(Lúzerská) Jeseň v Senci (2002)

Letisko Schwechat, Rakúsko, štvrtok 26.9. 2002, 9:50
Na pristávacej dráhe hlavného rakúskeho letiska roluje lietadlo nemeckej spoločnosti Lufthansa. Práve priletelo z Frankfurtu nad Mohanom a sedí v ňom enkláva slovenských študentov vracajúcich sa z letného pobytu v Spojených štátoch amerických.
“A sme doma,” zahlási Dávid pozerajúc sa na letiskovú budovu a kamarát Dexter mu smutným pohľadom prisvedčí. Adam len nemo pozerá a tiež nie je nadšený.
“Zas doma.”
“Doriti, hneď by som sa vrátil.”
“Coolové Miami a tak…”
O chvíľu vsetci traja kráčajú k výdaju batožín a aspoň sa smejú na hláškach Poliaka Wojteka, s ktorým pracovali v Severnej Karolíne predtým, ako odišli na dovolenku na Miami Beach na Floride. Z pásov si naložia na chrbát veľké batohy a idú do čakacej haly, kde ich čakajú rodičia. Ako prvého si Dávid všimne otca, ktorý mu kýva. A kto je ten dlhovlasý chalan vedľa neho, pýta sa sám seba. Veď je to brácho Maťo. S Adamom pozerajú prekvapene na seba, keď nespoznávajú vlastného brata. Po zvítaní sa náhle rozlúčia s Dexterom, ktorý už ide preč so svojou famíliou.
O desať minút sedia vo Focuse a idú smerom k hraniciam. Opät domov na Slovensko, do rodného Senca.

 

Senec, sobota 5.10. 2002, 19:40
“Marek, pohni, ideme!”
Dávid volá na Mareka stojac u neho na dvore. V ruke má tašku so šampanským a vínom. Stojí na tmavom dvore a fajčí cigaretu. Spoločnost mu robí Tomáš, prezývaný Oskar.
“Ako sa máš, čo nového? Ako sa cítiš doma?” pýta sa Oskar Dávida, ktorý sa tvári nejak kyslo.
“Tak nijako, kámo,” posťažuje si Dávid a odklepne popol z cigarety.
“Čo, prečo? Čo je zlé?”
“Toto, že som sa vôbec dotrepal domov. Cítim sa akýsi rozťahaný. Doma chodím ako mátoha a vôbec sa necítim v pohode. Akoby som hľadal sám seba a nevedel sa nájsť,” vysvetľuje rozladene Dávid a Oskar prikyvuje.
“Hej, všimol som si to na tebe. Si úplne bez nálady, odkedy si doma.”
Chvíľu je ticho a o chvíľu sa zas ozve Dávid.
“Vieš, tam bolo fajn. Mal som auto, pohodu, aj frajerku povedzme. Prídem ale domov a nemám nič. Ani auto, ani frajerku, ani náladu, len nudu. Zas som lúzer ako predtým…”
Zrazu sa otvoria dvere a vyjde Marek.
“Konečne, ty šašo. Ideme.”
Idú na narodeninovú párty k Ďoďovi, oslavovať tam má aj Peťo.
“Takze aj sám veľký Pričom tam bude?”
“Ročník 1977, móda predbehla dobu, muži si ho vážia, ženy ho milujú…” povie Marek klasickú hlášku, ktorá už nejaký čas koluje po partii.

Obchádzajú kostol a mieria na Pezinskú, kde Ďoďo býva.
“Bude tam aj Mišela?” spýta sa zrazu Dávid, ktorý ju ešte poriadne od návratu nevidel.
“To je pánska jazda, ty šašo,” odpovie mu Marek.
“Fuck. No čo uz, aspoň si vypijeme.”
“Hej, lebo žiadne baby nemáme.”
“A pritom Marek je najkrajší chlapec v Senci…”
“Baby sú slepé, nevedia oceniť kvalitu, vláčia sa s bárským a na nás serú.”
“Ale prečo? Zamyslime sa nad tým,” povie Oskar.
“Ale ty drž hubu, ty šašo, oni nás chcú,” zastaví ho Marek.
“To si len namýšľame, sme len banda lúzerov,” hlesne potichu Dávid.
“Ty buď ticho, ty si mimo, odkedy si doma.”
“Hej, čo uz, fuck…”
U Ďoďa sa zíde takmer celé partia. Ďalší parťák Maroš, okrem oslávencov sú tam aj Johny, Kulovci, Ďuri a tak ďalej. Dávid sa zvíta s Ďoďom, s ktorým sa od návratu ešte nestretol.
“Hej, a kde je Čalupka?”
“Ostal doma, vraj sa necíti dobre.”
“To je šašo, brzda,” krúti hlavou Marek.
Pije sa, rozpráva, fajčí vonku a počúva rádio. Inak vládne pohoda, ktorú narúša prudká výmena názorov o Slovákoch, Maďaroch, Európanoch… Potom sa ide po polnoci domov. Klasická cigareta na cestu a rozlúčka.
“Tak zajtra večer na kopci…”
“Čaute.”

 

Senec, krčmička Country, nedeľa 13.10. 2002, 19:55
“Čo piješ zas tak pomaly, ty šašo, si na práškoch?”pozerá sa Marek na Dávida, ktorý má ešte stále polovicu piva, kým ostatní uz objednávajú druhé kolo.
“Jemu ide všetko pomalšie, že haver,” smeje sa Pista a buchne ho po pleci.
“Len sa neposerte.”
“Kde je inak Pričom?” pýta sa Maros.
“Išiel odprevadiť Mišelu a príde.”
“Aha, najprv povinnosti?”
“Však aj Johny išiel s Barborkou.”
“What the fuck…” ozve sa zrazu. Prichádza Johny, o ktorom je práve reč. Aj on bol v lete v Amerike, ale na rozdiel na Dávida a ostatných má frajerku a chalani ho nepočítajú medzi lúzerov.
“Šapula, hneď otoč jedno pivo,” vraví Maroš a ukazuje smerom k výčapu, aby priniesol viac pív.
“Tak čo, kopol si domov Bramborku?” pýta sa Marek.
“Hej, a ešte som došiel na jedno,” vraví rozvážnym hlasom Johny a z vrecka vyťahuje cigarety. “Konečne si zapálim.”
“Prečo, pred ňou nefajčíš?” pýta sa Maroš a Johny krúti hlavou.
“A kde sme, v Manhattane?”
“Vždy som vám vravel, ze najlepšie je byť slobodný a bez záväzkov. Aj keď je to niekedy nuda,”vraví zrazu Dávid, ale po chvíli dodá: “Síce je to jedno, oni nás aj tak nechcú.”
“Ale drž hubu, mňa s Marošom chcú, lebo sme najkrajší chlapci v Senci,” vraví suverénne Marek a Maroš dodáva: “Oni nás este budú prosiť.”
“Oni sa na nás akurát tak vyserú…” povie Dávid cez poloprivreté pery, keď si zapaľuje marlborku.
“Kámo, čo si taký pesimista?” pýta sa Oskar.
“Ja som realista.”
“Ale hovno, s prepáčením, ty si stále neveríš alebo čo,” oponuje Oskar.
“Hovno si neverím, ak nemáš napríklad lowe, všetky na teba serú. A tieto ostatné nám pred nosom rozkradli ostatní a my si môzeme vieš čo…”
“Ale prečo, to sa opýtaj, kámo.”
“Lebo sme si asi presrali šancu. Lebo sme lúzeri. Keď som pred dvoma rokmi došiel z Ameriky, všetko bolo inak. Boli aj šance, ale už ani neviem prečo vlastne nič nebolo…”
“Ale vieš, kámo, len ty nikdy nepovieš všetko.”
“Áno, veľa vecí si nechávam pre seba. Nepotrebujem to vykecávať, viem to v sebe zabiť aj sám.”
“Nevrav mi, že by si sa nechcel vyrozprávať,” neverí Oskar.
“Už len tebe,” smeje sa Marek.
“Ty sa nesmej, tiež neberieš nič vázne a smeješ sa jak blbeček,”osopí sa na neho Oskar.
“Čo neberiem…”
“Držte hubu,” duchaplne im povie Dávid a odpije si z piva.
Konverzácia na túto tému končí a Dávid sa po jednom pive dvíha a ide domov.
“Vraj najkrajší chlapci v Senci,” smeje sa. “Všetci sme tu lúzeri. Ak budeme takto sedieť celý čas v Country medzi starými fotrovcami a skrachovancami, tak nenájdeme nič.”
“A čo chceš íst na zasratú didžinu?” pýta sa Maroš.
“Nehovorím o didžine. Tam chodia len cundry…”

 

Senec, Slnečné jazerá, piatok 25.10. 2002, 20:45
“Tak rozprávaj o Amerike,” vyzve Laco Dávida.
Sedia na jazerách v tme a závetrí na akejsi lavičke a pijú Oskarove víno. Sedí tam aj Miro a čakajú Mareka, ktorý má prísť z Country.
“Čo budem… Už je to lepšie,” zasmeje sa Dávid.
“Poľka ta už prešla?” zaujíma sa Oskar.
“Uz som sa spamätal.”
“Povedz nám o nej.”
“Čo? Mala 24, teda staršia odo mňa. Ale o to lepšia. Ženy sú asi ako víno – čím staršie, tým lepsie. Samozrejme po istú hranicu,” pousmeje sa Dávid. “Takéto baby už vedia, čo chcú a majú čosi za sebou. Nie ako nejaké žaby, čo ti budú vyvolávať a ak sa jej neozveš, začne ti vyčítať, ze si jej nevolal, že ju nemáš rád a podobné blbosti. Nechápu, že máš dôvod. Rozumiete, nie?”
Chalani mlčky prikývnu.
“Ide len o to, že obaja sme vedeli, o čo ide. Ona pracovala, ja som pracoval, takže bolo jasné, ze nemôzeme byť stále spolu. Keď sme mali voľno, zobral som auto a išli sme von. Ako dvaja dospelí ľudia.”
“Jasné,” skonštatuje Laco.
“A to mi chýba,” pokračuje Dávid. ´Tu som doma zas som padol do tých vzťahov, z ktorých som v júni tak rád odchádzal. Mal som vtedy všetko akési dopletené a zrazu som zistil, že mi to lezie na nervy. Myslel som, ze tie štyri mesiace to vyriešia, ale kdeže. Z malého Senca len tak nevypadneš. Preto mi Amerika a tí ľudia chýbajú…´
“A ešte aj baby tu na nás serú,” dopovie Laco.
“Veď tu ani žiadne nie sú,” zahlási Dávid.
“Čo by neboli?” ozve sa Oskar. “A čo tá tvoja volejbalistka? Ty nikdy nič nepovieš celé.”
“O tom sme sa už bavili minule. Nechce ma.”
“Proste na to serte,” ozve sa vecne Laco. “Sme lúzeri a tak to ostane,” zasmeje sa násilným smiechom a odpije si z vína.
“In vino veritas.”
Nakoniec sa všetci opijú. Príde ešte Marek, ktorý je pripitý z piva a z vína sa už len dorazí. Potom sa rozhodnú ísť ešte za chalanmi do Country a vyrazia krížom cez celý Senec. Po ceste Oskar zavolá spomínanej volejbalistke a vykecáva s ňou, potom dá telefón aj Dávidovi. Po ceste stále odpíjajú z vína a do Country dorazia práve vo chvíli, keď sa ostatní dvíhajú od stola. A tak idú naspäť, všetci značne podgurážení a smejú sa na Dávidovi a Marekovi, ktorí sú asi najviac ´chytení´.
“Ty si ožratý, Sonny,” smeje sa Marek opierajúc o plot a Dávid len mlčky pozerá a usmieva sa.

22.30
“Ty vole, ja som v riti…”
Marek a Dávid sedia na lavičke na prázdnej Lichnerke a snazia sa vytriezvieť.
“Posraté Oskarove víno, uz ten grc viac nedám do úst.”
“Elixír hnusný…”
Zavolá im Kamil, ktorý je na parkovisku za Odematom a chalani sa za ním vydajú neistým krokom. V tme si s Kamilom zapália, ale obom príde zle. Dávid zahodí cigu, náhle sa rozlúči a ide domov. Ľahne na gauč, pustí si CDčko Enya a upadne do ťažkých snov.

 

Senec, Kamilov ples, sobota 16.11. 2002, 22:15
“Hen na Maroša a Mareka,” zakričí pobavene Dávid a všetci sa pozrú na parket, kde Maroš a Marek predvádzajú akýsi break-dance, ktorý vymysleli na Pištovej chate minulý týždeň. O chvíľu sa k nim pripojí aj Pajo a ľudia tlieskajú, smejú sa.
“To sú ďábli, my sme sa ti na chate smiali jak kone,”vraví Pišta.
Kamilov ples sa koná každoročne v novembri a partia ho obľubuje, rovnako ako aj ostatné. Pri stole sedia aj Maťo s Jankou, Pištova Janka, Štefan s Máriou, Pričom s Mišelou, Ďuri s Petrou a tak ďalej. Hneď pri vedľajšom stole sedí druhá čast partie – Maroš, Marek, Dávid, Adam, Johny (teraz bez Barborky), Pajo atď. Uz je po večeri, popíjajú a rozprávajú sa.
“Dáme bechera?” prehodí Maroš do pléna.
“Mňa si prehovoril na prvýkrát,” odpovie Marek a švihácky ukáže ukazovákom na Maroša.
“Šapula, aj mňa,” povie Dávid a už si to všetci traja sinú do baru, kým Adam a Johny sa rozprávajú a popíjajú pri stole. Dobehne aj Maťo.
“Aramisi, ideš aj ty?”
“Jasné ty lófas, nabudúce mi aspoň povedzte.”
“Veď tu más čaju, tak sme nechceli robiť problémy, chápeš,” zasmeje sa Dávid.
Prídu k baru, kde obsluhuje Martin.
“Sevas Kula, pozdraví Maroš a dodá: Š-š-š-štyrikrát bechera…”
“Dobre, ty d-d-d-debilko,” zasmeje sa Martin.
“Berieš kolo? Tak potom pre mňa d-d-d-double,” vraví so smiechom Marek Marošovi.
Maroš sa naňho pozrie a s hranou vážnosťou mu hovorí: “Ty čus ty b-b-b-b-blbeček…”
“Len sa neposer.”
Kopnú bechera do seba.
“…ááá, rezeš,” zahlási Maroš.
“Ty trtko, čo nevies piť?”
“Drž hubu, ešte skončím jak vlani s Dávidom. Na plote.”
Dávid sa rozosmeje.
“Najlepšie na tom bolo, ze všetko zvalili na Vlada, ktorý si nič nepamätal.”
“Ale nebol dobrý gazda, lebo nedoniesol domov všetko, niečo šupol uz pri dome záhradkárov.”
You got it!” zahrmí zrazu vedľa nich Johny a kymáca sa.
“Fuck. Dnes je bez Barborky a hen jak to roztočil,” pozerá na neho Dávid a ostatní sa pridávajú.
“Johny Boy dnes dopadne, haha.”
“Poďte radsej na cigu, vy lúzeri.”

01:40
“Kde v prdeli je ten Jano?”
Maroš s Peťom obiehajú ľudí a hľadajú Johnyho.
“Ešte pred chvíľou sedel v bare a zmizol ako gáfor.”
“Haha, natrtkal sa jak doga a zmizol z očí,” smeje sa Marek.
Johnyho však naozaj niet. Kým ostatní sa bavia a tancujú, Johny zrejme niekde blúdi a snaží sa vytriezvieť. Chalani ešte vyjdú von na cigu a čerstvý vzduch, je s nimi aj Štefan, ktorý je zjavne v dobrej nálade.
“Kurnik, spotil som sa jak čurino,” dychčí Maroš a utiera si pot z čela po dobrom kole tancov a Štefan sa schuti smeje.
“Tučkovia,” smeje sa im aj Maťo, keď pozrie aj na Mareka.
“Drž hubu, vieš ako nás baby žerú?”
“Jasné, dvaja najkrajší vtáci v Senci…”

 

Vinotéka Merlot, nedeľa 17.11. 2002, 15:15
“Jano nakoniec dosiel domov a nič si nepamätal. Peťo ho našiel doma sedieť na schodoch a volal Kulovi, nech ho uz nehľadá,” hovorí Maroš o skončení včerajšieho hľadania.
“No hej, veď sme ho s Martinom hľadali po celom školáku,” vraví nato Dávid.
Sedia na káve, Maroš, Dávid a Marek. Vonku je príjemné počasie, stred novembra prekvapil teplom. Sedia blízko okna a pozerajú von, kde sem-tam prejde pekná baba.
“Hen, pozrite sa na tú, ako sa nesie…”
“Mhm, o tej sa tuším hovorí dvadsatštvorka, nie?”
“Len škoda, ze také patria iným…”
“Škoda tých z Chorvátska,” spomenie si smutne Maroš.
“Hm, keby ste ich nestretli posledný deň…” povie Dávid, ktorý už pozná historky z letnej dovolenky. “Aj tak je najlepsí Oskar so svojím figovníkom,” dodá a chalani sa rozosmejú.
“Tak to hej.”
Takto sedia do pol piatej a idú domov. Večer sa stretnú na kopci, po ktorom sa celá partia vyberie do Country, kde sedia vonku. Je teplo, pijú pivo. Maroš, Marek, Dávid, Maťo s Jankou, Pišta s Jankou, Ďoďo s Gabikou, Pričom s Miselou…
“Zas sme my lúzeri,” povie Maroš chalanom. “Všetci sú s babami, len my traja nad pivom.”
“Klasika,” dodá Dávid a rezignovane si zapáli.

 

Chata Airport, Senec, narodeninová párty, sobota 23.11. 2002, 21:40
“Všetko najlepsie!”
Maroš podáva ruku Dávidovi, dáva mu demänovku, ktorá vzápätí mizne. Všetci sú tu, gratulujú Dávidovi, aj keď s trojtýzdňovým predstihom, lebo Dávid organizuje akciu s viacerými kamošmi z druhej partie, ktorí majú rozťahané narodeniny medzi novembrom a decembrom (Dexter, Mončo, Igor, Peto, Mirec…) a navyše bola chata voľná iba tento víkend.
Zábava na chate sa roztáča, asi 50 ľudí sa dobre baví, tancujú, pijú, pofajčievajú na balkóne.
“Pozri na tú Oľgu,” ukazuje Laco na kočku s dobrou postavou a tvárou anjela.
“Hmmm…” Maroš sa na viac nezmôze, tak je z nej unesený. Oľga tancuje s Jankou, Pištom a…
“Pozri na toho lúzera,” povie náhle Maroš. “Takto mi ju akože prebral aj v marci, keď išla tancovat s ním a nie so mnou. Dávid, what the fuck?!” kričí vzápätí na Dávida, lebo to on s ňou práve tancuje a tvári sa ako majster vesmíru.
Potom však prichádzajú na parket aj oni a Maroš s Marekom sa točia okolo báb a bavia sa najmä s Českami, ktoré sú kamoškami Dávida a jeho druhej partie. Maroš a Marek sa tešili špeciálne na nich ako na nové baby do partie.
“Šapula, z tej blonďavej mám dosť,” vraví Marek a nespúšťa zaľúbené pohľady z Česky Danky. Jej sestra Barbora sa usmieva na Maroša, len škoda, že ostáva iba pri úsmeve.
“A nechcú sa tie baby dať, fuck,” vraví Maroš na chodbe Pištovi. “Však ma ešte bude prosiť,” povie si a idú si s Pištom vypiť a berú so sebou aj Dávida.
“Poď inzinier a na ex!” vraví Pišta Dávidovi, ktorý sa po napití čistého koňaku tvári akoby mu práve odrazili gule.
“Fuck, to čo je, kde je brzda,” prská okolo seba a chalani sa len smejú.
“Len sa neposerte.”
Dídžejom je kamoš Vlado, ktorý na Dávidovu žiadosť viackrát púšťa Asereje a vsetci fičia klasickým tancom na tento hit.
“A sereme he a tak nám treba,” spomenie si Maroš na hlášku z rádia.
“Milý mama, milý tata, Mili Vanili…”
Chalani sa smejú na hláškách zo zábavných relácií a dávajú ďalšie koňaky, či becherovky.
Prichádzajú aj Ďoďko s Gabikou, Ďuri s Petrou, gratulujú so šampanskými, ktoré Dávidov spolužiak zo žurnalistiky Juro veselo rozlieva ľuďom naokolo a všetkým stúpajú percentá do hlavy. Ešte aj Oskarovi, ktorý najskôr Jurovi rozprával o biskupoch a potom sa zavrel do izby s Ľudmilou.
“To je haluz, najprv mi tu ten típek rozpráva o náboženstve a sexe až po svadbe, a potom ide s babenou do izby,” krúti hlavou Juro a nalieva Dávidovi ďalší pohárik.
Na párty nechýbajú ani starí parťáci z USA, ako Magi, Chris, P.J., Mulder a Magi po čase zaparkuje do izby s nadržanou Hankou, ktorá prišla na párty spolu so starou známou volejbalistkou (ktorá však medzičasom šla domov).
“Trocha mi to pripomína tie letné párty v Amerike,” zaspomína Mulder a Dexter len dodá: “Áno, ale tam si vedel, ze sa na druhý deň nebudes nudiť, tu je však uz teraz jasné, ze zajtra bude brutal kapor. Nie, Dávid?”
“Presne tak. El kapor grande, mis amigos,” odpovie Dávid, kopne do seba bechera a ide sa na parket vytancovať.
Maroš a Marek sa medzitým venujú Českám, balia ich. Príde k nim Dávid a Maroš zahlási:
“Vypadni…” a nasleduje séria hlášok: “To jsou kecy!” a Maroš dodá: “Vobyčejní praštení kecy!”
Češky sa smejú a chalani povzbudení začnú predvádzat svoj break-dance a vyvolávajú vlnu smiechu.
…a Maros spraví kotrmelec.

03:17
“Fuck, zase nič…”
Maroš a Marek idú domov z jazier. Trasie ich zima a už sa tešia do postele.
“Tak sme sa tešili, robili najväčsie plány… Fuck, tuším si dám nad posteľ zárez, že zase nič…”
Smejú sa sami nad sebou.
“My dvaja najkrajší chlapci v Senci. Vždy si myslíme, ze oni nás budú prosiť a teraz sa aj snažíme a nič…”
“A my si myslíme, že nás chcú.”
Obaja vybuchnú v zúfalý smiech.
“Lúzeri. Už nech som v tej Austrálii. Tam poviem prvej Austrálčanke Be gentle with me,” Maroš nato.

 

Senec, sobota 30.11. 2002, 15:30
“Veď si to chyť normálne takto a buchni,” naviguje Marek Dávida. Obaja sedia u Mareka v kolibe a rozbíjajú orechy. Ešte je svetlo a nie je ani zima, tak sedia v pulóvroch.
“O tejto lúzerskej jeseni by sme mohli natočiť aj film,” povie zrazu Dávid, ktorý dnes nemá najlepsí deň a zrazu sa nahnevane rozhovorí: “Dokelu, tak sa dohodneme, že ideme von, poviem jej, ze teda poďme a ona, že nie. Fuck!”
“Veď sa s ňou porozprávaj.”
“Ani to nevieme. Máme asi komunikačný problém. To je tak, keď sa stretnú dvaja tvrdohlaví…” Dávid neúspešne rieši problém s volejbalistkou, s ktorou sa akosi nepohodol dopoludnia na volejbale. “Kašlem nato. Ešte aj tieto víkendy sú o ničom. Stále len do podniku, ale to je nuda. Nuda na smrť. Neznášam víkendy. Asi budem cez ne chodiť do roboty. Ešte aj ten volejbal ma naserie, keď sa mi nedarí.”
“Sonny, neber si to tak, to je iba sranda,” zasmeje sa Marek a buchne ho po pleci.
Prichádza Oskar a vyzvedá sa, čo je Dávidovi.
“Veď povedz kámo, čo je s ňou, čo ste sa pohádali, či čo?”
“Nebudem o tom hovoriť…”
Neskôr sa dostaví aj Maroš a presunú sa dole do klubovne, kde naďalej lúskajú orechy. Púšťajú si platne Elánu, spievajú si a ako zvyčajne trepú.
“Pusti Team,” navrhuje zrazu Maroš.
“Nie! Alebo vlastne hej…”
To bol Dávid a Maroš sa pozrie na neho: “Ty máš dnes vážne blbý deň.”
“Hej, kašlem nato. Toto tu je ako klub lúzerov. A uvidíte, ze budúci víkend bude rovnaký…”
“Tak čo, pôjdeš s ňou von?” vyzvedá Oskar.
“Kašlem na ňu, už som ti povedal.”
Oskar ho však napokon prehovorí a idú s ňou nakoniec von. Ešte sa k nim pridá ďalsia jej kamoška, ale Oskar sa viac venuje volejbalistke ako jej kamoške a Dávid nemá moc veselú náladu. Neskoro večer ešte stretnú Pištu s Jankou na aute a nasadajú.
“Ide sa do Country,” zahlási Pišta a Oskar s Marekom súhlasia.
“Mňa vyložte pri pošte.”
Dávid ide domov.

 

Senec, nedeľa 1.12. 2002, na kopci, 19:05
“Počúvaj inzinier, včera si musel mať blbý deň,” vraví Pišta Dávidovi po omši.
“Hej, ako si si všimol?”
“A tak pozerám, ze v aute si ticho a nechceš íst ani do Country. Kurnik, čo sa deje, veď ten Dávid s nami vždy šiel aspoň na jedno, veď ho vždy potom zoberiem domov. Kukám, s tým chlapcom nie je niečo v poriadku…”
“Aspoň niekto si všíma ľudí,” zasmeje sa ticho Dávid. V ten večer uz nikam nejde. Akurát tak odprevadí domov Mišel, s ktorou si chceli zapáliť, ale nemali cigy ani peniaze na ne, tak šli domov.
“Sranda, že ma po čase odprevadil domov aj niekto iný,” smeje sa Mišel, keď sa lúčia.

 

Senec, piatok 6.12. 2002, podnik 33, 21:15
“Tak na zdravie, chalani!”
Zdvihnú poháre, pripijú si s Dávidom, ktorý si k nim práve prisadol od vedľajšieho stola, kde sú Adam, Hypo, Dex a pol. Teraz sedí s Marošom, Marekom, Oskarom a Gabom.
“Čo sa tak ksichtíš?” pýta sa Dávid Maroša, ktorý hľadí do prázdna nad pohárom piva.
“Ale nič… Nuda. Nemám rád tieto blbé víkendy.”
“Ani ja, najradšej by som ich zrušil. Strašná nuda, najmä v sobotu.”
“Celý týždeň sa tešíš jak debil, že konečne víkend a potom príde a ty sedíš takto v krčme a nudíš sa.”
“Máte pravdu,” pripojí sa Marek. “Ani mňa nebavia tieto sedenia. Stále pivo a nuda.”
“Nemáme si už ani čo povedat, dofaka, aj tak sme spolu celý čas,” analyzuje Dávid. “To by chcelo dáku akciu cez víkend.”
“Hej,” súhlasí Oskar. “To by bola paráda. Tak sa vyblázniť. Toto tu je fakt o ničom.”
“Kazdú sobotu, keby som sa mal načo tešíš,” rozvíja Dávid ďalej problém sobôt. “Voľakedy to bolo cool. Poobede futbal a potom sa fičalo na voliš. A zrazu bol večer a šlo sa v pohode na pivčo. To blbé popoludnie bolo vyriešené a mal si lepší pocit vecer.”
“Alebo predtým, keď sme mali o piatej voliš na Slávii. Poobede sa upratalo a večer si sa mal načo tešiť,” spomenie Marek na nedávnu minulosť.
Po dlhej debate tohto typu sa Maroš a Marek dvíhajú a idú do Country. Ostatní zostanú, postupne sa ale vytratí aj druhá partia, až ostávajú Oskar a Dávid. Rozprávajú sa o babách, o živote, o nude a celej lúzerskej jeseni, ktorá sa naštastie chýli ku koncu a blíži sa zima. Po nej jar a povinnosti. A Austrália.
“Keď spravím tie štátnice, tak sa opijem na šrot. Odtiahnete ma domov a hodíte pred našu bránu,” plánuje Dávid a Oskar sa smeje. “A potom hurá do Sydney.”

 

P.S.  Až také lúzerské to nebolo, z dôvodov dramatickosti ale boli pridané niektoré veci. Inak to boli skvelé časy 🙂