Rescue Mission (2006)

Ako sa príjemný jesenný víkend na chate sa zmenil na záchranársku drámu

Na jesennú chatu k Pištovi do Jedľových Kostolian sme sa tešili ako obvykle. Po viacerých odkladoch sme si napokon vybrali prvý októbrový víkend a bola to dobrá voľba – celý čas bolo krásne slnečné a príjemné počasie, zrejme posledný nádych končiaceho sa babieho leta.
Mala to byt normálna chalupovica, ktorá by možno po čase splynula s inými, ale vývoj udalostí ukázal, že na tento víkend asi nikdy nezabudneme. Neskoré sobotné popoludnie sa totiž zmenilo na záchrannú akciu. Ale pekne po poriadku.

Vyrazili sme v piatok večer postupne troma autami. Pišta išiel s Jankou, Tomim a Štefanom D. ešte popoludní, okolo 18tej som vyrazil ja s Marekom a Ďurim a neskoro večer prišli Vlado s Martinom, s ktorými sa zviezla aj Danka. Sedeli sme pri vatre vonku, opekali, popíjali, skrátka príjemný piatkový večer na chate. Mimochodom, Pištova chalupa má v sebe akési čaro, atmosféru pokoja, ktorá vždy na každého priaznivo zapôsobí a cíti sa potom úplne zrelaxovane. Inak tomu nebolo ani tento večer.

V sobotu predpoludním sme po raňajkách vyrazili na túru na zrúcaninu hradu Hrušov. Malého Tomiho dali do sedačky a postupne ho niesli na chrbte Pišta, Janka, Marek a Martin. Túra bola fajn, zohrievalo nás slnko a obklopovala nás farebná jesenná príroda. Idylka. Na Pištov návrh sme isli skratkou, ale zmenilo sa to na predieranie húštinami a napokon prechodom cez potok. Táto prvá skratka dňa bola ešte úspešná, prešli sme na cestu a vyrazili k hradu. Na naše prekvapenie sme napokon k Hrušovu dosli z druhej strany, ale nevadí – cesta bola ciel 🙂 Na peknej zrúcanine sme sa najedli, oddýchli, pofotili a vydali sa na spiatočnú cestu. Asi do štvrtej popoludní bolo všetko OK, potom sme sa však vybrali ďalšou “skratkou” cez hustý les do kopca táto trasa sa nám napokon stala pre tento deň osudnou. Namiesto pokojného návratu na chalupu sme zažili drámu.

Vlado a Marek išli popredu, takže ešte pred nami vyliezli z lesa. Ale zvyšok skupiny – Danka, Pišta, Janka, Ďuri, Štefan D., Martin s malým Tomim na chrbte a ja – sme po polhodine zablúdili do akýchsi húštin. Keďže sme uviazli v slepej uličke a už naozaj nebolo ako vyliezť, rozhodli sme sa kúsok vrátiť a prejsť inou cestou. V tej chvíli však Pišta, ktorý išiel popredu a stratil sa nám z dohľadu spolu s Ďutim a Štefanom v ďalšej húšťave, vyrušil v jednom strome hniezdo divých ôs. To, čo nasledovalo potom, nás nechalo stáť s otvorenými ústami. Najprv sa ozvali hrozivé výkriky a hneď nato zvuky padajúcich kameňov a lámaného dreva. Prvá myšlienka – strepal sa Pišta do rokliny??? (Martinovi napadlo, že chalani vyrušili diviakov). Zrazu sa z húštin šprintom á la Ben Johnson vyrútil pred nás Ďuri so slovami “Pišta vyrušil osie hniezdo!” a za ním bežal Štefan D. s krikom, že jedna osa ho štipla do líca.

Pišta bol však na tom najhoršie. Pred zúrivými osami utekal smerom od nás hlbšie do lesa ako o život (hoci sa odporúča v takýchto chvíľach zostať stáť na mieste, prirodzený reflex úteku bol silnejší), padal, lámal konáre a strašne, ale strašne kričal. My sme len s hrôzou počúvali, čo sa deje, nič nevidiac, keď Janka sa zrazu zúfalo chytila za hlavu so slovami, že “On je na osy alergický a nemáme tu žiadne lieky…” Krivé úsmevy (ak nejaké vôbec boli) zamrzli na perách a radšej sme sa rýchlo vybrali smerom, kadiaľ Pišta ušiel. Jeho krik medzitým stíchol a po pár zavolaniach sa nám konečne ozval, že “Tu!” a našli sme ho vyčerpaného sedieť nad roklinou, ktorú prebehol a všetko ho bolelo, doštípaný bol asi všade. Paradoxne sme však vďaka jeho polohe našli cestu von z lesa (tadiaľ prešli pred nami aj Vlado a Marek, ktorí zatiaľ ani netušili, čo sa stalo). Janka rýchlo zistila, ze Pišta nemôže ďalej, lebo alergická reakcia na seba nedala dlho čakať. Muselo prísť auto.

Keďže som bral vak a v ňom aj kľúče od chalupy, hneď odtiaľ som sa ako Forrest Gump rozbehol smerom ku chalupe. Boli to asi 2-3 kilometre, s dvoma spomaleniami do chôdze, som to odutekal až tam. Po ceste som minul rodinku so psom, ktorí na mňa vyjavene hľadeli, že prečo utekám a dychčím ako na maratóne. Dobehol som na chatu, oznámil som Vladovi a Marekovi, ktorí tam na nás čakali bez kľúčov, čo sa stalo a dychčal zložený pri stole, kým sa mi srdce ako-tak upokojilo. Rýchlo som potom zobral fľašu coly a s Vladom sme skočili do jeho Felície a išli naspät. Došlo ale k nedorozumeniu, lebo sme podcenili situáciu. Išli sme dole pod kopec, kde sme pôvodne do lesa vošli. Vraj nás tam Janka s Pištom budú čakať, znela dohoda, a ostatní sa už medzitým vrátili na chalupu.

My dvaja  s Vladom sme po cestách-necestách došli autom k potoku, ale nikto tam nečakal. Keďže ani Pišta ani Janka nemali pri sebe mobil (jedna z chýb akcie) neostávalo nám nič iné, len ten otrasný hustý les prebehnúť. To, čo sme predtým ledva prešli, sme teraz (a celý čas do kopca!) vybehli za pár minút. Na tretie zavolanie JANKAAA sa Janka ozvala a našli sme ju v rokline s ležiacim Pištom (hoci predtým sedel hore, zošuchol sa naspäť dole). Nevládal sa vrátiť späť dole k potoku, preto obaja ostali hore v lese (naša chyba, ostatní mali Janke pomôcť ho zniesť). Dali sme mu rýchlo napiť a keďže ho triaslo od zimy, Janka na neho navliekla aj môj pulóver.

Rýchlo sme pochopili, že Pištu sami nevynesieme nikam a že nás treba nato všetkých. Zavolal som Marekovi, aby prišiel s mojím autom na lúku pri tej strane lesa, kde sme práve boli. Marek naštastie už vedel kam ísť a rýchlo dorazil aj so Štefanom D. a tiež poskytol Pištovi svoj pulóver. Pišta vsak potreboval aj vodu a navyše Marek musel zaparkovať trochu dalej, tak sme vedeli, že musíme s Pištom prejsť poriadny kusiko cesty. Točila sa mu však hlava, triaslo ho od zimy a ledva rozprával. Vlado preto zavolal aj Martinovi a Ďurimu, tí zobrali Pištov peugeot, vodu a tiež dorazili na miesto činu.

Medzitým sa Pišta trocha pozbieral a s Marekom sme ho podopierajúc dvaja vyviedli z rokliny nahor. Tam sa však opät zastavil, sadol si a nevládal. Ešte raz sa však opät pozbieral a vyviedli sme ho na lúku. Tam už v tej chvíli došli aj Martin s Ďurim na peugeotke a konečne sa zhromaždil celý náš rescue team v zostave Vlado, Marek, Ďuri, Martin, Štefan, Janka a ja (Danka ostala na chalupe strážiť Tomiho). Pišta už ale v tej chvíli vyzeral dosť zle, tak Martin navrhol zavolať záchranku, načo som sa podujal ja a vytočil som 112-tku a zavolal sanitku dole do dediny ku kostolu, aby tam bola o 15 minút. Babena na druhej strane linky sa však vypytovala milión otázok (naštastie som odkiaľsi z pamäti ihneď vydoloval všetky Pištove iniciály) a stále sa pýtala, či sa sanitka nedostane ku nám do lesa, ale keď som jej už tretí raz dôrazne oznámil, že my ho znesieme dole do dediny a oni len nech prídu tam, konečne pochopila a sanitku vyslala.

Chalani medzitým naložili Pištu na širokú deku a začali sme ho niesť hore do kopca k autu. A to bol teda poriadny zaberák! Asi 120-kilový Pišta schúlený na deke (najťažší bol pri chrbte a hlave) a my šiesti funiaci nosiči. Asi dvakrát sme sa zastavili, prestriedali na pozíciách a konečne dorazili k autu. Záver už bol ale o život, lebo sa všetkým po dlhej túre a nosení podlamovali kolená, deka sa šmýkala z rúk a ledva sme stačili s dychom. Spoločným povzbudzovaním (najviac kričal Ďuri: Poďme, poďme, poďme!) sme ho však už uniesli a naložili do auta. Dozadu si k nemu sadla Janka, dopredu Martin a šoféroval Marek. Do môjho auta sme nasadli s Vladom, Štefanom a Ďurim a ťahali za nimi do dediny.

Sanitka tam ešte nebola, ale dorazila asi tri minúty po nás. Húkačka na plné ihneď vylákala kopec zvedavcov z obchodu a miestnych notorikov z krčmy, ktorí sa prizerali. Vtedy sme ešte netušili, ako to s Pištom dopadne, či ho zoberú so sebou, alebo čo… Traja – tentoraz už ozajstní – záchranári po zbežnej obhliadke a našom rozprávaní naložili trasúceho sa Pištu do sanitky a nám odpadol veľký kameň zo srdca. “Zoberieme ho do Moraviec do nemocnice,” oznámil nám jeden zo záchranárov. Vtedy nám došlo, že Pištu už v ten deň neuvidíme. Sanitka sa otočila na ceste a vyrazila do Moraviec, Janka s Martinom a Ďurim sa vybrali za ňou. Marek, Vlado, Štefan a ja sme sa vrátili na chatu pre doklady (celý čas sme totiž jazdili v tom zhone bez papierov). Potom sme sa všetci štyria vrátili k Vladovmu autu dole pri potoku. Teraz sme už ale nechceli ísť po tej rozbitej ceste, tak sme išli obkľukou cez Topoľčianky a Hostie. Medzitým sa začalo stmievať a kým sme dorazili k Vladovmu autu, bol už jesenný súmrak. K nemocnici v Zlatých Moravciach sme dorazili až čosi pred siedmou a pred ňou stáli Janka s Martinom a Ďurim s oznamom, že Pišta ostáva v nemocnici do pondelka…

To bol úplný záver našej rescue mission, ktorú sme neskôr večer už z recesie pomenovali ´Free Willy 4´ a vrátili sme sa na chalupu do Kostolian, kde nás čakala osamotená (a na správy čakajúca) Danka s rozbehaným a vysmiatym Tomim, ktorý vo veu 14 mesiacov našťastie netušil, čo sa okolo neho odohralo (ešteže ho mal v čase nehody na chrbte Martin a nie Pišta).
Celé napätie a adrenalín z nás  postupne opadávali a po tom všetkom sme bez hanby kopli do seba v rýchlom slede dobrých pár pohárikov kvalitnej hruškovice – v podstate za krátky čas padla celá pollitrovka :-). Janka ešte volala s Pištom, už sa našťastie cítil lepšie. Po jedle a odľahčenej komédii Big Momma´s House na laptope sme sa usadili celý rescue team s pivom k ohňu a už len relaxovali. Pištu sme zachránili, akcia sa podarila a my sme dokázali, ze v krízových situáciach vieme celkom solídne konať 🙂

P.S. Foto sú ilustračné z iného roku (cca. 2005), na tejto akcii sme fotiť moc nestihli.