka, nezúfajte. Nie sú to všetky typy chlapov. Ešte stále po svete behajú nezadaní chlapi, ktorí sú dobrí, normálni a celkom pohľadní. Napríklad Dávid a zopár jeho kamarátov (Fulildo, Klaci, PP77, Lolo, Bossmeg – všetci medzi 30 a 40, dobre zarábajú, vlastnia autá, nehnuteľnosti…). Ak sa teda s takou dobrou partiou chcete zoznámiť, príďte cez leto na senecké jazerá. Tam nás stretnete, ako po večeroch pri drinku a vodnej fajke riešime veľké otázky života a úspešne zabávame širokú spoločnosť vtipom, šarmom a nehynúcim optimizmom. True story. 🙂

 

Piatok 15.5. 2015
Z denníka slobodného mládenca: O babách
Počas svojej cesty týmto dobrodružstvom, ktoré klasik nazýva život, som už mal šancu čo-to zistiť. Občas sa s vami podelím o postrehy, napríklad ohľadom našich krajších polovičiek na Zemi. Napadlo mi, že ich môžeme rozdeliť do kategórií. Toto je pohľad slobodného mládenca nad 30 na niektoré typy žien, s ktorými sa najviac stretáva.

Akčné baby
Tie sa nám páčia najviac. Sú zábavné, pekné, inteligentné, plné energie, nápadov a elánu. Máte tendenciu sa pri nich usmievať a radi sa s nimi stretávate. Problém je, že väčšinou ich stretávate v rámci väčšej skupiny ľudí a nie na káve vo dvojici. Práve tieto baby totiž na vás samozrejme nemajú čas. Program majú už na dva mesiace dopredu ako taká herečka a vám sa dva mesiace zdajú dlhá doba. Máte teda dve možnosti. Buď sa stanete otravným dilinom, ktorý ich furt bude volať na tú kávu, alebo necháte veciam voľný priebeh a možno o tri mesiace s ňou na tú kávu úplne náhodne pôjdete. A potom ju možno zas tri mesiace nestretnete.

Prázdne vázy
Majú tváre ako bábiky, pekné postavy a pri pohľade na ne si poviete, že Otec Stvoriteľ sa naozaj pochlapil. Ale kým na jednej strane ich tváre môžu byť na obálkach magazínov namiesto akejkoľvek panelákovej kvázi celebrity, vo vnútri sú tieto dievčatá prázdne. Nemyslím citovo, výstižnejšie vyjadrenie asi bude, že je s nimi nuda. Najprv sa vám páčia, ale keď sa s nimi začnete rozprávať, zistíte, že až tak veľa tém nemáte a po chvíli vás prestanú zaujímať. Tí menej charakterní takéto dievča aspoň silno polúbia v posteli (už keď nič iné), kým my džentlmeni im slušne poprajeme veľa šťastia.

Zlatokopky
O týchto sa už popísalo dosť. Ide o mršky, ktoré sú inak na pohľad celkom sympatické, nehovoriac o fyzickej príťažlivosti. Možno sa s nimi aj porozprávate, aj sa na vás usmejú, ale nečakajte, že vám len tak dajú svoj venček – nato nestačí auto strednej triedy, jeden byt či stredný plat od 1200 do 1500 eur. Bude vám treba veľa euráčov, veľké auto a pracovnú pozíciu, z ktorej sa chodí na galavečery, kde vás nájde aj kamera niektorej súkromnej televízie. Nuž, a to my bežní smrteľníci nemáme, ale aspoň máme hypotéku.

Zúfalky
Sú nešťastné, lebo ich chlapi nechcú, resp. ich opúšťajú (samé však nevedia prísť nato, že prečo) a mnohé už majú ďaleko cez 30. A vedia byť pekne zlé na vaše kamarátky. Takže pozor chlapi, nie aby ste im rýchlo podľahli, lebo potom sa u nich spravidla prejavia dve vlastnosti – žiarlivosť a majetníckosť. Nedajú vám dýchať, len aby vás mali na očiach a aby vás nestratili. A vy buď ujdete aspoň do Patagónie, aby vás nenašla, alebo budete v krčme (ak sa vám tam od nej tajne podarí zdrhnúť) plakať, že čo ste si to priviedli domov. To si radšej kúpte medúzu. Ale na druhú stranu – ak chcete do roka svadbu a ste submisívny typ, neváhajte – toto sú vhodnú kandidátky.

Emancipované
Takého dievčatá majú vyhranený názor na všetko od zakrútenia malej skrutky až po riadenie intergalaktických letov. Aspoň budia taký dojem. Sú ale zároveň vhodné spoločníčky na konverzáciu, keď máte chuť si pokecať o čomsi inom ako o futbale (aj na ten ale majú názor) alebo o akcii v Lidli. Majú slušný prehľad o politike, umení či dejinách, majú bystrý intelekt a tiež spôsoby. V podstate sú pravým opakom prázdnych váz, ale to neznamená, že nie sú pekné. Nechcite však od nich, aby sa vám starali o domácnosť, alebo vám varili. Občas to síce urobia, ale zďaleka nejde o pravidlo. A o deťoch im nehovorte, kým nemajú aspoň 32. Ich hlavným záujmom je kariéra, chlap je až na druhom mieste a dieťa je kdesi v inej galaxii (far far away). Takže sa z nich nesnažte robiť životné partnerky, kým nemajú cez 30.

Sivé myšky
Nie sú výrazné, ale je ich dosť. Nepatria zrovna k ženám, ktoré si hneď všimnete, ale verte mi – oni si všimnú vás. Často sa pohybujú v spoločnosti peknej kamarátky a takto sa dostanú do spoločnosti chlapov. Potom visia na každom vašom slove a kým vy hľadíte na tú peknú, sivá myška vás trpezlivo sleduje. Potom vám príde nenápadná žiadosť o fejsbúkové priateľstvo, potom občas lajk na vaše komenty a fotky. Nepreháňa to však, aby nebola nápadná a z úzadia sleduje vašu aktivitu a vie o vás všetko. Keď vás potom niekde náhodne stretne, ostanete prekvapený, koľko toho o vás vie. V lepšom prípade sa táto myška bude pre vás vnútorne trápiť (ale nechá vás), v tom horšom prípade vás bude sledovať a budete ju často stretávať, v ešte horšom prípade vás bude obťažovať a vypisovať vám, lebo aj jej trpezlivosť vyčkávať má svoje medze. A keď začnete o sebe počuť nepekné chýry od iných dievčat (na ktoré ona žiarli, lebo si ich všímate), asi vám hneď svitne, kto je ich pôvodcom. Takže pozor chlapi. Je to nenápadná žena, ale zároveň vie byť smrteľná ako Vietkong.

 

Piatok 8.5. 2015
O V-E Day
Victory in Europe. Víťazstvo v Európe. Tak pomenovali spojenci tento deň pred rovnými 70 rokmi, kedy vstúpila do platnosti kapitulácia nemeckej armády. Vojne v Európe bol koniec, v Pacifiku však ešte pokračovala – Američania a Briti bojovali proti Japoncom a v pohotovosti bol aj Sovietsky zväz, keďže Japonsko bolo aj jeho nepriateľom. Ako vieme, trvalo ešte pár mesiacov, kým sa druhá svetová vojna skutočne skončila.

V Európe si však jej koniec pripomíname dnes, lebo tento deň symbolizuje porážku fašizmu a víťazstvo spojencov, ktorí porazili Hitlera a jeho nohsledov po celej Európe. Sovieti boli v Berlíne, Američania boli v západnom a južnom Nemecku, oslobodili dokonca aj časť Čiech, oslobodený bol konečne aj sever Mussoliniho Talianska a tiež Rakúsko. Francúzsko a Benelux si užívali slobodu už pekných pár mesiacov a naše končiny prežili postup Červenej armády, ktorá poslala Nemcov domov. Celá Európa sa tešila, že je po vojne. Po nej ale prišla studená vojna, ktorej nemilé pokračovanie zažívame aj dnes.

Najväčšie bremeno odniesli cez vojnu v Európe sovietski vojaci, ktorí za cenu obrovských strát pomohli oslobodiť Európu od hitlerovského fašizmu (hoci ich vodcovia najskôr s náckami veselo paktovali a delili si Poľsko). Po ich boku tvrdo bojovali na viacerých frontoch ďalšie národy, a to najmä Američania, Briti, Austrálčania, Poliaci, Francúzi, ale aj Česi a Slováci. Ich obeta je viditeľná dodnes, lebo po 8. máji 1945 sme v Európu nezažili veľkú vojnu (hoci bola Juhoslávia a teraz máme vojnu na Ukrajine). Aby sme si uctili ich pamiatku aj dnes, nemali by sme sa rozdeľovať a nemali sa dať rozdeliť. V dnešný deň je patričné zdvihnúť hlavy od smartfónov, počítačov a televízorov a aspoň na chvíľu si pripomenúť hrdinov, a to rovnakým dielom – Rusov, Ukrajincov, Poliakov, Angličanov, Američanov, Srbov, našich… Všetkých, ktorí nasadili svoje životy a bojovali proti fašizmu. A za nás všetkých.

Victory in Europe, 8.5. 1945

Displaying May 8.jpg

 

Piatok 1.5. 2015
O hokeji

Dnes sa to začína. Hokejové majstrovstvá sveta, ktoré už roky lákajú v tomto jarnom termíne do krčiem sledovať ťaženie našich chalanov. Raz je úspešné, raz neúspešné, ale pred turnajom vždy veríme, že to bude tá prvá možnosť. Hoci boli aj zlé roky, napríklad na domácom šampionáte sme nehrali nič moc, ale boli aj príjemné prekvapenia (Helsinki 2012). Nehovoriac o prvej polovici minulého desaťročia, to vám ani nemusím pripomínať.

Opäť budú plné krčmy a bufety, zase budeme chodiť so šálmi a v dresoch, kričať Slovenskooo!, pričom počet posledných ó v tom pokriku sa bude zvyšovať úmerne s vypitým pivom. Budeme analyzovať (nie však ako v tej trápnej reklame na isté pivo), kričať, objímať sa (aj s cudzími ľuďmi, lebo hokej zbližuje), baby budú vzdychať pri úsmevoch Riša Lintnera v štúdiu, budeme aj hundraťa nadávať či spomínať na roky, kedy Bondra a spol. nosili domov medaile. Ach, to boli časy, dnešní tínedžeri ani netušia, ako sme vtedy vrešťali od šťastia.

Tento rok hráme v Ostrave, po dlhých 11 rokoch sa šampionát vracia k našim českým bratom. Veľmi dobre si pamätám tie MS 2004, hoci som z nich videl iba zlomok – bol som vtedy totiž v Austrálii a zápasy sme sledovali tak, že nám v noci chodili esemesky od kamošov o priebežnom stave (pre časový posun). A potom sme pozreli krátky zostrih z internetu. Ešte neboli fejsbúky a smartfóny, videá na spravodajských portáloch boli skôr výnimkou, ale aspoň sme na webe čítali všetky články o MS a neobťažovalo nás nejaké Piano. Fandili sme aj na diaľku a tešili sa za každého víťazstva.
Prajem vám, priatelia, krásne hokejové týždne a našim veľa šťastia. Už zajtra nastúpime proti Dánom a hoci mám k Dánsku silnú citovú väzbu, je úplne jasné, že budem kričať od radosti pri každom našom góle. Držte palce a vidíme sa v krčmách pred obrazovkami! 🙂

P.S. Tento víkend prinesie ešte jednu veľkú športovú udalosť – boxerský zápas storočia, v ktorom nastúpia Manny Pacquiao a Floyd Mayweather junior. Môj favorit je už roky jasný – Pacman to dúfam dá a pripojím sa k táboru, ktorý kričí Manny, Manny! 🙂

Počas MS 2011 sme boli niekoľko dní v Škótsku. Ani tam sme však nezabudli fandiť.
218963_1945872679191_3428849_o

Piatok 17.4. 2015 
O propagande

V poslednom čase sa (najmä na internete) často hovorí o propagande. Ruská či americká, nikto sa nevie dohodnúť na tom, čo sa vlastne vo svete deje, hoci stačí len použiť vlastný rozum. Ale existuje ešte jedna propaganda, ktorá prezentuje zaujímavé názory o istej časti obyvateľstva. Je to ženská propaganda, ktorá v priebehu rokov vytvorila o mužoch rôzne mýty a ženy ich považujú za pravdivé tvrdenia. Poďme sa na niektoré pozrieť, lebo nie je zlatom všetko, čo sa vyšt… pardon… blyští.

Napríklad mýtus, že chlapi dokážu robiť naraz iba jednu vec. Ženy a ženské magazíny s obľubou tvrdia, že keď chlap šoféruje, nevie pritom napríklad telefonovať. Alebo keď dakde pribíja klinec, tak mu netreba do toho rozprávať o nákupe čohosi alebo o návšteve divadla, lebo vás bude počúvať asi tak akoby ste na neho hovorili po ujgursky. Ale to nie je pravda, milé dámy, my na (vaše) počudovanie vieme robiť viac veci zároveň, ale aby sme ich urobili dobre, nerobíme ich šesť naraz ako iste nemenované pohlavie. Napríklad pri šoférovaní viem hovoriť so spolujazdcom, ale telefonovaniu sa vyhýbam, lebo rešpektujem zákon. A hoci pri takom jedle moc nepočúvam, je to preto, že pri ňom čítam noviny, resp. čumím na bedňu – ľaľaho, aj to už je viac ako jedna činnosť! A minulý víkend som pri rýľovaní počúval iPod. True story. Mýtus vyvrátený.

Ďalším obľúbeným tvrdením žien je, že my chlapi sme prasatá a furt hovoríme len o babách a o sexe. Nevravím, že o tom pri pive nehovoríme, ale mnohé ženy nás v tomto prekonávajú. To, čo som už v živote počul od príslušníčok “nežného” pohlavia (resp. čo som si nechtiac vypočul), ma mnohokrát nechalo s otvorenou hubou. Nad ohováraním svojich chlapov pri stole plnom žien sa nepozastavujem, ale toľko rečí o fajke a podobných háklivostiach sprevádzaných vyberanými slovami nedajú ani futbalisti na pive. Zato nahodené cice s pohárikom pred sebou a s cigaretou v ruke dokážu dať veľké prejavy. Keby ich niekto nahral, ich babky by z toho odleteli až na Mars. Na záver tohto odstavca už iba jedna príhoda – idem si z pošty a predo mnou na chodníku dve tínedžerky. Kráčali pomaly a rozprávali sa, tak som ich obišiel a pritom som začul z ich rozhovoru vetu: Ten ko.ot Jožo nechcel je.ať, tak som mu aspoň vyfajčila…

Spomeniem ešte jedno obľúbené tvrdenie – vraj sme natoľko prízemní, že u žien hľadíme len na fyzicky vzhľad a zaujímajú nás iba dokonalé miery, husté vlasy či bábikovské tváre. Hm, už samo to tvrdenie je dosť prízemné. Viem, že sme občas jednoduché tvory, ktoré treba uspokojiť jedlom a spálňou, ale inak aj my zvykneme rozmýšľať a nie sme natoľko povrchní. Áno, pozrieme sa na pekné ženy, ale aj my chápeme, že každá je iná a pri hľadaní partnerky nepozeráme len na vyššie spomenuté atribúty. U ženy vieme oceniť napríklad jej spôsoby, jej vyjadrovanie, jej pohľad a oči, jej úsmev (dôležité!), jej inteligenciu a vtip, všímame si aj to, či sa žena snaží byť generálom alebo či je v komunikácii otvorená aj počúvaniu. Nepožadujeme do domácnosti Scarlett Johansson, Serindu Swan ci Milu Kunis – radi sa na ne pozrieme, ale oveľa radšej sme, keď sa so ženou dá zasmiať, zmysluplne porozprávať alebo keď nám vie vytvoriť pocit domova a podobne. Takže, milé dievčatá, nerobte zo seba kvôli nám bábiky. Hoci sme lovci a bojovníci, na konci dna nám záleží na úplne iných veciach ako na veľkosti pŕs.
Pekný víkend vám prajem! 🙂

 

Piatok 10.4. 2015
O spokojnosti
Keď sa dnes pozriete von, konečne vidíte jar. Je to krásny pocit, že? Človek pookreje, dievčatá zhodia kabáty, objavia sa sukne a odhalené lýtka a v chlapoch sa všetko hneď búri. Ale aj v ženách, ved aj my chlapi dáme dole tie kabáty. Síce si nedáme sukne, ale predsa len z nás vidieť viac ako počas posledných mesiacov.

Jar je obdobím, ktorému sa každý teší. Alebo aspoň väčšina, lebo takí alergici majú asi plnú hlavu (a nos) starosti s kýchaním, soplaním a pískaním v prieduškách. Nič moc. Ale inak sa tešíme, že napríklad v Senci sa dá konečne korčuľovať okolo jazier, dá sa ísť na bicykel a nefajčiari už krčme nie sú nútení byť pasívnymi fajčiarmi. Vonku to predsa len nevadí, keď si parťáci pri stole zapália. Posedenie vonku patrí k teplému počasiu, ale aj to počasie sa onedlho stane centrom frflania, lebo nám bude teplo, slnko nám bude páliť na hlavy a zase bude ten strašný hic. Lebo človek nikdy nie je spokojný dlhodobo.

Ale majte na pamäti, že nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie. Či už bude jeden letný deň 33 stupňov a budeme vzdychať od horúčavy a na druhy deň bude pre istotu 39 stupňov a my budeme na ten včerajšok s láskou spomínať. Alebo keď budeme nadávať na politiku, pripomeňme si, že o rok to môže byt ešte horšie, lebo v parlamente bude Marián a vo vláde s Robertom bude možno SNS. A zase sa bude hejslovácky trieskať do stola. Alebo keď budeme náhodou frflať na hokejistov na MS, že nepostúpia ďaleko, tak možno o rok budeme radi, že ostanú v A-čku. Nikdy neviete.

Čo tým chcem povedať? Užívajte si moment a nehundrite. Nikdy neviete, ako dlho bude trvať to príjemné. Či už dnešný jarný piatok alebo možnosť posedenie si na jazerách či víkendovej návštevy Viedne, Ríma, Londýna… Carpe diem, priatelia, prajem vám krásny piatok 🙂

 

Piatok 3.4. 2015
O nespokojnosti
Slováci (ale aj bratia Česi) sa vyznačujú jednou výraznou povahovou črtou – šomraním. Vždy sa nájde dôvod, prečo niečo skritizovať a keď žiadny nie je, tak si ho nájdu. Napríklad aj vtedy, keď sa majú príliš dobre. Šomrú na lokálnej úrovni, šomrú na národnej úrovni, nehovoriac o tej medzinárodnej. Tí sú blbci, hentí sú blbci, všetci sú blbci, lebo nič nefunguje a nič nie je tak, ako to chcem ja. Také je uvažovanie mnohých našincov. Samozrejme, toto šomranie už vo väčšine prípadov nesprevádza žiadny návrh na iné riešenie. Stačí šomrať a nadávať na vedenie mesta, štátu, Únie atď.

Predstavte si ale, že by sa takýto ušomraný našinec zrazu ocitol povedzme v južnej Ázii. A ponúkli by mu bývať v drevenom dome na vidieku kdesi medzi Phnom Penhom a Siem Reapom. Drevený domček, vysoká teplota vzduchu aj vlhkosť, všadeprítomný smrad (kanalizácia tam nie je zrovna bežný jav), v dome jašteričky, šváby, žaby, komáre… Už vidím ten šprint smerom na západ do Európy. Ale nebolo by to také ľahké, v Ázii nemajú Schengen a na hraniciach sa čaká dlho (a drzo vás tam všetci predbiehajú). Nemajú tam ani lacné medzištátne mobilné hovory a nájsť si niečo na smartfóne bez wi-fi stojí veľké peniaze. Nehovoriac o cestnej sieti, ktorá je v Kambodži na úrovni spred dvesto rokov. Takže kým by ušomraný našinec došiel až domov, trvalo by mu to. Asi by aj padol na kolená a ďakoval Všemohúcemu, že je doma na svojom milovanom Slovensku, vo svojom milovanom meste a v Únii, lebo na hraniciach ho vybavili za desať sekúnd.

Dôvodom tohto šomrania a večnej nespokojnosti je to, že si nevážime čo máme. Nevážime si jednoduché veci, ktoré v Európe máme a o ktorých Kambodžania či Vietnamci len snívajú. Závidia nám, aj oni by chceli to, čo máme my. A čo robíme my? Šomreme. Super, že? Až keď človek vypadne do chudobnejšej časti sveta, uvedomí si, odkiaľ prišiel. Že patríme do skupiny tých bohatších a vôbec sa doma nemáme zle. A keď opäť pristanete vo Viedni, dobre vám padne postaviť sa na pasovú kontrolu do radu pre “EU citizens”, lebo vás vybavia za krátku chvíľu a vy nemusíte čakať ako tí ostatní bez EÚ pasu a tak, ako ste čakali na hraniciach tam Ázii. Hlavne z Kambodže do Thajska sme si to “užili”. Ja viem, že mnohí sú EÚ hejteri, ale ten pas a voľný pohyb ocenia aj oni.
Prajem vám pekné sviatky, priatelia. Prežite ich v spokojnosti, my veriaci aj s trochou zamyslenia sa nad krížom, a hlavne sa nemračte. Veď sa začína jar a o chvíľu tu bude pekné počasie 🙂

 

Piatok 27.3. 2015
O Ázii
V dnešnom LA Times som narazil na článok o ankete, v ktorej sa ľudí pýtali, akým slovom by charakterizovali svoj rodný štát Kalifornia. Odpovede boli zaujímavé a celkom dobre vystihovali tento najbohatší a naslávnejší kút USA – technológia, drahota, slnečno… Ak by sa spýtali mňa, povedal by som sen, lebo všetky moje pobyty v tomto štáte boli ako sen. Kalifornia je láska na celý život a budem sa tam vracať. Teraz som sa však vrátil z iného miesta na Zemi a je hodné opisu. Skúsim teda každú krajinu jedným slovom.

Thajsko charakterizuje úsmev. Krajinu tak aj volajú – land od smiles, krajina úsmevov. Ľudia sú veľmi milí a veľmi radi sa smejú. A to aj vtedy, kedy vám nerozumejú. Šofér nášho mikrobusu, ktorý nás viezol od kambodžskej hranice do Bangkoku sa nonstop smial, hoci vedel asi päť slov po anglicky. Náš poľský parťák sedel vpredu s ním a hoci bola medzi nimi jazyková bariéra, dohovorili sa a šofér sa srdečne smial. Smiali sa aj ľudia v obchodoch, v hoteloch, na pláži, predavači, tuk-tukári, proste všetci. A to aj vtedy, kedy si od nich nič nekúpili. A my sme sa usmievali tiež, úsmev je totiž nákazlivý.

Kambodžu vystihuje slovo tajomnosť. Keď prídete na angkorské chrámy vo vnútrozemí tejto nádhernej krajiny, ostane vám rozum stáť. Je to ôsmy div sveta, a nielen hlavný chrám Angkor Wat. Ide o celé staré mestá a vy len krútite hlavou, aká je khmérska kultúra pôsobivá a tajomne podmanivá. Nechápete, ako to postavili v tom 12. storočí a musíte jednoducho obdivovať vynaliezavosť dávnych obyvateľov tejto krajiny. Khmérska história je veľmi bohatá a nesmierne vás preto zarazí, ako dokázali príslušníci tohto kultúrneho národa spáchať takú neskutočnú genocídu. Režim Červených Khmérov (komunistov pod vedením Pol Pota) zavraždil v 70. rokoch takmer tri milióny ľudí (tretinu vtedajšej populácie!) a to za nenormálneho mučenia a násilného sťahovania ľudí z miest na vidiek. Vyvraždili inteligenciu ako Stalin (veď bol ich vzorom) a vám ostane iba rozmýšľať nad tým, ako sa krajina s takou históriou a kultúrou zrazu stane peklom na zemi. Dnes je už ale Kambodža slobodná a hoci je chudobná, ľudia sa usmievajú. A to bolo pre nás ďalšie tajomstvo. Kambodžania, ktorých veľké množstvo pred necelými 40 rokmi toľko vraždilo, boli neskutočne milí, pohostinní a stále usmievaví. Jednoducho tajomná krajina.

Vietnam, to sú motorky. V živote som nevidel pohromade toľko cestných skútrov ako v tejto krajine, najmä v Saigone v južnej časti krajiny, kde sme sa pohybovali. Jazdia neuveriteľne chaoticky a drzo, ale ide o organizovaný chaos a ľudia na seba na ceste nehromžia. Pre Európana je prvý deň vo Vietname šokom, lebo nevie ani prejsť cez cestu, ale potom si zvykne. Ešte nikdy som nešiel cez cestu pomedzi stovky motoriek a áut. Ale bez ujmy sme prešli, stačilo to odpozorovať od domácich. Jednoducho vošli do rušnej premávky a motorky aj autá ich v pohode obišli. Takto sme tam fungovali a prežili. Po chvíli to už bola rutina. Na motorkách sme sa aj povozili, nie však ako jazdci, ale spolujazdci – a to bola jazda ako sa patrí, lebo sme ten organizovaný cestný chaos zažili z prvej ruky. Ten pocit sa nedá ani opísať, treba zažiť. Vo Vietname má motorku každý. A tiež majú ľudia na tvári úsmev a sú priateľskí a nápomocní. A to aj vtedy, keď nevedia ani slovo po anglicky. Čo na tom, že pľujú kade chodia a fajčia aj v autobusoch. To je proste Ázia. Iný svet. Nádherný, exotický, tajomný, nesmierne horúci, ale aj plný švábov a jašteričiek na stenách. Juhovýchodná Ázia je splneným snom, ktorý ma fakt dostal.
Krásny piatok a víkend vám želám, priatelia. A teším sa, že sa opäť stretávame 🙂

 

Piatok 6.3. 2015
O moste
Patrí to k najodvážnejším počinom na západnom fronte. Most v nemeckom meste Remagen sa stal jedným zo symbolov hrdinstva oslobodzujúcich vojakov v Európe. Nebojácne naň vybehli a v celku ho získali pre ďalší postup spojeneckej armády. Ešte aj nemecký veliteľ mosta po vojne uznal, že to bola tá najodvážnejšia akcia, akú kedy za svojho vojenského života videl. Zajtra tomu bude 70 rokov.

Keď spojenci začiatkom roku 1945 odvrátili poslednú nemeckú ofenzívu na západnom fronte, začali postupovať smerom na Nemecko a vnikli na jeho územie. Nemci pri ústupe vyhadzovali do vzduchu mosty (rovnako ako aj u nás na Slovensku) a spojenci tak mali spomalený postup. Na Rýne sa však stal malý zázrak. Nemecká posádka na moste v Remagene pripevnila výbušniny a keď k nemu prišiel predsunutý oddiel spojencov, stlačila spúšť – ozval sa výbuch, ale nič sa nestalo. Most sa nezrútil. Skupina amerických vojakov nelenila a odvážne vybehla na most, na ktorý šokovaní Nemci stále zízali že, prečo je celý. Do toho ich prekvapili šprintujúci Američania a most sa za malú chvíľu ocitol ich v rukách. Neuveriteľná správa sa rozšírila. Jeden most cez Rýn je celý, dá sa prejsť.

Nasledujúce dni prúdili cez most spojenecké jednotky a zaplavovali východnú stranu Rýna a rovinu za nimi. Tento nečakaný postup urýchlil koniec vojny na západe, keďže Nemci sa pred obrovskou prevahou začali dobrovoľne vzdávať. A to vo veľkom. Rýchlo postupujúca prvá vlna spojeneckých vojakov dokonca často nevedela, čo s nimi a hovorili im, aby šli ďalej a vzdali sa jednotkám za nimi. Nemci ich poslúchli a vzdali sa až tým ďalším. Hitlerovské Nemecko padlo. V týchto jarných mesiacoch si budeme pripomínať 70. výročie viacerých udalostí onej búrlivej jari, kedy sa končila druhá svetová vojna na našom kontinente. A udalosť v Remagene je jednou z nich. Symbolizuje odvahu nielen spomenujtej čaty amerických vojakov, ale všetkých vojakov, ktorí proti fašistom bojovali. Lebo tých Remagenov bolo vo vojne viacero, tento most sa však stal symbolom.

 

Piatok 27.2. 2015
O mladosti
Nedávno som dostal pozvánku na ples mladých. Celkom ma potešilo, že ešte v tomto veku dostávam takéto návrhy. Síce som naň nešiel (nie však preto, že by som sa necítil byť mladý), ale donútilo ma to zamyslieť sa nad pojmom mladosti a nad mladými ľuďmi, ktorým patrí svet a ktorí si myslia, že sa to nikdy nezmení. Nezazlievam im to, dlhé roky som ten pocit mal aj ja. Všetci sa v istom veku cítime forever young. Mladosť sa napríklad definuje tým, že človek je vysokoškolák. To už bolo u mňa dávnejšie, a to platí aj o mojom dánskom štúdiu v Aarhuse, nieto ešte o žurnalistike na UK. Nedávno sme mali stretko po 10 rokoch. Nedávno… Bolo to predminulé leto.

Zoberme si teda, kto sú dnešní vysokoškoláci. Napríklad aj moja „malá“ sesternica Dada, veď už má 20 rokov. Dnešní prváci sú narodení v rokoch 1994 – 95. Díos mio, veď ja si tie roky už jasne pamätám, nebol som už decko. Bol som v osmičke na zédéeške a strašne sme počúvali 2 UnLimited, DJ Boba, East 17 a MC Erika s Barbarou – vy, čo ste born in 90s, to voláte vykopávky. Kým pre mňa sú niektoré veci živou spomienkou, pre dnešných vysokoškolákov sú históriou. Napríklad pojem mečiarizmus je pre nich neznámy, veď sa počas neho len narodili, nehovoriac o socíku, ruskej okupácii našej krajiny alebo o udalostiach Novembra ´89. To je pre nich asi ako éra cisára Vespasiána. Dzurindovu vládu si pamätajú len matne, vtedy ich viac zaujímali hry a rozprávky ako večerné správy. Vstup do EÚ je tiež nejasnou spomienkou, pre nich sme boli v Únii vždy. Bombardovanie Juhoslávie a jej občianska vojna im nič nehovoria. Ešte aj pápež Ján Pavol II. je pre nich historickou postavou, ktorej smrť si pamätajú iba popri hmlistých spomienkach na hudobný hit od troch Rumunov.

To samozrejme nie je ich vina, ani im to nemám za zlé, len mi to nemilosrdne pripomína, že nemladnem, lebo si pamätám príliš mnoho. Kamoška Nika, ktorá je tiež vysokoškoláčka, mi to nedávno nepriamo pripomenula, keď sa ma pred skúškou z politiky pýtala na Mečiara, na prvú Dzurindovu vládu, na rozpad ČSFR… Ona si tie veci nepamätala, ja zase až moc dobre. Aby sme ale my nad 30 nedepkovali, minule som v New York Times čítal zaujímavú analýzu o generácii „millennials“ (alebo Generation Y). Patria do nej ľudia narodení v rokoch 1980 – 1991, teda skupina, ktorá si teraz zariaďuje životy, kupuje byty, autá, atď a podľa nej sa určujú spotrebiteľské a módne trendy. Patrím k nim, to ma potešilo. 🙂 Ešte chvíľu tu tá mladosť bude, hoci hlava už bude po prehýrenej noci bolieť oveľa viac ako dakedy v dávnom (ale fantastickom) roku 2003 či 2004.
Čo už, čas nezastavíš a už sa nikdy nevrátiš domov.

 

Piatok 20.2. 2015
O odchodoch
Prišlo to nečakane. A ešte rýchlejšie nadchádza záver mojej takmer ročnej anabázy v štátnej správe. A ja sa poberiem ďalej. Za sebou však nechávam výbornú partiu ľudí, ktorá u mňa spôsobila úsmev aj vtedy, keď som vyhúkane pozeral do kompu a vyzeral ako Homer Simpson, keď mu v hlave opička trieska činelmi – t.j. absolútne som netušil, čo sa deje. Najmä začiatky bývajú ťažké a to hlavne vtedy, kedy idete do oblasti, o ktorej veľa neviete. Teraz už čosi viem a som tomu rád. Každá skúsenosť vás posúva vpred.

Ešte prednedávnom som o slove audit vedel akurát to, že ho vyučujú dakde na Ekonomickej univerzite. Teraz však o ňom viem o dosť viac a hoci sa s ním už možno nebudem stretávať, nikdy nezabudnem na nezrovnalosti, rekonciliácie, anomálie, mínusové položky, kontrolné správy, verejné obstarávania, zákony 502/2001 či 523/2004, výpočty chybovosti, materialitu či výber vzorky. Ozaj, viete vôbec že auditov je viac? Operácií, systémový, súladu… Ha, väčšina ani netušíte! 🙂

Boli chvíle, kedy mi mnohí ani neverili, že pracujem v štátnej správe – chodil som totiž domov aj ôsmej či deviatej večer. Verte mi, štátna správa nie je o tom, že ráno prídete, dáte si kávu, prehodíte pár papierov a o tretej idete domov. Žiadne také, maká sa tu rovnako ako inde, o audite ani nehovoriac. Nemáte predstavy, koľko času zaberie jeden audit či reportovanie. Moji kolegovia to dobre vedia a viem to aj ja. O to viac som si cenil ich ochotu pomôcť či poradiť mi a obdivoval som ich trpezlivosť. Nehovoriac o tom, že ma od úplne prvého dňa vrelo prijali medzi seba a dali mi pocítiť, že tu je dobrá partia a nemám sa ničoho báť. Vďaka vám, banda. Boli ste úžasní. A viem, že týmto sa naše priateľstvo nekončí. Hasta luego.

 

Piatok 13.2. 2015
O trinástke
Už som tu raz písal, že mám rád piatok trinásteho. A viem, že v tom nie som sám, medzi priateľmi mám ľudí, ktorí tento názor zdieľajú. Dokonca sa v taký piatok trinásteho aj narodili. Trinástka (nie, tento blog nie je o trinásťročných dievčatách, takže úchyláci odchod) je šťastné číslo, aj keď sa o nej hovorí v zlom. Dokonca ani v lietadle nie je rad číslo 13. Zhodou okolností som nedávno sedel v rade číslo 14, ale v skutočnosti to bola trinástka, keďže predo mnou bola dvanástka (inak moje ďalšie obľúbené číslo). A doletel som celý, ja aj lietadlo. Celý postoj k trinástke sa vlastne odvíja od vášho vnútorného nastavenia. Ak ste pozitívny človek, nedáte sa znechutiť a naštelujete sa tak, že trinástka bude pre vás jednoducho šťastná. A ona bude a aj dnešný deň bude krásny. Veď piatok je vždy dobrý. Víkend pred nami, pracovný týždeň (takmer) za nami.

Ak ste ale poverčiví, lebo vám to povedal nejaký veštec alebo o tom vyprávala veštica tupo kukajúc do kamery na TV Doma v sobotu ráno, nezúfajte – aj ja vám čosi vyveštím. Zajtra bude trápny valentín a v blízkom čase sa dočkáme konca zimy. Ešte chvíľu sa nedočkáme konca rusko-ukrajinskej vojny, ale príde jar a tiež nová politická strana, ktorú pätina ľudí podporila v hysterickom referende, ktoré vôbec nebolo o tom, o čom sa tvárilo byť. Veďo rok sú voľby a ľudia si zaspomínajú, ako tí ambiciózni „wannabe“ politici z novej strany boli považovaní len za aktivistov. Lobogo, všetkým ide (a aj pôjde) o moc, lesk a slávu. A peňáze, to ani netreba veštiť.
S týmto cynickým postojom sa s vami lúčim, dajte sa dnes do kľudu a večer si doprajte pohárik na pekný víkend a na piatok trinásteho. 🙂

 

Piatok 30.1. 2015
O Ríme
Vždy ma fascinoval. Už od školských čias, kedy sme sa o ňom učili a ja som ho už poznal z filmu Kleopatra. Staroveký Rím, civilizácia spred mnohých storočí. História patrí k mojim koníčkom a Rímska ríša k jej obľúbeným častiam. Priťahuje ma nielen kvôli svojej vyspelosti a moci, ale aj preto, že dodnes nás jej dejiny a osud môžu mnohému učiť. Vznikla ako malá osada pri rieke Tiber a z malého kráľovstva sa neskôr stala republika, ktorá sa rozrástla po Itálii a po niekoľkých storočiach sa rozšírila na všetky svetové strany. Hispánia, Grécko, Galia, Egypt, Sýria, Panónia, Británia… Provincie pribúdali, rímsky svet ovládol Európu a Stredomorie a v priebehu storočí prichádzali a odchádzali jeho významní činitelia. Mená ako Gaius Marius, Caesar, Cicero, Marcus Antonius, Augustus, Ovídius, Vespasianus či Marcus Aurelius poznáme dodnes.

Republika sa postupne zmenila na cisárstvo a Rím existoval až do čias temného stredoveku, ktorý sa začal práve dramatickým zánikom západnej časti ríše. Odvtedy uplynuli storočia a z Európy je moderný svet, ale stopy Ríma vidíme dodnes. Nielen v neďalekom Carnuntume, na trenčianskej skale či v samotnom Ríme ako pamiatky na zašlé časy. Vidíme ich aj v literatúre a filozofii (Marcus Aurelius, Caesar či Cicero sú dodnes aktuálni), v modernom právnom systéme a infraštruktúre, jazykoch, kalendári, prísloviach, ale aj v tých temnejších stránkach našej spoločnosti. Ľudia dodnes medzi sebou bojujú, túžia po moci, korumpujú, hrabú pre seba… Aj vtedy to tak bolo. Ako varovný prst nám slúži samotný osud ríše – začala upadať, lebo ľudia sa prestali starať, prestali veriť a stratili pocit spolupatričnosti. Priepasť sa prehlbovala, bohatí sa nezaujímali o plebs a ten boháčov nenávidel. Nik už nechcel bojovať a obetovať sa za ríšu, ľudia spohodlneli, zmalátneli, uzavreli sa, nechali si vziať svoju identitu a ostali v hlbokej frustrácii zo sveta okolo seba.

A potom ríšu rozvrátili barbari. Nebolo to pre jednu príčinu, ale z viacerých spomínaných dôvodov, ktoré sa v jednom čase zhlukli do totálnej búrky a zničili vyspelú civilizáciu. Môže sa čosi podobné ešte niekedy v Európe stať? Nuž, ak ostaneme aj my bez spoločnej vízie, bez pocitu spolupatričnosti a bez schopnosti brániť náš svet, tak áno. História sa môže zopakovať. Aj v tomto storočí sa nájdu barbari.

Rím nepostavili za deň a ani za jeden deň nezanikol. Jeho tieň však na nás padá aj po mnohých storočiach. Je ako zakódovaná genetická informácia, ako spoločná spomienka, ku ktorej všetci Európania patríme. Existuje v našom podvedomí. A mali by sme si z jeho osudu zobrať nielen to pozitívne, ale sa aj poučiť z toho negatívneho. Nech nedopadneme ako poslední Rimania v 5. storočí, ktorí zrazu zistili, že cisára už niet a svet sa navždy zmenil. Pre nich k horšiemu.

 

Piatok 23.1. 2015
O divadle
O dva týždne je referendum. Vravia, že je o ochrane rodiny. Súhlasím s tým, že rodina je základ ľudskej spoločnosti a treba ju chrániť. Myslím, že v tomto sa zhodneme všetci, bez rozdielu vierovyznania či akejkoľvek orientácie. Rodinu treba chrániť.
Napríklad by ju bolo treba ochrániť pred alkoholizmom. Je ix prípadov, kedy sa otec rodiny došmatle domov z krčmy sťatý ako drak, uštedrí manželke zopár faciek a potom aj decká preplieska, aby sa nepovedalo. Lebo si myslí, že môže, je šéf. Alkoholizmus otca (alebo aj matky) potom u detí vyvoláva rôzne nepríjemné následky, ťažko sa učia, pomočujú sa, neveria nikomu a do života si berú príklad otca (matky) alkoholika, ktorý môže beztrestne fliaskať všetkých. Iste budeme súhlasiť, že takto rodina nemá vyzerať.

Rodiny ničí aj gamblerstvo. Krčmy na Slovensku sú plné otcov rodín, ktorí výplatu či podporu utratia do blikajúcich mašín a jediný, kto sa z toho teší je majiteľ automatu alebo krčmár. Manželka ani deti sa tomu už tak netešia, keďže nie je na pomôcky do školy, nie je na krúžky pre deti, nehovoriac o prázdnej chladničke. Opäť zlý vzor – a deti si ho berú do života, aby perpetuum mobile pokračovalo.
Potom je tu aj manželská nevera, promiskuita otca či mamy (alebo oboch). Prichádza k rozvodom a hádkam o deti a zdeptaní potomkovia si opäť berú do života príklad rozvrátenej famílie. Musia mať naozaj šťastie (týka sa to aj predošlých prípadov), aby potom v živote narazili na lepšie príklady – či partnerov – a vedeli žiť zodpovedne.

Alkoholizmus, domáce násilie, gamblerstvo, nevera, rozvodovosť… Toto všetko ničí rodiny na Slovensku. Nevraviac o ťažkej sociálnej situácii, kedy sa rodiny bez svojho pričinenia ocitnú na hranici chudoby a deti v obnosených šatách musia znášať výsmech šťastnejších spolužiakov.
O dva týždne je referendum na ochranu rodiny. Len jeho otázky sú akosi mimo jej akútnych problémov. Celé to haló je zrejme napokon iba o politických ambíciách pár ľudí, divadlo pre masy.
Cui bono?

 

Piatok 9.1. 2015
O octových čipsoch
Odkedy som ich prvýkrát ochutnal v Austrálii, neviem nájsť lepšie. Octové čipsy patria k prvým veciam, ktoré si okamžite kúpim po každom prílete na Ostrovy, či už ide o Anglicko, Írsko alebo Škótsko. Jednoducho ich milujem, kým väčšina ľudí okolo mňa si ťuká na čelo, že ako môžem ten otrasný britský vynález zjesť. No môžem. A aj dvakrát (ako Chuck Norris s počítaním do nekonečna).

Odvtedy sa ľudí námatkovo pýtam či majú radi octové čipsy a ešte ani jeden z tých, čo odpovedal áno, sa mi nikdy nesprotivil. Evidentne ich jeme iba my cooloví ľudia, ktorí nemajú zábrany a žijú svoj život s otvorenou hlavou (som sa posamochválil, čo?). A tí, čo nás vyháňajú od stola alebo od seba, keď otvoríme balík octových čipsov, ani nevedia, o čo prichádzajú. Raz v Írsku ma napríklad s mojou spolubývajúcou Evkou poslali do rohu izby, aby sme si tam zjedli svoje “smradľavé vinegar crisps“ – mimo dosahu ostatných. A ešte nám aj povedali, že my dvaja by sme sa mali vziať, lebo sme asi jediní, kto miluje octové čipsy. Síce sme sa s Evi nevzali, ale tento special bond nám ostal. Takže najbližšie jej v Dubline donesiem jeden balík, nech ho sprášime pri telke ako onehdy.

Vyháňajú ma od seba aj moji cestovateľskí parťáci, keď si ich kúpim. S výnimkou Hypa, ktorý je odvtedy mojim tajným komplicom v ich jedení. Ešteže začal cestovať s nami a ešteže si ich občas dá aj Adam. Vinegar čipsy budem mať vždy rád, aj keď to v našich končinách nie je zvykom. O to viac ma preto poteší, keď zistím, že niekto v mojom okolí ich môže rovnako ako ja. Tento stĺpček patrí preto vám, milí vinegar crisps lovers. Nevšímajte si nežičlivé okolie a octu zdar! 🙂

 

Piatok 2.1. 2015
O 2015
V médiách sa opäť všetci predbiehajú v bombastických predpovediach a hororskopoch na 2015, tak malú predpoveď opäť ponúknem aj ja. Podľa mojej veštby bude mať tento rok 12 mesiacov a medzi nimi bude aj august. Na jar sa zazelenajú stromy a v lete budú na seneckých jazerách českí a trnavskí turisti, kým na jeseň budeme my domáci v bufetoch dopíjať zásoby z letnej sezóny. V celoslovenskom meradle budú Slováci zažívať športovú horúčku, keďže budú ujúkať pri hokejových MS v Česku a tiež s napätím sledovať ťaženie Hamšíka a spol. či to dajú až na Euro. Isté populárne médiá budú naďalej úspešne nadávať na Ameriku, pričom ponúknu aj zaručenú informáciu, že s liečením nejakej choroby je to zase inak ako sme si mysleli. A Slováci sa budú hádať či je to pravda alebo nie a zabíjať tak večery a priateľstvá. Pokiaľ ide o počasie, bude pršať a zasvieti aj slnko, miestami bude oblačno, respektívne polojasno a pravdepodobne bude aj búrka a sneženie. Každý kút Slovenska bude mať stopercentne nejaké počasie a Slováci naň stopercentne budú nadávať.

A čo sa týka mňa… Aj tento rok som zašiel do neďalekej dediny na rannú novoročnú Omšu. Poďakovať sa za nový rok, keďže 2014 je už minulosťou. Trochu sa mi začínajú tie roky zlievať, to bude tým, že pribúdajú. Vlaňajšok bol pre mňa pomerne turbulentný, náročný. Aj také musia byť, aby po nich prišli iné, lepšie. Som však rád, že som minulý rok prežil v zdraví a som zato vďačný.
Cesty boli ráno prázdne a po ceste domov som sa aj opäť zastavil na jazerách, aby som si (tentoraz v spoločnosti dvoch priateľov) vychutnal jedinečné novoročné ticho a trochu prebral začínajúci sa rok. Nové je vždy dobré, hovorí sa. Bol by som preto rád, keby aj tento nový rok bol dobrý, aby sme ho prežili v dobrej pohode a aby sa veci menili k lepšiemu. Dal som si za cieľ byť spokojný v tomto roku. Viem, že budem, nastavil som sa tak. 2015 bude pre mňa jednoducho dobrý a úspešný rok. A určite by nikomu neubudlo z päty, keby sme si v tomto roku našli viac času na úsmev ako na frflanie a nadávanie na všetko okolo. Mám už fakt dosť tej negativity u Slovákov, už ju viac počúvať nemusím.
Šťastný nový rok vám prajem, priatelia. Príjemnú zimu, peknú jar, veselé leto a pohodovú jeseň. A usmievajte sa, rozosmejete aj ostatných.

All is quiet on New Year´s Day… Novoročné ráno na jazerách, 1.1. 2015
1049100_10204841483569581_5934592500600613675_o

 

Piatok 19.12. 2014
O Vianociach
Od Mikuláša už prešiel nejaký ten piatok a advent je v plnom prúde. Vlastne sa už chýli ku koncu. Nielen školáci a deti, ale aj my dospeláci to už máme spočítané – už len päťkrát sa vyspíme a príde Ježiško. A s ním Vianoce.
Opäť sa zídeme v rodinách a budeme oslavovať, prejedať sa, ale sa aj tešiť zo vzájomnej prítomnosti a z pokoja, ktorý nastane počas tých dní na našich uliciach. Skončí sa peklo predvianočných zhonov, ktoré tak nechutne ničí symboliku Vianoc a všade ostane len ticho. Chvalabohu.

Osobne sa na Vianoce vždy teším a mám rád advent (odhliadnuc od stresov v zamestnaní). Obohrané vianočné pesničky v rádiách mi vôbec neprekážajú, Last Christmas a ostatné hity si dokážem vypočuť aj miliónkrát a ešte si ich občas pustím aj doma. Len tak pre atmosféru. A pozriem si aj Love Actually. S radosťou ozdobím stromček a neviem si predstaviť, že by som bol inde ako doma.
Lebo na Vianoce by mal byť každý doma. Prišiel som nato, keď som v 40-stupňových austrálskych horúčavách makal tri dni v reštaurácii na Bondi Beach a nejak som ani nemal čas si vychutnať, že v kalendári svietia dni od 24. do 26. decembra. Boli to iné Vianoce. Upracované, bez rodiny, bez tradičných zvykov… Vtedy som si povedal, že kdekoľvek budem, na Vianoce jednoducho pôjdem domov. O rok nato som už z Írska priletel domov, len aby som neostal ďalšie sviatky mimo. A po dvoch rokoch to boli nádherné Vianoce a teraz sa napríklad teším, že z cudziny sa na sviatky dovalí aj brácho.

Ale kým sa tu radujeme, že sviatkujeme a my veriaci sa tešíme aj z malého Ježiška, nie všetci majú počas týchto dní dôvod na radosť. Napríklad na ťažko skúšanom východe Ukrajiny sa bude strieľať aj naďalej. Pripomína mi to roky, kedy som ako chlapec v telke pozeral cez Vianoce správy a ukazovali tam zábery z bojov v Rumunsku (1989) či v Juhoslávii (90. roky). Bolo to nepríjemné pripomenutie reality a v pamäti mi utkveli zábery, na ktorých juhoslovanskí vojaci dakde v lese ozdobili stromček granátmi a postarali sa tak o nepeknú symboliku. Cez Vianoce by sa mali všetci ľudia tešiť, ale vo svete to tak bohužiaľ nie vždy funguje. Buďme radi, že my sa máme dobre. Ako v tej pesničke od Band Aid, kde Bono spieva: Tonight thank God it´s them instead of you.
Aj napriek tejto pochmúrnej záverečnej pripomienke vám prajem nádherné Vianoce, priatelia. Prežite ich v pokoji a láske, prajem vám radosť v duši a úsmev na perách počas celých sviatkov. A ešte predtým pekný štvrtý adventný víkend 🙂

 

Piatok 12.12. 2014
O Budovi a Terenceovi
Od detstva ich milujem. Ich filmy si môžem pozrieť aj 83-krát a nikdy ma nebudú nudiť. Či už v českom, maďarskom alebo nemeckom dabingu, vo všetkých sú skvelí. A tento rok oslávili okrúhle narodeniny. Bud Spencer sa dožil 85 a Terence Hill má presne o desať menej. Napriek tomuto rozdielu patria bok po boku k legendám európskej kinematografie.

Obaja sú Taliani, na čo som prišiel až dakedy puberte. Ako decko som si samozrejme o nich myslel, že sú Američania. Kvôli menám a aj kvôli prostrediu mnohých ich filmov – nakrúcali ich totiž v Amerike, najmä na Floride, niektoré aj v Kalifornii. Ale aj kvôli westernom, hoci to v skutočnosti boli (úžasné) spaghetti westerny a nakrúcali sa v Španielsku a Taliansku. Terence Hill dokonca nakrúcal aj v Chorvátsku – áno, poručík Merryl, ktorý sa v druhom filme o Winnetouovi oženil s Ribanou, bol práve on, vtedy uvedený pod vlastným menom Mario Girotti. Mal 25 rokov a ešte to nebol ten blondiak so šviháckym modrým pohľadom, pre ktorý ho ženy milovali, ale už sa rodila hviezda.

Ich filmy som pozerával s tatkom (ktorý na nich vyrástol) a bratmi, neskôr aj sám. Keď som nejaký z nich pri prepínaní telky uvidel, už som ďalej neprepol. Vždy som to dopozeral. Najmä pre tie ich bitky a ten výsmech z mafiánov, banditov a podobných kreatúr. Viem, že sa nájdu ľudia, ktorí ich nemajú radi, ale ja sa na tie akože bitky dokážem pozerať nonstop. Ale nielen kvôli tomu, tiež mi v dobrom pripomínajú aj detstvo a odráža sa v nich čaro desaťročí, ktoré sú už nenávratne preč. A podobne to zrejme cítia aj iní „pamätníci“, najmä generácia našich rodičov.

Ich filmy budem mať vždy rád. Pre ich úžasný humor, výsmech, iróniu a neopakovateľné bitkárske scény so zvukovými efektmi. Buda Spencera a Terenca Hilla tak budem pozerať aj keď už budem starý a oni už budú dávno vo večných lovištiach. Ešteže nakrútili toľko filmov.
Neopakovateľná dvojka. Rešpekt.

 

Piatok 5.12. 2014
O samote
Samota je všeobecne považovaná za negatívny jav. Hovorí sa, že nie je dobré, keď je človek sám alebo keď žije sám. Väčšinou sa tým myslí, že človek je osamelý a bez priateľov či rodiny –tým pádom aj bez nejakej tej duševnej podpory – alebo proste nemá s kým ísť na Drozdajku do kina. Trvalé osamotenie je negatívny jav, ale samota ako taká nemusí byť vyslovene nepríjemná. Má aj svoje dobré stránky.

Niekedy je dobré, keď je človek sám. Keď vypne, ostane sám so sebou či už doma alebo niekde v prírode, respektívne kdekoľvek bez spoločnosti. Vypne rušivé elementy, nemusí počúvať iných a môže počúvať svoje myšlienky. Myslím, že samotu vyhľadávajú aj ľudia extrovertnej povahy, veď napríklad aj ja. Občas je fajn sa utiahnuť a nebyť nikým rušený. Veď ticho lieči a často prináša dobré nápady a zaujímavé myšlienky. Takúto samotu mám rád, aspoň si utriedim v hlave veci, prečítam si nejakú knihu, pozriem film a nemusím nič hovoriť a nikoho počúvať. Je mi dobre a nerobím to zriedka. Nie všetci to ale vnímajú tak ako ja. Utekajú pred tichom, nechcú byť sami ani za svet. Akoby sa báli samých seba a svojich myšlienok. Radšej sú v spoločnosti, respektíve robia všetko preto, aby ich myseľ čosi zamestnávalo a aby neboli obkolesení tichom. Len nepočuť svoj vnútorný hlas a nič neriešiť. Lietajú hore-dole, majú milión aktivít a tvária sa šťastne. Vnútri je však často chaos ako v pondelok ráno na D1 pred Bratislavou.

Samota v dobrom zmysle ale platí iba v prípade, že ide o dočasný jav. Sú totiž ľudia, ktorí majú samotu ako trvalý stav, spomenul som to vyššie. Niektorí nedobrovoľne peripetiami života, ale sú aj takí, ktorí sa utiahnu do svojej pevnosti samoty (známy anglický termín „fortress of solitude“), pretože sú sklamaní životom, frustrovaní či zažili čosi zlé – a ešte ak sú navyše aj introvertnej povahy, pevnosť samoty im dáva istotu a sami sa do nej uzatvárajú. Preferujú svoj svet a komunikáciu s vonkajším svetom obmedzujú na prácu (ak ju majú) a na nevyhnutné výjazdy von. Inak sú radi, že sú sami. To už nemusí byť dobré, hoci tým „dobrovoľným“ samotárom to možno vyhovuje.
Ak ale nie ste poznačení sklamaním, tragédiou alebo trvalou osamelosťou, nebojte sa občasnej samoty. Vie byť aj užitočná. Počúvajte sami seba a neutekajte pred sebou. Aj tak vás to raz dobehne.
Pekný mikulášsky víkend vám prajem, priatelia. Pokoj a dobro 🙂

 

Piatok 28.11. 2014
O novembrovom daždi
Poznáme ju všetci, slávna skladba od Guns´N Roses, ktorá sa začína šumením dažďa a potom prejde do jednej z najneopakovateľnejších balád v dejinách rockovej hudby. November Rain už síce má takmer tridsať rokov, ale stále patrí k hitom, ktoré si obľúbi nejedna generácia. Jej text je nadčasový, lebo napriek pochmúrnemu názvu, slovám o neistote a melancholickému prevedeniu v sebe nesie nádej.

Poznáme to všetci, každý už zažil v osobnom, vzťahovom či aj pracovnom živote čosi negatívne. Opustenie, zlomené srdce, tragédiu, sklamanie, frustráciu a podobné nepríjemné záležitosti. A ostal ako kôl v plote rozmýšľajúc nad tým, čo sa stalo a hľadajúc odpoveď nato, prečo sa to stalo. Čas, ktorý si tak v pohode plynie, totiž občas zahrá na človeka nejaký trik – v jeden deň človek o čomsi sníva a ďalší deň sa ten sen stane realitou. Potom sa ale skončí a on len nechápavo krúti hlavou – boli to tie najlepšie časy, len keby mi to bol niekto povedal. Ale škoda je už spôsobená. A práve vtedy v tej ničote nastupuje nádej, o ktorej hovorí aj balada od Guns´N Roses. Áno, človek je na dne, je ťažké držať sviečku či kráčať sám v studenom novembrovom daždi. Ale na druhej strane sa netreba báť tmy, lebo vždy si nájdeme cestu. Pretože nič netrvá večne, ani ten studený novembrový dážď. A v tom spočíva tá sila nádeje. Studený november v duši pominie a opäť príde jar. Lebo čas – hoci na nás hrá svoje triky – napokon všetko vylieči. A človek má opäť chuť začínať.

A neplatí to len v osobnom živote. Ani iné utrpenia ľudí netrvajú večne. Nemôžu. Vojny či diktatúry, akokoľvek kruté, všetky sa raz skončia. Práve preto, že vždy je nádej, že bude lepšie a ľudia sa nenechajú zničiť a vziať si to, čo považujú za svoje právo. Diktatúry ľudí deptajú ako novembrový dážď, ale aj padajú a žiadna tu neostáva navždy. A hoci budú ľudí zatýkať za tri vztýčené prsty zo ságy Hunger Games (a zakazovať im ten film, ktorý silne pripomína súčasné totality), ich túžbu nezničia. Pretože nič netrvá večne, ani ten studený novembrový dážď.
Nebojte sa tmy a tieňov, priatelia, vždy si budete vedieť nájsť cestu.

 

Piatok 21.11. 2014
O slovách
V slovenskom akože šoubize a v médiách sa udomácnili nové slová. Nie sú slovenské, ale používajú sa vo veľkom štýle, lebo majú znamenať inteligenciu a rozhľad či čo. Počuť ich v rádiách, v telke, v spravodajstve, v reklamách, pri varení s kvázi celebritami alebo si ich prečítate v periodikách, napríklad v komentároch.

Jedným z najpopulárnejších nových slov je destinácia. Používa sa už pár rokov, často ju počuť v reklamách, že kúpte si dovolenku v super slnečnej destinácii v Egypte, kde sa úžasne doseriete. Tú druhú časť vety samozrejme nepovedia, ale je to pravda. Ale späť k slovu destinácia – na slovenské slovo „letovisko“ sa ako keby zabudlo, podľa moderných Slovákov zrejme patrí do 80. rokov a netreba ho vyťahovať. Takže odteraz sa chodí do prímorských destinácií a hovoria to aj tí, ktorí hlásia všeslovanstvo a ospevujú všetko ruské. Asi by sa mohli zamyslieť aspoň nad týmto.

Ďalším super slovom je ingrediencia. Tú často počuť v tých reláciách, kde hérečky a spol. varia a potom pred kamerami tlačia do hlavy. Počuť to aj v reklamách na rôzne potraviny. Slová „prísady“ či „suroviny“ sa asi stratili na smetisku slovenských slov, kde leží aj „letovisko“ (a napríklad aj úžasné slovo „papľuh“). Takže keď varíte, okamžite vytiahnite z kredenca ingrediencie, lebo ak nebodaj dáte do jedla prísady, nebudete „in“ a vaše jedlo bude stáť za jeden veľký Evelynin skeč. Teda za kandel in the wind.

Potom tu máme výraz tristný. Objavili ho niektorí komentátori v novinách, ktorí asi listovali v španielskom slovníku a našli tento výraz (triste – smutný). Nemôže to byť „smutné“, musí to byť tristné. Je napríklad totálne tristné, že nemenovaný reper mal video v parlamente alebo že Slovan by v Európskej lige prehral aj s béčkom Hainburgu. Podľa mňa je ale úplne tristné to, že zabúdame na naše vlastné slová, a to som nikdy nebol matičiar či hejslovák. Pochopím, keď niekde používame slová pochádzajúce z latinčiny či angličtiny, ale nie vždy je to za potreby. Niekedy proste nasilu vytláčame naše výrazy, aby sme zneli múdro ako Marcus Aurelius v úvahách pri Hrone. Ale počúvať tieto slová v médiách denno-denne je asi taký fajný zážitok ako utekať s plným mechúrom na vécko a dva metre pred ním si cvrknúť do gatí. Tým je povedané všetko.
Krásny záver týždňa vám prajem, priatelia, užite si voľno 🙂

 

Piatok 31.10. 2014
O domovine
V týchto dňoch sa dosť píše o Halloweene, ale aj o Dušičkách, nehovoriac o predčasných (a otrasných) vianočných reklamách. Niektorí kričia, že neopičte sa a neoslavujte Halloween, choďte radšej na cintorín páliť sviečky, ale podľa mňa sa dá oboje. Veď Halloween je dnes a Dušičky pripadajú na víkend, takže no worries. Ale nie o tom som chcel. Dnes chcem pripomenúť jedno neokrúhle výročie.

Cez týždeň uplynulo 96 rokov od vyhlásenia Československej republiky (a Deklarácie slovenského národa v Martine). Neviem nakoľko to ľudia vnímali, hodnotiť viem iba okruh kamarátov a známych, ktorí si to všimli a aj na FB bolo dosť obrázkov a statusov k tomuto dňu. Dnes je ťažko povedať, čo si ľudia na Slovensku naozaj myslia, keďže súčasným mainstreamom sú konšpiračné teórie a tie sa určite týkajú aj založenia prvej ČSR. V každom prípade si ale myslím, že ľudia by mali byť vďační za Československú republiku a onen 28. október (a 30. október) 1918. A verím, že aj sú, nech si hejtslováci hundrú čo chcú.

Lebo Československo zachránilo Slovákov, vyformovalo ich a urobilo z nich uvedomelý národ s identitou. V monarchii Slováci upadali, národné povedomie medzi bežným ľudom nebolo veľké. Až vytvorenie spoločného štátu s Čechmi prinieslo toto všetko a v konečnom dôsledku si oba národy vzájomne pomohli. Práve spoločnému štátu, Masarykovi a Štefánikovi, môže táto krajina ďakovať za svoju súčasnú existenciu. Aj preto Československo navždy ostane súčasťou našej identity. Nielen mojej, ale všetkých, či už vedome alebo nevedome. Presvedčení nacionalisti, tisovci či mečiarovci si to nikdy nepripustia, ale aj oni to majú zakódované v podvedomí. A majú to v sebe aj decká narodené po rozdelení, tie, ktoré si už nepamätajú spoločnú federáciu.

Československo bude pre mňa a tých starších navždy vlasťou, hoci už neexistujúcou. Domovinou, ktorá síce ostáva už len v pamäti, ale má svoju neoceniteľnú hodnotu a neodškriepiteľný prínos pre naše dejiny a pre našu budúcnosť. A kým budú žiť tí, ktorí si ju pamätajú, bude žiť aj Československá (federatívna) republika. A možno aj dlhšie.

10354155_10204387704705393_5006813148804624876_n

 

Piatok 24.10. 2014
O Mirovi
Hoci teraz fičí film o nebohom Paľovi Demitrovi, v tomto týždni sa v centre záujmu niektorých médií ocitla aj ďalšia hokejová legenda. Miro Šatan, slávny Šárky, oslávil 40 rokov, čo je celkom na neuverenie tej časti populácie, ktorá si ho pamätá ešte ako tínedžera v drese Dukly Trenčín a začínajúcej slovenskej reprezentácie.

Patril k mojim idolom, podobne ako Alessandro Del Piero či Raúl Gonzales. A to presne od chvíle, čo som ho vo februári 1994 videl rútiť sa na bránu Švédov a suverenénne zakončiť nájazd jaslami. Mal 19 rokov a Slovensko na zimnej olympiáde v Lillehammeri ohúrilo svet výsledkami par excellence. A tínedžer Miro sa stal najlepším strelcom turnaja. Ihneď bol idolom, dievčatá ho zbožňovali, lavice na školách boli popísané srdcami s Mirovým menom v strede. A on potom odišiel do Ameriky, kde v NHL spravil kariéru, získal aj Stanley Cup, ale nikdy pritom nezabudol na slovenský dres.

Asi to bolo to, prečo ho ľudia milovali. Hral slávnu NHL, ale do repre prišiel vždy, keď mohol a ľuďom prinášal radosť. Petrohrad a jeho slávny útok s Handzušom a Bartečkom, Göteborg a kapitán najsilnejšej možnej zostavy (zlatej), o rok nato bronzový kapitán z Helsínk… Hral aj na ďalších šampionátoch, na olympiádach, ťaženia v Turíne a vo Vancouveri sú nezabudnuteľné. Zo Soči ho síce vynechali, ale on zdvihol hlavu a prišiel na posledné MS. Rozlúčiť sa. Obišlo sa to bez medaily, ale nevadí.

Vidieť ho hrať naživo bol vždy zážitok. V drese Slovana v posledných rokoch hral skvele (až na tú pauzu po Zdenovom faule) a bolo radosťou pozerať sa na jeho hru na ľade. Bol svetoznámy, okrem hokeja aj pre svoje nezvyčajné meno, ktoré bez mäkčeňa znelo úplne inak. Transparent fanúšikov Buffala Sabres, kde dlhé roky hral, sa stal legendárnym: Thank you God for Satan. Keď som kdekoľvek vo svete povedal Mirove meno, poznali ho aj v tých menej hokejových krajinách. Napríklad v Dánsku. Samozrejme ho poznali Kanaďania, Američania či Švédi, ktorí sa vždy usmievali pri jeho mene, ale zároveň dodávali, že je to skvelý útočník a ukazovali mi zdvihnutý palec. Sejten bol jednoducho pán. A pre mňa navždy bude. Nielen pre hokejové úspechy, ktorými nás tešil, ale aj pre svoje ľudské kvality.
Miro, máš 40 a už nikomu nič nedlhuješ. Ďakujeme ti.

 

Piatok 17.10. 2014
O Ideálke
Nedávno som Ťa stretol. Bolo to až prekvapujúco hrejivé. A príjemné. Tie slová sú čosi ako synonymá, ale potrebujem ich na opis pocitu, ktorý som pri Tebe mal. Bola si veľmi pekná, usmievala si sa ako bohyňa, nehovoriac o Tvojich perách a Tvojich očiach s iskrou, ktorá mi odvtedy nedá spať.

Už ani neviem, ako dlho sme boli spolu, ale viem, že som sa s tebou cítil tak prirodzene. Akoby som Ťa poznal celý život. Vždy som si to tak predstavoval, že keď prídeš, budem mať presne tento pocit. Žiadny sebaklam, žiadne presviedčanie samého seba, že je to v poriadku, že táto žena je tá pravá, hoci vlastne tak nepôsobí. Bolo to spontánne a prirodzené, bola si ako dávna kamarátka, pred ktorou sa nemusím na nič hrať a pri ktorej môžem byť pokojne sám sebou, lebo sa nedočkám výčitiek a kritiky za svoje slová, zmýšľanie, postoje, zvyky… A mne sa na Tebe páčilo, že si bola rovnako prirodzená a bolo mi ukradnuté, že nemáš telo ako Serinda Swan alebo Scarlett Johansson. Hlavne, že si mala iskru, bola si príjemná a voňavá ako jarné ráno a mäkká ako čerstvá perina po dlhom dni. Nebola s tebou nuda.

Keď som potom osamel, celý deň som chodil ako v mrákotách a s prihlúplym úsmevom. Čudoval som sa, kde môžeš byť a odvtedy čakám, že Ťa znovu stretnem. Možno budeš iná a budeš vyzerať inak. Neviem. Nabudúce možno prídeš inak ako len vo sne z nedele na pondelok, ktorý bol zrazu tak príjemný. Veď ešte vydržím. Som nato zvyknutý, hľadám Ťa už roky. Niekedy si aj myslím, že si to Ty, ale napokon vysvitne, že nie. A možno Ťa už poznám, len o nás ešte nevieme. Tak to už v živote chodí, občas zle zabočíme, ale ja v Teba verím. Som tu a čakám na Teba.

 

Piatok 10.10. 2014
O svadbách
Ďalší kamarát sa mi oženil. A o týždeň sa žení ďalší. Jedna svadba teda za nami a ďalšia pred nami. Rok svadieb, už som to tu raz písal. Celkovo štyria ľudia z môjho blízkeho okolia, štyria chalani – kamaráti od detstva, sa dali do chomúta a ich život sa zmenil. Ja len verím, že nie k horšiemu 🙂

Aj na túto svadbu som išiel bez partnerky, rovnako ako na Mončovu a rovnako som sa dobre zabavil. Napokon, nie je zlé ísť sám, aspoň človek môže tancovať s kým chce a našťastie bolo s kým. Keby nebolo, asi by som si viac vypil. Niežeby sme na Mončovej a Hypove svadbe nepili… to ani náhodou… ale aspoň bola okrem toho aj iná činnosť. A nadránom sme sa spokojne vybrali domov, v priebehu nedele sme vytriezveli, len ten Hypo zostal ženatý. Nič to, pohárové stredy nám ostanú aj tak.

A už teraz sa teším na Maťkovu svadbu, ďalší z mojich susedov ide povedať Áno a znovu sa s partiou zídeme na veľkej hostine a budeme fičať až do rána. Ženích nás už upozornil, že o dievčenskú spoločnosť nebude núdza (ďakujeme, nevesta!), takže je to okej – nebude to len o alkohole a rečiach na cigarete. Nebude teda ani výberové konanie (ak by to niekoho zaujímalo).
Tento víkend ma tak čaká oddych, nech som fit, predsa len človek po 30tke potrebuje viac času na regeneráciu po bujarej zábave. Krásny októbrový víkend vám želám, priatelia. A ako hovorí Frankie: Relax! 🙂

 

Piatok 3.10. 2014
O letiskách
Posledný mesiac som strávil dosť času na letiskách. Cestoval som, pracoval, dovolenkoval. Mám tendenciu všímať si ľudí okolo seba a už roky si robím tajný prieskum správania sa ľudí na letiskách. Neviem či je to tou antropológiou, do ktorej sme načreli na univerzite v Aarhuse, alebo proste len zvedavosťou. Ale všimol som si pár vecí, ktoré sa počas rokov zmenili.

Keď som pred rokmi ako 19-ročný prvýkrát letel za veľkú mláku na letný pracovný pobyt, bola to doba veľkých počítačov cez pol stola, klasických kníh, éra walkmenov, začínajúcich diskmenov a e-mail sa stále považoval za novinku. Nehovoriac o mobilných telefónoch, starých dobrých tehlách. Ľudia na letiskách čítali ťažké papierové knihy alebo noviny, rozprávali sa medzi sebou – dokonca aj cudzinci si pokecali medzi sebou. Lebo ľudia hľadeli okolo seba, mám pocit, že sa vtedy aj viac usmievali. Páčilo sa mi to. Aj ja som si rád pokecal pri sledovaní telky na letisku s cudzím Kanaďanom či ruskými študentmi a usmieval som sa ako lečo na ľudí, ktorí sa usmiali na mňa.

Dnes je obdobie laptopov, tabletov, mp3 prehrávačov, fejsbúkov, telefóny už dávno neslúžia (iba) na telefonovanie a minimálne 83% ľudí hľadí na letiskách smerom nadol – na smartfón, do laptopu, na tablet. Klasické knihy sú tu vzácnosťou ako vtipná a nezadaná žena, rozhovory medzi cudzincami prebiehajú akurát tak vo fajčiarskej kabínke. Pripadám si tam ako z iného sveta, keď z kabely vytiahnem klasickú tlačenú knihu a namiesto čumenia na laptop či telefón si čítam. Samozrejme, nerobím len to, aj ja som už podľahol kúzlu smartfónov a na letisku si cez ten môj prečítam aj BBC News či NY a LA Times a zo zvyku kuknem fejsbúk, aby som zistil, že na ňom veľa nepribudlo. Bežný pokec s cudzincami sa nekoná, pripadá mi to dnes akosi nevhodné ich vyrušovať, keď každý má svoj svet. Svoj digitálny svet. Živí ľudia naokolo zaujímajú len málokoho. Cítite to najmä vtedy, keď cestujete sám.

Som zvedavý, ako to bude vyzerať o nejakých desať rokov. Možno budeme chodiť s prilbami a gúgel okuliarmi, ktoré nám úplne zahatajú výhľad na okolitý živý svet. A budeme sa rozprávať nie s ľuďmi okolo seba, ale s tými v digitálnom svete. A popritom si ani nevšimneme, že už prebehol boarding a že sedíme v lietadle nevidiac okolo.
Pekný víkend v začínajúcej jeseni vám prajem, priatelia. A nezabúdajte na živých ľudí okolo seba 🙂

 

Piatok 26.9. 2014
O narodeninách
Včera som mal druhé narodeniny. Je tomu už štrnásť rokov, čo sme sa autom s dvoma parťákmi vyrútili z diaľnice do piesku, skál a krovia a prevrátili sa. Nie preto, že by sme to v danej chvíli považovali za dobrý nápad, ale pre krátky mikrospánok šoféra. Bol neskorý septembrový večer a na tú hrôzu z krútiaceho sa sveta nikdy nezabudnem. Prežili sme však, čo záchranári z Blythe označili za malý zázrak, a odvtedy si tento deň potichu pripomínam ako ten, kedy som sa druhýkrát narodil.

Človeka takáto udalosť poznačí. Dá mu totiž pocítiť, že tu nie sme naveky (hoci mnohí si to myslia) a ako je všetko rýchlo pominuteľné. Stačilo málo. Lusknutie prstami – v jednej chvíli si ideš po pokojnej nočnej diaľnici, počúvaš z CD-čka Boba Marleyho a v druhej nekontrolovane lietaš a spomenieš si iba nato, že nesmieš zomrieť, lebo doma ťa všetci čakajú. Od tej noci som vďačný za každý deň a snažím sa žiť tak, aby som si to zaslúžil. Každé ráno sa poďakujem za nový deň a večer sa poďakujem zato, že som ho v zdraví prežil. A potom už len verím, že ráno sa zase zobudím do ďalšieho. Aj keby to mal byť upršaný depresívny utorok na konci jesene a v robote by ma čakalo peklo. Vždy je to lepšie ako ostať v rozbitom aute s dušou letiacou kamsi ku hviezdam.

Dnes mám 33 a dúfam, že svoj život žijem dobre. Nie vždy mám ten pocit, ale snažím sa. Snažím sa byť k ľuďom dobrý, usmievať sa a byť optimistom. Samozrejme, sú aj ťažké dni, kedy frflem a kloním hlavu v smútku, ale vtedy si spomeniem nato, že som kedysi dostal druhú šancu a nemám právo depkovať. Ani teraz, keď prežívam náročný rok. Ale som tu a chcem tu ešte byť. A usmievať sa, mať radosť z roboty a zo života, kočíkovať raz Rebeku okolo jazier, zobrať ženu na dobrú večeru pod hviezdami a tešiť sa z rodiny, priateľov a z lúčov slnka na našich jazerách. Lebo život je dobrý.
Pekný prvý jesenný piatok a víkend, priatelia. A nezabudnite sa usmievať. 🙂

 

Piatok 12.9. 2014
O jedenástom septembri

Je to deň na sklonku leta a na začiatku jesene. Zvyčajne ho sprevádza babie leto a pekné počasie, hoci nie vždy to vyjde. Ale celkovo je september taký mesiac, že nie je už ani letný, ale nie je ešte ani veľmi jesenný. A pokiaľ ide o tento konkrétny datum, od detstva sa mi spájal s narodeninami našej nagymamy (rozumej: babičky).

Od malička sme jej chodili v tento deň gratulovať a pamätám si ho preto aj z rokov, kedy som nemohol ísť, lebo som bol mimo Slovenska (takže som babke iba napísal). Napríklad 11.septembra 2000 som bol ako študent kdesi v Arizone, kde som s parťákmi z mojej “prvej” Ameriky brázdil juhozápad USA – krásne trojtýždňové cestovanie. O dva roky neskôr som bol tiež v Amerike, s Adamom a Dexom sme v ten deň išli na nákupy do Tennessee, keďže nám Sam dal na to popoludnie voľno. Čo si z toho dňa najviac pamätám, boli všade stiahnuté vlajky na pol žrde…

Jedenásteho septembra 2003 sme so Struhom a Maťom dospávali prílet do Sydney a zobudili sme sa až popoludní. Večer tak prišiel veľmi skoro a v noci sme nevedeli spať. Časový posun spravil svoje a aklimatizácia na austrálsky čas trvala aj štyri dni, takže sme po nociach miesto spania fajčili pred domom a čakali, kým naše organizmy dobehnú z Európy za nami. O rok neskôr som tento deň strávil na výlete v Prahe, bolo krásne teplo a Karlov most praskal vo švíkoch. A my s chalanmi sme sa v “Praze” dobre bavili. 11. september 2008 aj 2009 som strávil v Dánsku. Vždy to bolo na začiatku semestra a v 2009 to bol piatok a mali sme na univerzite veľký futbalový turnaj. Vtedy som prvýkrát hral v tíme s Lassem a Kimom, ktorí ma neskôr zobrali aj do svojho ligového klubu, kde som legionárčil v oblastnej dánskej súťaži. Krásne to spomienky 🙂

A pravdaže si pamätám aj onen smutný 11.september spred trinástich rokov. Väčšina Slovákov v tom má samozrejme jasno, Američania si to spravili sami a určite im v tom pomohli aj tí zlí Židia. Hm. Dnes nie je bezpečné vyjadriť iný ako takýto názor, ostanem iba pri tom Hm. A idem sa slniť za hranice všedných dní. Aspoň pár dní tepla a slnka. Po pracovnom lete si to myslím aj zaslúžim.
Nagymame prajem k sviatku všetko najlepšie a tiež kamoške Veronike 🙂 A vám ostatným prajem krásny predĺžený víkend, priatelia!

 

Piatok 29.8. 2014
O povstalcoch
Už nadpis tohto stĺpčeka zrejme u vás vyvolá isté konotácie – spomeniete si na rebelov v Sýrii alebo v Kongu, na islamistov v Iraku alebo na pochybných žoldnierov v neoznačených uniformách (napr. aj v Afrike sú takí). Ale ja teraz nechcem písať o nich, veď stačí, že ich každý deň spomínajú médiá.

Aj my totiž máme svojich povstalcov. Majú už síce na chrbte aj osem krížikov, mnohí aj deväť a už ich nie je veľa. Kedysi sa rozhodli postaviť sa proti tyranskej ideológii a jej domácim prisluhovačom. Kým mnohí tu kolaborovali alebo ticho čakali na vývoj udalostí, títo chlapíci vzali do rúk zbrane a rozhodli sa postaviť sa proti zlu. A my si dnes pripomíname onen deň, kedy sa – síce predčasne a bez dokončenej prípravy – začala jedna z tých mála udalostí, kedy ľudia na Slovensku zobrali veci do svojich rúk a rozhodli sa niečo so svetom urobiť. Áno, neskôr si to celé ukradli komouši pre seba, ale v tomto povstaní boli okrem našich a Sovietov aj Francúzi a ďalší zo západných krajín. Teda všetci spojenci.

Pred pár dňami som pozeral správy, v ktorých sa v týchto dňoch takmer vždy objaví čosi s Povstaním. Zaujal ma v nich najmä rozhovor s čiperným chlapíkom cez osemdesiat, ktorý mal vtedy 17 rokov. Odkázal mladým (akoby “rovesníkom” – tínedžerom), aby poslúchali svojich otcov a dedov a aby ich počúvali. Dobre vedel, čo hovorí. Lebo on zažil – a prispel k niečomu – čo dnešní mladí ľudia ani nemôžu vedieť. Že o slobodu sa treba aj pobiť a nikdy nič nie je automatické. Preto je dobré počúvať starších a učiť sa od nich. Lebo ich živá pamäť onedlho odíde do histórie a nám neostane nič iné, len sa buď poučiť od nich alebo opäť prežiť všetky sračky na vlastnej koži.
Pekný predĺžený sviatočný víkend vám želám, priatelia. Oslávte našich hrdinov spred 70 rokov a o pár dní hurá do septembra 🙂

 

Piatok 22.8. 2014
O detstve VII.
Máme tu letné prázdniny a tak som sa rozhodol, že vám v tomto blogu ponúknem na pokračovanie malý príbeh, ktorého hlavnými hrdinami sú Husákove deti a medzi nimi aj ja. Inými slovami návrat do detstva, do 80. rokov, kedy fičali Knight Rider, Modern Talking či Marco van Basten. Také pekné československé detstvo. Tu je jeho záver.

A tak sa začali 90. roky. Kým v politike sa rokovalo o novom usporiadaní štátu, o pomlčke a o nových voľbách, my sme sa v škole začali učiť po nemecky. Nemčina tak vystriedala ruštinu a zrazu sme sa učili jazyk, ktorým hovoril Michael Knight na ORF, keď sme ho za socíku sledovali. Nemčina ma bavila od začiatku, bol to jazyk, ktorý sme mali napočúvaný z telky. V Rakúsku som zrazu rozumel niektorým nápisom.

Čo bolo ale zaujímavejšie, v júni sa začali futbalové majstrovstvá sveta v Taliansku, na ktorých hrali aj naši. A hrali vynikajúco. S Adamom sme ten šampionát pozerali s veľkým nadšením, rovnako ako celé sídlisko. A Československo valcovalo. Američania odišli s päťkou, Rakúšania tiež s plačom a potom sme síce prehrali s Talianmi, ale v tom zápase už bol jasný postup do druhého kola, takže to nebolelo. Akurát si pamätám, že Roberto Baggio dal parádny gól, ale videl som ho až neskôr, lebo som musel ísť spať už po prvom polčase. Potom v osemfinále dal Skuhravý Kostarike tri góly hlavičkou a to už bola na nohách celá krajina. Štvrťfinále bolo veľký triumf a tam sme narazili na Nemecko, vtedy oficiálne ešte Západné Nemecko (zjednotenie bolo až na jeseň po MS). Prehrali sme, lebo Klinsmann nasimuloval penaltu, ale Nemci boli aj tak lepší a napokon boli majstri sveta. Ten zápas bol historicky posledný, ktorý Československo odohralo na MS. Inak sme fandili aj Kamerunu, Argentíne, milovali sme jej brankára Goychoecheu… Tento šampionát je pre mňa dodnes jedinečným, všetci sme ho veľmi prežívali. Italia ´90 predstavuje jeden zo symbolov detstva.

Odvtedy prešlo 24 rokov. Keď sa dnes pozriem späť a prenesiem sa ponad celé tie roky, stále ma zalieva pocit nostalgie za Československom. Možno je to tým, že človeku sa to spája s detstvom a občas sa mu cnie za tými bezstarostnými rokmi. Rozdelenie krajiny však napokon vzťahom medzi Čechmi a Slovákmi neuškodilo, dnes sú stále vynikajúce a Československo navždy ostane súčasťou našej identity. Nielen mojej, ale všetkých, či už vedome alebo nevedome. A z Husákových deciek v teplákoch a s kľúčmi okolo krku vyrástli dospelí ľudia, ktorí majú svoje životy a sú vo veku, v akom boli vtedy ich rodičia. Chinaski to trefne vystihli v pesničke 1970, kde sa spieva: „Čas letí, čas pádi, těžko ta léta vrátiš zpět a taky Husákový děti dospěly do Kristových let.“

Do obdobia detstva sa už nevrátime. Preč je Československo, preč sú ľudia z toho obdobia, detstvo je už len dávnou spomienkou rovnako ako senecký starý Prior a stará Gottwaldova ulica s čadičovými kockami. Toto všetko už reálne neexistuje a nemôžeme sa tam vrátiť, ale ostáva to v pamäti a v identite človeka. Kdesi vnútri vo mne bude stále ten ubehaný chlapec v teplákoch, na bicykli či s futbalovou loptou, ktorého ešte „pohladil“ socializmus a staré usporiadanie sveta, ktorý s bratom a kamarátmi fandil našim na Itálii ´90, ktorý stál v šore na chleba, zbožňoval vlaky a pre ktorého bolo Československo tou najúžasnejšou krajinou, lebo bola domovom. A nie som jediný. My všetci z generácií Husákových, Dubčekových či Svobodových detí to máme v sebe. Navždy.
Pekný víkend želám, priatelia! Viac nájdete tu

 

Piatok 15.8. 2014
O detstve VI.
Máme tu letné prázdniny a tak som sa rozhodol, že vám v tomto blogu ponúknem na pokračovanie malý príbeh, ktorého hlavnými hrdinami sú Husákove deti a medzi nimi aj ja. Inými slovami návrat do detstva, do 80. rokov, kedy fičali Knight Rider, Modern Talking či Marco van Basten. Také pekné československé detstvo. Tu je jeho 6.časť.

A prišlo posledné leto socializmu. Čo si z neho pamätám najviac, sú obrovské rady pred pekárňou a Lambada v rádiách. To bol hit! Prečo to spomínam spolu? Takmer každý deň sme sa tam s Adamom a s kamošmi postavili a vystáli si aj dvojhodinovú radu, kým sme sa dostali ku chlebu. A nieže dva, iba jeden sme mohli kúpiť. Zlatý socializmus a jeho blahobyt totiž dva chleby na jedného nedovolil. Čakanie v rade sme si ako decká krátili klábosením a vymýšľaním a keďže sme už poznali lambadu, vymysleli sme si text s jej melódiou a to si spievali v tej šore: Šóóra v obchode, povedali, že chleba nebudeee.“ Potom sme po dlhom čakaní, tak príznačnom pre socík 80. rokov, dostali chlieb, v poloprázdnom Priore sme kúpili mlieko a išli domov. A potom sme konečne mohli ísť niekam von alebo s našimi na jazerá.

V septembri som sa stal tretiakom. Konečne sme mali byť pioniermi a novinkou bola pre mňa ruština. A tak sme sa učili „adin dva tri čétire pjať, pošou zajčok pagojaď…“ Dnes si z ruštiny pamätám už len pár slov, veď sme sa ju učili iba niekoľko mesiacov. Jeseň 1989 totiždo Československa priniesla zamatovú revolúciu, ktorá zmenila celý systém a aj naše detské chápanie sveta. Najprv sme ale s Adamom frflali, že musíme pozerať po večeroch zábery z námestia, keďže na večerníček dávali práve vtedy „A je to!“. Tatko nám ale povedal, že budeme sledovať toto, lebo je to dôležité a máme si to pamätať. A vďaka nemu si tak udalosti novembra aj decembra 1989 pamätám dosť dobre, hoci som mal iba deväť rokov. A náš malý Maťo nadšenie spieval „Sľúbili sme si lásku“ a dvíhal dva prsty ako ľudia na námestiach. To, že sa mení režim, sme pocítili aj v škole. Zrazu sa prestalo zdraviť „Práci česť“ ale jednoducho „Dobrý deň“ a súdružky a súdruhovia zrazu boli panie a páni. Pani učiteľka sem, pani učiteľka tam, občas sme si to ešte doplietli a nazvali sme ich súdružka, pričom nás vždy jemne upozornili.

V polovici decembra sme sa vybrali prvýkrát do Rakúska, zázračnej krajiny odkiaľ vysielali Knight Ridera či Alfa. Z autobusu sme vyjavene pozerali na plné výklady v Hainburgu a v ďalších dedinách, prvýkrát som videl Persil a Henkel… Keď sme sa potom rozbehli po predvianočnej Viedni, najviac ma fascinovali tie hory banánov a mandaríniek – to bol u nás počas nášho detstva absolútne nedostatkový tovar. Banány a mandarínky sme mali iba na Mikuláša a na Vianoce. A tu zrazu bolo tohto exotického ovocia požehnane a lákali aj atraktívne obaly sladkostí. Pre dieťa bolo Rakúsko čosi ako sen. S Adamom sme len nechápavo čumeli ako bacile do lekárne. A horda Čechoslovákov nechápala, že je naozaj na Západe. Ahoj, slobodná Európa. Vtedy v decembri 1989 to bolo stále na neuverenie. V triede nám medzitým zvesili portrét Husáka a čakalo sa na nový portrét. Na prelome rokov sa na stene objavil Václav Havel, prvý prezident slobodného Československa. A tak sa začal rok 1990 a niekoľkoročný život slobodnej čs. federácie, v ktorej sme mali zavŕšiť detský vek.
Posledná časť o týždeň, pekný víkend priatelia! 🙂 Viac nájdete tu 

 

Piatok 8.8. 2014
O detstve V.
Máme tu letné prázdniny a tak som sa rozhodol, že vám v tomto blogu ponúknem na pokračovanie malý príbeh, ktorého hlavnými hrdinami sú Husákove deti a medzi nimi aj ja. Inými slovami návrat do detstva, do 80. rokov, kedy fičali Knight Rider, Modern Talking či Marco van Basten. Také pekné československé detstvo. Tu je jeho 5.časť.

V tom čase som sa vzdelával aj hudobne a nábožensky. Okrem toho, že sme s Adamom nonstop na platni počúvali Elán, som chodil na teóriu hudby a na ďalší rok som sa prihlásil na violončelo. U seneckej babky som mal odložené violončelo, na ktoré som hrával každý deň a babka s dedkom ma počúvali. Babke sa to veľmi páčilo a povzbudzovala ma a raz pri mojom hraní v zime sa vonku rozsnežilo. Ako dieťa som sneh miloval a babka mi povedala, že vždy keď budem hrať, bude snežiť. A malý Dávidko hral ako taký makač, len aby vonku zasnežilo. Občas to vyšlo a vtedy som sa tešil, ale raz začalo aj pršať a začal som babku podozrievať, že to s tým hraním a snežením asi nie je pravidlo. Ale hral som aj tak ďalej. Celý druhák, potom som s tým prestal. Dodnes vlastne neviem prečo… Možno aj škoda. Namiesto novinára by som sa stal hudobníkom a zarábal strašne veľké peniaze.

Na violončelo som chodil so susedom Mišom. Mišo bol z veľkej rodiny, mali sedem detí (vtedy ešte šesť) a s Adamom sme sa s nimi skamarátili a hrali sme sa u nich. Teta Tinka a ujo Ferko k nám boli dobrí a priateľstvo s touto rodinou mi ostalo dodnes. S Marekom, Maťom, Martinom a spol. sme si postavili bunker, naháňali sa, kopali do lopty, pokazili sme vysávač, tlačili do hlavy termixy… Ja som ho vždy jedol najpomalšie s tým, že „Ja si ho šetrím“. Marek mi to dodnes so smiechom pripomína. Chodievali sme s nimi aj do kostola. Predtým sme chodili s babkou. Mamina nás moc nebrávala ako učiteľka a tak bola naša katolícka výchova v rukách babky a neskôr aj susedov. Oni totiž boli saleziáni, aj keď asi tajní, a založili aj spevácky zbor v Senci. Ja som tam nikdy nespieval, zato celá horda mojich dnešných priateľov týmto zborom prešla. Ďuri v ňom napríklad rapoval. A tiežhral futbal za Československo. Ako junior.

Keďže som sa takto oblúkom vrátil k futbalu, musím spomenúť európsky šampionát v 88-om, lebo je to prvý zo šampionátov, ktorý som ako-tak vnímal. Na sídlisku chcel byť totiž zrazu každý Van Basten. Kto to je? Až vo finále, keď Holanďania vyhrali nad ZSSR a Marco Van Basten vtedy legendárne prestrelil Dasajeva, som zistil, kto je tento hráč. Sídlisko malo nový vzor (naši na Euro ´88 chýbali). Myslím, že naša generácia ho dodnes považuje za jedného z top hráčov. Van Basten bol v tom čase idol.

Ďalšou kapitolou bola RMX-ka. Bicykel, ktorý bol vtedy veľkým hitom. Mal som ho ako jeden z mála na sídlisku a moja osoba sa stala obľúbená aj u starších chalanov z „1970s“, čo samozrejme zvyšovalo môj status medzi nami zasranmi „1980s“. Na sídlisku si ju odo mňa požičiavali, urobili si kolo okolo paneláku a poctivo vrátili. A ja dobrá duša som ho požičiaval. Tu musím spomenúť aj začiatky na RMX-ke. Dovtedy som mal zelený detský bicykel, ktorý bol malý a ľahko sa ovládal. RMX-ka bola predsa len už väčšia a podarilo sa mi na nej sem-tam parádne havarovať a doškrieť sa. Krvavé lakte, ošúchané dlane, rozbité kolená… Bolo toho dosť. A raz som nechtiac narazil do našej malej susedky, chúďa plakala potom. Dnes je z nej krásna blonďavá kočka a dúfam, že si nato nepamätá. S partiou sme vytvorili „bicykli bandu“, všade sme chodili na RMX-kách, libertách, skladačkách a neviem ešte čom po celom sídlisku. Dodnes sa čudujem, že v tom dave detí sme sa vedeli orientovať.
Ďalší diel o týždeň, pekný víkend priatelia! 🙂 Viac nájdete tu 

 

Piatok 1.8. 2014
O detstve IV.
Máme tu letné prázdniny a tak som sa rozhodol, že vám v tomto blogu ponúknem na pokračovanie malý príbeh, ktorého hlavnými hrdinami sú Husákove deti a medzi nimi aj ja. Inými slovami návrat do detstva, do 80. rokov, kedy fičali Knight Rider, Modern Talking či Marco van Basten. Také pekné československé detstvo. Tu je jeho 4.časť.

Prvého septembra 1987 som sa dotrepal prvý raz na školský dvor. Niežeby som na ňom predtým nebol, bol som tam miliónkrát, ale v to ráno to bolo iné – išiel som do školy. V ruke kytica pre súdružku učiteľku, druhá ruka v maminej dlani. Bol to pre mňa úžasný zážitok. Stál som tam v tej tlupe Husákových detí, starší žiaci mali aj pionierske šatky, učiteľky sme museli zdraviť „ Práci česť“ a oslovovať ich „súdružka“. A mali sme k učiteľom obrovský rešpekt. Dnes to znie ako z iného sveta.

Pridelili ma do 1.A triedy a na moju radosť som do nej chodil s mnohými súputníkmi zo škôlky. Prvé dni som intenzívne vnímal vôňu šlabikára, zošitov, pasteliek, ceruziek, atramentu, čerstvo natretých lavíc, linolea na dlážke triedy… Na stene nad katedrou visel Husákov portrét a my sme sedeli rozsadení podľa súdružky učiteľky. Väčšinou do kombinácie chlapec – dievča a tak som sedel s blonďavou Simonkou. Do zošitov sme čarbali vlny, prúžky a samé takéto výtvory, aby si naše detské ruky, ktoré dovtedy čarbali akurát tak na chodník, zvykli na jemné ťahy do zošita. Vtedy nás bolo priveľa detí a priveľa tried a tak sa chodilo na dve smeny. Jeden týždeň klasicky predpoludním, ďalší týždeň zas popoludní. V zime sa popoludňajšie hodiny končili v tme, ale večerníček sme vždy stihli, či už to boli Maťko a Kubko, Kremienok a Chocholúšik, alebo Nils Holgerson. To boli krásne rozprávky, aj dnešné decká ich snáď poznajú.

Veľkým zážitkom bol telocvik a úbory. My chlapci sme mali povinne červené trenky, biele tričká a cvičky, resp. číňany, dievčatá mali akési modré gaťky, biele tričko a cvičky. A všetci biele ponožky ako Michael Jackson (toho sme už vtedy poznali z ORF).
Prvouka zas bola o tom, aby sme spoznali svet a samozrejme naše socialistické zriadenie. Tu sme sa okrem Husákovi a spol. dozvedeli o Leninovi, ktorý bol strašne dobrý, lebo zaviedol socík a postaral sa o vytvorenie nášho bratského Sovietskeho zväzu. Neviem nakoľko to naša dobrá súdružka myslela vážne, ale my sme to hltali. Do zošitov sme kreslili Lenina, Auróru, Zimný palác v Leningrade, potom aj Gottwalda a všetkých tých zločincov. Učili sme sa aj o Gagarinovi, na hudobnej výchove sme sa potom naučili československú hymnu a súdružka nám púšťala z gramofónu aj sovietsku. Tá sa nám náramne páčila. Boli sme uvedomelé malé budúce iskričky.

Apropo, iskričky. Na jar 1988, niekedy po tom, ako Verejná bezpečnosť rozohnala sviečkovú manifestáciu, kde bola aj naša teta s našim budúcim ujom, som sa stal hrdou iskričkou. Bolo to na ceremónii v telocvični, odrecitovali sme básničku o iskre jasnej a zrazu sme mali nový status, boli sme najmenší Hitlerjugend, pardon, deti komunizmu. Dostali sme aj malé knižky, kde bol na obale Gottwald objímajúci malé dieťa. Nevydržala mi dlho, babka mi ju doma zahodila do koša. Ako iskrička som tak zlyhal hneď v prvý deň – neustrážil som si knihu, ktorú mi naša socialistická vlasť zasponzorovala. Povedal som si, že aspoňna 1. Mája pôjdem so spolužiakmi manifestovať a tak som si akčne nakreslil a zlepil vlajku – lenže britskú. Páčila sa mi kvôli farbám v atlase sveta. Mamina mi ju jemne vyhovorila s tým, že si ju vezmem nabudúce a tak som bral len krepové vlajky ČSSR a ZSSR zo školy. Nech žije 1.Máj!
Ďalší diel o týždeň, pekný víkend priatelia! 🙂 Viac nájdete tu 

 

Piatok 25.7. 2014
O detstve III.
Máme tu letné prázdniny a tak som sa rozhodol, že vám v tomto blogu ponúknem na pokračovanie malý príbeh, ktorého hlavnými hrdinami sú Husákove deti a medzi nimi aj ja. Inými slovami návrat do detstva, do 80. rokov, kedy fičali Knight Rider, Modern Talking či Marco van Basten. Také pekné československé detstvo. Tu je jeho 3.časť.

V tých rokoch sa našim podarilo aj splniť strategický plán a zobrať nás na „první dovolenú v Jugoslávii“. Dodnes obdivujem tatka, že sa podujal na tú dlhú cestu do Dalmácie na poľskej fiatke. Nešli sme však sami, ale so známymi v kolóne troch áut. Vtedy to tak bolo bežné a trúbili sme si s každým autom, ktoré malo za hranicami nálepku „CS“. Dnes sa to už nerobí, keďže Čechov a Slovákov je v Dalmácii miliarda.

Takže sme išli do „Jugošky“, ako sme frajerovali pred kamošmi. S Adamom na zadnom sedadle sme prespali väčšinu cesty, zato tatko a mama ju mali poriadne dramatickú. Tatko ako poctivý motorista dal fiatku pred dovolenkou skontrolovať a všetko bolo okej. V našom cestovateľskom tíme bol aj ujo Miro, ktorý bol automechanik, takže všetko bolo poistené. S týmto dobrým pocitom tatko v pekný letný večer naštartoval fiatku a v sprievode dvoch škodoviek sme vyrazili zo Senca na dlhú cestu do Socialističnej federativnej republiky Jugoslavije. Fiatka sa samozrejme pokazila. A to vo Veľkom Bieli – dva kilometre za Sencom. Nechcem si predstaviť tatkovu reakciu. Ujo Miro ale čosi v motore porobil a fiatka naštartovala. Druhý raz sa fiatka pokazila na československo-maďarskom hraničnom prechode v Rajke. Tam ujo Miro zase čosi urobil s autom a potom už išlo ako po masle. Hurá! Tatko sa po patáliách nadšene rozbehol po ceste a asi za druhou zákrutou v Maďarsku ho zastavila polícia. Prekročili ste rýchlosť, pán šofér. Tritisíc forintov. Baszd meg. Čudujem sa, že tatko v tej chvíli nezošedivel.

Táto tortúra na prvých 40 kilometroch trasy zo Senca do Pakoštane, sa však týmto aj skončila a dovolenka ubehla bez problémov. Vydržalo aj auto a maďarská polícia ani juhoslovanská milícia nás už nikde nezastavili. Prežili sme úžasnú dovolenku, s Adamom sme sa čvachtali v mori s holými zadkami a hrali sa s deckami našich súpútníkov.
Do Juhoslávie sme išli potom aj na ďalší rok, tentoraz na novej dedovej Škode 105. To bola kára! Hrdí sme boli na ňu totálne. V tom roku sme sa máčali pri Omiši v mori so sesternicami a bratrancami. Jednu vec sme tam nechápali. V Juhoslávii mali coca-colu, žuvačky Wrigleys a tutti-frutti zmrzlinu. My sme v ČSSR toto ako decká vtedy nepoznali. Cola nám ale chutila, zmrzlina tiež, biele žuvačky boli frajerina veľká ako svet… A more bolo super modré, slané a prostredie nádherné. Zrejme odvtedy mám k Dalmácii silný citový vzťah a vždy sa tam rád vraciam. Je to pre mňa ako druhý domov.

Svet bol vtedy pre nás gombička. Ešte sme príliš nevnímali súvislosti. Poznali sme síce pojmy ako Gorbačov, Reagan či Husák, ale nevedeli sme, že v ZSSR Gorbačov zavádzal glasnosť a perestrojku, kým u nás sa chystali Husáka vymeniť, netušili sme o stretnutí Gorbačova s Reaganom v Reykjavíku. Socializmus bol pre nás v tom škôlkárskom veku cudzí pojem, viac sme sa z neho ešte len mali naučiť v školských laviciach v posledných rokoch totality. Zato sme ale mali Československo, ktoré bolo našim domovom, pri futbale na sídlisku sa vždy losovalo o to, kto bude československý tím (teda naši) a kto tí druhí, zástava s modrým klinom a červeno-bielym poľom bola naša a Čechov sme brali ako našich. Na seneckých jazerách sme sa hrali s českými deckami a vôbec sme nevnímali rozdiel medzi nimi a nami. Vlastne ho nevnímame dodnes a medzi Čechmi mám mnoho skvelých priateľov.
Ďalší diel o týždeň, pekný víkend priatelia! Viac nájdete tu 

 

Piatok 18.7. 2014
O detstve II.
Máme tu letné prázdniny a tak som sa rozhodol, že vám v tomto blogu ponúknem na pokračovanie malý príbeh, ktorého hlavnými hrdinami sú Husákove deti a medzi nimi aj ja. Inými slovami návrat do detstva, do 80. rokov, kedy fičali Knight Rider, Modern Talking či Marco van Basten. Také pekné československé detstvo. Tu je jeho 2.časť.

V troch rokoch nás poslali do škôlky. Vraj som strašne vrešťal prvý deň aj prvý týždeň a asi aj prvý mesiac. Nepamätám sa nato. Asi to nebolo až také traumatické, keď to nemám uložené v hlave. Zo škôlky si skôr pamätám tie dobré veci – hranie sa, kopec zábavy a mnoho vtedajších kamarátov mám dodnes. Takže sa poznáme už tri desaťročia. A prezývky ako Dobo či Nandy, ktoré sme chalanom vymysleli vtedy, sú platné dodnes. Inak by som ich nikdy nenazval.

Osemdesiate roky sa pomaly preklenuli do svojej druhej polovice a my sme si začali uvedomovať, že žijeme v krajine, ktorá sa volá Československo. Dlhý názov, ale zapamätali sme si ho, veď bolo naše. A v telke občas hrali „naši“. Tým myslím buď československú reprezentáciu vo futbale alebo v hokeji. Iné športy sme vtedy neriešili. A československú zástavu sme kreslili všade, na Prvého mája sme ju zas všade videli – napr. pri škole oproti nášmu paneláku, kde viala spolu so sovietskou. Okrem toho sme začali vnímať Rusko s krkolomným názvom Sovietsky zväz a Ameriku. Tá sa nám pozdávala, lebo v nej chodili obrovské kamióny. To som poznal z telky, rakúskej ORF, kde také kamióny chodili vo filmoch. Pamätám sa, ako som sa raz tatka pri telke spýtal, čo to je v nej dávajú (práve tam išli veľké kamióny nočnou diaľnicou), a on s úsmevom povedal „To je Amerika.“ Vtedy som to slovo počul prvý raz.

Ako škôlkári sme samozrejme veľa vymýšľali a tak sme si z krajín, ktoré sme poznali, zostavili úplne jednoduchú geografiu – naše Československo je v strede sveta, vedľa sú Nemci a Maďari a potom sú na jednej strane Rusi, a Amerika je ďaleko, až na konci sveta. Krásne a jasné vysvetlenie. Súvislosti sme samozrejme nepoznali, ale vedeli sme, že Knight Rider, ktorý chodil na ORF a David Hasselhoff v ňom ako Michael Knight rozprával do hodiniek „Komm schon, kompl“ a potom na KITT-ovi skákal a bavil sa s ním, je niekde strašne ďaleko a v Československu ho asi nestretneme.

Apropo, ORF a americké seriály. ORF sme vtedy tak nevolali, ten kanál sme nazvali jednoducho „na Nemcoch“, keďže o Rakúsku sme vtedy ako škôlkári nechyrovali, hoci bolo hen za rohom, ale chodili na ňom dobré veci. Okrem spomínaného Knight Ridera podvečer aj Alf, Helmi – to bolo o cestnej premávke pre deti – Anmamdes, potom aj večerné správy, ktoré tatko ako nemecky hovoriaci človek pozerával a prekladal mame, čo sa deje na Západe, a milión iných dobrých vecí. Tam sme sa učili základy nemčiny v podstate celú druhú polovicu osemdesiatych rokov, vonku na sídlisku sme si kričali pri naháňačke „šnela“ (ako schnell, schneller – rýchlo, rýchlejšie) a „kompl“ alebo „kom šón“ (ako komm schon). Jednoducho sme to žrali ako zakázané ovocie. 🙂
Ďalší diel o týždeň, pekný víkend priatelia! Viac nájdete tu 

 

Piatok 11.7. 2014
O detstve I.
Máme tu letné prázdniny a tak som sa rozhodol, že vám v tomto blogu ponúknem na pokračovanie malý príbeh, ktorého hlavnými hrdinami sú Husákove deti a medzi nimi aj ja. Inými slovami návrat do detstva, do 80. rokov, kedy fičali Knight Rider, Modern Talking či Marco van Basten. Také pekné československé detstvo. Tu je jeho 1.časť.

Patrím do generácie, ktorá sa zvykne označovať Husákovými deťmi. Je to z jednoduchého dôvodu – narodili sme sa v ére, kedy Československu prezidentoval Gustáv Husák, onen neslávny hrdina obdobia po Pražskej jari. Patria do nej moje sesternice a bratranci, moji rovesníci, aj môj najmladší brat a jeho kamaráti. Všetci narodení v 70. a 80. rokoch. Ja osobne som sa (zrejme) s rámusom rozhodol pozrieťsa na svetlo sveta v jeden mrazivý decembrový piatok. Očíslovali ma, zabalili a capli medzi ďalšie Husákove deti, ktoré mali v rodnom liste decembrový dátum roku 1980.

Z Bratislavy si ma naši odviezli do Senca po deviatich dňoch, ale po ceste domov sme sa stihli zastaviť v kostolíku v Trnávke, kde ma pán farár pokrstili. Načierno, keďže mamina bola (a ešte je) učiteľka a tatko robil na MNV. Takže oficiálne deti nemohli krstiť a ani sa katolícky zosobášiť. Preto tajne išli v 79tom do Györu, kde sa zosobášili v kostole, ale to je iný príbeh. Takže som dostal bielu košielku a až potom zaparkoval v Senci na dome u maminých rodičov, keďže naši ešte vtedy len čakali na pridelenie bytu. Nebudem vám klamať, ale prvé týždne a mesiace si nepamätám. Vianoce 1980, Nový rok 1981 či Veľkú Noc ´81 vám tak neviem opísať. Ale predpokladám, že som vrešťal, cmúľal si prst alebo dudel, kŕmil sa, tlačil do plienok a škeril sa na svet ako každé dieťa s veľkými očami, ktoré vynikajú na malej tvári. Prvé fotky mám až ako štvormesačný a závidím bráchovi Adamovi, lebo ten je na fotke už asi ako dvojtýždňový. Ale aspoň ho na tej fotke strážim ja ako „ big brother“ a smejem sa do objektívu ako mesiačik na hnoji. Zrejme som sa z neho tešil.

Čo si ale pamätám po narodení Adama, bolo to, že ma bez pardonu vykopli z detského kočíka. Miesto totiž zabral on. A tak som na prechádzky okolo jazier chodil s našimi a so starými rodičmi pešo. Mama spomína, že som jazerá obišiel po vlastných už ako dvojročný. Asi ma to bavilo. A asi odvtedy mám k našim seneckým jazerám taký vrelý vzťah a za nič by som ich nikdy nevymenil. Toto všetko sa ale nestávalo iba mne, vtedy sa nás rodilo naozaj viac, silné povojnové ročníky plodili potomstvo a neskôr v škôlke to aj bolo vidieť, lebo nás proste bolo strašne veľa a senecké sídliská praskali vo švíkoch – toľko detí sa na nich hralo, bilo a vyrastalo. A tak to bolo aj v Bratislave, Prahe, Martine, Trenčíne, Dunajskej Strede, Plzni či v Michalovciach. Osemdesiate roky boli také, to vám nemusím hovoriť – snáď iba tým mladším „made in 1990s“ (to bolo len ironické podpichnutie v dobrom, decká).
Ďalší diel o týždeň, pekný víkend priatelia!
Viac nájdete tu 

 

Piatok 4.7. 2014
O nepozeraní
V Brazílii vrcholia futbalové majstrovstvá sveta. V hre je ešte pár tímov, ktoré hrajú štvrťfinále a onedlho si to zvyšní štyria rozdajú v semifinále. Do osmičky postúpili  výborní Nemci spolu s nudne ale efektívne hrajúcimi Holanďanmi, nepresvedčivá Brazília a Argentína, ale našťastie aj pár čiernych koňov -famózna Kolumbia, príjemne prekvapujúce Francúzsko či sympatickí Kostaričania a Belgičania.

Ale kým miliardy ľudí na celom svete sledujú brazílsky šampionát, nájdu sa aj miesta, kde futbal je to posledné, čo ľudí trápi, respektíve ho nemôžu sledovať. Na niektorých miestach Kene zrušili sledovanie futbalu útoky vymetených al šabalábov zo Somálska, rodičia unesených nigérijských dievčat asi tiež zrovna nesledovali ťaženie ich krajiny v Brazílii. Ani ukrajinskí vojaci a pohraničiari nemajú na futbal čas, keďže ich zamestnávajú maskovaní žoldnieri a ruskí vojaci vo večne nakázanej pohotovosti toho asi z hry zbornej takisto veľa nenapozerali. Sýrčania nevideli futbal už asi tri roky a v Iraku tiež museli miesto sledovania MS vziaťdo rúk zbrane, lebo nejaká banda si tam povedala, že prevráti hore nohami celú krajinu. Povodne na východe Bulharska rovnako nepridávajú na sledovanosti, keďže si tam ľudia zachraňujú život a majetky. Šampionát teda nebudí záujem všade a keď sa skončí, fanúšikovia zrazu prekvapene vzhliadnu a zistia, že svet vonku pokračoval ďalej a diali sa aj poriadne zverstvá.

Nás na Slovensku len môže tešiť fakt, že žiadna vojna tu nie je a po večeroch sa môže pri pive sledovať futbal. Takí obyvatelia Slavjansku či Luhansku alebo aj bežní Somálčania by s nami menili ihneď. A my len dúfajme, že nikdy nezažijeme to, čo oni.
Pekný letný víkend a ničím nerušené sledovanie šampionátu vám želám, priatelia 🙂

Piatok 27.6. 2014
O jednoduchosti
Kedykoľvek otvorím nejaký časopis, odvšadiaľ na mňa okrem kvázi-celebrít a kvázi-politikov vyletia rady, ako nato vo vzťahoch. Alebo v sexe. Alebo v rodine. Rôzni ”odborníci”, šarlatáni či samotní redaktori toho-ktorého časopisu sa pretekajú v podávaní návodov, ako si to v živote poriešiť. V horšom prípade sa toho človek fakt chytí a doma to skúša s výsledkom rovnajúcim sa výbuchu Vezuvu nad Pompejami, v tom lepšom si nato spomenie až niekde v krčme pri neškodných rečiach nad pivom.

Radia nám všeličo. Hentakú filozofiu, takú taktiku na chlapa či na ženu, takú polohu v posteli, takú neveru či dobre že nie nejaké bukake. A pritom je to úplne ľahké. Aspoň z našej strany, veď my chlapi sme celkom jednoduché tvory – Pánbožko nás predsa stvoril ako prvých, kým ženy už boli upgradenutá verzia s mnohými inými aplikáciami, ktoré my chlapi nemáme. Ak teda ženy čítajú moderné časopisy a hľadajú v nich radu, ako na chlapov, stačí si prečítať týchto pár riadkov (nie preto, že som ich písal či vymyslel ja – to teda nie, sú to len múdrosti overené storočiami): Tri základné veci stačia chlapovi – pravidelne (a dobre) ho nakŕmiť, vyspálňovať a nechať ho vybehať sa s kamarátmi. To je všetko, milé dievčatá. A on bude za odmenu vysmiaty ako lečo, bude vám pomáhať v starostlivosti o rodinu a zarábať na ňu peniaze.
Toto je celý trik, žiadne supermúdre rady od samozvaných šarlatánov dakde vo farebnom časopise. Ktorá toto rýchlo pochopí, vyhrala to. Už síce počujem zlé jazyky, že nám tu mudruje nezadaný Dávid, ale moje singlačenie túto pravdu nijak nemení – len sa ešte proste nenašla taká, ktorá túto pravdu pochopila a zároveň ma chcela. Ak taká príde, ja sa brániť nebudem.
Pekný júnový piatok vám želám, priatelia 🙂

 

Piatok 6.6. 2014
O Dni D
“Pohľad celého sveta sa upiera na vás. Nádeje a modlitby ľudí milujúcich slobodu pôjdu všade s vami,” povedal presne pred 70 rokmi americký generál Eisenhower vojakom, ktorí sa chystali zaútočiť na pláže Normandie. “Prichádza zmena. Slobodní ľudia tohto sveta spoločne pochodujú za víťazstvom,” dodal okrem iného generál a predznamenal, čo čaká Európu po Dni D.

D-Day, alebo Deň D, nastal pred sedemdesiatimi rokmi. V utorok 6. júna 1944 sa americké, britské a kanadské jednotky vylodili na pobreží Normandie v severnom Francúzsku a začali tak oslobodzovanie západnej Európy od fašizmu. V histórii 2. svetovej vojny, ale aj v európskych dejinách, patrí tento deň k tým najvýznamnejším. Tisíce vojakov v tento deň padli. Najväčšie straty mali Američania, ktorí schytali tie najviac opevnené pozície Nemcov. A tí ich – hlavne na pláži nazvanej Omaha – poriadne preriedili, kým o ňu prišli. Zvyšok už poznáme – aspoň tí, ktorí o histórii čo-to vedia – a vieme, že do roka bola Európa od fašizmu oslobodená. Nie však od komunizmu, ale to je už iný príbeh.

Viem, že na Slovensku sa Američania netešia veľkej popularite, osobne patrím k menšine s pozitívnym vzťahom k Amerike (ale nie som slepý a aj ja mám výhrady, verte mi). Tento deň si preto pripomínam a s úctou sa skláňam pred pamiatkou tých, ktorí v Deň D padli, aby sa iní mohli mať lepšie. Veď v konečnom dôsledku bojovali za náš všetkých.
V barmskej džungli majú padlí britskí vojaci pamätnú tabuľu, na ktorej ktosi po krvavej bitke s Japoncami v rokoch 1943 – 44 výstižne napísal (spomínam to tu preto, že to platí aj o tých, ktorí pred 70 rokmi zomreli v Deň D v Normandii):
“When you go home,
tell them of us and say,
for their tomorrow
we gave our today.”
10410285_10203344250739696_3785798832938431121_n

 

 

Piatok 30.5. 2014
O Plus jedna
Kamarát ma pozval na svadbu. Na americký Deň nezávislosti. Akurát že on o svoju nezávislosť príde a stane sa súčasťou dvoch a jedným telom, či ako sa to hovorí. Čo ma však dostalo do nemilej situácie je pozvánka. Dávid + 1. No dorici, kde ja teraz nájdem Plus jedna? Docela trapas, že nemám s kým ísť a budem za toho zlého, ktorý bude chalanov počas svadby furt lanáriť na drink – lebo sa bude nudiť – a baby ho budú neznášať, lebo sa im kvôli nemu chalani nebudú venovať celý čas.

Hm. Aké sú možnosti? Môžem byť kameramanom – nebudem sa nudiť a nikto si moju osamelosť nevšimne. Alebo môžem fotiť. Ale akurát tak len mobilom, lebo nemám taký fotiaci vercajg ako Robert Capa a už vôbec neviem dodatočne upravovať fotky. A sa mi ani nechce. Ešte môžem byť starejším, ale to mi kamarát nenavrhol. Ako starejší by som ale mohol zorganizovať únos nevesty (alebo ešte lepšie – ženícha) a samého seba tak zabaviť. A tiež môžem ako starejší volať chalanov na drinky, až kým mi to baby dakedy po odčepčení nezakážu. Alebo môžem byť obsluhou a roznášať jedlo. A drinky – tým pádom by som znovu mohol na chalanov žmurkať, že Hej kuraci, poďte na féldeco.

Ďalšou možnosťou je vyhnúť sa tomuto všetkému a zorganizovať výberové konanie. Prihlásili by sa doň záujemkyne, ktoré by sa uchádzali o miesto Plus jedna. Určite sa prihlásia vo veľkom počte a ja ich na konkurze rozdelím do troch miestností – na blondínky, brunetky a iné farby (napr. ryšavé alebo tie s Latino vzhľadom). Každú pozvem na pohovor, kde sa budem pýtať bežné otázky – Vieš tancovať (a rada)? Aj si vypiješ trochu? Si spoločenská a asertívna zároveň, aby si vydržala aj prípadné sprosté kecy mojich pripitých zadaných kamarátov (keď ich polovičky práve nebude stáť pri nich)?. Keď odpovedia na tieto otázky “Áno”, upozorním ich, že keď sa pripijem, mám tendenciu byť hlučný a tancuchtivý, a môže sa stať, že im budem s obrovským zápalom rozprávať na niektorú z týchto tém – dejiny Rímskej ríše, (neo)impresionizmus, 2. svetová vojna na západnom fronte, politický vývoj v Barme, futbalové šampionáty a spomienky na tím ČSFR na MS 1990 alebo o cestovateľských zážitkoch z Honolulu, Sydney a Hainburgu. Ak záujemkyne na toto odpovedia že “V pohode”, tak potom je to alles gute a bude sa mi ľahšie vyberať. Dievčatá, termín máte do konca júna. Idem chystať tie miestnosti.
Howgh!

 

Piatok 23.5. 2014
You can´t go home again
Máj, lásky čas. Aspoň tak sa hovorí, že? Ale nie je to len máj, celý tento rok je taký. U mňa nie, to ani náhodou, ale na druhej strane sa hneď štyria kamaráti z blízkeho okruhu v tomto roku ženia. Jeden to už stihol pred mesiacom, zvyšní traja sú na rade v lete a na jeseň. Okruh slobodných sa zužuje rapídnym tempom, normálne začínam uvažovať, kto to bude v ďalšom roku. Je až neuveriteľné, ako sa veci po tridsiatke menia. A ako rýchlo sa tie zmeny dejú. V jeden deň nič netušíte, všetko je po starom a na druhý zrazu zistíte, že niektoré veci s niektorými ľuďmi už nikdy nezažijete.

Už som to raz dakde spomínal, americký spisovateľ Thomas Wolfe má na to jednu teóriu – You can´t go home again (Nemôžeš sa znovu vrátiť domov). Je to presne o tom, že časy sa menia, svet okolo sa mení a to, čo sa nám zdalo byť večným a trvácnym, je preč, a už sa tam nedá vrátiť. Nedá sa vrátiť do bezstarostných rokov, ktoré sa ešte prednedávnom zdali nekonečné a nemenné. Preč sú časy, kedy sme si bez problémov naplánovali akýkoľvek program a ešte sme ho aj rozšírili. Jednoducho sme si užívali a našim jediným problémom bolo, dokedy ešte ostaneme vonku. Preč je obdobie 20s, obdobie veľkých partií a veľkých párty, hromadného sedenia nad pivom s nekonečnými rečami v hocijaký deň v týždni, preč sú spoločné dovolenky a cestovačky po svete, preč je pokukovanie po babách a spontánne zoznamovanie sa s nimi, preč sú spoločné víkendy za hranicami všedných dní. Už sa tam nedá vrátiť. Jednoducho sa už nevrátite domov.

Teraz máme cez tridsať a tešíme sa, keď sa aspoň občas stretneme na pive. A jediné párty, ktoré zažívame, sú svadby. Tento rok nie jedna. Bude veselo a zabavíme sa… Ale potom aj vytriezvieme a ženích ostane ženatý. Spolu s tými, ktorí to už stihli. A po svadbách sa rozídeme a ja len zistím, že sa vraciam do stereotypu a že náš okruh osamelých je opäť menší. Všetko sa zmenilo. Ešteže je leto a ešte chvíľu budeme mladí.

 

Piatok 9.5. 2014
Úvahy z Nerobstavu 6
O začiatkoch
Život niekedy dokáže priniesť prekvapenia a zvraty v priebehu niekoľkých dní. Aj mne sa to stalo. Prišla jedna smutnejšia vec a hneď nato radostná vec. A pár vecí sa v priebehu krátkeho času tak rýchlo zmenilo, že kým v jedno ráno som vstával v nejakej tej situácii, pozajtra už bolo všetko úplne inak a na hlavu postavené. Veci sa proste prudko zmenili.

Stáva sa to často, nie je to žiadna novinka. Veci sa občas vyvinú tak nečakane, že ani neviete a už sa veziete v niečom inom, respektíve ste o niečo prišli a už to nemáte. Así es la vida, hovorievajú Španieli a je to aj moja obľúbená hláška. Taký je život. Chvíľu čosi máte a potom je to zrazu inak. Príde nový začiatok.

Netreba sa toho báť. Ak o niečo prídeme, treba sa tej situácii postaviť čelom, prijať ju a určiť si priority. Fuck this and that. Treba ten nový začiatok prijať. Znie to hrozne mudrlantsky a suverénne, ale je to tak. Trik je v tom, že na začatie čohosi nového teba zanechať to staré. A to je niekedy to najťažšie. The hardest part of moving on is letting go, hovorí múdre anglické príslovie. Ale keď sa to podarí, človek sa cíti lepšie. Lebo viete ako to chodí – keď sa jedny dvere zatvoria, inde sa iné otvárajú.

Ja sa teraz teším na nový začiatok. A toto je posledná úvaha z Nerobstavu. Chvalabohu. Bol som optimista a vyplatilo sa mi to. Idem ďalej. Lebo život je dobrý. Fakt dobrý.
Prajem vám krásny piatok po tejto komplikovanej úvahe, drahí priatelia 🙂 A dnes sa začína aj hokej, tak fandite. So Šarkym to určite bude fajn!

 

Piatok 2.5. 2014
Úvahy z Nerobstavu 5
O desaťročnici
Prvého mája pred desiatimi rokmi som o ôsmej ráno začínal svoju obvyklú službu v reštaurácii Hyde Park. V kuchyni som napustil vodu do umývadla, pripravil zeleninu a ovocie na krájanie a pustil sa do každodennej práce kitchen-handa. Toto ráno však bolo čímsi iné. Bolo 1. mája 2004, v Európe bolo presne o osem hodín menej a Slovensko sa práve stávalo členom Únie. „Veľký tresk“ o desať nových členských štátov ma tak zastihol v kuchynskej zástere a vstup do EÚ som v Austrálii oslávil prácou.

Boli toho vtedy plné noviny, ešte aj austrálska tlač venovala tejto téme veľký rozsah, takže sme našim austrálskym a iným kolegom mohli na mape konečne ukázať, kde to naše malé Slovensko leží. Konečne všetci zistili, že nie sme dakde v Rusku, ale že hraničíme s Rakúskom. Na večernej smene v druhej reštike, kde som robil part-time, sme si s kolegami z V4 – Češka, Poliak, Maďar a naša slovenská zostava – aj pripili na tú Úniu. A hovorili sme si, že v západnej Európe sa zrovna netešia tomuto dňu, ale keďže sme v pohodovej Austrálii, nemusíme to riešiť.

O pol roka neskôr som však už bol v Írsku a využíval som jednu z výhod členstva. Kým ešte rok predtým bolo treba do Írska víza, na jeseň 2004 som tam už mohol legálne pracovať, zarábať a splniť si dávny sen, že (po Austrálii) raz budem žiť aj na Smaragdovom ostrove. S miestnymi sme v Shannone vychádzali dobre a boli sme tam dobrá československá kompánia. V Írsku som celkovo strávil rok (aj s Dublinom) a bola to veľmi dobrá skúsenosť, dodnes sa tam rád vraciam.

Nuž a neskôr som mohol vyštudovať v Dánsku, ďalšia výhoda členstva, so všetkými zahraničnými študentami sme si to pochvaľovali. Nielen my, čo sme tam boli na celý masters, ale aj študenti z Erasmu – tí to tam priam milovali. Takže tá obava z 1.mája 2004 v Sydney sa napokon nepotvrdila, aspoň v mojom prípade. V každom kúte západnej Európy mám dodnes mnohých skvelých priateľov. A som za to nášmu členstvu vďačný. Nehovoriac o tom, že pred rokom o tomto čase som mohol byť v raji pod palmami bez víz, kým predtým nás do Ameriky len tak nepustili. Aj keď viem, že mnohí Úniu nemusia, ja sa jej teším. Mať názor je však neodškriepiteľným právom každého jednotlivca.
Pekný májový víkend prajem, priatelia. A ak trochu oslavujete, pripájam sa k vám 🙂

 

Piatok 25.4. 2014
Úvahy z Nerobstavu 4
O zdrobneninách
Nezájdeme do Aupíku na latéčko? Táto veta nezaznela z úst ženy, ale muža v obleku. A dokázala na mojej tvári vyčariť divný pohľad, otvorené ústa a zdesenie zároveň. Nechápem totiž mužov, ktorí používajú zdrobneniny a už vôbec nie zdrobnené vety tohto typu. A to nie je jediný raz, čo som takéto čosi začul. Nedávno som išiel po Eurovei a oproti mladý chalan – tiež v obleku – dával do mobilu takéto vety: „Mal som práve jeden mítinček. A teraz idem na kávičku.“ Skoro som sa verejne povracal.

Aby bolo jasné, zdrobneniny ako také mi nevadia. Patria do života, ale je oveľa prirodzenejšie, keď ich používajú ženy. Keď povedia Ahojky, Ahojček, jabĺčko, hruštička, zlatíčko, rajčinka, autíčko, šatočky, tak to má dievčenský šarm, ale keď tieto vety povie chlap, je to ako počúvať eunucha s tučným bruchom a tenkým hlasom. Nerozumiem docela tomu, prečo majú chlapi tendenciu takto hovoriť. Či už pred ženami alebo aj medzi sebou. Veď nech sa bavia ako chlapi, nech si dajú kávu v Auparku, hoc aj latte a nech idú na míting, ale nie mítinčeky a latéčka v Aupíku. Jediné prípustné zdrobneniny, ktoré chlap smie použiť, sú cigaretka, borovička a fodbálek. A aj to posledné slovo je vlastne prebrané z Malérov pana účetního.

Zdrobneniny patria deťom a nežnému pohlaviu, hoci aj baby to občas preháňajú. Ale nech. To len moderní chlapi by sa mali uvedomiť a prestať pôsobiť ako eunuchovia. Lebo aj ženám vadí, keď chlap je zženštilý a zdrobňuje priveľa slov.
Pekný víkend vám prajem, priatelia. Dámy, vy si kľudne dajte kávičku alebo čajíček a vy chlapi si dajte pivo a prípadne cigaretku. Ale tam, prosím vás ,aj so zdrobneninami skončite 🙂

 

Piatok 18.4. 2014
Úvahy z Nerobstavu 3
O Veľkej Noci
Veľká Noc sa nazýva sviatkami jari, najmä tými, ktorí za ňou nevidia nejaký veľký duchovný zmysel. Pre iných sú to zas voľné dni, kedy si oddýchnu od zamestnania a namiesto toho sa zamestnajú prácou doma, na chate alebo idú na výlet, resp. do Auparku. A pre tých, ktorí nie sú ateistami, komunistami či ignorantmi všetkého, sú zas veľkonočné sviatky pripomienkou Ježišovho zmŕtvychvstania.

So záujmom každý rok sledujem, ako sa tesne pred Veľkou Nocou objavia v našich rôznych „štýlových“ časopisoch články o zaručenej pravde o kresťanstve, o Ježišovej smrti a neviem o čo ešte. Tieto konšpirácie sa dobre predávajú a autori sa pri nich aspoň poriadne ukoja, lebo ich proste baví robiť si srandu z tejto témy. Tí, ktorí berú vieru vážne, však cez sviatky zájdu do kostola, aj na spoveď, a neriešia čo ktorý magazín napísal. Moji ateistickí kamaráti mi však vždy čosi k tejto téme pripomenú, aby bolo jasné, že oni so mnou nesúhlasia. Ale to je v poriadku, každý má právo na názor a ja rešpektujem každého bez rozdielu. Len mi príde zvláštne, že to stále potrebujú opakovať, akoby sa snažili sami seba utvrdiť v tom, že neveria a majú pravdu -kým mne stačí byť ticho a oni vedia, že ja verím a nepotrebujem sa v tom utvrdzovať.

Ďalšou vecou sprevádzajúcou Veľkú Noc je v našich končinách šibačka. Od detstva som ju neznášal, bitie báb korbáčom a oblievanie studenou vodou je proste barbarské. Neviem, či je to menšinový alebo väčšinový názor, ale ja to jednoducho nemusím. Veď čo je to za kultúru, že násilie na ženách je považované za srandu? Cultura de un cabrón, hovoria medzi sebou Španieli, keď ide o čosi retardované. A na šibačku sa to hodí. Moje deti budú tohto ušetrené. Chlapci či dievčatá, to je jedno.

Krásnu Veľkú Noc vám prajem priatelia. Tým, čo ste veriaci, aj požehnanú a tým čo nie, prajem pekné sviatky jari 🙂

 

Piatok 11.4. 2014
Úvahy z Nerobstavu 2
O seriáloch
Rád pozerám televízne seriály, veď napokon ako mnohí z nás, a teraz keď som v Nerobstave, mám na ne ešte viac času ako inokedy. Nielenže mám čas na dobehnutie zameškaných dielov mojich obľúbených seriálov, ale stíham sledovať aj nové. V mojom prípade ide o americké, resp. britské seriály, ale mnohí majú radi aj iné. Bežné seriály – a je ich veľa – sa preto dajú rozdeliť do troch kategórií.

1.Uplakané/Uvrieskané – sem patrí najmä slovenská tvorba komerčných TV staníc. Hocikedy náhodou v telke zbadám niektorý z nich, buď tam hlavné postavy vrieskajú, alebo plačú. Nikdy nejde o normálny rozhovor a už vôbec nie o humor. Ale ľudia to majú radi a proti gustu žiadny dišputát. Je to iba môj osobný názor, že aj s trinástimi promile by som napísal lepší scenár k všetkým tým činžákom a burčákom.

2. Uplakané/Zlo-ženské – toto sú Latino telenovely. Keď na jednom nemenovanom kanáli čakám pri večeri na Priateľov, vždy zachytím posledných pár minút jednej z týchto juhoamerických noviel. Dabing je v nich asi taký dobrý ako mlieko po záruke a tiež sa tam veľa plače. Ale Juhoameričania majú talent obsadiť najkrajšie možné ženy sveta ako negatívne intrigánske postavy a myslím, že toto je tá prísada, ktorá robí tieto seriály sledovanými. Inak je to ale mierda rovnako ako vyššie uvedené skvosty.

3. Vtipné/Napínavé – teraz ma mnohí ukrižujú ako mainstreamera, ale najlepšie seriály fakt produkujú Hollywood a Británia. Je ich samozrejme mnoho druhov, ale kvalita tých, čo vyvážajú do sveta, je vysoká a mám taký pocit, že rokmi stúpa. Priateľov pozná každý, to je legenda, ktorá ovplyvnila celú generáciu. Osobne ich milujem a tiež aj seriály ako Californication, HIMYM (Ako som stretol vašu mamu), Teória veľkého tresku, Graceland, Simpsonovci, nesmiem vynechať fantastického britského Sherlocka… A tak ďalej. Toto sú seriály, ktoré rád sledujem a hoci so mnou mnohí nesúhlasia, tie slovenské sú im na galaxie vzdialené. Humorom, zápletkou, napätím, dialógmi, hereckými výkonmi, originalitou… Proste iná galaxia ´far far away´.
Toľko teda k TV series. Pekný víkend vám želám, priatelia. Aj pri sledovaní vášho obľúbeného seriálu 🙂

 

Piatok 28.3. 2014
Úvahy z Nerobstavu 1
O odchode
Po troch rokoch končím v práci. Nie preto, že by som chcel, alebo že by to chceli moji šéfovia, jednoducho to tak vyšlo. Interné pravidlá z Haagu a “flexibilný” slovenský zákonník práce to všetko úspešne zariadili. A ja už nerobím u Holanďanov.

Zbalil som si všetky veci, vyrazil som s kolegami na drink a absolvoval som rozlúčkový obed, na ktorý nás šéfstvo pozvalo. Bol som im za to vďačný, ale zároveň aj trochu smutný. Je škoda odchádzať z miesta, ktoré máte radi a z práce, ktorú po troch rokoch viete robiť a naozaj vás baví. Nehovoriac o iných výhodách a veľmi dobrej partii kolegov. Takže som sa ocitol takpovediac na ulici a hľadám si prácu.

Posledné tri roky som mal skvelý džob, z profesného hľadiska boli tieto roky najlepšie a ja verím, že nie posledné. Som optimista a verím, že si aj na našom žalostnom pracovnom trhu nájdem zas niečo zaujímavé a zároveň ma to uživí. Práca na ambasáde ma napĺňala a hoci boli aj ťažké chvíle, vždy to napokon dobre dopadlo. A zoznámil som sa s množstvom skvelých a zaujímavých ľudí, bol som vo švungu a robil som to, kvôli čomu som išiel študovať do Dánska a čo som tam aj študoval. A bavilo ma to až do úplne posledného dňa.

Teraz sedím doma, čerpám dovolenku a oddychujem. Od prvého apríla – celkom príznačný deň – idem oficiálne rozšíriť rady nezamestnaných na Slovensku. A popritom hľadať poriadnu robotu. Lebo kto hľadá, ten nájde, že? Veci nie vždy vyzerajú ružovo, ale ja sa nebojím.
Krásny víkend vám prajem, priatelia. Užite si ho, odvoľte a nezabudnite na letný čas 🙂

 

Piatok 21.3. 2014
O jari
Pred desiatimi rokmi v tento deň som išiel na nedeľnú šichtu do roboty. Sedel som v autobuse, bolo pomerne chladné ráno a na jednej zo zastávok na Oxford Street (kde sme práve zastavili) som si zrazu všimol mladú ženu, ktorá spievala. Pokojným chladným ránom sa na takmer prázdnej ulici niesla clivá írska pesnička (aspoň mi znela ako gaelčina), ktorá akoby vítala jeseň a jej prvý deň spolu s rovnodennosťou. Zaujímavé bolo, že ľudia – v autobuse aj na ulici – sa pri tej pesničke usmievali. Akoby sa tešili na začínajúcu sa jeseň, hoci Austrálii ešte vládlo teplé počasie a my sme sa kúpali aj v apríli.

Toto ráno v Sydney spred desiatich rokov mi ostalo v pamäti a každý rok si v tento deň na neho spomeniem. Bol to môj jediný 21. marec, ktorý som zažil ako prvý jesenný deň, a nie jarný ako sme zvyknutí v našich končinách. Je to taká malá výnimka v spomienkach, inak tento deň predstavuje radosť z končiacej sa zimy a príchodu sviežej jari s voňavým vzduchom a zakvitnutými stromami. Tento rok nám prišla jar skôr a mne to vôbec nevadí, hoci už teraz lietajú muchy, osy a čo ja viem čo ešte, a bude treba skorej trhať burinu v záhrade. Ale nech, aspoň je tu teplo, naše jazerá sa môžu spokojne zaplniť korčuliarmi, cyklistami a zas budeme môcť v bufetoch sedieť vonku na slnku a užívať si čerstvý vzduch. Vlani o takomto čase bol ešte dizáster, tento rok je chvalabohu iný.

Predpokladám, že sa všetci tešíte z jari. Dnes sa začína aj oficiálne – hoci je tu už nejakých desať dní –a symbolizuje nové začiatky, nádeje a blížiace sa leto. Lebo práve týchto nasledujúcich šesť mesiacov je tých najkrajších v roku. A nasledujúce tri majú to čaro, že dni sa budú výrazne predlžovať a my budeme môcť byť vonku stále dlhšie a dlhšie.
Krásnu jar vám prajem, priatelia. A pekný víkend! 🙂

 

Piatok 14.3. 2014
O voľbách
Zajtra sú prezidentské voľby. Na štartovacej čiare stojí až 14 kandidátov, z toho asi len štyria majú šancu na nejaký seriózny výsledok. Čo je však dôležité, frflajúci Slováci majú šancu vyjadriť svoj názor a odtrhnúť sa od mudrovania v krčme. Tí, čo voľby dobrovoľne vynechajú, môžu potom držať krok ďalších päť rokov, ich názor bude irelevantný. A pre tých, čo idú a rozhodujú sa koho voliť, ponúkam krátky prehľad kandidátov.

Takže tu máme Robocopa. Allmighty Robert s prehľadom vedie prieskumy, ale tie sa týkajú len prvého kola, nikto totiž nevie, ako to bude vyzerať v kole druhom. Tam má šancu kvalifikovať sa Dobrý Anjel a keď to zaňuchal bolševický denník Tak Jest, okamžite začal antikampaň. Lenže to prepískol, Anjel získal v prieskume ešte viac hlasov ako predtým. Ale ktovie, kto tie prieskumy vlastne platí. V každom prípade je Anjel populárny, hoci ho ešte nikto nepozná.

Potom tu máme Herca, štýlového pánka, ktorý sa kedysi nebál postaviť do čela začínajúcej sa revolúcie a utváral koridory, vítal dávno stratenú slobodu či viedol ľud do Hainburgu. Urobil aj chyby, ale tí, čo na neho dnes kydajú, väčšinou prišli až potom, keď už bolo všetko safe. Herec navyše vie rozprávať a má názor na rozdiel od niektorých rivalov. Herca tesne stíha Mladík s nepresvedčivým úsmevom na bilboardoch, ktorý síce je naštudovaný a namakaný, ale nikto vlastne nerozumie, o čom to hovorí. Iba ak mladí.

Toto sú hlavní kandidáti, potom tu ešte máme Tradičného Paľka, Ďulu zo Szenca, Slobodnú Vysielačku, Disidenta, Kardiológa… Ale tí majú nízke čísla, hoci jeden nikdy nevie. Možno bude ešte na piatom mieste prekvapenie.  Ale o to teraz nejde. Dôležité je druhé miesto. Prvý bude Robocop, to je jasné, ale vy ostatní máte šancu ovplyvniť, kto bude na druhom mieste a následne aj na prvom mieste v druhom kole. Znie to komplikovane, ale nič to, zajtra hurá do volebných miestností a krúžkujte, lepte a hádžte do urny. Možno sa ešte v nedeľu zasmejeme.
Pekný jarný víkend, priatelia! 🙂

 

Piatok 7.3. 2014
O ženách
Zajtra je Medzinárodný deň žien, príslušníčky nežného pohlavia budú dostávať kvety a pusy, a tak som sa rozhodol venovať tohtotýždňový stĺpček práve im. Zaslúžia si totiž našu (mužskú) pozornosť.
Hovorí sa, že so ženami je ťažko, ale bez nich ešte ťažšie. To isté môžu aj ony povedať o nás. Isté ale je, že vy ženy ste úžasné stvorenia a my o vás radi bojujeme.
Máte neopakovateľnú vlastnosť vytvoriť pocit domova. Ste starostlivé a viete dom či byt zaradiť tak útulne a vkusne, že chlapovi iba stačí prísť, schúliť sa na gauč ku vám a tešiť sa, že má domov. K deťom viete byť oveľa nežnejšie a chápavejšie ako my – a to nielen pri vašich vlastných deťoch, od radosti ujúkate aj pri cudzích krpcoch. Keď máte tie vlastné, presne viete o nich všetko, dokonca aj termíny u zubára či počet pieh na nose. Muž, ako sa hovorí v jednom vtipe, popritom len občas zaregistruje prítomnosť menších ľudí v dome.

V práci vyvolávate úsmevy u kolegov, tešia sa z vašej prítomnosti a mnohokrát sa pred vami predvádzajú ako malí chlapci. Ale taká už je evolúcia, všetci samci od mravca až po človeka majú tú istú potrebu pred samičkami. Viete byť aj dobré šéfky a pokiaľ nemáte v bezprostrednom okolí nejakú tú „bitch“ rovnakého pohlavia, ste príjemné a spokojné a na pracovisku veci klapú. Samozrejme, niektorí chlapi sa vás boja, keďže úspešné ženy vyvolávajú u menej úspešných chlapov strach a stres, ale nebojte sa, vždy sa nájdu silnejší samci, ktorí sa o vás pobijú.

Popri všetkých týchto pozitívách, ktoré u vás ako chlap vnímam najviac, máte prirodzene aj negatíva (jasné, že aj my) a viete byť majetnícke, hysterické či žiarlivé. Ale pokiaľ to nie je trvalá súčasť vašej povahy, tak sa vám chlapi nebudú vyhýbať. Nesnažte sa ich preto vlastniť a komandovať – niekedy sa im síce usmernenie zíde, ale nerobte z toho rutinu a nechajte ich robiť chlapské veci. Nech zatlčú klinec sami, poličku nech namontujú tiež sami a nechajte ich ísť v nejakých intervaloch na futbal a na pivo. Keď sa vyskáču a vyvenčia, prídu spokojne za vami, ľahnú si k vám na ten gauč a budú sa tešiť a ctiť si, že majú domov. A vás.

Každá z vás je niečím krásna a jedinečná. Pohľadom, úsmevom, pohybom, tajomstvom… Vy dámy ste naozaj úžasné stvorenia a prajem vám preto krásny MDŽ a príjemný víkend milé dievčatá, ženy, mamy, babky, sestry, sesternice, tety… Nech sa tešíte z kvetov a pús od vašich chlapcov 🙂

 

Piatok 28.2. 2014
O fašiangoch
V posledných rokoch oslavujem fašiangy. Nebolo tomu tak vždy, prišlo k tomu až príjemnou náhodou cez môjho starého kamoša Pištu a jeho chalupu. Jeho rodina má totiž starý dom v malebnej dedinke v zlatomoraveckom okrese, kam už s partiou roky chodievame. Nielen na fašiangy, príjemne je tam aj v ostaných ročných obdobiach. Ale v zime tam zavítame iba kvôli fašiangom.

Miestni ich totiž oslavujú tak ako tomu bývalo na Slovensku zvykom aj v minulosti. Ctia si tradíciu a dedinský kolorit jej dáva príjemnú atmosféru, akú zažívam iba tam. Fašiangy sa konaju, ako inak, cez víkend pred Popolcovou stredou a stelesňujú okrem konca fašiangového a plesového obdobia aj blížiaci sa koniec zimy a príchod jari. Tento rok pripadne fašiang na prvý marcový deň, ktorý to dobre vystihuje, keďže marec je už mesiacom jari (aspoň by mal byť). A my budeme opäť pritom.

Opäť prídu gajdoši, opäť bude po dedine chodiť ich procesia spolu so Smrtkou, Cigánkou, medveďom či vodníkom (to sú samozrejme miestni chlapi prezlečení za tieto postavičky, viď foto). Budú sa zastavovať po domoch, kde dostanú najesť a napiť a neskoro popoludní sa presunú na kultúrny program a tancovačku  do kulturáku a potom aj do miestnej krčmy, kde tiež prídu gajdoši zahrať (foto). V minulosti mali aj gajdoša zo Škótska či Írska (som nechápal, ako trafili na takú slovenskú dedinku), ale vystačia si kľudne aj sami a vyhrávajú slovenské ľudovky, pri ktorých Smrtka s medveďom a štamgastami vykrúcajú miestne devy. A tečie alkohol, mizne jedlo, krčma aj kulturák sa topia v záplave ľudí a hudby.

Jednoducho krásny dedinský kolorit fašiangov. Nehovoriac o tom, že miestni nás už po tých rokoch začínajú v krčme spoznávať, vypijú si s nami, pozhovárajú sa a máme tak pocit, že už nie sme votrelci od Bratislavy. Aj vďaka Pištovi, keďže tam chodí už od detstva a ľudia ho poznajú. A tak aj dnes vyrážame tam k Moravciam, aby sme si zas vypočuli gajdošov, pohostili sobotňajšiu procesiu a v krčme si vypili s Dunčom, Cibuľom, Andym a ďalšími miestnymi postavami. To zas bude kriku a tanca. Už sa na tie pravé slovenské fašiangy teším.
Pekný víkend vám želám priatelia a pekné fašiangy! 🙂

P.S. A dnes má národky môj bro Adams v UK, týmto mu symbolicky venujem tento dnešný stĺpček 🙂

 

Piatok 21.2. 2014
O Dánsku
Pohľad z lietadla na most Øresund je mi už dôverne známy. Na pravej strane vidím Švédsko, naľavo pod nami je Dánsko. Lietadlo sa pomaly otáča ponad blatistým ostrovom Saltholm a mieri na kodanské letisko. Ten manéver poznám naspamäť a je to, ako keby som sa vracal domov.

Rovnaký pocit mám, keď vidím pri kodanskom Radhuspladse (Radničné námestie) sochu H C Andersena. Pozdravím ho ako starého priateľa a odfotím sa pri ňom, aby som mal ďalšiu fotku do série so spisovateľom. Pozerám sa po ľuďoch oblečených v jedinenčom miestnom štýle, vidim usmievavé a väčšinou blonďavé kočky, chlapov s vikingskými bradami a vlasmi, počujem ich hlasy hovoriace hrdelnou dánčinou, ktorá nepripomína žiadny iný jazyk. Neviazane sa s nimi rozprávam na ulici či v obchodoch, kráčam po chodníkoch z kvádrov okolo malých obchodíkov, míňajú ma tisícky cyklistov, popri chodníkoch sú odparkované ďalšie tisíce bicyklov, po ceste chodia žlté autobusy hromadnej dopravy a všade naokolo čítam povedomé nápisy s mnohými „æ“, „å“ a „ø“. Je to ako byť doma.

Mám rád Dánsko. A veľmi rád sa doň vraciam. Prežil som tam dva roky, vyštudoval ES a stretol fantastických ľudí. Okrem cudzincov samozrejme aj domácich a s mnohými ma dodnes spája priateľstvo. Hlavne s dánskou partiou spolužiakov sme stále v kontakte a snažíme sa stretnúť sa aspoň raz za rok. A tak som uplynulý víkend strávil v Kodani. V Aarhuse už totiž z dánskej bandy neostal takmer nik, zlaté jadro sa však dohodlo a stretli sme sa v Kodani, kde sme prežili ďalší zo spoločných záťahov. A najmä sme sa videli, mohli sme sa porozprávať naživo (nielen si vypisovať cez FB), zasmiať sa (vlastne sa hurónsky rehotať celý čas) a osláviť to. Dáni majú úžasný zmysel pre humor, to je jednoducho nekonečný sarkazmus a irónia, a táto moja partia je z tohto pohľadu na jednotku. Skvelí ľudia, zažívam s nimi situácie, ktoré doma nezažijem (asi je to istými kultúrnymi odlišnosťami). A ešte čosi – Dáni vedia neskutočne piť. Slováci sa mýlia, keď si myslia, že sú v pití najlepší. 🙂

Bolo super znovu vidieť týchto mojich exspolužiakov a trochu sa nadýchať dánskeho vzduchu. Domov som prišiel s prečistenou hlavou a s veľkými úsmevom. A už sa teším na ďalší návrat do Danmarku.
Pekný víkend vám želám, priatelia!
1656242_10202611759387870_1002131155_n

 

Piatok 14.2. 2014
O Valentínovi
„Bože, ako ja nenávidím tento deň,“ zahundral Kamil, keď s Jakubom a Šárkou sedeli v autobuse a išli na smenu do Balkanu. 
„Čo si sťažujete, bude aspoň dobré sprepitné,“ snažila sa nájsť pozitívum v ten dusný podvečer Šárka.
„Seriem ja na tips, už to vidím ako tam každý čurino bude machrovať pred svojou babenou a my tam budeme lietať ako otroci,“ znechutene prehodil Jakub.
Takto prebieha rozhovor medzi trojicou priateľov v jednom nemenovanom príbehu zo Sydney. Je inšpirovaný skutočným príbehom z Austrálie a týka sa udalosti, na ktorú s kamošom Struhom asi v živote nezabudneme – valentínskeho večera presne pred desiatimi rokmi v Sydney.

V tú sobotu sme v reštaurácii vo Fox Studios pracovali všetci zamestnanci. Čakal sa nápor, každý párik v Sydney sa totiž vybral oslavovať tento komerčný sviatok, ktorý sme ale my so Struhom (a s nami aj veľa iných mužov) nikdy nemohli vystáť. Čo vám poviem, lietali sme ako šarkani celý večer. Všetkých 70 stolov bolo nonstop plných, ďalšie páriky stáli v zástupoch na schodoch a čakali na voľné miesta. So Struhom sme v ten deň robili ako runneri (roznášali sme objednané jedlá zákazníkom na stoly) a chodili sme s horúcimi taniermi hore-dolu. Predierať sa s plnými rukami medzi ľuďmi nebolo nič moc, ale peklo ešte len malo nastať – náš „neomylný“ šéfkuchár Kenny totiž doplietol čísla stolov, zle nám ich pri braní jedla nadiktoval a nastala reťazová reakcia, ktorá sa už nedala zastaviť.

Jedlá sme zrazu nosili na nesprávne stoly, ľudia nechápali, šéf a čašníci boli v strese, my so Struhom tiež… Skončilo sa to so strašným vreskotom v kuchyni, keď sme s Kennym a austrálskou čašníčkou Amy po sebe ziapali, keďže každý zvaľoval vinu na toho druhého. Nakoniec sa to poriešilo, chaos sa postupne upokojil a ten prekliaty večer bol u konca. Bolo po strese, ľudia odišli, my sme vygrcaní sedeli nad neskorou večerou. Kenny nám ju napriek predošlej hádke uvaril, s Amy sme sa objali a jeden druhému ospravedlnili.

A život išiel v pohode ďalej. Ale ak som dovtedy Valentínom pohŕdal, odvtedy som ho nenávidel. A nikdy ho neoslavujem. Nie je čo. Veď lásku treba dokazovať každý deň, nielen 14.februára s kyticou a bonboniériou. Na večeru ma preto v tento deň nik nedostane. Believe you me. Pekný víkend vám želám, priatelia, ja idem víkendovať za starými kamošmi na sever 🙂

 

Piatok 7.2. 2014
O strednom pruhu
Cez týždeň sa v médiách objavila správa, že policajti začali pokutovať za jazdu v strednom pruhu diaľnice. Konečne, povedal som si. Kopec ľudí totiž netuší, ako sa na našej trojprúdovej diaľnici medzi Trnavou a Bratislavou jazdí. Alebo proste ignoruje predpisy. A to nejde len o šoférov z východu či horniakov, ale aj kopec tunajších jazdí v strednom pruhu, pričom má po pravej strane úplne voľný ten pruh, v ktorom by mal podľa predpisov jazdiť.

Problém je v tom, že pomalší šoféri v strednom pruhu blokujú ostatných, ktorí idú rýchlejšie a musia tých pomalších potom krkolomne cez všetky pruhy predbiehať. Osobne ich obieham sprava (nevidím v tom porušenie predpisov, keďže idem vo svojom správnom pruhu a OBIEHAM), aby som im dal najavo, že zavadzajú a že ich aj autá v pomalšom pruhu dávajú dole. Niektorí to pochopia a zaradia sa do pravého pruhu. Takým všetka česť. Ale iní tvrdohlavo ostávajú v strede. Buď nevedia ako sa jazdí, alebo sa bezdôvodne boja, že pravý pruh je nebezpečný a menej kvalitný. Ale nie, nie je menej kvalitný, aj keď na Slovensku to vyznieva prekvapivo. Je rovnako dobrý ako ostatné a krajnica je pevná.

Keď človek jazdí denno-denne po našej diaľnici, vidí tento „strednopruhový“ úkaz nonstop. Vždy som sa čudoval, prečo policajti pokutujú za hocičo, len nie za toto, ale už to konečne začali robiť. Plynulosť premávky je totiž prvoradá, najmä počas cesty v špičke. A tupelá, čo sa bezdôvodne stovkou trepú v strednom pruhu (a mnohí pritom aj telefonujú) túto plynulosť narúšajú.
Takže bravó, policajti! Good job tento týždeň. Fakt. Pekný víkend vám želám 🙂

 

 

Piatok 24.1. 2014
O konšpiráciách
Sedemnásty November zorganizovala KGB a československí bolševici, a možno aj Židia. Jedenásty September si spravili Američania sami, a určite aj za tým boli Židia. Izraelčania si sami strieľajú rakety na svoje domy, aby potom mohli zaútočiť na mierumilovný Hamas a Hizbaláh. Slobodomurári sa schádzajú v tajných komnatách, kde kujú temné pikle, ako odobrať rodičom deti a adoptovať si ich. Zlá Európska únia nerobí nič okrem zámerného škodenia Slovensku. Aj Úniu určite riadia Židia. A Maďari. Deti nesmiete očkovať, lebo okamžite zomrú na smrť vakcináciou. A  Amíci na Mesiaci nikdy neboli – narafičili to hneď po tom, ako zaranžovali kubánsku krízu a predtým aj Veľký tresk.

Aj autor tohto článku je určite platený Židmi a Američanmi (a možno aj Maďarmi a Čechmi), lebo sa odvažuje robiť si srandu z týchto veľkých a nespochybniteľných právd. Ale nie, tak to nie je. Žiadni Židia za tým nie sú, hoci ráno som povedal pár slov po maďarsky a v autorádiu som počul českú pieseň (a potom aj zopár amerických). V skutočnosti za mnou prišli srandychtiví obyvatelia planéty Lolofón X-83 z galaxie Far Far Away, aby som napísal článok, v ktorom nepriamo spomeniem isté populárne médiá zarábajúce na frustrovaných ľuďoch a trochu ich podpichnem. Títo lolofónski mimozemšťania (hopsa, teraz som ich prezradil) mi dokonca zaplatili bitcoinami a čakrami a sľúbili mi dovolenku na ich planéte, kde tiež majú Havajské ostrovy, kde sa hovorí po španielsky a kde ma na pláži čaká Natalie Portman hore bez. True story.

Preto som napísal tieto riadky a hneď po ich zverejnení prchám z tejto planéty preč, aby ma neprajníci náhodou neukrižovali za hanobenie národa a ľudových teórií. Nebudem tak čeliť obvineniam zo židobolševizmu, amerikanizmu, iredentizmu či čechoslovakizmu (a podpory svetového hnutia proti rodine), ale ležať na lolofónskej pláži s Natalie a hrať sa s ňou na Hviezdne vojny.
Nech vás Sila sprevádza po celý ďalší týždeň, drahí priatelia!

 

Piatok 17.1. 2014
O Ronaldovi
Veľa ľudí ho neznáša. Niektorí ho dokonca nemôžu na obrazovke vystáť. Rovnako veľa ľudí ho ale miluje. Priznám sa, že spočiatku som ho ani ja nemal rád pre jeho výstrednosť. Ale po tom, čo v posledných rokoch dokázal, som ho začal obdivovať. Dnes je pre mňa najlepším hráčom a keď zostarnem, budem o ňom svojim potomkom rozprávať s rovnakým zápalom ako o Del Pierovi, Van Bastenovi, Baggiovi či Maradonovi. Reč je o Ronaldovi – nie o Brazílčanovi, ale o Portugalčanovi Cristianovi z Funchalu na Madeire.

Je výstredný, je frajer a má svoj nagélovaný účes, bez ktorého sa ani neobjaví na ihrisku. Rovnako má ale fantastické zrýchlenie, kľučky a neskutočnú strelu. Dáva góly ako na bežiacom páse, vlani prekonal aj famózneho Messiho. Áno, rád sa predvádza a pôsobí arogantne. Aj simuluje, ale to je tou jeho južanskou náturou – robia to totiž všetci Južania, od Gréckov cez Talianov až po Juhoameričanov. Má však jednu obdivuhodnú vlastnosť – vytrvalosť. Poctivým tréningom a prístupom k svojej profesii sa vypracoval z malého ostrova v Atlantiku do jedného z top klubov sveta a dnes je hrajúcou legendou, ktorá v Reale Madrid vytvorila svoju vlastnú éru. Po Di Stefanovi, Puskásovi, Sanchezovi, Butragueňovi, Raúlovi a Zidanovi prišla éra Ronalda. A trvá už niekoľko rokov a aj tí jeho najzarytejši odporcovia musia uznať, že na Ronaldovu hru je radosť sa pozerať.

Je zdravo ambiciózny a cieľavedomý, je to chlapík, ktorý môže byť inšpiráciou aj pre manažérov a biznismenov. Robí si dobrý marketing (predaj jeho dresov mu môže závidieť aj Beckham), v médiách presne vie ako zaujať a ako sa tváriť pred kamerou. Má svoj štýl, svoje gestá, nikoho nenapodobňuje, je jednoducho sám sebou a je synonymom životného úspechu – spoločne s najväčším konkurentom Lionelom Messim. Argentínčan je tiež jedným z dôvodov Ronaldovej slávy – svojou genialitou ho núti byť lepším. V Reale aj v portugalskej reprezentácii. Už teraz sa teším na MS v Brazílii a na Ronaldove kolotoče. Bude to gólostroj, o tom som presvedčený. A Portugalci pôjdu ďaleko. Na zlosť Ronaldových odporcov.
Toľko o futbale a hrajúcej legende, drahí priatelia. Verím, že som svoje čitateľky týmto príliš neunudil. 🙂

 

Piatok 10.1. 2014
O splnených snoch
Asi každý má v živote nejaký sen. Nie každý si ho však splní. Najmä ak je veľmi odvážny a ťažko uskutočniteľný. Keď sa ale niekomu podarí takýto sen naplniť, jeho okolie zareaguje obdivným povzdychom Wáááu. O jednom takom sne som sa dočítal nedávno – partia somálskych utečencov vo Švédsku dosiahla, že bude reprezentovať svoju krajinu na majstrovstvách sveta. Hoci museli zo svojej africkej domoviny ujsť a ich krajina je synonymom pekla na zemi, predsa len k nej majú citový vzťah. A teraz ju budú reprezentovať, hoci to bude na tom najmenej pravdepodobnom športovom povrchu – na ľade. Na nohách budú mať korčule, v rukách hokejky a šampionát bude na zasneženej Sibíri – nie, nie je to ľadový hokej, ale čosi veľmi podobné – bandy. Namiesto puku hrajú hráči s loptičkou, bránky sú trochu väčšie ako tie hokejové a aj klzisko je väčšie. Inak je bandy veľmi podobné hokeju, ktorý aj Slováci tak milujú.

Kapitánom tímu je Abdel Hussein Abdi, ktorý pred rokmi ušiel zo Somálska a žije spolu s inými krajanmi vo švédskom Borlange. Partia Somálčanov okolo Abdiho tam s pomocou pár domácich nadšencov vytvorila somálsky národný tím a prihlásili sa na MS do Irkustku, kde koncom januára nastúpia v národných dresoch, aby reprezentovali jedinú africkú krajinu na turnaji. Neočakáva sa síce od nich veľa víťazstiev, ale srdcia ľudí si získali už teraz. A fandiť im budem aj ja.

Ich príbeh je nesmierne inšpiratívny. Títo ľudia prešli peklom, zažili to, o čom my v našej pokojnej Európe ani netušíme – hlad, vojnu, teror, pošahaných fanatikov. Napriek tomu zdvihli hlavy, ukázali vytrvalosť a naučili sa hrať ten najnepravdepodobnejší šport – a dokonca ho zvládnuť tak, že idú hrať na svetový šampionát. Veľký rešpekt. Trochu to pripomína príbeh jamajských bobistov, ktorí si splnili svoj olympijský sen a ľudia na nich dodnes spomínajú. Bandy síce nie je veľmi sledovaný šport , ale ktovie – možno raz bude olympijský a tejto partii Somálčanov sa podarí reprezentovať svoju krajinu aj na olympiáde.
Takto sa plnia sny. Netreba sa nikdy vzdávať a treba ísť ďalej. Ak vás teda po vašej ceste za snom stretnú pochybnosti, spomeňte si na somálskych hráčov bandy alebo na jamajských bobistov. A kráčajte ďalej.
Krásny piatok a víkend vám prajem, priatelia!

 

Piatok 3.1. 2014
O novoročnom tichu
All is quiet on New Year´s Day, spievajú U2 v známom hite z 80-tych rokov. A veruže aj bolo ticho na Nový rok. Ráno som išiel na novoročnú omšu do neďalekej dediny a po ceste som nestretol jediné auto. Mesto bolo prázdne, na križovatkách som ani nemusel dávať prednosť, lebo ulice vyzerali ako po apokalypse. Taká menšia apokalypsa aj bola, veď v noci sa odušu strieľalo a blýskalo ako pri Stalingrade, ale o to väčší kľud nastal ráno. Božské ticho, všetko vyľudnené, najhlučnejšia noc roka bola preč a pripomínali ju len početné zvratky a odpálené kusy pyrotechniky na uliciach. Po omši som sa zastavil na jazerách a vystúpil z auta, aby som pri pohľade na nehybnú hladinu počúval ticho. Hmlisté ráno s drobným dažďom a osviežujúcim vzduchom pôsobilo ako balzam, z ticha ma vyrušil len osamelý bežec, ktorý ma trocha prekvapil. Ľudia však zrejme nemenia svoje zaužívané zvyky ani v takýto deň.

Po vychutnaní si jedinečného ticha, ktoré sa ponúka len v toto jedno ráno, som išiel domov a vrátil sa do bežného hluku začať nový rok 2014. Večer som ešte stretol kamoša Hypa a podelili sme sa o podobný zážitok s tichom, keďže on bol doobeda „venčiť“ synátora okolo jazier a tiež si ten pokoj vychutnal. Zhodli sme sa, že Bono a spol. vedia, o čom spievajú v tej novoročnej pesničke.

Ďalšie rána už také tiché nie sú, na cestách sú autá, ľudia sa po sviatkoch pomaly vracajú do práce, vrátane mňa. Bude ich už len viacej a to príjemné novoročné ráno sa zmení na spomienku. Ale peknú spomienku. Lebo som v ňom aspoň raz mohol počuť to, čo zvyčajne nepočuť pre všadeprítomný hluk a zhon – ukľudňujúce ticho a božský pokoj, ktoré na chvíľu zastavili náš uponáhľaný svet.
Pekný prvý víkend nového roku a záver sviatkov, milí priatelia! 🙂

 

Piatok 27.12. 2013
O roku 2013
Je po Vianociach a blíži sa koniec roka. To je čas na bilancovanie, aspoň ja to tak robievam. Vnútorné zhodnotenie roka nie je na škodu, človek si aspoň uprace vo svojom vnútri a pripraví sa na ďalší rok. O pár dní tu máme rok 2014. Znie to už ako riadne sci-fi, ale čo už, čísla sa budú len zvyšovať, dozadu nikdy nepôjdeme. Jedine, že by sme mali stroj času ako vo Futurame. 🙂

Aký bol teda rok s trinástkou? Bol dobrý aj zlý, ale to sa dá povedať o každom roku. Niektoré sú však v mojej pamäti výrazne pozitívne, napríklad roky 2000, 2004, 2009 či 2010 (väčšinou ide o cestovateľské roky, ale dobre bolo aj doma). O 2013-tom ale ťažko povedať, čo v ňom prevyšovalo, či negatívne alebo pozitívne. Asi to bolo vyrovnané. Mám za sebou pár nových skúseností, niečo som sa naučil, aj sa poučil, a idem ďalej. Nič nie je stratený čas, človeka zoceľujú aj zlé veci a o to viac si potom váži tie dobré. Zrazu aj drobnosti života mu prídu ako vzácnosť – najmä po tom, čo sa ocitne tvárou v tvár niečomu zlému. Keď napríklad nečakane zomrel jeden dobrý známy, zrazu som si doma vážil každú sekundu s rodinou, aj ten obyčajný večerný pokec po návrate z práce. Človek musí vedieť oceniť aj maličkosti a byť za ne vďačný, lebo práve z nich pozostáva život.

Rok 2013 ale priniesol aj pekné zážitky a sú z nich pekné spomienky. Splnil som si ďalší sen – videl som Havaj a vrátil som sa do Kalifornie. Tentoraz som ju videl už inými očami ako pred rokmi, ale stále som do nej zamilovaný. S bandou sme mali pekné aj Chorvátsko, do Dalmácie sa jednoducho vždy budem vracať, to je čosi ako druhý domov. A leto na našich jazerách má tiež vždy svoje čaro, tá každovečerná dovolenka pri vode je čosi nenahraditeľné a aj preto sa mi zo Senca nechce odchádzať.

Za rohom je rok 2014. Zaprajem vám do neho to, čo vždy hovorím aj kamošovi Dobovi pri novoročných príležitostiach – nech je lepší ako ten predtým. Ešte predtým si ale užite posledné dni tohto roka a teším sa na vás na tejto stránke v tom ďalšom.
Pekný víkend, priatelia! 🙂

 

Piatok 20.12. 2013
O Vianociach
Keď sú Vianoce, celý stromček sa nám ligoce… Aj toto zvyknú spievať v kostole naše radostné zboristky. Je to pekná pesnička, páčila sa mi už v časoch, keď som s chalanmi miništroval a hore na chóre ju spievali naše dievčatá, ktoré sme tajne obdivovali. Dnes sa na tom obdivovaní už len zasmejeme a väčšina z nich je vydatá, ale čaro pubertálnych čias nám nik nevezme.

Ale nie o tom som chcel. Späť k Vianociam. Kamoš Dexter má jednu pesničku, ktorú si s dávkou irónie spieva každý rok: Už se všichni tešíííme na Ježííška… Minule ju normálne zahrali v rádiu a ja som skoro havaroval, keďže som bol práve na ceste z roboty. S Vianocami sa spája veľa pesničiek. Naše, české, ale aj tie anglické, ktoré rádiá s obľubou hrávajú akonáhle sa začne Advent. Last Christmas, Driving Home for Christmas, So This Is Christmas, Do They Know It´s Christmas. A tak ďalej. Ja mám obzvlášť rád jednu – It´s Christmas, Baby Please Come Home. Spieva ju U2 a je to fakt vydarená skladba, ktorú si pred Vianocami tajne púšťam. Objavil som ju ešte v Dánsku, keď som sa – tešiac na Vianoce doma – prehrabával na youtube medzi vianočnými songami a narazil som na ňu.

Okrem pesničiek sú to aj filmy, ktoré pred sviatkami a počas nich telky dávajú a ľudia ich radi pozerajú, hoci ich videli už asi 83-krát. Mrázik, Popelka, Perinbaba. Ale aj tie zahraničné. Už keď som sa priznal k pesničke od U2, priznám sa aj k filmu – najradšej mám Love Actually. Hoci pri romantických filmoch zväčša neviem ako sa cítiť a tváriť, tento mám rád. Je to šikovne urobený britský film s viacerými predvianočnými príbehmi, šťastnými aj menej šťastnými. Ale asi to poznáte, takže vám to nebudem rozpisovať. Len poviem, že sa pri tom filme vždy usmievam a tiež mi vždy pripomenie ten horúci deň v Sydney, kedy som ho prvýkrát videl v kine. Boli Vianoce, bolo strašné teplo a v kine fičali Návrat kráľa a Love Actually. Tento rok sú tu opäť Vianoce, hic nie je a nie som v Sydney, ale Love Actually si určite pozriem zas.
Prajem vám krásne a požehnané Vianoce, moji drahí priatelia. Hlavne sa nestresujte a užívajte si pohodu. 🙂

 

Piatok 13.12. 2013
O piatku trinástom
Piatok trinásteho má medzi ľuďmi zlú povesť. Vraj sa vtedy dejú zlé veci. Pritrafí sa vám nešťastie, spadnete, ociká vás pes alebo vám niekto pre istotu buchne do auta. Ľudia si toto nešťastie na seba privolávajú sami, lebo z akéhosi poverčivého dôvodu si vsugerujú, že v tento deň sa dejú len zlé veci.

Jeden Rumun sa raz napríklad v piatok trinásteho rozhodol ostať doma. Vraj nepôjde do roboty, lebo tento deň je nešťastný a on nebude riskovať. Radšej však do tej roboty mal ísť. Svojou poverčivosťou totiž na seba sám privolal nešťastie v podobe osy, ktorá ho navštívila v jeho dome a doštípala ho tak nešťastne, že smoliar Rumun zomrel. Bol totiž alergický.

Keď vám teda niekto povie, že piatok trinásteho je zlý deň, neverte. Naopak, nalaďte sa na pozitívnu vlnu a povedzte si, že je to šťastný deň. Robím to tak už roky, odkedy ma kamoš Struho presvedčil, že to je vlastne dobrý deň. A naozaj, v piatok trinásteho sa mi stávajú veselé veci. A na cestách nie sú kolóny a ak aj sú, pri dobrej hudbe ich nevnímam. Večer idem von a zabavím sa. Veď je piatok. A tá trinástka je v podstate pekné číslo.

Neviem síce prečo sa stalo práve ono nešťastným, ale napríklad ani v lietadlách nemajú sedadlový rad číslo trinásť. A veľa ľudí v ten deň ani nelieta. Z poverčivosti. Má to však pozitívnu stránku – aspoň je v lietadlách viac miesta. Keď teda najbližšie budem niekam letieť na víkend, zvolím si mesiac s piatkom trinásteho. Na truc. Neznášam totiž masovky. A v tento deň sa človek v lietadle pohodlne natiahne a nezakopáva o ľudí. A to aj v trinástej rade, hoci má číslo štrnásť.

Pekný piatok trinásteho a Luckám všetko naj, priatelia! Hlavu hore a neserte do gatí len preto, že to aj tento mesiac tak vyšlo. 🙂

 

Piatok 6.12. 2013
O Mikulášovi
Na svätého Mikuláša neučí sa, neskúša sa, zvykli sme písať v tento deň na tabule na základnej škole. Ale aj na gympli. Hoci sme boli tínedžeri a hrali sa na dospelých, toto detské právo sme si každoročne uzurpovali a prosili učiteľov, aby nás neskúšali. So striedavým úspechom. Niektorí občas nevyhoveli.

Sviatok svätého Mikuláša vždy predstavoval predzvesť Vianoc. Ako deti sme dostali adventné kalendáre a vyjedali sme čokolády až do Štedrého dňa. Okrem toho sme dostávali darčeky v balíkoch. Najkrajšie boli samozrejme tie z raného destva. Červené sáčky zo zlatým pásom a v strede priehľadná kresba s Mikulášom na saniach. Dodnes máme doma jeden taký. V tých balíkoch bol čokoládový Mikuláš, nejaká tá sladkosť, arašidy a tiež banán a mandarínka. V 80.rokoch to bol nedostatkový tovar a toto exotické ovocie sme videli naozaj iba v decembri. Na Mikuláša a na Vianoce. A keď mali naši šťastie, z Tuzexu doniesli aj veľmi chutnú zahraničnú čokoládu. Niežeby tie naše československé neboli dobré, ale túto sme mali iba raz za rok a samozrejme sme si ju pamätali pre jej inú chuť.

Nie vždy sme však dostali len sladkosti. Nie vždy sme totiž boli len dobrí. Rodičia zvyknú strašiť deti, že ak budú zlé, dostanú od Mikuláša uhlie. My sme tomu neverili, až raz… Ako škôlkári sme raz s bratom boli v predvečer Mikuláša zlí ako čerti a tak sa naši rozhodli dať nám výchovnú lekciu. Na druhý deň večer sme síce dostali do čižiem balíky, ale nebola v nich žiadna sladkosť… V každom balíku bol iba kus uhlia a my ako decká sme uverili, že Mikuláš sa akýmsi zázračným spôsobom dozvedel o našej zlobe. Boli sme smutní, ale zároveň aj pokorní. V noci samozrejme Mikuláš zase prišiel. A nepriniesol uhlie. Brat ma uprostred noci zobudil, že poď sa pozrieť na chodbu. S baterkou v ruke sme ako partizáni vyliezli na chodbu a uvideli čižmy, pričom v každej bol plný mikulášsky balík. Ešte večer tam nič nebolo.
Bolo to ale radosti. A sladkostí. Škoda, že ten detský vek tak rýchlo uplynie. Človek si to obdobie ani nestihne začať vážiť a už je veľký.
Príjemného Mikuláša a pekný víkend prajem priatelia. A nerobte zlobu! 🙂

 

Piatok 22.11. 2013
O atentátoch
Dnes je presne polstoročie odvtedy, čo sa americký prezident John Fitzgerald Kennedy stal obeťou atentátu. Populárneho prezidenta, ktorého každý poznal (a pozná) pod skratkou JFK, zavraždili počas príjemnej piatkovej cesty po dallaských uliciach. Podľa vyšetrovacej správy to bol jeden strelec, ktorý záhadne vystrelil z troch smerov a starou puškou trafil prezidenta lepšie ako snajper vo Vietname. To už tak býva, významní politici majú veľa nepriateľov a keď niekto začne robiť opatrenia na viacerých frontoch, pohnevá si mnohých mocných v zákulisí. Na Jacka Kennedyho (ako ho Američania familiárne volali) mali ťažké srdce naftoví magnáti, mafiáni, zbrojári, komunisti, Ku Klux Klan… Proste ich bolo veľa a L.H. Oswald sa stal synonymom slova stooge, ktorý to potom všetko schytal. A schytal to aj od Jacka Rubyho, dokonca až tak, že to neprežil.

Po JFK-ovi nazvali letisko, školy, ulice, námestia, bulváre… Dnes sa na neho spomína ako na jedného z najlepších prezidentov USA vôbec. Mal rovnaký osud ako ďalší megapopulárny prezident – Abraham Lincoln, ktorého južanský extrémista John Wilkes Booth zabil takmer sto rokov predtým. Na prezidentov Garfielda a McKinleyho si pamätá málokto, neboli takí slávni, ale tiež zomreli rukou vraha. V oboch prípadoch vraždili šialenci. Samozrejme, od tých čias sa ochranka prezidenta zlepšila (najmä od smrti JFK), takže takého Reagana už nezabili, hoci po ňom strieľali.

Smrti rukou vraha sa však nevyhol mladší brat JFK-a, Robert. Bobbyho Kennedyho (aj pre neho mali Američania familárne meno) zabili v Los Angeles počas jeho prezidentskej kampane. Otázne je, kto. Vrah bol samozrejme jasný, ale na koho pokyn konal, to už nie. V každom prípade sa Bobby nikdy nestal prezidentom, stal sa ním Richard Nixon. Ktovie, aká by bola Amerika – a aký by bol svet – keby v tom júni 1968 Robert Francis Kennedy prežil atentát a keby sa v novembri stal 37. prezidentom USA. Alebo keby Johna nezavraždili a bol by prezidentom dlhšie.To už je ale iba teoretická úvaha, v každom prípade sa títo dvaja mocní bratia dodnes zaraďujú medzi naj osobnosti amerických dejín.

P.S. stooge (angl.) – člen podriadený silnejšiemu v partii; pritakávač, ten čo je obetovaný, resp. vystavuje sa za nepríjemnostiam za iných

 

Piatok 15.11. 2013
O počasí
V Anglicku hovoria, že najlepšou témou na „rubbish talk“ je počasie. Pretože tam je to večná téma a dá sa o nej hovoriť s kýmkoľvek bez toho, aby ste mali rovnaké záujmy, profesiu, pohlavie, politické presvedčenie alebo náboženstvo. Aj moslim s hinduistom sa v Londýne zhodnú na tom, že zase prší a zase fúka a je úplne jedno či je koniec januára alebo začiatok augusta. A dá sa o tom hovoriť kdekoľvek, či už ste na trhovisku v Camden Town, čakáte na výťah v City, ste na cigarete pred pubom na Regent Street alebo stojíte v rade na obed v McDonalds. A keďže v Anglicku prší aj tristo dní v roku, stále je o čom a stále je na čo frflať. A keď náhodou vyjde slnko, môžu ľudia frflať na to, že akých je zrazu na skapanie 19 stupňov.

Téma počasia je však živá v každej kultúre, dokonca aj v tej našej. Tiež v lete nadávame na teplo (a keď zaprší, tak na dážď) a v zime na sneh (a potom nadávame na oteplenie, lebo sneh sa topí). Ale lúče slnka na jar potešia každého, aj ironického Angličana, ufrflaného Slováka či namysleného Švajčiara. Teraz na jeseň však žiadnu jar nemáme, to by sme museli byť Austrálčania. Tam je teraz napríklad teplo, viem si predstaviť tie zástupy ľudí na Bondi či Tamarrama Beach v Sydney. Závidíme im asi všetci, keďže my v novembri mokneme, prefukuje nás vietor a ešte k tomu nám život sťažujú depresívne večerné správy a konšpirujúci šarlatáni kaziaci výročie nežnej revolúcie. To výročie máme v nedeľu a zase si raz pripomenieme, ako ľudia stáli v mraze na námestiach a dožadovali sa slobody. Vybojovali si ju aj napriek zlému počasiu, aby tak o 24 rokov mohli opäť nadávať na všetko, vrátane počasia. Ten symbol 17. Novembra však ostane silný stále, pripomína totiž nádej, ľudskú odvahu a nekonečnú (a prirodzenú) túžbu človeka po slobode. Nech si šarlatáni hovoria čo chcú.

P.S. O Novemberi ´89 som písal aj tu 🙂

 

Piatok 8.11. 2013
O skratkách
Konečne piatok, poviete si. Mám ho rád, veď napokon som piatkové decko. V anglicky hovoriacich krajinách sa dobrému piatkovému pocitu povie v skratke TGIF (Thanks God it´s Friday, teda Vďakabohu, je piatok). Nečudo, tamtí majú skratky asi na všetko. Na smiech (LOL, LMFAO, ROF), na pozdrav (C U), na orálny sex (BJ), na priateľstvo (BFF), na výraz údivu (OMG, WTF) a dokonca aj na zemepisné oblasti (CEE). Potom celá komunikácia – hlavne na webe – vyznieva celkom zaujímavo. Vlastne vyznieva dementne ako mix všemožných skratiek, ktoré pripomínajú komunikáciu človeka jaskynného o love pravekých bažantov, a nie sofistikovanú angličtinu, ktorou hovorí aj anglická kráľovná. Príklad: Stalo sa ti niečo smiešne? LOL!; A čo si mu za to dala? BJ?! WTF??; S kým prídeš na párty? OMG,s BFF? …a tak ďalej. Vtipné, že?

A čo je ešte vtipnejšie, tieto skratky nepoužívajú len „sprostí Američania“ (typické slovné spojenie používané mnohými mudrcmi okolo nás), ale aj „múdri“ Slováci, či Európania všeobecne. Najmä na FB (ďalšia skratka, jestli se nemýlim) sa mnohí moderní ľudia pretekajú, kto dá viac LOL-ov či LMFAO-ov, teda hlasných smiechov či odrehotaní si svojich sku.vených rití. Ale taký je náš svet, ľuďom sa nechce písať a gramatika ich trápi asi ako Alžírčana ľadový hokej. Skratky sú proste dobrou pomôckou. Nebudem pokrytec, niektoré používam aj ja, veď nebudem písať „ V poriadku“, keď môžem napísať „OK“. Tie LOL-y mi však nesedia. Takže toľko môj malý postreh.

Nuž teda, keď už je dnes – chvalabohu – ten piatok, prajem vám pekný víkend a dobrú zábavu. Niektorí sa určite zoskratkujete (t.j. opijete tak,že budete hovoriť už len v náznakoch), iní sa možno len decentne zabavíte a dobre si pokecáte v kruhu priateľov, resp. budete doma zavretí so svojím domovým partnerom (t.j. frajerkou, frajerom, manželom, manželkou, milenkou atď).
C U, moji BFFs! 😀

 

Piatok 25.10. 2013
O cestovaní
Radi cestujete? Asi hej, aspoň väčšina z vás. Aj ja rád cestujem. Teraz sa napríklad zase dá ísť do Egypta, hoci sú tam nepokoje, keďže tam bujaro oslavovali víťazný prvý deň prehratej jomkipurskej vojny a zase tak obnovili násilie, ktoré sa začalo už v lete. Hoci mnohí varovne dvíhajú prst, Slovač sa nebojí a využíva služby cestovných kancelárií, ktoré tvrdia, že Egypt je v poho a že sa vám tam okrem faraónovej pomsty nič nestane. Napríklad vás tam nezasiahne žiadna krvavá demonštrácia. A ľudia týmto kanceláriam veria, veď prečo nie. Veď to s nami myslia dobre, hovoria si. Samozrejme, za tie peniaze to každý myslí dobre a nikto z nich nechce skrachovať (čo je inak národný šport slovenských cestoviek). Takže hurá do Egypta, nič sa im tam predsa nemôže stať.
Jedine že hej.

Najlepšie je cestovať po svete bez služieb týchto kancelárií. Je to lacnejšie, autentickejšie, zaujímavejšie, dobrodružnejšie a nemusíte sa na nikoho viazať či dať sa klamať. Idete si sami. Tá vec, ktorá sa volá internet, je v tomto dosť nápomocná. Lety, vlaky, busy, ubytovania, trasy, reštaurácie, atrakcie… toto všetko vám internet povie sám. Stačí vedieť trochu po anglicky. Osobne som bol s cestovkou raz pred rokmi v Dalmácií a po skúsenosti s dôležitými delegátkami a prvou penzijnou v autobuse som si povedal, že mi to stačilo na ďalších stodesať rokov. Chodím teda sám, lepšie povedané chodíme. Je to tak lepšie pre vyššie uvedené príčiny a človek sa tak za dobrý peniaz dostane na miesta, o ktorých sa mu ani nesnívalo a ktoré vám cestovka veľkoryso a exkluzívne ponúkne za 89 999.99 evri bez DPH.

Uvedomujem si, že nie všetci vedia jazyk a nie všetci si tak vedia toto vybaviť, ale práve to je motivácia, prečo sa ho učiť. Dohovoríte sa, nestratíte sa, a keď ovládate aspoň pár fráz v jazyku tej-ktorej krajiny, tak ste v pohode. Ani v Španielsku som sa nestratil, keď ľudia okolo mňa nevedeli po anglicky. Ani v Portugalsku, rozumeli dokonca mojej španielčine. Aj v iných krajinách som prežil. Musím sa priznať, že som ešte nebol v Ázii, ale aj tam raz pôjdem. Prestup na letisku v Kuala Lumpur sa totiž neráta. A nebudem nato potrebovať žiadnu cestovku, do Vietnamu, Laosu, Kambodže či Thajska sa dostanem aj bez nej. Do Egypta ale nepôjdem, ten ma neláka a arabskú Afriku som už zažil v štýlovom Maroku. Bez Rusákov, bez plnej pláže a bez faraónovej pomsty.
Pekný víkend a zas o týždeň!

 

Piatok 18.10 2013
O futbale
Tak sme to tento týždeň konečne ukončili. Myslím tú kvalifikáciu na majstrovstvá sveta. Keď sa vlani začínala, ľudia boli plní optimizmu, lebo vraj máme hrateľnú (akože ľahkú) skupinu a naši urobia to, čo sa im podarilo v kvalifikácii na MS 2010 (teda že postúpia). Niektorí kritici síce varovne dvíhali prst, že mančaft, ktorý nevie dávať góly, nemôže ani vyhrať a teda postúpiť, ale ostatným sa Grécko a Bosna nezdali ako ťažkí súperi. V prvom prípade aj mali pravdu, ale v druhom nie. Viem, že na prvý pohľad to znie obrátene, vysvetlím. S Grékmi sme síce prehrali oba zápasy, kým s Bosnou sme jeden vyhrali, ale práve Gréci boli tým ľahším súperom – čo nakoniec dokazuje fakt, že skončili druhí za Bosnou. S Grékmi sme sa totiž porazili sami aj bez ich snahy, najprv keď sme im v Bratislave blahosklonne dovolili premeniť jedinú šancu, a potom v Aténach, keď Mucha mal asi výčitky svedomia voči Sewerynovi Gancarczykovi z roku 2009 a rozhodol sa aj on pomôcť niekomu vlastným gólom k postupu (Gancarczyk je ten slávny Poliak, ktorý nám vystrieľal postup do Afriky). No a pokiaľ ide o Bosnu, tá svoj vyhratý zápas proti nám vyhrala zaslúžene. A zaslúžene aj postúpila do Brazílie, myslím, že mnohí sme to Bosniakom dopriali.

Naši skončili síce tretí, čo nie je zlé miesto, ale v porovnaní s ostanými tretími mančaftami mali žalostne málo bodov a málo strelených gólov na konte. Ešte aj naši južní susedia, ktorým Holanďania spravili osmičku (nie na bickyli), mali viac bodov. Chvalabohu, že je po tejto zbabranej kvalifikácii, okrem dvojzápasu s Bosnou sa na ňu nedalo pozerať. O pár mesiacov nás zase vyžrebujú do nejakej skupiny a budeme hrať o Euro. A ako povedal slepý, uvidíme. Možno predsa len s novým koučom Hamšík a spol. zaberú a začnú aj dávať góly. Tak ako v Lotyšsku. Len potom netreba prestať hrať a bude to v porádečku.

 

Piatok 11.10. 2013
O výročiach a návratoch
Výročia a veľké návraty sú témy, ktoré médiá milujú a ja si ich tiež často všímam. Dnes sú to napríklad už dva roky, odkedy sa Rišo s Mikim rozhodli položiť Ivetinu vládu a vrátiť nás do náruče nášho milovaného führ… pardón… premiéra Roberta. Robovi sa tak podaril veľký návrat, o akom svojho času (t.j. po 98-om) sníval aj sám veľký Mufti, ktorý dvakrát neúspešne kandidoval na prezidenta hlavy štátu. Najprv mu to prekazil cestovateľ Rudi a potom aj starý ujo Ivan v pretekárskej kombinéze. A už keď sme pri Muftim, nedávno boli noviny plné článkov o 15.výročí volieb v roku 1998, kedy ľudia hromadne zakývali Muftimu na rozlúčku a on im na oplátku zakýval a ešte aj zaspieval z obrazovky servilnej STV.

To boli časy! Mufti odišiel, prišiel Miki, odišiel Ivan L., ale ten sa potom aj slávnostne vrátil z dovolenky v Južnej Afrike a dnes je počestným podnikateľom… Aj starý ujo Ivan sa vrátil vo veľkom štýle – najskôr síce musel odísť z kresla šéfa parlamentu, ale po pár rokoch a hádkach s Muftim sa dostal cez svojho exšéfa do Grasalkovičovho paláca a teraz tam silno prezidentuje aj so svojim osobným trubačom. Samotný Mufti sa síce medzitým dostal ešte raz do koalície, ale veľa vody tam už nenamútil, kruto mu totiž diktoval Robert.

Výročie mali aj Američania, ktorí si pripomenuli dvadsať rokov od akcie „Blackhawk Down“ v Somálsku, kedy im miestni partizáni zostrelili dva vrtuľníky typu Čierny jastrab a zabili 19 vojakov. Američania síce v tej bitke zabili asi 50-krát toľko somálskych „militias“, ale napokon museli z krajiny odísť bez výsledku. Výročie teraz oslávili naozaj štýlovo – takmer na deň presne po 20 rokoch poslali do Somálska komando, aby zajalo vedúceho al-Šabalábu, ale ten práve nebol doma a tak si vojaci aspoň zastrieľali s jeho osobnou strážou. Po tejto výmene čestných sálv, v ktorej boli Amíci presnejší ako ich sandáloví protivníci s kalašnikovmi, sa muselo komando vrátiť odkiaľ prišlo, keďže vedúci sa niekde trtošil a nemohol tak odísť na výlet do Ameriky. Tentoraz ale z Američanov nikto nezomrel, kým z vedúceho osobnej stráže viacero makačov zatrepalo krpcami… pardon, sandálmi… a odišlo strážiť do večných lovíšť nebohého warlorda Muhammada Farraha Aidida (toho z 93-eho).

Hm… Na iné výročie či návrat si už teraz nespomeniem, takže nateraz toľko a pápá ďalší piatok!

 

 

Teória veľkého tresku – ako si „nerds“ nemôžu nájsť normálne ženy
06/08/2013
Už roky sledujem americký seriál The Big Bang Theory (Teória veľkého tresku). Začal som s tým ešte počas štúdií v Dánsku, tip mi dali spolužiaci a v tom čase sa seriál aj rozbiehal. Prvé tri série boli fantastické. Potom som začal pozerávať aj ďalšie dobré veci ako Californication či How I Met Your Mother a na nejaký čas som od Sheldona a spol. odišiel. Ale potom som sa vrátil – a zažil som sklamanie.

Seriál sa odohráva okolo štvorice úžasných típkov, ktorých v angličtine nazývajú „nerds“. V slovenčine nato ani nie je ekvivalent, ale sú to proste ľudia uväznení vo svojom svete vedy, IT, komiksov, sci-fi/fantasy seriálov a filmov, ktorí okrem všetkých fyzikálnch zákonov a poučiek ovládajú do detailu aj všetkých superhrdinov a postavy z daného žánru kinematogarfie. Sú svojím spôsobom večnými chlapcami a to je na nich to sympatické. Pretože všetci chlapi túžia navždy ostať aspoň trochu chlapcami a zachovať si tak do života úsmev a optimizmus. Ako aj ja. A určite nielen ja.

Štvorica Leonard, Sheldon, Howard a Rajesh žije týmto sčasti chlapčenským životom aj v dospelosti. Sú to uznavaní fyzici (a inžinieri), ale po večeroch majú svoju zábavu (väčšinou doma) a svoj svet. A tiež svoje fyzické indispozície, alergie a fóbie. Leonard je z nich najbližšie k bežnému svetu, Sheldon je úplne mimo a tým vyvoláva búrky smiechu (veľakrát jednoducho preto, lebo on odpovedá PRESNE na danú otázku a empatia či sarkazmus mu nič nehovoria), Howard je sympatický úchyl so smiešnym outfitom a Rajesh je roztomilý Ind, ktorý nevie hovoriť so ženami, ale keď si vypije, je až otravný. Skrátka famózna štvorica, ktorá ma v prvých troch sériach dostávala do kolien, pretože som sa v nich sčasti videl – nie preto, že by som ovládal fyziku či matiku (z matiky som bol vždy tupý ako bedňa gitu – viď štyrec v maturitnom – a z fyziky ma okrem astronómie nezaujímalo nič), ale tiež mám rád sci-fi a fantasy a ich hlášky a hry zahŕňajúce Star Trek, Hviezdne vojny či Pána prsteňov ma úžasne bavili. A bavili ma celkovo oni, chalani žijúci si svojim životom, a hoci opovrhovaní masou okolo nich, divák im proste vždy držal palce.

Ale potom to producenti pokazili. Od štvrtej série chalanom sekunduje ženská partia. Zgrupuje sa okolo Penny, ktorá hrá v seriáli od začiatku a je to roztomilá, hoci trochu prihlúpla, blondínka spájajúca túto špecifickú štvoricu s reálnym svetom. Leonardovi sa páči a je medzi nimi akási romanca, Leonard ako “nerd” to však vždy pokazí a ona zas nie je zrovna ženou silných mravov. Ako jedinú ženu v seriáli som si ju však obľúbil, lebo vyvolávala neskutočné interakcie medzi sebou a štvoricou „nerdov“. Potom ale tvorcovia pridali Bernadette a Amy. Bernadette je upišťaná krpatá harpia, ktorú si chudák Howard zoberie za ženu a odvtedy je pod papučou a jediným benefitom je pre neho sex, ktorý mu bol predtým odopieraný. Amy je zas nepodarená ženská verzia Sheldona, pôsobí nedôveryhodne a otravne, až brzdí Sheldonovu postavu a tá stráca svoj úžasný charakter mizantropa, génia a egoistu v jednej osobe. Pánboh zaplať za niektoré svetlé momenty, kedy otravnú Amy „zabije“ nejakou dobrou hláškou či činom. Leonard sa zas po on-off vzťahe s Penny s ňou dá zas dokopy a oni pôsobia ako najlepšia dvojka. Ale iba kvôli zvyku. A Raj? Chudák si na konci 6. série nájde sociopatku Lucy, ktorá nie je ani pekná a ani normálna a nakoniec ho aj opustí (Lucy má byť asi „ženským“ Rajom, ale to tvorcom zjavne nevyšlo).

Takže poučenie z tohto (predtým) skvelého seriálu znie – ak ste „nerd“ (a takých je na svete viac než dosť), radšej si ani nehľadajte ženy, lebo skončíte za:
a) s uvrešťano-upišťaným malým generálom, ktorý vás ubije pod svoju papuču a udusí vašu osobnosť
b) s obtlstlou otravnou fanatičkou do vedy, ktorá sa naučila holiť si isté partie až po 25-ke
c) so sociopatkou, ktorá nedokáže chodiť medzi ľudí, v kuse vám bude zdrhať cez záchodové okno a bude odmietať vašich priateľov
d) s jednoduchou promiskuitnou blondínkou, ktorá je síce pekná a vtipná, ale pretiahla ju polovica Nebrasky a aglomerácie Los Angeles, a pred vami mala len chlapcov s IQ záchodovej dosky na rumunskom parkovisku.

Summa sumárum: „Nerdi“ v reálnom živote po vzhliadnutí posledných sérií zrejme radšej ostanú naozaj len chlapmi chodiacimi v teplákoch do komiksových obchodov a budú sa naďalej vyhýbať ženám, aby aj oni raz náhodou nestretli svoju Bernadette, Amy či Lucy. Alebo budú dookola pozerať len prvé tri série. V každom prípade je nefér, že by mali skončiť s takými ženami ako tieto len preto, že sú “nerds”. Majú aj na lepšie.