Stodesať dní v Amerike (2000)

Zážitky z pobytu v Spojených štátoch v lete 2000

Venované všetkým, s ktorými som v USA strávil leto 2000

(Mikimu, Majkimu, Kufríkovi, Martine, Silvii, Kikovi, Mončovi, Gažecovi, Tomášovi, Paľovi, Honzovi a ostatným)

 

Prológ: Ako sa to začalo…
Všetko má svoj začiatok aj koniec. Vtedy sme však netušili, aký bude…

Devätnásteho októbra 1999 ráno som sa ako zvyčajne vybral na autobus do Bratislavy, kam chodím do školy. Na seneckom námestí som si v stánku kúpil noviny – obľúbené SME – a postavil som sa do radu ľudí čakajúcich na autobus, ktorý chodil o 8.25 ráno. V duchu som ho preklínal, lebo sa teperil aj cez Bernolákovo, čo znamenalo o desať minút dlhšiu cestu.

Ako som si tak čítal a slabé slnečné lúče presvitali cez oblaky na voňavý novinový papier, zrazu sa tesne pri mne niekto zastavil a podľa inštiktu som vycítil, že je to ktosi známy. Zdvihol som hlavu a naozaj. Marian Morávek, starý kamarát zo základky aj z gympla. Zvítali sme sa, rozprávali a čo čert nechcel, pridal sa k nám ďalší starý kamarát zo školy – Kristián Juriš. Všetci traja sme nasadli na autobus a Kiko – tak sme Kristiána volali a tak ho budem naďalej volať aj tu – rozprával o svojom bratrancovi, ktorý ho cez víkend navštívil. Ten bratranec bol v lete v Amerike ako študent pracovať a za zarobené peniaze si pocestoval. Pochopiteľne, nadchlo nás to a ešte viac nás vyhecovala Kikova veta: “Čo keby sme si to skúsili aj my ?” Ísť do Ameriky, ktorá je pre mnohých sen, a zarobiť si tam. Sme predsa vysokoškoláci, musíme to využiť. V návale nadšenia som sa ku Kikovi hneď pridal, Marian – Mončo – bol obozretnejší: “Musím sa doma spýtať.” Ja som však tušil, že naši mi tento nápad schvália.

V priebehu ďalších dní sme s plánom oboznámili aj dvoch exspolužiakov a parťákov z gymnázia – Martina Hybského a Petra Gažíka. Peter – Gažec – súhlasil.

Tak sme boli štyria. Naši mi nápad schválili, tušil som dobre. Kiko začal prostredníctvom bratranca zisťovať náležitosti v agentúre, ktorá túto prácu v Amerike vybavovala. A tak sme koncom jesene odovzdali prihlášky a 12. decembra – na moje devätnáste narodeniny – sme sa všetci štyria vybrali do Bratislavy na prvé stretnutie s predstaviteľmi agentúry. Bola sychravá nedeľa a Dom odborov na Trnavskom mýte bol plný študentov. Usadili sme sa v sále a Američan Walter Schumacher ako predstaviteľ agentúry APEX predniesol svoju reč a oboznámil nás s podmienkami. Bolo treba absolvovať interview, či sme schopní komunikovať anglicky. Na jeho základe nás vybrali, alebo nevybrali do programu. Rozhovor so Schumacherom sme absolvovali nasledujúci deň dajúc si podmienky, že chceme pracovať na akomkoľvek mieste v USA, ale spolu. V januári sme sa dozvedeli, že sme prešli. Potom nasledovala menej príjemná vec – zaplatiť poplatok 500 amerických dolárov. Rodina pomohla, suma sa do konca mesiaca vyplatila a v polovici februára 2000 som dostal pracovnú ponuku. Reštaurácia typu fast food Kentucky Fried Chicken, teda KFC, v turistickom centre Cherokee na západe štátu North Carolina. Chalani v tom istom meste, len s inou prácou. Zobrali sme to.

V apríli, ktorý bol v tom roku nesmierne horúci, sme na Zelený štvrtok zabukovali letenky na nedeľu 11. júna 2000. Medzitým svetlo sveta uzrela naša dohoda, že začneme na Floride u Kikovho starého otca, emigranta. Tam sme plánovali kúpiť auto, odviesť sa ním do Cherokee a v septembri sa vydať na cesty po Amerike. Nahlásená letenka teda znela na trasu Viedeň – Frankfurt – Miami. Piaty májový deň, keď som bol zo školy na supervýlete v Slovenskom raji, dostali Kiko a Gažec víza. O necelý týždeň nato – 11. mája, práve v deň, keď Slováci na nezabudnuteľných hokejových MS 2000 v Rusku zdolali vo štvrťfinále USA 4:1 – sme dostali víza aj ja s Mončom.

Nasledovali týždne skúšok v škole, ktoré sa nám nevydarili podľa predstáv. Mončo sa trápil do začiatku júna, kedy na poslednú chvíľu spravil dôležitú skúšku až na druhý pokus. Kiko bol na tom horšie, musel si prenieť až tri skúšky. A keďže ani ja nie som ideálny študent, ostali mi na budúci zimný semester dve, pričom posledný “nervák” som absolvoval štyri dni pred odletom. Jediný, kto prešiel bez problémov, bol Gažec.

Začiatkom júna bolo krásne počasie. V stredu 7-eho som spravil poslednú skúšku, odovzdal index, rozlúčil sa s kolegovcami na športovom oddelení v TASR a čakali ma posledné tri voľné dni doma. Vybavil som si posledné záležitosti, vrátane duševnej očisty na spovedi, rozlúčil sa s parťákmi. Vo štvrtok 8. júna sme u nás usporiadali rozlúčkový večer so všetkými kamarátmi. V sobotu 10. júna som sa prvý a posledný krát v roku 2000 okúpal na seneckých jazerách. A naposledy v 20. storočí. S mojou druhou rodinou – parťáci Dobo, Dexter, Mirec, Dušan a brácho Adam – som strávil posledný večer doma, rozlúčili sme sa okolo polnoci. Mal som pred sebou necelé tri hodiny spánku – naposledy v starej posteli v pôvodnej izbe na dome. Čakalo ma veľké dobrodružstvo.

 

 

1.kapitola: Príchod do USA

Cesta do Ameriky – ale nie tá Murphyho
Štart bol bezproblémový a taký prirodzený, že som mal pocit, akoby som lietal celý život

O tretej mi zazvonil telefón, mama ma budila. Doma na byte – aj tam, ako na dome, naposledy, lebo kým som bol v USA sa byt predal a dom prestaval – som niečo do seba hodil. Rozlúčil som sa s rozospatými bratmi Adamom a Maťom, sadol s našimi do Felície a vyrazil. Na námestí čakali tri autá – Kikovci, Mončovci, Gažovci. Odprevadiť nás išli aj parťák Hipo a Kikova sesternica Noemi. Slovensko som opustil okolo piatej nadránom. V aute som sa otočil, pozrel na siluetu Bratislavy v ranom šere a ticho si povedal: “Do videnia, Slovakia.” V aute som mal pocit, akoby sa mi ani nechcelo ísť. Celé tie mesiace som sa tešil a zrazu sa mi nechcelo… Na viedenské letisko Schwechat sme dorazili necelé dve hodiny pred odletom. Medzitým vyšlo slnko a bolo utešené júnové ráno. Keď som však na parkovisku opäť zočil svojich “spoludobrodruhov”, zabudol som na depresiu z auta a kým oni hľadali miesto na parkovanie a my sme ho našli, som s našimi šiel do haly. Zozbierali sme sa, odovzdali batožinu, ktorú sme ešte museli prebaľovať a redukovať počet ruksakov na jeden a čakali. Čas odletu – 7.25 – do Frankfurtu sa blížil. Postavili sme sa prešli krížom halou k terminálu. Posledné objatia, bozky (aj od mám Kika a Monča), stisky rúk a… Išli sme. Akonáhle sme stratili našich z dohľadu, Kiko len zahlásil: “Hoši, už to začína…” A my sme boli vo vytržení.

Lietadlo spoločnosti Lauda Air kooperajúca s Lufthansou stálo na dráhe. Nasadli sme a všetci s výnimkou Kika, ktorý už letel, sme s napätím čakali na náš prvý štart. Bol bezproblémový a taký prirodzený, že som mal pocit, akoby som lietal celý život. Cesta do Frankfurtu trvala krátko, necelú hodinku. Na najväčšom európskom letisku sme vysadli, sadli do autobusu a šli k letiskovej budove. Tam sme poblúdili chodbami, našli svoj terminál a čakali na let 762 do Miami o 10.15. Kiko vytiahol kameru a snímali sme náš Boeing 747 a svoje napäté tváre pred deväťhodinovým letom.

Lietadlo vzlietlo s meškaním o 10:45. Sedeli sme v rade pri okne, len Gažec bol “v ofsajde” v strednom rade na kraji. Cestu sme si krátili rečami o Amerike, počúvaním hudby, kamerou, učením sa pravidiel cestnej premávky na Floride, pokúšaním sa o spánok. A Kiko nám navyše oznámil mierne šokujúcu novinu – nemá prácu. Cez emaily sa totiž pohádal so svojím šéfom z hotela Best Western, kde mal robiť a ten ho vyhodil s tým, že v Cherokee sa má ozvať Walterovi Schumacherovi. Takže bol v neistote.

V ten deň sme aj dvakrát obedovali. Na obed európskeho času a na obed amerického východného času. Mončo si ešte kdesi nad Írskom nastavil hodinky na floridský čas. Elektronická mapa na veľkej obrazovke nám ukazovala, kde sme a striedala sa s údajmi o lete – výška, rýchlosť a podobne. Necelé dve hodiny pred príletom do Miami sme sa ešte raz najedli – čo sa potom na ďalšej ceste osvedčilo – a potom sme už len na mape videli, ako sa lietadlo blíži k Floride. “Trocha na juhu, nie?” zatiahol som užasnutý nad zemepisnou polohou Floridského polostrova. Ale napriek tomu nám nedošlo, že sú to trópy a máme sa pripraviť na iné podnebie. Pilot ohlásil v Miami “Siebenundzwanzig Grad”, čo sa nám zdalo málo. “Len 27 stupňov ?”, krútili sme hlavami. Rýchlo sme však na tento údaj zabudli. Pod nami sa zjavila panoráma najjužnejšieho amerického veľkomesta. Užasnutí sme ju sledovali a dodnes som presvedčený, že som videl aj hotel, v ktorom sa nakrúcala časť filmu Osobný strážca.

 

Florida
Hypo, hovorím ti – je to miesto, ktoré si  ihneď zamiluješ a chceš sa tam vrátiť

Na miamskom letisku sme pristáli okolo druhej poobede floridského času. Celí nadšení sme vystupovali z lietadla a obzerali sa okolo seba. To bola Amerika, naše prvé chvíle. Pozerali sme von na letiskovú dráhu a až tu sme v celej kráse videli náš Boeing. Dole sme prvýkrát videli aj klasické americké dodávky z filmov, veľké autá. Prešli sme chodbami a terminálmi, až sme narazili k dvom tabuľkám. Jedna s nápisom U.S. Citizens ukazovala šípkou doľava a druhá – U.S. Immigration – doprava. Podišli sme k imigračnému dôstojníkovi za pultom. Tu prebehol môj prvý kontakt s Američanom Bol kubánskeho pôvodu, čo dokazovala aj menovka s menom Enrico Piňo. Pozdravil som ho zdvorilým “Good afternoon” a on sa len usmial a spýtal sa: “How you doin´?” A ja prekvapený z toho, že sa ma ktosi úplne neznámy spýtal, ako sa mám, som len vykoktal: “Good”, na čom sa chalani veľmi smiali, lebo to bolo nesprávne. Mal som povedať – ako sa potom naučil – “Thanks, fine, and you ?”

Potom sme prešli k batožinám, vyzdvihli si ich v zmesi belochov, Kubáncov, černochov a vybrali sme sa do čakacej hale. Kiko sa rozhliadal po dedovi. Nikde sme ho nevideli, tak sme vyšli von na parkovisku. A tam sme zažili náš prvý šok z podnebia. Ovalila nás totiž taká horúčava a vzduch bol tak ťažký a dusný, že sme len zalapali po dychu a spamätávajuc sa z neklimatizovaného prostredia sme začuli Kikovu správu, že našiel deda. Stál vnútri haly, prešli sme okolo neho, ale Kiko ho spoznal. Dedo – tak sme ho aj volali po celý čas – v havaj-košeli a šortkách nám každému podal ruku a slávnostne zahlásil: “Vitajte v Amerike, chlapci.” Táto veta sa nám všetkým vryla do pamäte, tým sme si skutočne uvedomili, že sme už v Spojených štátoch amerických.

Dedo však zabudol, na ktorom poschodí parkoviska zaparkoval auto a tak sme sa ho vybrali hľadať. Dusné podnebie spôsobilo, že sme boli o chvíľu spotení, najmä však Gažec, ktorý vláčil aj môj kufor. Auto sme po dlhom hľadaní našli a ostali sme z neho prekvapení – starý veterán, tank, ako sme ho pomenovali. Veľký béžovo-zelený ford, ročník 76. Keď Dedo naštartoval motor, ostali sme vo vytržení, ten zvuk ! Dobrý 5-litrový motor, aký na Slovensku nepočuť.

Z letiska sme odišli okolo tretej. Dostali sme sa na klasickú päťprúdovú cestu, zzv. highway. Pršalo, v aute bolo dusno. Dedo – ktovie prečo – šiel v najrýchlejšom pruhu 50-tkou a tak nás všetci obiehali a trúbili. Dedo si ich nevšímal, viac ho zaujímalo, či ideme správne. Celý čas sme šli dobrou cestou na Fort Lauderdale, len Dedo bol presvedčený, že ideme zle. Postupne sme míňali smerové značky s nápismi West Palm Beach, Fort Lauderdale, Hollywood… Potrebovali sme sa dostať na I-75 (medzištátnu diaľnicu). Cestu na ňu nám vysvetlil mladý beloch na benzínke, kde som si prvý raz v Amerike kúpil cigarety. Červené marlborky za 3 doláre a 8 centov v tom dusne však padli ťažko. Z Miami sme sa napokon vymotali a cez Krokodíliu alej sme šli na druhý koniec polostrova na Fort Myers. Tam sa diaľnca skrúcala na sever k Brandtonu a cieľu našej cesty – Sarasote. Cesta, počas ktorej sa asi trikrát zmenilo počasie a videli sme aj malinké tornádo, ubiehala pomerne rýchlo, ale boli sme tak unavení, že sme skoro pospali. O siedmej sme však dorazili do Sarasoty. Dedo býval v malej ubytovni, jeho časť pozostávala z veľkej izby a kúpeľne. Zoznámil nás s kamarátom Čechom žijúcim tam – Milošom – a strávili sme tam večer. Náš prvý večer v Amerike. Dedo nás potom zobral do domu, ktorý nám vybavil a ktorý aj sám maľoval. Boli sme už unavení, Gažec si však zapamätal cestu späť – my nie.

Zaspali sme rýchlo, unavení z cesty. Spalo sa výborne, dom klimatizovaný a stačilo mať na sebe trenky a zakryť sa ľahkým uterákom – to bol spánok na Floride. Končil sa dlhočizný 11. jún.

 

Na druhý deň 12. júna sme vstali okolo ôsmej. Bolo pekné ráno, na Floride však nikdy neviete, čím vás počasie prekvapí. S Dedom sme boli dohodnutí, že pre nás príde o desiatej a tak sme sa vybrali na raňajky do neďalekého Burger Kingu. Do fast foodu, kde mal celé leto robiť aj Mončo. Pri pulte stáli dve supertučné černošky, pri ktorých sme nevedli, či sa máme na nich smiať, alebo plakať. Zvykli sme si však – v Amerike trpí obezitou nespočetné množstvo ľudí, najmä žien. Najedli sme sa, burgery s hranolkami a majonézou boli sýte a cola v pollitrovom pohári ľadovo studená. Ďalšie ponaučenie – Američania si nápoj bez ľadu nevedia ani len predstaviť. Ľad si tuším dávajú aj do piva. Na ceste z Burgera som konečne zavolal domov. Bolo deväť hodín, na Slovensku tri poobede. Zdvihol Adam, bol sám doma. Tak som mu oznámil, že všetko je O.K., že sa chystáme kúpiť dnes auto… A nechal som pozdravovať našich.

Medzitým prešla ľahká prehánka, ale pár minút po nej bolo opäť sparno a teplo. Dedo prišiel pre nás o desiatej. Čakala nás asi najdôležitejšia úloha na Floride – kúpiť auto. Dedo sediac doma za stolom, hryzúc pero študoval inzeráty, až sa zastavil pri lincolne, ročník 1986. Vybrali sme sa tam. Natlačení v aute sme trochu poblúdili po Sarasote, až kým sme došli do peknej obytnej štvrte s domami so zelenými trávnikmi pred nimi. Lincoln sme našli hneď, stál vonku vystavený ako suvenír. Majiteľom auta bol Američan v strednom veku, s ktorým sa dal Dedo do reči, kým my sme si prezerali auto. Dedo sa na ňom previezol, pozrel motor a povedali sme O.K. Majiteľ zavolal dealera, ktorým bol ďalší z tučných, ledva sa pohybujúcich Američanov. Zaplatili sme tisícku, dostali floridskú ešpézetku (tzv. temporary tag) s platnosťou na jeden mesiac a lincoln bol náš. Mončo, ktorý mal pri sebe všetky doklady, sadol za volant a s Dedom pred nami sme šli späť domov. Vo veľkom obchodnom dome sme nakúpili, neskôr sme boli pozrieť na akýsi office (už si nepamätám, ako sa volal), kde sme chceli spraviť vodičáky. Tam na parkovisku sme si všetci odskúšali Dedovo auto – prvý raz v živote som sedel za automatikou – a tak sme jazdili celé leto – na automatických prevodovkách.

V ten deň sme toho stihli ešte viac. Lincolna sme odviezli na kontrolu automechanikovi – Slovákovi Erikovi Szalaiovi, s ktorým sa Dedo dobre poznal. Bol to taký frajer a už sa stihol poriadne zamerikanizovať. Vo všetkom hľadal zisk. Lincolna sme nechali u neho, lebo bolo na ňom viacero vecí na opravenie. Kým sme tam čakali, s Dedom sme sa dobre porozprávali o Amerike, politike v posledných desaťročiach a podobne. Večer sme boli opäť u neho, bol tam aj Miloš a prišla tam aj ďalšia Češka Vlaďa. Mala niečo cez tridsať, vyzerala celkom dobre. A aby som nezabudol. V tom apartmáne bývala aj mladá 20-ročná Poľka, blondínka. Žena ako svet, proste kus… Žila tam s nejakým Filipíncom, ale prečo škaredí muži majú vždy krásne ženské ?

 

Na druhý deň 13. júna sme išli robiť vodičáky. Testami sme prešli všetci. Na počítačoch sme zvládli písomnú časť a ostávalo nám čakať na jazdu. Celý deň sme presedeli na úrade medzi kopou Kubáncov, černochov a iných prisťahovalcov. A koľko tučných žien tam bolo… Jazdu sme robili na veľkom lincolne, pre ktorý sme boli u Erika, a spravil je len Kiko. Ja s Gažecom sme ani len nezaparkovali, Mončo nevedel, čo je three-point turn, teda otočenie sa s autom na trikrát.. A tak sme museli počkať do ďalšieho dňa. Po našom neúspechu sme zaspomínali aspoň na Lamborghini Diablo, ktoré sme videli doobeda a išli sem si niečo nakúpiť. Zašoféroval som si aj ja (mali sme medzinárodné vodičáky). Po nákupe v Save A Lot sme znovu navštívili Deda. Bola tam aj Vlaďa a dohodli se sa s ňou, že nám požičia svoju fordku s automatikou na jazdy. Lepšie ako tank lincoln. Prežili sme klasický večer. Dedo rozprával a fajčil jednu od druhej, Miloš počúval, my sme pozerali telku a s Gažecom sme občas zapálili, hoci ovzdušie vonku bolo ťažké a nechutilo ako malo.

 

Náš štvrtý a posledný deň na Floride sme strávili dopoludnie na úrade. S vodičákom som mal smolu. Inštruktorka – megatučná černoška – mi nedala vodičák pre blbú hádku a bombardovala ma otázkami, až kým sme sa nepochopili a zle som odpovedal. Celú jazdu som inak spravil bez najmenšej chybičky, ale… Hádka spočívala v tom, že keď som šiel na jazdu, Vlaďa mi zakričala: „Pomalu !“ A inštruktorka mysliac si, že mi chcela poradiť, alebo čo, sa so mnou pohádala. Ja som tvrdil, že som Vladi nerozumel, ale neverila mi. Napokon sa opýtala jej a keď zistila, že je to banálnosť, išli sme ďalej. Ostala však naštvaná na mňa a vodičák som nedostal. Gažec aj Mončo spravili. Nahnevaný na všetkých Američanov som s nadávkami odišiel z office, vonku som si zapálil a potom sme šli do downtownu sa najesť. Postupne ma hnev prešiel, v reštaurácii som si doprial riadnu porciu palaciniek. Po raňajkách sme sa poprechádzali po prístave – po štyroch rokoch pri mori – a plánovali naše cesty. Na obed sme sa vybrali k Dedovi, ktorý nám spravil dobré rezne. Pár slov sme prehodili aj s Poľkou, natočili sme si lincoln na kameru a naobedovali sa. poobede sme sa ešte vybrali k Erikovi speňažiť dve prebytočné pneumatiky, ktoré sme zdelili v kufri s lincolnom. Potom sme zamierili do veľkej knižnice, kde sme prečítali emaily z domova a poslali naše prvé z Ameriky.

Toto popoludnie malo ešte jedno „čaro“. Odkedy sme prileteli do Ameriky, strašne sme sa roznadávali. Nikto nám nerozumel, tak sme kliali ako diabli. Najpamätnejšia je Mončova hláška, keď sedel za volantom na ceste od Deda a na križovatke sa spýtal: „Ideme doprava, alebo dop… ?“ A tak sa stalo, že Kiko a Mončo kúpili v obchoďáku obrovský balík čipsov za tri doláre. Boli však také hnusné, že Gažec vymyslel trest za nadávky. Kto zanadával, musel si dať z čipsov. A verte mi, boli odporné. Tak sme na jedno popoludnie a večer zredukovali naše kliatby na minimum. Ten posledný večer nás Miloš ešte zaviesol na pláž – vraj ju musíme vidieť. A mal pravdu. Keď sme po polhodine cesty autom prišli na pláž, bolo práve pred búrkou. Rozpršalo sa, my sme počkali na odpočívadle. More sa vlnilo, penilo a my sme s úžasom sledovali veľké vlny. Po daždi sme sa po hebkom piesku – bol ako múka – rozbehli k vode a po krátkej úvahe sme sa rozhodli okúpať sa. Miloš nám postrážil veci a tak sme sa len v slipoch vykúpali v Mexickom zálive. Ja po štyroch rokoch v mori, Mončo prvý raz v živote. Skákali sme do vĺn, voda bola teplučká, bláznili sme sa ako malé deti. Potom sme sa vrátili k Dedovi, po ceste nám Miloš rozprával o Sarasote. Tešili sme sa, že sa sem v septembri vrátime. Vtedy sme ešte netušili, že sa nám to nesplní… Po návrate sme sa rozlúčili s Dedom, s Milošom a vybrali sa „domov“, kde sme si zbalili veci. Čakala nás cesta do North Caroliny, do Cherokee, kde sme mali stráviť najbližších jedenásť týždňov.

 

Z Floridy do North Caroliny
“Carolina, dreaming lonely, Carolina, can´t you see…?”

Zo Sarasoty sme vyrazili okolo druhej v noci. Po diaľnici I-75 sme sa dostali až ku Gainesville v Georgii a odtiaľ sme šli kľukatou cestou až do Cherokee. Polovicu cesty som prespal. Lincoln bol velikánske auto a pohodlné, takže sme vzadu vždy spali aj dvaja naraz. Zobudil som až na prvej zastávke v Georgii, len míľu za floridskou hranicou. Tam sme sa naraňajkovali, za volant presadol Gažec a fičali sme smerom na Macon a na Atlantu. Pred metropolou Georgie sme ostali v zápche, po 20 minútach sa však cesta prečistila a mohli sme nerušene pokračovať. Celkovo trvala cesta 13 hodín.

Keď sme o tretej popoludní dorazili do Cherokee, zdalo sa mi, že sme prišli do klasického amerického malomesta. V skutočnosti to bola dedina s asi 10 000 obyvateľmi roztrúsenými po okolí. Ako prvú zastávku sme si vybrali Burger King, kde mal robiť Mončo. Jeden chlapík nás hneď vzal na ubytovňu kamsi do hôr, kde mal Mončo zo začiatku bývať. Náš lincoln to však už nevydržal po dlhej ceste a v kopcoch nám po krkolomnej jazde vyvrela voda. Travis – lebo tak sa chlapík volal – mal chvalabohu kvapalinu do chladiča, tak nám ju doplnil a mohli sme sa pomaly vybrať späť.

Ostali sme traja. Kiko – ako som už spomínal – však nemal ešte prácu a po telefonáte Schumacherovi musel prvú noc stráviť v kempe. Gažeca sme nechali u Pizza Inn, kde mal prácu a ja s Kikom sme sa pobrali do Kentucky Fried Chicken. Keď som tam došiel, bol som prekvapený počtom černochov tam, bolo ich dosť. Nie som však rasista, tak mi to bolo jedno a neskôr sa ukázali ako veľmi kamarátski. Moja budúca šéfka Karin Anders tam už nebola, bol tam ale jej syn Jama a Slovenka Martina, ktorá mi vysvetlila cestu k ubytovni. Motel Carriage Inn, asi 6 míľ smerom na Bryson City. Kiko ma tam zobral, vyložil som si veci. Rozlúčili sme sa a ja som sa pobral za majiteľom a ten ma zaviedol do izby. Nebol som v nej prvý, býval tam už krajan Paľo zo Sabinova.

Bol som po ceste unavený, ale ešte som spať nešiel. Potreboval som si dať nejaké veci do chladničky a jedinú mali ďalšie holky – Slovenka Silvia a Litovčanka Neringa. Tak som sa tam pobral a otvorila Silvia. Po krátkom rozhovore som tam nechal svoje veci a ešte s Paľom sme traja sadli k bazénu, ktorý sme tam chvalabohu mali. Dozvedel som sa, že v Atlante na letisku čaká Slovenka Janka, ktorá nemá odvoz do Cherokee, lebo predtým zmeškala let v Paríži a nepriletela ako mala. Pomaly sme však šli do postelí, ja som bol celodennom cestovaní a strese unavený. Zaspal som rýchlo.

 

 

2. kapitola: Leto v Cherokee

Pamätný druhý deň
Mysleli sme si, že culture shock je za nami – opak bol však pravdou

Na druhý deň 16. júna som vstal už o ôsmej mysliac si, že ideme do práce. Omyl, všetci spali a tak som aj ja oblečený zaspal na posteli. Celé doobedie sme s Paľom takpovediac odrelaxovali pozeraním Knight Rider a neskôr sme vyšli von pred motel, aby sme zistili, že je utešený júnový deň. Vonku sa rozprávali Neringa a Silvia a dali sme sa s nimi do reči. Vlastne len Paľo, ja som bol ticho a zvykal som si na novú partiu. Potom sme vošli do izby, kde bola aj Martina a Janka, ktorá sa medzitým dostala do Cherokee. Zoznámili sme sa, vymenili si skúsenosti a pocity, mne všetci závideli Floridu. Hlavne, keď som im ju opísal ako raj…

Poobede pre nás prišli dve autá z KFC. Jama, u ktorého som sa deň predtým hlásil a černoch Shaq, ktorý naozaj vyzeral ako hviezda L.A. Lakers Shaquille O´Neill. Skutočným menom sa volal Walter Smith a rodinu mal v Nemecku, kde bol jeho otec na americkej vojenskej základni v Hockenheime dôstojníkom. Títo dvaja príma chalani nás vzali do KFC, kde nás už čakala šéfka Karin Anders. Bola to telnatá blondína a mala big ass, ako sama hovorievala. Keď uvidela moju fotku na vízach, hlučne sa rozosmiala a zahlásila: „David, you´re lookin´ like a terrorist !“ Janka a ja sme boli noví, dostali sme inštrukcie, podpísali kopec papierov okolo zmluvy a aj žiadosť o social security card, ktorú sme napokon dostali až začiatkom augusta. Vyfasovali sme uniformy a dohodli sa na prácu až na ďalší deň. Keď sme s Jankou odchádzali (ostatní už zarezávali), stretol som Kika s ďalším Slováčiskom z roboty. Kika „odvelili“ do hotela Ramada Inn a veľmi si pochvaľoval.

Potom sme s Jankou šli kamsi do mesta, stále ohučaní z Karin. Pravidlá v KFC sa nám v prvom momente zdali prísne a Janka bola vystrašená a chcela odísť. Šli sme do Pizza Inn, kde som dúfal, že stretnem Gažeca, nebol však tam. Dali sme si ľadový čaj a porozprávali sa so Slovenkou, ktorá nás obsluhovala. Aj ona bola zo všetkého vystresovaná, neskôr som zistil, že to boli príznaky „culture shock“, o ktorom sme si s chalanmi na Floride mysleli, že je za nami.

Po čaji sme pred reštauráciou stretli Kika a Gažeca na lincolne a tak sme sadli do auta a šli do Ramady. Boli sme šiesti, šla s nami aj Gažecova nová kolegyňa Halina (Gažec medzitým spoznal Janku, pamätal si ju z ambasády, keď boli v máji pre víza. Spoznal ju podľa topánok). V dobrej nálade sme došli k Ramade, keď zrazu za nami zahúkalo policajné auto, state trooper (policajt štátu N.C.). Vystúpil a Kikovi terminátorským hlasom oznámil, že porušil pravidlo, keď nenechal chodca prejsť cez prechod. Podľa menovky to bol sergant Allen, since 1995. Vonku sa rozpršalo a v aute bolo dusno. Keď sme však chceli ostatní vystúpiť, sergant Allen nás okríkol: „Stay there !“ Až neskôr sme zistili, že šofér musí pri policajtovi ostať nehybný a čakať na jeho pokyny. Kiko dostal pokutu 111 dolárov, napokon však po šéfkinej intervencii zaplatil len 25. Vtedy ho to však vytočilo a nechal nám auto tam pred Ramadou.

My sme sa s Gažecom a dvoma holkami pobrali do Gažecovej ubytovne, odtiaľ do mesta späť ku KFC. Vedľa KFC bola reštaurácia Grandma´s Pancake and Steak, kde sme zašli popýtať sa na druhú prácu, tzv. second job. Boli sme vcelku úspešní, vyplnili sme akési žiadosti o prácu a mali sme prísť na ďalší deň, lebo šéf tam nebol v tom čase. Lincolnom sme sa štyria potom vybrali na benzínku smerom na Bryson City, kde Halina kúpila pivá a tak som mal na večer štyri tretinkové Heinekeny. Samozrejme, potom som ich nevypil všetky. Pršalo, bola tma a husté stromy skláňajúce sa nad kľukatou cestou ešte viac umocnili náš culture shock. V Carriage som sa s Gažecom stiesnene rozlúčil a sadol v izbe k telke. Potom som zaspal.

Tento deň je jeden z tých, čo sa mi z Ameriky navždy vryl do pamäti, bol bohatý na udalosti a dojmy. Všetky tieto prvé dni v Cherokee boli vlastne také, boli to prvé kontakty so skutočnou Amerikou.

 

Ako to bolo s ľuďmi v KFC a v Grandma´s
Ľudia sú vraj všade iní – v Amerike som ale stretol dobrú partiu

Ďalší deň 17. júna bola sobota a v KFC som mal premiéru. Karin ma zaviedla dozadu a určila ma kuchárom. A tak som sa naučil piecť kurence. Pomáhal mi v tom Joseph, mladý chlapík, ktorého občas volali „German“. Neskôr vyplynulo, že to bolo pre jeho ročné pôsobenie na americkej základni v Kaiserslauterne. S Joom sme sa spočiatku nevedeli strafiť na jednu vlnovú dĺžku, bol dosť uzavretý, ale postupom času sa to zlepšilo, až sme napokon „prekecali“ celé šichty a chodievali sme fajčiť za KFC. V ten deň so mnou po Joovom odchode robil Carlton, sympatický tučný černoch. Najprv ani nemal šajnu o Európe, ale potom sa mu trocha pri spomienkach na školu vyjasnilo.

Cez prestávku, ktorú sme mali povinnú počas každej šichty sme niekoľkí zašli do Grandma´s, kde už bol šéf Sam Parker. S radosťou nás prijal do roboty s platom 6 dolárov na hodinu (v KFC som zarábal 6.75, najviac zo študentov) a tak som na druhý deň ráno 18. júna nastupoval u neho ako umývač riadu. Bolo to pekné slnečné ráno. Riady som umýval s Indiánom, ktorého volali Spook. Mal ázijské črty a preto ho ostatní volali „spook“, čo je hanlivé pomenovanie pre Ázijca. Spook však nebol Ázijčanom ani náhodou, takže z toho mena mali všetci ohromnú zábavu. Ďalej tam robili Indiáni Herbie, Chaves, Michel, Samova dcéra April, syn Adam, manželka Judy, Samova sestra Tamy s manželom Darrelom a synom Ryanom, ostatných mená si už nepamätám. Pamätám si však moje počiatočné problémy s angličtinou, načo ľudia okolo reagovali pohŕdavo. Keď som im však cez „break“ (prestávku) vysvetlil, že je pre mňa všetko nové a ešte sa len aklimatizujem, hneď zmenili postoj a boli ústretoví a príjemní.

Väčšina z nich fajčila marihuanu, ktorej bolo v tej oblasti hojne a fajčili aj cez pracovnú dobu. Sam o tom vedel, ale keďže to nijak neovplyvňovalo morálku tímu, toleroval to. Musím však povedať, že Samova reštaurácia mala dve časti. Prvý deň som robil v reštauračnej časti, čo bola naľavo od KFC, ale častejšie som robil v časti ´Buffet´. Tam bol managerom Tom Watson, malý tučný päťdesiatnik s jasnými sklonmi k infarktu. Býval prísny, ale aj pohodový spoločník a bol vcelku vtipný. Vychádzal som s ním veľmi dobre. Druhým managerom bol Samov strýko Lynn z Floridy (zo Sarasoty !), starý príjemný pán.

Najviac zábavy som si však užil s Lew, 28-ročnou Indiánkou z Mississippi. Mala asi 150 kíl a pri smiechu sa jej oči strácali v sadle. Mala 7-ročného syna Chrisa a bezvýhradne ho milovala. Aj manžela Allana, ktorý bol veľmi príjemným človekom, pochádzal z kmeňa Cherokee. Ďalej tam bola Pam, tučná zhrbená tridsiatnička, ktorá bola dosť zvláštna osoba. Často sa ma pýtala „Can I sack your banana ?“ a okrem toho mi dlhými nechtami často prechádzala po chrbte, čo vyvolávalo nepríjemné zimomriavky… Na druhej strane bola ale fajn, mala dve nevlastné postihnuté deti a starala sa o ne. Boli veľmi zlaté, mená si už ale nepamätám. Členom partie bol aj 18-ročný černoch Kenny z Georgie, ktorý chodil v Cherokee do školy. U Sama sa dobre pracovalo. Najviac roboty som ako umývač riadu (dishwasher) mal večer po záverečnej, keď som všetko umýval, ale práca sa našla aj cez šichtu. Tom mi vždy čosi zadelil a najviac som nenávidel piatkové popoludnia, keď prišiel tovar a sám som ho nosil do „coolera“ (veľkej chladničky). Chrbtica trpela maximálne. Keď nebolo čo robiť, sedeli sme s Lew a smiali sa. Oproti na benzínku som jej chodieval kupovať cigarety, fajčila mentolové marlborky, ja som väčšinu leta fajčil ľahké camelky, zo začiatku som vystriedal marlborky a Lucky Strike. Tom a aj Jo z KFC fajčili americké Dorallky, boli celkom dobré.

Občas som sa vymenil s Paľom a ja som drhol riady v reštarurácii a on v Buffete. Boli to príjemné šichty, robieval som ich s Herbiem, alebo Chavesom. Obaja pochádzali z kmeňa Cherokee. Ku koncu leta varil v reštike sám Sam a naučil ma niektoré veci, tak sme kuchárčili dvaja. Robil som palacinky, texas toasty, šaláty, podával som mu veci, doplňoval taniere a podobne. Zvykli sme sa pritom dobre porozprávať a po čase som si robil palacinky aj sám pre seba. Raz som dal do cesta priveľa čučoriedkovej šťavy, až palacinka chytila zeleno-hnedé sfarbenie. A tak sme ju so smiechom pomenovali „Military Pancake“, alebo „Vietnam Pancake“. Keď bola nuda, chodieval som fajčiť za Grandma´s a KFC a občas sme sa počas prestávky stretli s niekým z KFC, najčastejšie s Tomášom. Tam sme sa rozprávali, pripojil sa aj Paľo, alebo Chaves, ktorý rozprával rôzne historky. Pamätný je jeho príbeh o istom kamošovi, ktorý nám maximálne flegmatickým a monotónnym hlasom asi takto vyrozprával: „I had a friend, once he came to me and he wanted my gun. I said „No“, but he came later, took the gun, went to Tennessee, shot man, came back… Then the police came to my house, found the gun and I had problems…“ Boli to príjemné šichty.

Aby som nezabudol, po ľuďoch z Grandma´s nesmiem nespomenúť zvyšných managerov z KFC. Rick, štyridsiatnik, bol výborný človek, ako manager bol však dosť nemožný. Po záverečnej však dovolil zamestnancom odniesť nepredané upečené kurence domov, inak to bolo zakázané a robilo sa to len za Karininým chrbtom. Ďalej to bola Dorothy, malá ušatá ženská, ktorá sprvu hrala veľkú šéfku a my sme ju za to samozrejme neznášali. Postupne sme si však na seba zvykli a obľubili sa, v septembri nás pri rozlúčke všetkých vyobjímala. A napokon to bol Eddie, veselý chlapík, ktorý v KFC nepracoval dlho pred našim príchodom. Občas sme k nemu domov chodievali na internet, mal dom v horách na samote a príjemnú rodinu. Naučil sa niekoľko slovenských hlášok, najpamätnejšia bola „Kurčááá“.

 

 

Z poltucta v Carriage dvanásť „apoštolov“
„Myslím, že sme sa tu zišli dosť dobrá grupa…“

Kompánia študentov, v ktorej som bol mimochodom najmladší, sa vo zvyšných júnových dňoch rozšírila o ďalších šesť ľudí. V pondelok 19. júna prišiel Miki zo Zelenča pri Trnave, 21-ročný sympaťák a optimisticky mysliaci človek. Do partie zapadol veľmi rýchlo, aj keď sme sa občas zvykli hádať, lebo podľa môjho názoru bol niekedy až prehnane optimistický a mne ako realistovi to prekážalo. Celkovo sme však mali veľmi dobrý vzťah, ktorý sa utužil počas septembrového cestovania.

 

Ďalším nerozlučným parťákom bol Tomáš, študent ekonómie (podobne ako Miki). Jedno popoludnie som sedel pred Carriagom, počúval walkman a fajčil. Zrazu sa zastavilo auto a ktosi doviezol vysokého sympatického chalana s okuliarmi. Podišiel ku mne a viac skonštatoval ako sa spýtal „You are from Slovakia?“ a ja som len vystrel ruku so slovami: „Čau, som Dávid“. Výborne sme si rozumeli a podľa báb sa stal mojím ´poradcom v sexuálnych otázkach´. Akože áno, bavili sme sa aj o babách a sexe. Mal neporovnateľne väčšie skúsenosti ako ja. Témou našich rozhovorov bola však často aj politika, šport, novinárčina a iné spoločné záľuby.

Po Tomášovi sa v Carriage ukázala 23-ročná Poľka Dagna, právnička, ktorá nás chalanov dosť fyzicky priťahovala. Vedela výborne anglicky a pre jej sebavedomie som ju zo začiatku nemal rád, postupne som si s ňou však začal rozumieť. O niekoľko dní došla do KFC Ilona z Estónska. Bola od nás staršia, mala 26 rokov a do partie až tak nezapadla. Dosť sme sa navzájom ignorovali (ako ona s nami všetkými okrem Dagny, s ktoru mala izbu v moteli), ale postupom času som sa s ňou celkom skamarátil. Poľskú enklávu rozšíril koncom júna Rafael, slangovo by som ho opísal ako „počítačového típka“. S každým hovoril len a len anglicky, aj s Dagnou… Bol zvláštny, ale férový a v podstate príma. Ako posledný dvanásty „apoštol“ prikvitol v posledný júnový deň Čech Honza. Do partie zapadol výborne a ťažko sa s ním bolo na konci lúčiť. Bol to ozajstný Člen.

 

Práca – rušný júl, nudný august
Keď dnes počujem Oops… I Did It Again od Britney, spomeniem si na KFC a na kurence

Čo sa týka práce, najhoršie obdobia sme zažili počas štyroch dní okolo Dňa nezávislosti na začiatku júla a pokračovalo to celý júl. Nikdy nezabudnem na 3. júl, keď som sa mohol v KFC aj v Grandma´s aj roztrhať a aj tak som nestíhal. A nikdy nezabudnem na upracované júlové dni, keď sme denne robili 15 až 16 hodín päť, často šesť dní v týždni. Bolo to vyčerpávajúce, ale ako sa hovorí, človek si zvykne aj na vlastnú smrť. Perný bol aj začiatok augusta, keď však v polovici mesiaca začala škola, nápor ustúpil a „busy days“ vystriedali lenivé nudné dni, keď sme s Joom robili všeličo iné, len nie kurence. Oživenie nastalo až na prelome augusta a septembra v čase sviatku Labour Day, čo bola obdoba 4. júla, ale o niečo menej „busy“.

Popritom všetkom sme sa museli usmievať, byť k zákazníkom maximálne milí a stále sa usmievať. Niekedy to padlo ťažko. Kapitolkou samou o sebe bolo zdvíhanie telefónov: „Thank you for calling to KFC, David is speaking, how can I help you?“

Veľkou psychickou podporou pri práci bola hudba. Keď dnes počujem „Oops, I Did It Again“ od Britney Spears, spomeniem si na KFC, v rádiách to hrali niekedy aj päťkrát za deň. Podobne to bolo s Travisom a ich „Why Does It Always Rain On Me“ a nechýbali ani veci ako „It Must Have Been Love“ od Roxette, či „Desert Rose“ od Stinga. U Sama sme počúvali vlastnú hudbu. V Pancake mali Indiáni skvelú kolekciu cédečiek, boli tam veci ako Europe, Roxette, Bryan Adams, Bon Jovi a podobne. V Buffete bolo rádio a tam sme väčšinou počúvali moje pásky – Cranberries, Roxette, Bon Jovi, Elán, Elvis, klasiky 60-tych a 70-tych rokov. Odmenou po ťažkých dňoch boli pre mňa rozhovory so Samom počas každovečerného záverečného upratovania v podniku. Rozoberali sme politiku, rozprávali sa o Amerike a histórii. Veľmi sa zaujímal aj o Európu a zvlášť Slovensko, tak som mu veľa rozprával. Mal som rád tieto rozhovory, výborne som si pri nich osvojoval angličtinu a využil aj znalosti z americkej a európskej histórie.

Po príchode z práce sme potom s bandou ostávali pred Carriagom, pili pivo, pofajčievali a preberali uplynulý deň. Spávať sme chodievali takmer pravidelne o druhej v noci. Boli to však úžasné večery, skvelý relax po práci s partiou. Mojím komplicom bola často aj televízia, ktorú som pozerával sám, lebo Paľo spával častejšie u frajerky ako v Carriage. Pravidelne som pozerával v pondelok a štvrtok na programe USA Akty X o polnoci a Millenium o jednej. Super seriály, mal som ich veľmi rád.

 

Výlety s Dragonom Joom
Spravili sme z neho symbol – patróna toho nádherného leta

V júli sme popri enormnom pracovnom zaťažení stihli aj výlety do okolia, na ktoré sme chodili vlastným autom. A to je veľká kapitola nášho leta v Cherokee. Od Toma z Grandma´s sme kúpili bielu dodávku, ročník 78. Kupovali sme ju však na trikrát, pretože bola spočiatku v dezolátnom stave. Tom ju však dal ako-tak dokopy a za 400 dolárov sme ju kúpili. Bol štvrtok 6. júla, keď ho Tomáš priviezol večer do Grandma´s a bola to pre nás veľká udalosť. Lew sa na mne vtedy nasmiala, tešil som sa totiž ako malé decko. O niekoľko dní sme dodávku na Mikiho návrh pomaľovali na hipisácky voz a pokrstili sme ho „Dragon Joe“. Odvtedy ho nikto inak nevolal než Dragon Joe. Stal sa trinástym členom našej partie a v Cherokee predstavoval symbol leta 2000. Ľudia nám kývali, trúbili a často neznámi nás identifikovali na ulici ako „…that guys who drive the hippie van“. Lew bola v čase pomaľovania auta na dovolenke doma v Mississippi a keď sa vrátila, skoro spadla z nôh.

S Dragonom som zažil to leto úžasné veci. Najazdil som na ňom nespočetné množstvo míľ, ako nikdy predtým doma. A keď sa človek naučí ovládať také veľké auto, s menším nemá najmenšie problémy. Mal som s ním však aj nepríjemnosti, nikdy nezabudnem na večer 26. júla, keď mi v Cherokee na kopci odišli brzdy a ja som sa rútil do križovatky, až mi po asi desiatich pokusoch brzdy zabrali. Bol to riadny stres, nato sa nezabúda. Celkovo boli s Dragonom viaceré problémy, v oprave bol trikrát. Najprv mu 17.7. odišiel akumulátor a s Mikim sme zabili dve hodiny u mechanikov, 25.7. som s ním bol opraviť defekt a už o dva dni bol v oprave kvôli brzdám. Bolo to však naše auto a mali sme ho radi.

Vrátim sa však k našim výletom. Okolo 10. júla sme si s Mikim, Honzom, Dagnou a ďalšou Poľkou vyšli do kopcov k hraniciam Tennessee a tam na lúčke relaxovali vylihujúc na deke a bolo príma. O tri dni som sa s Honzom a Martinou vybral do Gatlinburgu, mestečka asi 20 míľ za hranicou Tennessee. Kúpil som si tam dnes už legendárne tričko s marihuanovým motívom a názvom Livin´ La Weeda Loca, pričom ten „weed“ je marihuana. Slovná hračka z názvu hitu Rickyho Martina. Bolo to turistické mesto plné atrakcií, boli však drahé a tak sme to len prešli a cez hory sa vybrali domov. Jazdilo sa ťažko, tma, kľukatá cesta, dobrá skúsenosť pre mladého vodiča ako ja. Na carolinskej strane prebral volant Honza a doviezli sme sa do Cherokee, kde sme vyzdvihli bandu z práce a šli do Carriage.

O niekoľko dní som sa s Martinou, Jankou, Silviou a Neringou vybral do Ghost Townu, čo bola turistická atrakcia pri dedina Maggie Valley 15 míľ od Cherokee. Kovbojské mesto, nechýbala scéna pištoľníkov, ktorí sa postrieľali navzájom. Tento výlet však poznačil moj zdravotný stav, keďže mi bolo zle z fast foodu z Taco Bell, kam ma vzal Miki deň predtým po oprave Dragona. Začiatkom augusta sme si vyrazili na Blue Ridge Parkway, čo bola vyhliadková cesta na hrebene Smokie Mountains. Boli odtiaľ úžasné výhľady na kopce obalené v pare.

Občas sme zašli aj do kina do neďalekého mestečka Sylva, celkovo štyrikrát. Filmy X-Men, Scary Movie, Hollow Man a Nutty Professor 2, tam bol skvelý Eddie Murphy. Dosť sme sa nasmiali aj na Scary Movie, zvyšné dva boli priemerné americké filmy. Do Sylvy sme chodili nakupovať do veľkoobchodu Wall-Mart, niekedy aj o druhej v noci po návrate z práce. Tam sme dostali všetko a kúpil som si veľa vecí aj na seba. Tenisky, rifle, pulóver, nejaké tričká, fotoaparát za 50 dolárov (u nás stojí v prepočte na doláre 80). Na nákupy sme chodievali aj do Ashevillu, jediného veľkého mesta v okolí. To som si vtedy zajazdil aj na Interstate highway, toto bola I-40 vedúca až kamsi k Los Angeles na opačnom konci Ameriky.

 

Ako sa na ruinách pôvodného plánu zrodil plán cesty na západ
Na Floridu sme museli zabudnúť a „like Frankie said: I did it my way“

S partiou z Carriage som sa napokon zblížil natoľko, že som sa s nimi rozhodol v septembri cestovať. Plány s parťákmi zo Senca totiž padli pre náš nespoľahlivý lincoln. Pôvodný zámer, s ktorým sme v júni leteli do USA, bol na Floride s Dedovou pomocou kúpiť auto a pobehať s ním Ameriku krížom-krážom až do Californie. Prvý problém však nastal už 15. júna po našom príchode do Cherokee, keď mu v horách u Travisa lincolnovi vykypel motor. K tomu sa o štyri dni pripojilo pokazené zapaľovanie, ktoré ma zradilo pred Burger Kingom, keď som bol pozrieť Monča a Gažeca. Vtedy sme sa s Kikom rozhodli zredukovať plán cesty na východné pobrežie, Niagary, New Orleans a Floridu, kde by sme v Sarasote vyvaľovali pupky do konca septembra. Kiko potom vybavoval všetky opravy, takže sa s autom natrápil a platili sme nemalé peniaze za opravy.

Napokon lincoln odišiel úplne, keď nám raz zlyhalo zapaľovanie, inokedy niečo iné. Kupca na predaj sme nenašli, hoci s ním koketoval Jo. Tom nám povedal, že by ho kúpil za tri stovky, vraj viac to auto nie je hodné. Nepristúpili sme. Keby sme tak vtedy zobrali tých 300 dolárov ! Lebo napokon sa auto pokazilo úplne… Všetko sa však zrútilo už koncom júla, keď sme nepochodili ani s požičovňami áut. Nikto z nás totiž nemal 21 rokov a tak sa s nami ani nebavili. Chalani bezo mňa rozhodli, že skrátia cestovanie na Washington a New York a 15. septembra odletia domov. To sa mi nepáčilo. Do Ameriky som predsa prišiel cestovať a nie na 9 dní oddychu okrem práce. A tak som niekedy začiatkom augusta večer zašiel do Ramady za Kikom a odfaxoval si žiadosť do Miami o zmenu miesta odletu z USA na Atlantu. Odtiaľ totiž odlietali aj parťáci z KFC. Dátum 28.9. 2000, chcel som byť doma už pred posledným septembrovým víkendom. Chalani leteli z Newarku v New Jersey (stále však z mesta New York). Medzitým sme s ľuďmi z Carriage zabukovali letenky na 6. septembra do Los Angeles. Do Mesta anjelov sme sa vybrali z prostého dôvodu – Miki tam mal príbuzného a u neho sme sa mohli ubytovať a odtiaľ vyraziť na cesty po západe.

Predtým však boli návrhy na požičanie auta, ale nevyšlo to a tak z veľkolepého cestovania autom z Cherokee cez New Orleans až do Californie bolo „len“ cestovanie po západe. Vytvorili sme sa pätica odhodlaných – Miki, Martina, Janka, Silvia a ja. (Aby som však nezabudol, Janku sme medzitým prekrstili na „Kufríka“ pre jej oblečenie, keď pri zaväzovaní šnúrok ju Miki zdvihol ako kufor). Na západe sa k nám kdesi mal pripojiť Mikiho parťák Majki (tiež totiž Mišo). Tomáš sa s nami rozhodol nejsť, vraj je to nákladné. Za letenky sme dali 277 dolárov aj so spiatočným letom.

Takto sa teda rozišli moje cesty s chalanmi z gympla a spojili sa s partiou z Carriagu. Veľmi sme sa na západ tešili a žili len preto.

 

Príjemný záver augusta
Obľúbený mesiac, na ktorý som nedal dopustiť ani v Amerike – a užil som si ho

Hoci sa to nebude zhodovať s časovým zaradením titulku, napíšem ešte o večeri 11. augusta, ktorý sa mi vryl do pamäti. V Grandma´s poobede skapal pes a Tom ma vzal domov, vraj nie je robota a netreba ma. Bol som trocha namrzený, lebo som tým prišiel o peniaze, ale Tom mi hovoril: „Just relax, watch TV and have a rest.“ Spočiatku som to robil tak, ale potom som zistil, že do Carriage prišla Lew s Allanom a sedia vonku na lavičke s Ilonou a Honzom. Pripojil som sa k nim a vykľul sa z toho veselý večer, plný smiechu a dobrej nálady. Doniesli aj pivo, tak sme pili, pofajčievali a hneď som zabudol na namrzenosť zo straty pár dolárov. Táto story možno nevzbudí nič zaujímavé, bol to však jeden z večerov, ktoré som si zapamätal a mali pre mňa tú zvláštnu americkú atmosféru. Keď som všetko bral prirodzene a cítil sa v Amerike ako doma. A ako prirodzene som rozprával anglicky a hláškami zabával ľudí okolo seba. Bolo to fajn.

Ako ubiehali augustové dni, na heateri (kde boli usmažené kurence pripravené na predaj) v KFC som mal denne countdown po 6. september. Pomaly končil august, vodičák sa mi pre problémy s poistením auta nepodarilo absolvovať ani v North Caroline. Jedno popoludnie, 23. augusta, Honzu a mňa zobral Jama zahrať si basketbal do Bryson City. Nevyšlo to však a tak sme sa vrátili do Carriage Inn. Tam už sedel Tomáš a tak sme si zahrali štyria na provizórny kôš pri budove „office“. Ja s Tomášom proti Jamovi a Honzovi. Bola to super hra, môj jediný športový zážitok v Amerike.

Najlepšie augustové dni prišli 28. a 29. augusta, keď nás jeden starší párik z Tennessee zobral na dva výlety. Tento príbeh má začiatok ešte kdesi v júli, keď do Grandma´s prišli dvaja – muž (60) a žena (48) – na večeru. Kufrík vtedy utierala stoly a dali sa s ňou do reči. Vysvetlila im našu situáciu tak dramaticky a farbisto, že Everettovi a Ann (tak sa obaja volali) sa nás uľútilo a vzali nás pod patronát. A tak sme sa veľka partia dostali na dva dni všetci v KFC voľno a zobrali nás na svoju jachtu „Addle Time“ na Fontana Lake pri hranici s Tennessee, takmer v úplnom kúte štátu North Carolina. Zostava bola nasledovná, neboli sme tam totiž všetci. Miki, Honza, Martina, Kufrík, Silvia, Neringa, Paľo s frajerkou Martinou a ja. Bol to krásny slnečný deň a zažili sme kopec zábavy. Aspoň v ten deň som zakúsil chuť skutočného leta. Dosýtosti sme sa vykúpali, skákali zo skál, Everett nás ťahal v gumennom člne za jachtou a to dosť rýchlo, raz som vyletel z neho – to bol adrenalín. Potom sme sa spoločne najedli zo zásob, čo nakúpili oni (a nič za to nechceli!), dostali sme tričká na pamiatku „Addle Time 2000“ a išlo sa domov. Všetci sme sa spálili, najmä chalani, a tak sme dlho do noci sedeli polonahí vonku a chladili sa.

Na ďalší deň nás (to sa už pripojili aj traja Poliaci a Tomáš) vzali na Chimney Rock, čo bola velikánska skala za Ashevillom a viala na nej veľká americká zástava. Bol z nej však krásny výhľad na bývalú krajinu Indiánov. Urobili sme si tam aj krátku túru, porobili fotky a šli domov. Odviezol som sa s Mikim a Honzom na korbe Everettovho Dodga. Zastavili sme sa ešte v Hendersonville na nákupy a potom domov. Traja na korbe, nad nami hviezdy, bola to fantastická jazda. Ann mala v ten deň narodeniny a tak sme jej samozrejme kúpili darčeky a bola menšia párty. Ann nám porozpávala aj kopu zaujímavostí ako „New York minute“ a o San Franciscu, kam sme sa na západe chystali nám povedala ako o meste gayov a lesbičiek. Mňa špeciálne upozornila, že si mám dávať pozor, lebo som vraj „sweet guy“ a takých oni milujú…

 

Končí sa leto v Cherokee
Prišiel som sem – a bol som rozčarovaný. Odchádzal som  – a bolo mi ľúto

V posledný augustový večer sme sa vybrali na diskotéku do Maggie Valley. Bol to jeden z posledných výletov s Dragonom. Diskotéka bola s rapovou hudbou a my „under 21“ sme mali oranžové pásky, aby nám nepredali alkohol. Dal som si džús s ľadom a ešte ku mne prišiel vyhadzovač a ovoňal mi nápoj, či v ňom nemám vodku… Človek sa tam však mohol cítiť bezpečne a po skončení boli vonku policajti a žiadny bordel. Po návrate do Carriage Dagna zistila, že nemá kľúce od izby a Ilona bola preč. A tak Dagna prespala u mňa. To bol zážitok, náš chalanský idol spal vo vedľajšej posteli…

Začal september a s ním víkend okolo Labour Day. Ľudí pribudlo, práce bolo tak akurát, nič extra ako dva mesiace predtým. Večer 1. septembra sme mali ísť na jednu domácu párty, ale väčšina sme po diskotéke a celodennej práci boli unavení a šli sme spať. V ten deň však Tomáš s Paľom kúpili fordku s manuálom, s ktorou chceli ísť s frajerkami (Tomáš tam mal jednu Poľku) na Floridu. Bola to veľká udalosť, manuál v Amerike, každý chcel na tom jazdiť a mne Tomáš auto požičal bez problémov aj samému. Na druhý deň sme po šichte šli do neďalekej práčovne dvaja a „zažíhal“ som si aj ja. Bol to skvelý pocit, pripomínal domov. Počúvali sme Cranberries, album Bury The Hatchet, pamätám si to jasne.

Tretieho septembra odchádzal od nás Honza do Atlanty k známym. Bolo to ťažké lúčenie s človekom, ktorého sme si všetci veľmi obľúbili. Objal som ho so slovami, že sa ešte musíme vidieť. V ten večer, keď som s Paľom šiel fordkou za jeho Martinou sme sa o ňom bavili a zhodli sa, že Honza bol jeden z tých ľudí, ktorí majú v sebe čosi a nedá sa ich neobľúbiť. Fasa český chalan, pospomínali sme si na zážitky s ním.

Napokon prišiel 4. september, môj posledný deň v práci. Bol pondelok, Labour Day. V KFC som naposledy s Martinou spravil rituál so zaväzovaním zástery, naposledy som robil kurence a na heateri svetila veľká dvojka. Dva dni do odletu do L.A. O štvrtej som sa naposledy clockol out a zamieril do Grandma´s na poslednú šichtu. Vládla príjemná atmosféra, Tom mi už nedával skoro nič robiť, nech si užijem posledný deň. Večer som poumýval riady, rozlúčil sa s Lew s obligátnym „See you“ a išiel do Carriage. To som netušil, že vidím Lew naposledy, lebo na druhý deň som sa nestihol s ňou rozlúčiť. V moteli sme si spravili párty, väčšina z nás končila totiž v rovnaký deň.

Na druhý deň 5. septembra som vstal až niekedy pred obedom. Tomáš nám požičal svoju fordku a s babami sme šli do laundry – práčovne – vyprať šaty. Potom sa k nám pripojil aj Miki, šli sme do banky vybrať peniaze a zrušiť účty. V ten deň sme vybavili posledné záležitosti a večer som ostal sám s fordkou. Mal som prísť pre Tomáša o deviatej, mal som ešte čas a tak som sa vyvážal po Cherokee a vychutnával si jazdu na manuáli. Potom sme nasadli do auta a šli do Carriage. A stala sa nám jedna nepríjemná vec. Predbiehali sme auto a v rýchlosti 55 mph sme zrazu pred sebou uvideli psa, ako na nás bezradne hľadí… V ústrety smrti. Zrazu len prudký tupý náraz, rozkolísané auto, pištiace pneumatiky. Proste hnusný zážitok. O to viac, že toho psa sme vídali celé leto na neďalekej benzínke a preto, že sme skoro vyleteli z cesty…

V Carriage boli ľudia z KFC, bola rozlúčková párty. S Lew som sa však už nestretol, nerozlúčil som sa ani s ľuďmi ako Sam, Judy, Rick a podobne. To ma mrzelo. Mal som však ich podpisy na krabici, v ktorej som domov posielal nepotrebné šaty, ktoré sa už nevmestili do kufra. Tú krabicu mám dodnes. Lúčili sme sa ja navzájom medzi sebou. Dagna ma objala, Tom v Grandma´s predtým tiež, aj Pam, Dorothy, kamáratsky som sa rozlúčil s Joom, Herbiem, Jamom a ostatnými. Došli ešte Kiko, Gažec a Mončo na nejakej dodávke, ktorú šoféroval Gažec (bola to naša Amerika, zajazdili sme si obaja viac ako doma), a rozlúčili sme sa s tým, že „See you na konci septembra“. Spať sme šli až niekedy o tretej a už o štvrtej pre nás prišiel Lynn s dodávkou a bral nás do Atlanty. Rozlúčil som sa ešte s Neringou, ktorá bola z toho všetkého veľmi smutná.

Končilo leto v Cherokee, začínala naša dobrodružná cesta na západ. Smer Los Angeles, California.

 

Ako to bolo s domovom
Never forget your home, sweet home

Keď už takto kompletizujem všetky sféry života v Cherokee, musím spomenúť aj svoj kontakt s domovom, ktorý bol pre mňa životne dôležitý. Domov som volával cez zvláštnu Echo-kartu na náš účet, s chalanmi v Senci som bol v kontakte emailovo. Čo som sa ja nasmial v knižniciach pri ich mailoch! Písali, ako užívajú leto, často som chcel byť s nimi. Najmä, keď mi napísali, ako 2. augusta zorganizovali zber železa a „…za taško zarobených 315 Sk sme na Rozhlase zorganizovali Milénium Bororo Beach Volley Cup Párty (MBBVCP).“ Urobili vtedy vatru a Mirec s Adamom sa strašne opili z borovičky. Dorazila ma napokon hláška: „To je nap…, že nemáte v USA bororo, ale stačí pomlieť pár chrobákov, hodiť ich do vodky a chuť je na nerozoznanie (t.j. rovnako nap…).“  Z domova však chodili aj jóbové zvesti. Koncom júna sa v Thajsku na dovolenke zabil Peťo Dubovský a o niekoľko dní ho pri autohavárii nasledoval Robo Formanko. V prvej polovici júla prekvapilo Slovensko slabšie zemetrasenie a 11. júla umrel na infarkt Jaro Filip. A aby sa všetko skompletizovalo, 1. augusta pri telefonáte domov po dvoch týždňoch som sa dozvedel, že u nás doma zomrela 27. júla Annušnéni. Internet sa však stal životne dôležitým, dodnes si zvyknem čítať maily, čo som vtedy písal a dostával od Mireca a chalanov, Hipa, Martiny Hilbertovej a iných ľudí.

 

  

3. kapitola: „…Those were the best days of my life“

V Meste anjelov – Los Angeles (6. – 9. septembra 2000)
I’d be safe and warm, if I was in L.A… O L.A. sa hovoria dve veci – prvá, že je New Yorkom Západu, druhá, že sa tam chcete vždy vrátiť. Myslím, že to druhé je čistá pravda

Krásne štyri dni v L.A. Prileteli sme z Atlanty cez Dallas, takže som okúsil aj vzduch Texasu a vyšiel si pred budovu letiska. O 14.00 californského času sme pristáli v Meste anjelov. Z letiska sme obvolávali všetky spoločnosti požičiavajúce autá (tzv. car rentaly), ale bez úspechu. V Cherokee sme si totiž zrušili účty a tým sme prišli o kreditné karty, bez ktorých vám nepožičajú auto. Telefonáty vybavovali Martina a Miki, ja som si zatiaľ šiel zapáliť pred letiskovú budovu. Prežíval som podobný pocit ako v júni v Miami, bolo to pre mňa všetko nové. Prvá cigareta v Californii chutila a ako som tak fajčil, priblížil sa ku mne vysoký chudý štrbavý černoch zbierajúci plechovky a čosi zatiahol otrasným prízvukom. Jediné, čo som mu vyrozumel, bolo „… Maaan“, čo používajú asi všetci černosi. Potom sme zavolali letiskový taxík a taxikár – Arménec – nás zobral na našu losangeleskú adresu k Mikiho bratrancovi z druhého kolena Dodovi Poláčekovi. Keď sme dorazili na sever mesta do La Crescenty, kde Dodo býval, dom bol prázdny a nikto neotváral. S Mikim sme sa vybrali do blízkeho obchodu a po ceste sme uvideli mercedes 320 béžovej metalízy a za volantom vyholeného chlapíka. Hovorím Mikimu, aha, ako slovenský mafián. Keď sme sa vracali z obchodu, ten istý mercedes s tým istým chlapíkom zastavil zrazu pred nami a ozvalo sa „Hey, guys !“ – bol to Dodo, práve šiel z roboty. Nasadli sme, Miki mu hneď porozprával, že máme problémy s rentingom a Dodo skrútil auto na hlavnú cestu a zastavili sme sa v jednej požičovni. „There are guys from Czechoslovakia here…“, vysvetľoval chlapíkovi. Nepochodili sme však, bez kreditky sa nedalo.

Dodo bol veľmi príjemný človek. Mal 44 rokov a postavou bol nížší a svalnatý a bol dohola ostrihaný. Pracoval ako módny návrhár v známej spoločnosti GUESS, ktorá má sídlo v Los Angeles, a aj doma mal malý ateliér. Do USA emigroval v roku 1983 cez Taliansko, kde bol na zájazde s divadlom, kde robil kostyméra, či maskéra. Uchytil sa a darilo sa mu, ako väčšine emigrantov z Československa. Jeho dom bola solídna menšia vilka, vkusne zariadená a na dvore mal dvoch psov. Dalmatínca Chancy a kaukazského ovčiaka, ktorého meno som zabudol. Viem však, že patrí medzi najdrahších psov na svete, tento stál 3000 dolárov. Dobrá pálka.

 

U Doda sa nám žilo skvele. Postaral sa o nás po všetkých stránkach, kupoval nám jesť, poskytoval ubytovanie zadarmo. Mali sme sa proste u neho ako prasatá v žite. Hneď prvý večer nám objednal veľkú pizzu, ktorú sme zjedli vzadu v záhrade na malej terase. Rozprávali sme sa o Amerike, o meste, o nás a napokon prišiel najväčší gól celého pobytu v Angeles. Auto. Keďže sme v L.A. nepochodli s požičovňami, Dodo nám požičal svoje BMW 735. Bol to starší bavorák z konca 80-tych rokov, ale funkčný, Jediné, čo mu chýbalo, bola klimatizácia a hudba – obe bolo pokazené. Klímu sme však nahradzovali otvoreným strešným oknom. Dodo nám za „facku“ vybavil poistenie a už na druhý deň 7. septembra večer sme mohli nasadnúť do auta. Kým sme ho však nemali, 7. septembra sme pochodili pešo časť La Crescenty a s Mikim zablúdili až do niekoľko kilometrov vzdialeného športového obchodu, kde som kúpil nášmu Maťovi puk NHL s logom Los Angeles Kings. Neskôr som zistil, že na obale je nápis „Puck made in Slovakia“… To sme boli prekvapení a mali z toho ohromnú radosť.

Na bavoráku, ktorý sme familiárne pomenovali „Jürgen“, sme pobehali v najbližších dňoch Los Angeles. Ešte siedmeho večer sme si vyrazili na Hollywood, to bol neopakovateľný večer. Najprv sme sa však na Dodove odporúčanie zastavili na „Griffith Observatory“, odkiaľ bol nádherný výhľad na nočné L.A. Bolo to miesto, kde Brandon z Beverly Hills 90210 vozil svoje frajerky. Nas ten úžasný pohľad nikdy nezabudnem, všade kam sa človek otočil, boli svetlá a nebolo vidieť ich koniec. Trinásťmiliónové megamesto vzbudzovalo v človeku pocit, že na svete okrem tých nekonečných svetiel neexistuje už nič iné. Našiel som si tam aj bustu Jamesa Deana a hneď som sa odfotil. A ako sme tak prechádzali a medzitým prehodili zopár viet s priateľským šoférom dlhej snobskej limuzíny, zrazu ma Martina chytila za ruku a mlčky nám všetkým ukázala na protiľahlý kopec, na ktorom sme v mesačnom svite uvideli ten superznámy nápis HOLLYWOOD. Veru, také vytrženie zažíva človek málokedy. Z Observatory sme odišli niekedy pred jedenástou. S mojim navigovaním s mapou v ruke na sedadle spolujazdca sme s Mikim za volantom čoskoro trafili na Hollywood Boulevard. Pomaly sme prechádzali pozdĺž chodníka slávy, na ktorom sú v bordových päťcípych hviezdach napísané mená filmových hviezd a režisérov. Miesto na parkovanie sme napokon našli neďaleko Čínskeho divadla, kde sú odtlačky rúk hviezd v betóne aj s ich podpismi. Z chodníka slávy som o jedenástej večer kalifornského času zavolal domov, ale nik nedvíhal. U nás bolo už osem ráno a všetci odišli. Zavolal som ocovi na mobil, mal ho však vypnutý, nechal som aspoň odkaz o tom, že som už v L.A. a ako sme si večer vyrazili do mesta a ako stojím na chodníku slávy na Hollywood Boulevard. Potom sme si to všetci piati namierili do divadla pozrieť si odtlačky. Fascinovaní sme tam behali a híkali pri známych menách. Po dlhšom hľadaní som našiel Marilyn Monroe, zvečnil som si ju však až o dva dni za svetla. Potom sme opäť nasadli do Jürgena a brázdili sme po meste. Plynule sme križovali známe ulice – Wilshire, Sunset, Westwood, Pico, Santa Monica a iné boulevardy, až sme zabočili na Rodeo Drive – najdrahšiu ulicu, kam chodia nakupovať hviezdy. Len sme ju prebehli autom. Po tomto výlete nočným L.A. sme zamierili do La Crescenty a zaľahli spať.

 

Na druhý deň bol piatok 8. septembra. Čakal nás Downtown, t.j. cetrum L.A., teda mrakodrapy. Okrem toho sme boli pozvaní na obed k Dodovej tete, ktorá bola zároveň Mikiho tetou z druhého kolena a žila pri Malibu s manželom Milanom, emigrantom. Doobeda okolo pol jedenástej som po raňajkách zavolal domov. U nás bolo už pol ôsmej večer a mame vyznelo smiešne, že „som iba teraz vstal“. Doma bolo všetko v poriadku, aj ja som bol v maximálnej pohode a tak sme sa rozlúčili. Niekedy o jedenástej sme sadli do Jürgena a vyrazili do mesta. Vďaka mape som mesto spoznával a ľahko sa mi orientovalo. Navyše diaľnice boli skvele značené a ak bola mapa, človek nemohol zablúdiť. Bol krásny kalifornský deň a pred vstupom do downtownu sme sa zastavili v Echo Park, kde boli palmy a v jazere plávali kačice. Idylka, ktorú narúšali len bezdomovci svojím vzhľadom. Park bol však zahalený do smogu, ktorý pokrýval celé centrum Los Angeles a z niektorých miest z La Crescenty sa to dalo pekne vidieť. Keď bol človek tam, zdala sa mu obloha trochu do siva a nie do belasa ako inde. Centrum sa mi veľmi páčilo. Mrakodrapy, veľa ľudí, maximálne som si vychutnával pocit, že som v metropole krásnej Californie. Pochodili sme po uliciach, až sme zablúdili na mexickú ulicu plnú obchodíkov. Baby sa zašívali v každom obchode, Miki a ja sme nákupy vybavili rýchlo. Kúpil som jednu košelu s krátkymi rukávmi a iné drobnosti, zašiel som aj do športového obchodu, kde som chcel Maťovi pozrieť hokejový dres. Našiel som tam dokonca aj jeho obľúbený San Jose Sharks, stál však až 90 dolárov, tak som to nechal tak. Iné dresy ako newyorských Rangres, či Islanders stáli len 50 dolárov, povedal som si však, že sem ešte prídeme koncom mesiaca a kúpim potom.

Blížila sa už jedna hodina a my sme mali byť o druhej na severozápadnom konci mesta na obede u tety. A tak sme sa pobrali nájsť Jürgena a opustili sme downtown. Neuvedomili sme si však, že je piatok popoludnie, zistili sme to až na Hollywood Freeway. Bola tam zápcha ako svet a tak sme z nej zišli a namierili to na San Diego North na Sacramento, situácia sa ale nezlepšila. Človek si pri pohľade na početné päťprúdové diaľnice, ktoré mali na niektorých miestach až osem pruhov, mohol myslieť, že v L.A. dopravné zápchy neexistujú. Omyl, práve v týchto mestách je to častý jav a ako nám Dodo povedal, v L.A. sú zápchy bežné a nemôžeme sa im čudovať, najmä nie v piatok popoludní. Pomaly sme sa dostávali k Sepulveda Boulevard na druhom konci Angeles a prechádzali sme peknými štvrťami so zeleňou a štýlovými veľkými domami. Prechádzali sme aj ponad veľké kanále, kde sa nakrúcal Terminátor 2 a tuším aj Pomáda. K tete sme prišli až pred štvrtou. Čakala nás pred domom, na dvore sme odparkovali auto a vyšli hore. Bola to príjemná nižšia pani s tmavými vlasmi a ako sme potom zistili, skvele varila. Uvarila nám typické slovenské jedlo, názov však viem len maďarsky – „csibepaprikás“. Manžel Milan ešte nebol doma, prišiel až po tom, ako sme sa najedli a s Mikim sme už fajčili na balkóne a vychutnávali fantastický pocit. Milan bol starší, päťdesiatku mal za sebou. Bol jadrovým inžinierom, vyštudoval v Nemecku a do Ameriky odišiel v roku 1971. Rozprával nám o svojich začiatkoch v Kansas City a popíjali sme pritom výborné austrálske pivo Foster´s. Kúpil nám aj ľahké marlborky, vraj že pre nás, lebo on už nefajčí. Dal si však s nami aj on. Po maximálne príjemnom popoludní sme sa o pol siedmej zdvihli a chystali sme sa na Malibu pozrieť západ slnka.

Rozlúčili sme sa a vyrazili. Bolo však už pomerne neskoro, lebo slnko zapadalo a k moru sme sa dostali až o ôsmej po zdĺhavom hľadaní miesta na parkovanie. Medzitým sme pobehali aj rôzne uličky pri mori, z ktorých však neviedla cesta k pláži, lebo všade boli súkromné pozemky. Napokon sme na pláž prišli za tmy, vyzuli sa a bosí kráčali po členky vo vode. Prvýkrát pri Pacifiku, bol to príma pocit. Nohami som veľkými písmenami napísal dátum 8.9. 2000, vlny ho potom postupne zmývali. Na parkovisku, kde sme nechali Jürgena, sme si natrhali ruže a dali ich za uši a do vlasov a pofotili sa tak. To je moja jediná zobrazená spomienka na Malibu. O niekoľko minút sme už zas sedeli v BMW a domov šli obkľukou. Cez Santa Monicu až k downtownu a odtiaľ hore ku Glendale. Nespomínam si presne, či to bolo v tento večer a kade presne sme šli, ale vysvietené smerové tabule na diaľnici vykazovali názvy ako Coldwater Canyon, či Via del Mar. Tieto názvy nesú aj pesničky Scootera na jeho jedinom albume, čo mám – skladby Coldwater Canyon a Scooter del Mar. Tá prvá z nich sa mi páčila z celej pásky najviac.

Toľko malý postreh. U Doda nás „doma“ čakala čínska večera, ktorú nám kúpil v čínskej reštaurácii. Potom sme sa bavili v obývačke, pozerali telku a bola pohoda, Dodo bol výborný hostiteľ.

 

Sobota 9. septembra sa dá charakterizovať jedným slovom – super. Bol nádherný slnečný deň a my sme si vyrazili na sever mesta kamsi do Pasadeny. Na Dodove odporúčanie sme tam šli do gigantickej botanickej záhrady Huntington, v ktorej si človek našiel typy záhrad z každého konca sveta – mexickú, japonskú, juhoázijskú, anglickú a tak ďalej, a tak ďalej. Bolo to tam krásne, porobili sme nespočetné množstvo fotiek. Potom sme sa vyvalili, slnko hrialo a my sme si s Mikim bosí pofajčievali. Amerika. Potom sme nabrali kurz Hollywood. Keď sa pod nami na širokej ceste otvoril Hollywood Boulevard, bol to jeden z tých najkrajších okamihov v Amerike, ktorý sa mi v súvislosti s Los Angeles vynorí v pamäti medzi prvými. Bola sobota a preto aj nespočetné množstvo ľudí. Chodník slávy preplnený turistami, v Čínskom divadle sa dalo ledva pohnúť. Odtlačky sweet Marilyn som ale dokázal zvečniť. Samozrejme sme pobehali butiky po celom boulevarde, nakúpili horu suvenírov a podobne. Hollywood sme si proste užívali. Potom sme opäť nasadli do Jürgena a vydali sa hľadať nášho starého známeho z druhého večera v L.A. – nápis HOLLYWOOD. Bavorákom sme blúdili po úzkych uličkách, až sme skončili v Hollywood Hills medzi vilkami a rezidenciami hviezd. Tam sme sa konečne dostali na vysnívané miesto, rýchlo sa pofotili, lebo sme stáli uprostred cesty medzi pozemkami a išli ďalej. Napokon sme našli ešte jedno dobré miesto, v pohode zaparkovali pri chodníku a pozerajúc sa na súkromných detektívov v autách, ktorí práve hliadkovali v záujme kohosi pri ceste, sme prešli k odpočívadlu a odtiaľ sa opäť odfotili. Bol odtiaľ aj pekný výhľad smerom na boulevrad, ale bolo nám už teplo, tak sme opäť sadli do auta a v kolónach sa vracali k mestu.

V to popoludnie sme mali na programe nájsť West Memorial Park, kde je pochovaná Marilyn Monroe. Vedel som, že sa to nachádza niekde na rohu Wilshire a Westwood Boulevard v meste, ale nič bližšie. Pomaly sme prechádzali mestom, až sme sa dostali do Beverly Hills. Videli sme mnoho známych miest, napríklad nemocnicu, kam chodia hviezdy na plastické operácie a podobne. Napríklad tam bol aj Michael Jackson. Keď sme prišli na roh dvoch spomínaných boulevardov, pýtali sme sa ľudí, ako sa tam dostať. Niekto nevedel, inokedy nám každý povedal čosi iné, tak sme blúdili v okolí križovatky týchto ťahov v Beverly Hills. Neúspešne. Pokračovali sme po Wilshire až sme sa napokon dostali do akéhosi iného memorial parku, do vojenského cintorína. Boli tam pochovaní americkí veteráni od 1. svetovej vojny po súčasnosť. Klasické biele náhrobky s menami a dátumami v zeleni. Bolo to pôsobivé. Natrafili sme tam na policajta, príslušníka LAPD (Los Angeles Police Department) a spýtali sme sa ho na West Memorial Park. Policajt – černoch – zavolal na centrálu a spýtal sa. Potom nám vysvetlil cestu, aj tak sme však netrafili. Bolo to pre nás zakliate, nebolo mi súdené vidieť hrob Marilyn.

A tak sme sa cez Santa Monicu dostali opäť k oceánu. V blízkosti Ocean Drive sme nechali náš bavorák a vybrali sa na pláž. Bola to Venice Beach susediaca so Santa Monica Beach. Široká piesková pláž so strážnymi vežami, hotový Baywatch. Poviem vám, ten Hasselhoffov seriál má niečo do seba. Tie isté žlté autá, takí istí vyšportovaní sympatickí záchranári v červerných trenírkach… Chýbali už len tie pekné plavčíčky, asi sme na ne nemali štastie. A možno je to len filmový trik na upútanie divákov. Baby sa v Pacifiku okúpali, my s Mikim sme ostali na brehu. Bol už podvečer, fúkalo a nebolo najteplejšie. Mne stačilo, keď som si deň predtým omočil nohy na Malibu. Martina potom aj tak dopadla, ďalšie dni bola na cestách chorá. S Mikim sme si zahrabali nohy do piesku, fajčili a sledovali západ slnka. Baby sa ešte odfotili s plavčíkom, zvečnili sme si aj západ slnka nad Pacifikom a vybrali sa „domov“ do La Crescenty.

U Doda nás čakala príma večera, ktorú nám tuším poslala teta a zapili sme ju výborným kalifornským červeným. Potom sme spolu pozerali Zorro s Catherine Zeta-Jones a bavili sa. Po filme sme si naposledy pripravili naše lôžka a pred cestou po juhozápade USA sa poriadne vyspali.

Bol to náš posledný večer v L.A., živila nás však nádej, že o dva týždne sa do tohto úžasného mesta vrátime.

 

Na východ od raja – smer Phoenix (10. – 12. septembra)
“Teraz zistíme, prečo sa basketbalisti Phoenixu volaju Suns.”
“A ja dúfam, že nezistíme, prečo sú hokejisti Coyotes.”

Z raja – Los Angeles – sme vyrazili v nedeľu 10. septembra pred obedom. Náš najbližší cieľ bol Joshua Tree National Park v púšti južnej Californie. Natlačení v BMW aj s najnutnejšími vecami sme sa dostali na I-10, diaľnicu vedúcu z L.A. až do Jacksonville na Floride. Dostali sme sa do púšte a istý čas sme sledovali železničnú trať, na ktorej nechýbali vagóny s nápismi „Railways of Southern California“. Pomaly sme sa blížili k známemu Palm Springs, kam chodia boháči z L.A. na víkendy si užiť a tak sme tam aj my na našom bavoráku odbočili. Bolo tesne po obede a mesto bolo mŕtve. Slnko pieklo na ulice, na ktorých sa kde-tu prešlo auto. Zapamätal som si však červený bavorák kabriolet s dvoma kočkami za volantom. Jedna pekná ryška so šatkou na hlave a v slnečných okuliaroch, druhá blondínka, tiež so šatkou. Proste dve bohaté kočky na super aute. Mal som sto chutí k ním sadnúť a ostať v Palm Springs (môžem snívať ďalej). Pomaly sme aj my vyrazili ďalej a pred štvrtou sme dorazili do Joshua Tree National Park. Čakal som park zarastený tými zvláštnymi rozvetvenými stromami Joshua Tree, ale bolo ich dokopy možno päť. Všade len púšť, kamene, kaktusy, raj hadov, pavúkov a škorpiónov. A neznesiteľná páľava. Náš Jürgen to už nevydržal a vrela mu voda v chladiči.

Zaparkovali sme pri tzv. Visitors Centre, ktoré bolo pri každom meste v každom národnom parku. Bola tam chvalabohu pitná voda, tak sme sa mohli napiť a doplniť zásoby. Najedli sme sa a čakali sme, kým sa auto vychladí. Dali sme sa do reči s dvoma motorkármi – starým a mladým, asi otec a syn – z Missouri, ktorí brázdili Ameriku. Starší sa nám pozrel na bavoráka a skonštatoval, že je v pohode a pri opatrnom zachádzaní nám vydrží. A tak sme sa vybrali krížom cez celý národný park na sever od I-10. Bola to zábava, Kufrík sa vystrčila cez strešné okno a odtiaľ obdivovala krajinu. Jej predlžujúci sa tieň sprevádzal Jürgena a jedno-dve autá, čo išli oproti sa divili, čo Kufrík vystrája. Ale ona – a my s ňou – si len užívala Ameriku. Raz sme zastavili, aby sme pozreli, či Jürgenov chladič neštrajkuje a ako sme tak skúmali motor, zastavilo sa pri nás auto a Američan v stredných rokoch sa spýtal, či je všetko O.K. a či nepotrebujeme pomoc. Milí ľudia, na Slovensku by to spravil tak jeden zo sto. Potom sme zastavili aj pri kaktusoch a chceli sa tam odfotiť. Boli to však zákerné kaktusy, všetci okrem mňa, sa ich nejakým spôsobom dotkli a oni ostali na nich a nešli striasť. Celá partia mali z toho potom modriny. Život nám tam znepríjemňovali aj malé mušky, ktoré zaliezali všade, mal som pocit, že mi vlezú až do trenok.

Napokon sme došli k akejsi veľkej skale, kde stáli dve autá. Jedno patrilo americkým vojakom – Marines –, ktorí boli z neďalekej vojenskej základne a druhé dvom Rakúšanom, ktorí boli v USA na dovolenke. Miki s nimi vyliezol na tú skalu a bavil sa, baby tiež skúšali zdolať vrch. Ja som si sadol do auta a napísal pohľadnicu chalanom do Senca. Bol to pekný obrázok so ženskými zadkami v plavkách s textom „California – Hate To Leave It Behind“. Napísal som ju na Dobovu adresu, adresovaná však bola všetkým a dodnes je vystavená na poličke u Doba. Pohľadnice som posielal aj z L.A., aj naďmami k narodeninám, ktoré mala 11. septembra. Pomaly sme sa vybrali ďalej a mariners nás viedli do prvej dediny v okolí. Po ceste sa vystrkovali z auta, vyliezali na strechu a robili takúto šou pred nami. Americkí vojaci sú proste naj. Zaviedli nás do dediny Twenty Nine Palms na severnej hranici Joshua Tree National Park. Tam sme na benzínke dotankovali, umyli sa a pobrali ešte na jedno parkovisko telefonovať. Odtiaľ som zavolal chalanom do Washingtonu. Čísla mi dal ešte Kiko pred odchodom na západ.V Californii bolo už deväť večer, vo Washingtone polnoc. Zavolal som im do Ramady a zdvihol Mončo. Ostal prekvapený, ale dali sme sa do reči a   vymenili si zážitky z cestovania. On o Washingtone, ja o L.A. a kalifornskej púšti. Prehodil som pár slov aj s Gažecom, Kiko sa práve sprchoval.

Po telefonáte sme opäť nasadli do auta a vyrazili na západ. Bola noc, hviezdy nad púšťou svietili a my sme sa veľkou rýchlosťou s Mikim za volantom rútili po rovnej ceste. Spievali sme si slovenské ľudovky, ale aj elánovky a iné veci, aj anglické a bolo nám fajn. Potom sme odbočili na juh a vrátili sa na I-10 a nabrali smer Phoenix. Pred polnocou sme sa zastavili niekoľko míľ pred arizonskou hranicou na odpočívadle pri mestečku Blythe a tam sa najedli. Bolo tam veľa kamiónov a väčšina mala zapnuté motory, asi na odplašenie zveri a podobne. Všade bolo veľa žltých tabúľ s varovaním pred štrkáčmi a popis, ako sú „rattle snakes“ aktívne najmä v noci a pod svetlom. A keď sa k tomu pridalo zlovestnú štrkanie prichádzajúce z púšte z väčšej, či menšej vzdialenosti, rýchlo sme odtiaľ vypadli. Okolo polnoci sme teda prekročili Colorado River a tým aj hranice Arizony a ocitol som sa tak vo svojom štáte číslo sedem. Náš bavorák s kalifornskou ešpézetkou si to rúbal po arizonskej časti diaľnice I-10 ďalej na východ a človek si uvedomoval, aká je Amerika veľká a ako dlho trvá cesta – najmä na západe, kde sú vzdialenosti medzi mestami oveľa väčšie ako na východe. Nakoniec sme okolo druhej zastavili na ďalšom odpočívadle a tam sa po večerných potrebách uložili spať. Miki sa rozložil vonku v spacáku, čo sme sa mu divili medzi toľkou zverinou, ja za volantom a baby vedľa a vzadu. Bola to dosť nepohodlná noc, celý čas som bol v polospánku, iba na krátky čas som zaspal normálne.

 

Ráno 11. septembra sme sa prebrali s východom slnka. Bol to krásny pohľad, človek si vychutnal východ slnka na americkom západe v púšti. Hneď nato nás však mierne šokovalo zistenie, že necelé dva metre od Mikiho spacáku si cez noc vyhĺbil jamu akýsi veľký pavúk (asi vtáčkar). Keď sme si predstavili, že v noci zrejme preliezol cez Mikiho, poriadne nás striaslo… Vyrazili sme ďalej a okolo pol deviatej sme dorazili do Phoenixu, hlavného mesta Arizony. Niekde na predmestí sme natankovali a potom sa vybrali hľadať štvrť Paradise Valley, kde mali vyzdvihnúť Majkiho, ktorý tam býval u akýchsi známych – slovenských emigrantov. Po blúdení sme dorazili do luxusnej štvrte, kde – ako sme sa neskôr dozvedeli – majú domy Meg Ryan, Charles Barkley, Penny Hardaway, či Leslie Nielsen. Už tu sme tušili, že nejdeme k obyčajným ľuďom, ale k boháčom. Tak aj bolo.

Vybehli sme na kopec, kde stála pomerné veľká vila v mexickom štýle a našli sme sa na dvore, kde stál asi 55-ročný chlapík a zhováral sa s ďalším – zrejme nejakým opravárom. Vysvitlo, že ten prvý je domáci pán slovenský emigrant Stan Maron. Privítal nás a hneď nato z domu vyšiel vysoký chudý a na prvý pohľad sympatický chalan. Bol to Majki, Mikiho parťák, ktorý mal s nami zdieľať ďalšie cestovanie. Stan a jeho manželka Terry – tiež Slovenka, ktorá prišla asi polhodinu po našom príchode – boli boháči. Stan emigroval do USA v roku 1966, cez Dánsko, Terry prišla za ním v čarovnom roku 1968 a vzali sa. On urobil skvelý biznis s fotoaparátmi a precestoval kusisko sveta – západná Európa, Japonsko, Kanada a podobne. Jeho aparáty brali istý čas aj v Hollywoode a vyrábali sa na nich špeciálne efekty. Zbohatli a mali v Arizone dva domy – tento jeden vo Phoenixe, ďalší vo Flagstaffe na sever od Phoenixu a stavali aj tretí kdesi pri hraniciach s Novým Mexikom. Vo Phoenixe mali štyri autá – mercedesy a jednu krásnu staršiu Corvettu. Podľa Majkiho boli vo Flagstaffe ďalšie dve autá a tiež harleyka, na ktorej ho tam Stan vozil do práce, keď tam pracoval.

Takže to boli Maronovci, výborní hostitelia. Stan nás zaviedol dnu, ponúkol pitím a zhovárali sme sa. Potom prišla Terry, poukazovali nám dom a zaviedli nás do apartmánov pre hostí. Boli to dve veľké izby, v jednej sa zložili dievčatá a v druhej ja s Mikim. Bola tam aj pohodlná kúpeľňa, takže nám nič nechýbalo. Niečo sme si zajedli, dali sa takpovediac dokopy. Medzitým prišla domov aj Maronových dcéra Katka (asi 30-ročná) s dvoma malými dcérami – trojročnou Hanou a polročnou Emou. Manžela mala kdesi na služobnej, nestretli sme ho. Malé boli veľmi zlaté, najmä Hana, ktorá si nás hneď obľúbila a ja som sa ňou potom musel hrať vonku v 40-stupňovej horúčave.

Poobede nás Maronovci vzali do obchodného centra (čosi ako Polus v Bratislave, v čase nášho pobytu v USA sa však ešte len staval). Stan bral baby na terénnom mercedese, my chalani sme išli bavorákom. V bludisku obchodov sme natrafili aj na internet a tam sme zakotvili. Napísal som kopec mailov domov s názvom „Phoenix“ a popisoval som im zážitky a náš pobyt u Maronovcov. Napísal som aj Radovi Mihálekovi, nech mi zabezpečí seminárky v škole na novembrové termíny a nech mi napíše, čo je nové. Škola nám už totiž začínala o týždeň od toho dňa a ja som bol len na začiatku svojich ciest. Pokúpil som potom aj pohľadnice a napísal ľuďom domov. Poslal som aj ocovi pohľadnicu Arizony s typickými obrázkami divokého západu. Potom sme zablúdili do ďalšieho veľkoobchodu Target, kde sme kúpili plánované spacáky na cesty. Maronovci medzitým odišli domov a tak sme sa šiesti natlačili do BMW, ja som sadol za volant a ťahali sme späť k Maronovcom. Pripravili nám skvelú slovenskú večeru, Terry sme nazaj úprimne vychválili za jej umenie. Večera prebiehala v príjemnej atmosfére, so Stanom sme dohadovali auto na renting, ktoré sa podujal požičať na svoju kreditku. Potom nás zaviedli do veľkej izby, kde sme si na širokej obrazovke pozreli video o Arizone. Aspoň sme vedeli, čo nás čaká.

Po celom dni sme boli unavení, pobrali sme sa do izieb. Zavítal tam ešte za nami Majki, ukazoval nám fotky zo svojich predchádzajúcich ciest. Do Ameriky odlietal bez práce. V New Yorku na letisku stretol partiu Slovákov, ktorí sa chystali do Dallasu a tak išiel s nimi. Tam pracoval v zábavnom parku Six Flags, potom aj cestoval – New Orleans v Louisiane, tiež kus Texasu, Nové Mexiko, Arizonu, až sa dostal k Maronovcom, ktorí boli jeho príbuzní. Týždeň pracoval vo Flagstaffe, kde boli Stan s Terry práve na dome a potom s nimi odišiel do Phoenixu a tam sme prišli my.

 

Na druhý deň 12. septembra ráno odišiel Stan s Mikim a Majkim do požičovne, takže kým som sa ja s babami zobudil a naraňajkoval, auto stálo na dvore. Bol to tzv. minivan, teda 8-miestny mikrobus Chevrolet bielej farby, na naše cesty úplne ideálny. V dome sme sa naraňajkovali, ja som sa potom vonku hral s Hanou a jej káčerom, ktorý vypúšťal bublinky.

Keď sme sa zbalili a naložili veci do auta, Hana si sadla do auta a chcela ísť s nami. Ani za svet nechcela vyjsť, až ju mama a Terry museli vytiahnuť. Plakala, ako sa na malé dieťa patrí, ale sľúbili sme jej, že sa vrátime a potom ju zoberieme. Zabralo to, takéto finty dospelákov sú najlepšie a ich obeťami som sa v Haninom veku stával aj ja.

Rozlúčili sme sa s Maronovcami, spravili si fotky, nasadli do Johnyho – lebo tak sme naše tretie (a moje štvrté) auto v Amerike pomenovali a vyrazili. Vo Phoenixe sme ešte natankovali a pamätám si aj to, že bolo 43 stupňov v tieni, v aute bol totiž elektronický teplomer.

 

Ako to bolo v Grand Canyone (12. – 13. september 2000)
Príroda dokáže divy. Ale vidieť jej 570 miliónov rokov starú prácu nie je všedná udalosť 

Z Phoenixu sme si to po I-17 namierili k asteroidnému kráteru v strede Arizony. V aute bolo pohodlne a nesmiem zabudnúť, že sa veľmi ľahko a príjemne šoférovalo. Ku kráteru sme dorazili o 18.05 hodine a zistili sme, že celý ten pozemok je ohradený. Strážca sediaci v aute nám vysvetlil, že pozemok, na ktorom sa kráter nachádza, je súkromný a o 18.00 sa zatvára. Tak sme ho zmeškali a nadávajúc sa s tým zmierili. Potom sme si urobili fotky pri akomsi rozbúranom kostolíku neďaleko. Bola to divočina, za kostolíkom boli dokonca dve staré rozbité autá asi zo 60-tych rokov a obe rozstrieľané. Karosérie niesli jasné stopy po guľkách zo samopalu. Bolo to strašidelné, určite v nich zomreli ľudia, možno nejakí miestni gangstri.

Potom sme vyrazili na západ smerom ku Grand Canyonu. Pracovala tam Martinina kamarátka – Češka, s ktorou pracovala rok predtým v Ohiu. Keď sme tam neskoro večer dorazili, našla ju na recepcii a ukázala nám cestu ku svojej ubytovni. Ešte predtým sme však zašli k jednému výhľadu do kaňonu, ktorí bol v mesačnom svetle nádherný. Až po tomto pohľade sme sa pobrali ku karavanom, kde bola partia Slovákov. Práve grilovali a ponúkli aj nás. Dali sme sa s nimi do reči, oddýchli si, až kým neprišla Češka – jej meno som zabudol. Každému z nás vybavila nocľah u niekoho a tak som sa dostal k jednej zaujímavej partii. Dvaja chalani – Braňo a Peťo – študenti elektrotechniky, ktorí však vyzerali ako podradní punkoví speváci s bohatými skúsenosťami s drogami – a Táňa, ktorá bola Peťovou frajerkou. Privítali ma, sadli sme si v izbe a pri cigarete a nejakých nápojoch sa rozprávali asi do druhej v noci. Naozaj príma ľudia. Potom sme pospali, ja vo svojom spacáku na zemi.

 

Ráno 13. septembra som vstával už o siedmej – na rozkaz bandy. Vonku začínal pekný slnenčý deň a vzduch bol príjemne osviežujúci. S partiou sme sa vybrali na raňajky, kde sme sa predstavili ako noví zamestnanci a takouto fintou sme sa zadarmo naraňajkovali. Dali sme si šaláty, nenajedol som sa však z toho. Po raňajkách sme sadli do Johnyho a vybrali sa ku samotnému kaňonu. Prešli sme po turistickom chodníku, porobili fotky a obdivovali dokonalosti prírody. Bolo to krásne – červené steny, ich veľkosť, panoráma skál, celá tá scenéria bola proste veľkolepá. Opäť sme sadli do auta a pobrali sa k miestu, odkiaľ bol výhľad na rieku Colorado, ako sa šinie na dne kaňonu – rieka, ktorá ho celý vytvarovala. Tam sme vyšli aj na výhľadňu, kde bolo veľa ľudí, kopa Nemcov – opäť kúsok Európy v Amerike.

 

Ďalej na sever – k čarovnému Utahu (13. – 15. septembra 2000)
Zane Gray v jednej knihe hovorí „Preč z divokého Utahu!“. Ja som sa však do tej divočiny tešil 

Grand Canyon sme opustili niekedy poobede. V rádiu hral Bon Jovi a jeho Livin´On A Prayer a my sme uháňali po ceste von smerom na východ. Zastavili sme sa ešte u akýchsi pocestných predavačov a potom si to už namierili na sever k jazeru Powell – Lake Powell. Toto jazero sa ťahá z Arizony až hore do Utahu a presne na hranici týchto štátov sa nachádza priehrada Glen Canyon Dam, na ktorej sme sa zastavili. Bola to obrovská stavba, voda bola ohraničená výraznými oranžovými skalami a ponad samotný kaňon viedol v obrovskej výške most, ktorý som považoval za excelentný ľudský výtvor. Pri priehrade bola aj akási vysoká skala, ktorá vyzerala ako Uhuru v Austrálii a chceli sme na ňu vyliezť. Jej okraje však boli priveľmi šmykľavé a tak sme to radšej vzdali. Od priehrady sme zašli na pláž tesne za hranicou Utahu a tak som sa dostal do svojho ôsmeho štátu v USA. S chalanmi sme sa vykúpali a spravili nádherné zábery západu slnka nad skalami. Obliekli sme sa, zvečnili sa ešte pri značkách hraníc oboch štátov a zastavili sa v mestečku Page na arizonskej strane, kde sme nakúpili zásoby vo Wall-Marte.

Potom už definitívne do Utahu k Bryce Canyonu. V tú noc sme prespali v jednom kempe. Chalani vonku v spacích vakoch, dievčatá v aute. Bola to príšerná noc, nadránom boli 2 stupne a myslel som, že tam umriem od zimy.

 

Tak nám svitol nový deň, 14. september. Polozmrznutí sme sadli do auta a vyrazili ku kaňonu. Slniečko postupne rozohrievalo vzduch a bolo príjemné ráno. Na raňajky sme sa zastavili na jednom vyhliadkovom bode (tzv. view pointe) a zostali sme tam do deviatej. Až po jedle sme vyrazili na okružnú jazdu. Bryce Canyon bol jedným z najkrajších miest, čo som v Štátoch videl. Oranžové skaly zvetrané do tisícov komínov a nádherné výhľady dajú človeku nezabudnuteľnú spomienku. S chalanmi sme vyliezli aj na jednu veľkú skalu, odkiaľ bol krásny výhľad na obrovské údolie. Bolo to tam však nebezpečné, jeden chybný krok a spadol by som do hĺbok a asi by som to neprežil. Fotografie odtiaľ mi však za to riziko stáli. Na jednom mieste sme si urobili aj krátku túru, pamätám sa, ako som sa celý čas bál, že na mňa čosi vyskočí a pohryzie ma, alebo uštipne.

Z Bryce sme odišli niekedy poobede s nádhernou spomienkou a uveličení z prírodných krás. Pokračovali sme ďalej na sever smerom na Capital Reef – park plný lesov a lúk „slovenského typu“. Naozaj to tam vyzeralo ako u nás na jeseň, stromy so žltnúcimi listami, pasúce sa kravy… V dedine Caineville (aspoň myslím, že tam) sme sa zastavili v Subway a zjedli výborné bagety. Na benzínke sme natankovali a pokračovali na východ na Hanksville. Cestou sme sa na Kufríkove naliehanie zastavili v jednom sade a nazbierali ovocie za pár dolárov. Cesta sa stočila na juh a slnko nám zapadalo po pravici. Vtedy sme dostali bláznivý nápad, zastavili a pofotili sa ležiac uprostred prázdnej cesty. Ach, tá Amerika…

Už za tmy sme dorazili k Lake Powell – už po druhý raz. Na parkovisku sme stretli dvoch mladých Nemcov – súrodencov – z Nürnbergu. Po čase som hovoril aj nemecky, ale plietlo sa to s angličtinou, keďže Miki hovoril anglicky s nimi. Nemali žiadne jedlo, nestihli nakúpiť a tak sme im niečo nechali. Aký to paradox! Chudobní Slováci nakŕmili bohatých Nemcov… Bol to však z našej strany dobrý skutok. Rozlúčili sme sa a hľadali miesto na nocľah. Našli sme ho na parkovisku pri vode. Boli tam kúpeľne, kde sme sa umyli. Bola teplá noc a tak sme pri aute rozložili spacáky a výborne sa vyspali.

 

Na druhý deň – 15. septembra – sme si spravili pohodový deň. Po odchode z parkoviska sme hľadali ideálne miesto na raňajky a na dopoludňajšie užívanie. V ten deň sme toho mali na programe málo – iba Monument Valley a večer Flagstaff v Arizone. Našli sme si akési mŕtve rameno jazera medzi vysokými skalami a s hlbokou vodou. Po raňajkách sme sa vykúpali v jazere. Plávali sme medzi vysokými skalnými stenami a skákali z nich do vody. Našli sme si jedno miesto, asi 4–5 metrov nad hladinou a s výkrikmi sme skákali do vody. Zhora to vyzeralo naozaj strašidelne. Miki a Majki však neustále zvyšovali latky, skákali z vyššie položených miest, až napokon skončili na hranici asi deväť metrov (možno aj desať). Miki odtiaľ skočil pár hlavičiek a neváhal ani Majki. Keďže som nechcel ostať v hanbe ani ja, vyliezol som na skalu a chystal som sa skočiť. Keď som sa však pozrel pred seba, zľakol som sa. Hladina vody sa mi zdala veľmi ďaleko a bol som na úrovni ostatných skál – skrátka poriadna výška. Napokon som sa však rozbehol (s pocitom strachu, že sa šmyknem v rozhodujúcej chvíli a roztrepem si hlavu o skalu, alebo sa minimálne zmrzačím…) a skočil. Mal som pocit, že plachtím vo vzduchu nekonečne dlho a po celý čas som kričal – od strachu, vzrušenia, krásy a toho nekonečného pocitu slobody, ktorý som v letku vo vzduchu nadobudol. S veľkým čľupnutím som padol do vody a vynoril sa s rozžiarenou tvárou. Bol som na seba hrdý, že som to zvládol, nie som si však istý, či by som to ešte raz dokázal.

Po kúpaní sme okolo obeda vyrazili ďalej na juhovýchod. Bol krásny deň, ako aj ostatné dni. Po ceste sme sa neplánovane zastavili na prírodných mostoch v Natural Bridges National Monument. Boli to krásne diela prírody, najmä jeden most zvetraný po tisícky rokov stál zato sa tam zastaviť. Opäť sme si urobili krátku túru k indiánskym obydliam, z výhliadky ich bolo vidieť pod nami. Asi po hodinovej zastávke sme sa pobrali ďalej a odbočili na cestu 261 smerom na juh k Monument Valley. Zrazu sa pred nami otvorilo obrovské údolie – Valley of Gods (Údolie bohov), vchod do Monument Valley. Výhľad bol tak fascinujúci, že sme si ho zvečnili na fotkách. Aby sa som ho mal celé, musel som fotiť na dvakrát.

Údolie bohov. Aký veľkolepý názov. Pri pohľade doň som ostal prekvapene civieť a hľadel som do nedozerna. Bola to fascinujúca nádhera, ktorá prinútila človeka zamyslieť sa nad divmi prírody. Bolo to ako obrovská jama, ale vznešená. Červené skaly, čo ju lemovali, sa hrdo týčili dohora a na ich hornom okraji sme stáli my. Aký bol len človek maličký nad tým údolím! Bol ničím oproti krásnemu dielu prírody, oproti tomuto údoliu, ktoré právom dostalo názov, aký nieslo.

Do údolia viedla prašná cesta po serpentínkach. Zišli sme dole a cesta sa opäť zmenila na asfaltovú a mierila po dne údolia k dedinke Mexican Hat. Pred ňou na vysokej skale vietor vytvaroval skalu do tvaru hlavy s veľkým mexickým klobúkom – úžasný výtvor a dôkaz sily a dôvtipnosti prírody. Po zastávke pri mexickej hlave si to náš Johny po štátnej ceste 163 namieril k obrovským vytvarovaným skalám Monument Valley. Keď sme však dorazili ku skalám, zažili sme menšie sklamanie. Pod nádhernými skalami vytvarovanými prírodou boli postavené škaredé biele domčeky, ktoré úplne kazili vzhľad údolia. Samozrejme, z pohľadníc ich Američania vyretušovali. Napriek tomu sa mi však toto známe miesto Ameriky páčilo, nespočetné množstvo westernov sa totiž nahrávalo tu. Spomenul som si aj na otca – milovníka Divokého západu a westernov. Vo Valley sa začínala aj rezervácia Navajov, bolo tam však toľko špiny, že sme sa po vypýtaní sumy 20 dolárov za vstup otočili.

Po návšteve turistického centra som sadol za volant a išli sme po prašnej ceste kamsi dozadu od hlavnej cesty. Keď sme vystúpili z auta, medzi nohami sa nám presýpal červený piesok. Zvečnili sme si známe dvojičky – palce – a otočili to späť k hlavnej ceste state route 163 a namierili si to na juh.

 

Opäť v Arizone (15. – 16. septembra 2000)
Ruty-šuty Arizona Texas, ruty-šuty Arizona má…

Monument Valley sa nachádza na južnej hranici Utahu, takže o malú chvíľku sme boli znovu v Arizone. V mestečku Kayenta sme odbočili na cestu 160 a namierili na západ k Flagstaffu. Bola to pekná cesta, opäť ju charakterizoval ten krásny pocit Ameriky. Predstavte si, ako šoférujete po obyčajnej ceste v polopúšti. Popri nej sa týčia drevené stĺpy elektrického vedenia, pred vami zapadá červené slnko a napravo je železničná trať – romantická klasika amerického západu. Spomenul som si aj na chalanov zo Senca, ktorí v tento deň odlietali domov z New Yorku. Trochu som im závidel, ale vedel som, že môj návrat bude krajší a oni mi budú po zvyšné dni závidieť, že som v USA a oni doma na Slovensku. Po ceste sme sa s Majkim za volantom vymenili a do Flagstaffu sme prišli za tmy okolo deviatej. V tamojšom Wall-Marte sme si opäť nakúpili zásoby a vtedy sme kúpili aj ďalšie cédečká na počúvanie. Kúpil som si Bon Joviho album Crush a skladba It´s My Life sa stala naším hitom na nasledujúcich cestách. Po návšteve Flagstaffu sme sa dostali na I-40 (po ktorej sme chodili do Ashevillu v North Caroline) a z nej sme odbočili na zabudnutú neoznačenú cestu, ktorá viedla k západnej strane Grand Canyonu, kde sa na druhý deň chystali navštíviť Havasupai Indian Reservation, kde boli nádherné vodopády. Na ceste nám (Majkimu za volantom amne vedľa, ostatní spali) nahnali menší strach jelene s veľkými parohami, ktoré stáli nehybne pri ceste sledovali nás… Nocľah sme našli pri ceste na malej čistinke a na čerstvom vzduchu sa výborne vyspali.

 

Ráno 16. septembra bola sobota. Autom sme vyrazili ďalej po ceste až ku kaňonu, kde bolo veľké parkovisko. Odtiaľ sme sa peši ako turisti vybrali dolu do kaňona. Cesta do indiánskej osady trvala asi päť hodín. Bolo teplo, slnko pripekalo a my sme boli neustále smädní. Zásoby vody sme vyčerpali a tešili sme sa na občerstvenie v dedine. Indiánska osada nás však sklamala. Všade špina, prach, Indiáni mrzutí, znudení a tiež – špinaví. Ako vstupné k vodopádom sme však museli zaplatiť po 20 dolárov, čo nám nebolo po chuti, lebo väčšina ľudí aj tak nezaplatila. My sme však mali tú smolu, že si nás „odchytili“ a museli sme platiť. V hostinci sme sa ale napili a v neľudskej horúčave sa pobrali ďalej. Na konci cesty nás však čakalo prekvapenie – nádherné vodopády s krištáľovou vodou na tmavooranžových skalách. Boli sme uchvátení. Vo vode sa bláznili ľudia, turisti a vykúpali sme sa aj my. Voda bola ľadovo studená, ale výborne osviežila. Neskôr sme sa najedli, porozprávali sa s istou Američankou z Minnesoty, ktorá tam bola s rodinou a mala v ten deň narodeniny. Deň však pokročil a my sme sa vybrali na spiatočnú cestu. Bola to ťažká túra. Postupne sa stmievalo, my sme opäť minuli tekutiny a Martinu boleli kolená natoľko, že sme ju museli s Majkim podopierať. Boli by sme zablúdili nebyť zlatých mladých Američanov, ktorí mali aj baterky a s nimi sme našli cestu hore na parkovisko. Unavení a špinaví sme sa s nimi rozlúčili a vybrali sa späť na hlavú cestu vedúcu do Kingmanu. Hľadali sme motel na našli sme ho v Peach Springs, kde sme sa šiesti ubytovali na jednej izbe. Sprcha padla výborne, pozerali sme aj televízor a napokon všetci pospali.

 

„Došla som do Vegas…“ (17. – 18. septembra 2000)
Kde inde sa opiť, ak nie vo Vegas?

V nedeľu 17. septembra sme vstali s výbornou náladou. Bol krásny slnečný deň a čakala nás cesta do Las Vegas. Autom sme vyrazili ďalej na západ po starej Route 66 a došli sme do Kingmanu, kde sme sa najedli, natankovali a pokračovali ďalej k hraniciam Nevady. Na rozhraní Arizony a Nevady leží vodná priehrada Hoover Dam, ktorá je vraj jednou z najväčších v USA. Tam sme sa zastavili, urobili si nejaké obrázky a pokračovali ďalej na severozápad. Do Vegas sme dorazili pred šiestou večer. Autom sme sa pomaly viezli širokými ulicami a obdivovali mesto, ktoré je snom mnohých ľudí a je preslávené asi ako New York, alebo L.A. Johnyho sme zaparkovali pri hoteli Pyramide, ktorý bol postavený do tvaru egyptskej pyramídy. Vystúpili sme z auta, vychutnávali momentálny pocit vytrženia a Martina flegmaticky zahlásila: „Došla som do Vegas…“

Miki, ktorý vo Vegas bol štyri roky predtým, tvrdil, že je to mesto, ktoré človek po piatich rokoch nespoznáva. Verili sme mu, lebo mesto zo svojich obrovských ziskov stavia velikánske hotelové komplexy. Kasína, ktoré sú povolené iba v Nevade a v „našej“ rezervácii Cherokee, mu prinášajú miliardy dolárov. Po obhliadke Pyramídy sme zavítali do hotela Excalibur, ktorý vyzeral ako stredoveký zámok. Miki tam býval počas svojho prvého pobytu v meste. Každý hotel sa inak skladal z obývacej časti a dole boli veľké kasína so širokou škálou hazardných hier – rulety, hracie automaty, zelené stoly pre karty a kocky a mnohé iné. Vyzeralo to tam fantasticky – presne tak som si Vegas predstavoval. Z Excaliburu sme sa vybrali ďalej.

Pomaly sa stmievalo a začali sme rozmýšľať, kde prespať. Nocľah sme napokon našli v Holiday Inn, kde sme si objednali izbu. Pobrali sme sa ďalej po hlavnej ulici. Mexikáni postávajúci na kraji chodníkov nám strkali do rúk letáky a malé inzertné pornočasopisy s ponukou dievčat na jednu noc – Nevada je totiž jediný štát USA, kde je legálna prostitúcia. Priemerná cena jednej ženy bola 85 až 90 dolárov, čo je na Ameriku lacné, keď si tak človek zoberie, že tie peniaze zarobí v slabo platenej práci v priebehu dvoch dní. A pritom ponúkané baby boli fakt pekné a vyzerali zvodne…

Postupne sme míňali najväčšie atrakcie mesta – umelé New York City, Eifelovku, veľkého vysvieteného kovboja. Pri hoteli Miracle sme si pozreli pirátsku drámu na vode, ktorá bola výborná. Tlačilo sa tam však priveľa ľudí a tak som videl asi len polovicu predstavenia. Veľa hotelov sa tam prezentovalo svojimi show. Pri ďalšom horela voda a vytvárala efekty a mnohé ďalšie pútače pre ľudí. Chodníky boli preplnené turistami, cesty plné áut – Vegas žilo svoj klasický večerný a nočný život. Prechádzal som sa s príjemnými pocitmi, na Vegas sme sa všetci po toľkých cestách v divočine tešili. Medzi ľuďmi som sa cítil vo svojej koži a naplno som vychutnával momentálne pocity. Bol to naozaj príjemný večer.

Napokon sme sa hladní vrátili k autu a vybrali sme sa vyhľadať dobrú reštauráciu niekde na periférii. Našli sme jednu solídnu a usadili sa. Dal som si výborné Louisiana shrimps (krevety) a kým sa nám chystalo jedlo, pobral som sa zatelefonovať domov. Bolo jedenásť večer a keď som si to prerátal, zistil som, že u nás je osem ráno nasledujúceho dňa. A tak som zavolal do budúcnosti. Zdvihol Adam. „Kde si ?“ Zasmial som sa: „Vo Vegas.“ Adam však nemohol som mnou dlho hovoriť, ponáhľal sa na autobus. Nuž, niekto si užíva život niekde v Amerike a niekto musí do školy. Zavolal som teda ocovi na mobil. Bol to od Los Angeles len môj druhý telefonát domov a tak som mal čo rozprávať. Oco ešte pripomínal, nech neprehrám peniaze v kasínach, ale ja som sa len smial, že za čo ma má. A okrem toho – ako osoba „under 21“ som ani hrať nemohol. Telefonát mi padol dobre, po zložení slúchadla som sa však opäť vrátil do môjho amerického sna. Večera bola skvelá, po nej sme si vonku zapálili, pustili si It´s My Life a spievali. Vyskočil som na kraj auta a začal ním hojdať, ľudia zvnútra prekvapene pozerali, čo robím.

Ďalším cieľom nášho „blúdenia“ po Vegas bol alkohol, ktorý sme nakúpili v Liquer Store neďaleko reštaurácie. Ešte po príchode do Vegas sme si v aute povedali „Kde inde sa opiť, ak nie vo Vegas ?“ A tak sme nakúpili citrónové pivá, kokosový likér, vodku, džúsy, mlieko. Niekomu by sa to zdalo ako čudný vkus, ale my sme tie nápoje mali otestované ešte z Cherokee – najmä tie pivá boli skvelé. S touto výzbrojou sme prišli do Holiday Inn, kde sme mali oficiálne traja zajednanú izbu za 75 dolárov. Zobrali sme kľúče, traja vyšli hore a počkali na zvyšných troch, ktorí šli cez kasíno. A hore sme sa spoločne vytešovali, ako sme s hotelom vybabrali. Konečne sme zložili svoje veci a hneď sme si pripili na Vegas – kokosový likér s mliekom. Potom sme už pili vodku s džúsom a sladké citrónové pivá, z čoho sa nám po nedlhom čase začali krútiť hlavy. Chceli sme sa okúpať dolu v bazéne a tak sme sa postupne pobrali dole. Keď som prišiel do kasína, zakrútili sa mi pred očami nielen rulety, ale celá hala. Sadol som si na barovú stoličku, zapálil som si camelku a pozeral na ľudí, ako hrajú. Potom som sa vybral von držiac v rukách plavky. Už keď sme sa chystali do vody, vybehol strážnik a upozornil nás, že sa nesmieme kúpať, lebo vo vode sú chemikálie na prečistenie. A tak sme sa stále opití usalašili na ležadlách a rozprávali sa. Postupom času sme odpadávali a šli spať. Osprchovali sme sa a do postelí ľahli s výborným pocitom, že kým sa doma naši kamaráti trápia už v škole a v prácach, my sa máme ako králi a sme na jednom z najznámejších miest sveta. Končil sa 17. september.

 

Ráno, v pondelok 18. septembra, som vstal do môjho 100. dňa v Amerike. Do jedenástej sme sa pobalili, nahádzali veci do Johnyho a šli sa najesť do čínskej reštaurácie, ktorú sme si vyhliadli večer predtým. Došli sme do klasického buffetu, kde si človek mohol nabrať koľko chcel a zaplatil jednotnú cenu. Za smiešnych 7 dolárov sme sa najedli ako králi a popritom som vypil asi liter jablkového džúsu. Smiali sme sa sami na sebe, ale vedeli sme, že takto dobre sa opäť dlhší čas nenajeme.

Minulo poludnie, keď sme sa vyteperili z reštaurácie a zapálili si pohodovú cigaretku. Potom sme opäť nasadli do Johnyho a vybrali sa vyhľadať knižnicu, čo sa nám onedlho podarilo. A tak som si po čase prečítal emaily z domova a napísal späť. Písal som o super cestách, o predchádzajúcej prepitej noci… Po hodinke sme zamierili do veľkého nákupného centra, tzv. „mallu“. Tam sme si zaplatili 11 dolárov na „rampu“ – bolo to čosi ako bungee jumping dohora. Človek si sadol na sedadlo, uviazali ho a čakal. Dovedna tam bolo šestnásť sedadiel. Keď nás uviazali, zrazu nás to obrovskou rýchlosťou vystrelilo dohora. Nestačili sme ani kričať a zrazu sme na zlomok sekundy uvideli celé Las Vegas zhora – úžasný pocit. Potom to šlo s nami rýchlo dolu, takže žalúdky sme cítili až kdesi v krku a potom znovu hore a takto to s nami pendlovalo asi minútu. Úžasný zážitok.

Po tomto adrenalíne sme sa vybrali na nákupy. Okrem potravín sme zakúpili kopec pohľadníc a suvenírov. Potom sme natrafili na obchod Spencer´s so strašidelnými maskami a podobnými čačkami. Predávali tam traja mladí chalani, na ktorých sme sa smiali – najmä po tom, čo jeden z nich (vyzeral ako poločíňan) sa zrazu roztancoval na Criss-Cross a ich Jump, ktorý začal v rádiu. Keď sme na neho pobavene pozreli, on prestal a „hodil ksicht za milión“ – úsmev, ktorý nemal chybu. Potom sme pokračovali v prehliadke masiek, na ktorých sme sa s Mikim a Kufríkom ohromne bavili. Nasadzovali sme si ich na hlavy a nestačili sa smiať, tie masky boli skrátka perfektné. Jeden z predavačov sa medzitým obliekol do kostýmu smrtky zo Scary Movie a stál pred obchodom ako nehybná postava. Keď však niekto prechádzal blízko neho, mykol sa a ľudia tam takmer umierali od ľaku, potom sa však smiali. Okrem jednej starej panej, ktorá tam skoro odpadla.

My sme sa na tom samozrejme bavili, chalani mali zmysel pre humor. Navečer sme opustili mall a vybrali sme sa do Hard Rock Cafe, ktorý sme videli už v Gatlinburgu v Tennessee, ale boli sme len pozrieť. Teraz sme si tam sadli s cieľom niečo si vypiť. Obslúžiť nás prišiel mladý čašník Raol (asi Mexikán pôvodom), ktorého sme presvedčili, nech mi predá pivo. Oficiálne ho musel kúpiť Miki a ja som si potom Heinekena vypil. Medzitým sme však vyhladli a tak sme sa z Cafe vybrali do Subwayu oproti, kde sme si kúpili veľké bagety a najedli sa. Bola už tma a pomerne neskoro, ale ešte sme sa vybrali naposledy do mesta, kde už začínal nočný život. My sme však nemali v pláne ostávať ďalšiu noc a tak sme sa rozlúčili s Mestom hriechu, sadli do Johnyho a vyrazili smerom ku kalifornskej hranici. Adios, Las Vegas !

 

Do Údolia smrti a na sever k Yosemitám (19. – 20. septembra 2000)
Smrť verne sprevádzala prvých osídlencov – v Death Valley sme na ňu radšej nemysleli

Pred polnocou sme prešli hranice Nevady a opäť sa po vyše týždni ocitli v Californii. Nocľah sme našli v kempe, kde sme sa rozložili so spacákmi na tráve a pri príjemnom vetríku všetci pospali.

Ráno 19. septembra sme vstali už pred siedmou a po sprche sa vybrali niekam najesť. Urobili sme sa tak v dedine Shoshone oproti reštaurácii, kde sme však nemali chuť sa naraňajkovať. Zaujala nás však výkladom bankoviek v rôznych menách, ktoré tam zanechali návštevníci. A predstavte si, že v tej diere kdesi v nevadsko-kalifornskom púštnom pohraničí sme našli slovenskú dvadsaťkorunáčku. Potešila nás, lebo všetkým pripomenula domov. Po raňajkách sme vyrazili k údoliu.

Čo tam bolo horúčavy! Neuveriteľné, na umretie. V tieni nám teplomer nameral 46 stupňov, čo bol rekord celej Ameriky. Asfalt na ceste sa topil a mimo klimatizovaného prostredia sa ledva dalo žiť. Zašli sme k soľnému jazeru, ktoré je najnižšie položeným miestom v USA a na jeho dne je najväčšia horúčava. Tam sme zistili prečo sa Údolie smrti volá tak, ako sa volá. Pri pohľade na širokú bielo-pieskovú pláň známu z dokumentárnych filmov som si uvedomil, koľko životov musí mať toto miesto na svedomí. Veľa ciest sa skončilo práve, veľa ľudí tu zahynulo od smädu a vysilenia predtým, ako dosiahlo vysnívaný západ, Californiu. Ich kosti vybielilo nemilosrdné slnko a spolu s nimi sa tu po dlhé roky beleli kosti ich zvierat a rozpadali sa ich vozy… Dnes je to svetoznáme miesto, turistická atrakcia, kde sa človek báť nemusí. Akurát tak úpalu, ak si nedá pozor. Trocha sme sa po okraji údolia prešli, celý čas som sa však bál, že natrafím na nejakého pavúka, alebo čosi také. Obzor sa nám rozmazával, oči nás pálili a hlavu som si zakrýval rukami a potom tričkom. Po soľnom jazere sme sa zastavili aj na Artists Pallete, kde príroda vytvorila farebné divadlo na skalách. Boli tam kamene sfarbené na ružovo, žlto, bledomodro… Po tomto sme navštívili aj Visitors Centre, kde sme si pozreli krátky film o Valley a doplnili sme pitnú vodu – jediný zdroj vody bol tam. Nebola by to však Amerika, keby v Údolí smrti nebola aj benzínová pumpa, obchodík a telefónne automaty. Keď sme odišli z pumpy, zastavili sme sa ešte uprostred cesty, kde sa Miki, Majki a Kufrík vybrali k nejakej soľnej dune. Ostatní sme ostali v tieni v aute a čakali na nich. Ten výletík im nespravil dobre, boleli ich hlavy. Ešte sme sa odfotili v tej krajine smrti a po ceste, kde sa topil asfalt, sme vyrazili smerom von.

Keď sme sa nekonečnými serpentínkami dostali nahor, zamierili sme na sever. Bola to cesta cez nehostinnú krajinu, viacmenej polopúšť. Kde-tu sa vyskytla nejaká dedina. Neskôr popoludní sme sa v jednej zastavili a najedli sa vo fast foode, s chalanmi sme dali po dvoch porciách. Napokon sme zašli do obchodu, kde sme dokúpil zásoby a kúpil som aj miestne vydanie L.A. Times, odkiaľ sme sa dozvedeli výsledky z olympiády v Sydney, ktorá vtedy prebiehala. A vo výsledkoch sme našli striebornú medailu Martiny Moravcovej, zlato bratov Hochschornerovcov, Minčíkov bronz, ale aj náš neúspech vo futbale, kde sme prehrali s nejakými Japoncami a Brazíliou. Po tejto zastávke sme išli opäť ďalej a k večeru sme dorazili do Yosemitského národného parku. Prehliadku sme si nechávali až na ďalší deň, hľadali sme však miesto na spanie. Došli sme do jedného z kempov, nejaká žena nás však upozornila, že nám tam bude zima a máme ísť nižšie. Zima! Aký paradox, keď ten istý deň sme boli na najhorúcejšom mieste Ameriky. Napokon sme našli miesto v ďalšom kempe, kde boli aj malé bunky na spanie. V každej sme sa vyspali traja. Potraviny sme si však odložili do železných skriniek na odporúčanie istého manželského páru, ktorý nás varoval pred medveďmi. A tak sme si trochu so strachom ľahli spať. Miki, Majki a ja sme spali v jednej bunke, Kufrík, Martina a Silvia v ďalšej.

Predpoveď manželov sa splnila, ale v miernejšej forme – chvalabohu. Vyrušil nás medvedík čistotný, ktorého prilákal chlieb v Majkiho batohu (zabudol si ho dať do skrinky) a chcel sa ho zmocniť. Zobudil Mikiho, ktorý ho zbadal, ako sa namáha s Majkiho batohom. Zakričal na neho, čím zobudil aj nás, medvedík ho však zjavne ignoroval. Odplašili sme ho až spoločnými silami. Baby nám tento príbeh ráno ani nechceli uveriť, až po dlhšom presviedčaní a potom sa rozosmiali.

 

Svitlo nové ráno, 20. septembra. Bolo chladné a to nás prebralo. Po hygienických potrebách sme si našli miesto na raňajky pri jednom peknom kamennom moste pod stromami. Tam sme sa rozdelili. Miki a Majki sa vybrali autom na benzínku, lebo sa nám povážlivo minul benzín a ja som ostal s dievčatami a najedli sme sa. Čítali sme si pritom L.A. Times a vychutnávali nádhernú scenériu naokolo. Vtedy som si zapálil poslednú camelku, čo som mal a povedal som si, že načas končím… Odvtedy som si až do návratu do L.A. nezapálil. Chalani sa po návrate takisto najedli a vyrazili sme k návštevníckemu centru, kde sme sa zorientovali. Poslal som odtiaľ domov ďalšie pohľadnice a potom už na prehliadku parku. Yosemity mi trochu pripomínali Slovensko, ale predsa mali v sebe čosi americké – boli veľké. Vodopády, obrovské stromy, tzv. sekvoje, úžasné výhľady. Na jednom kúsku sme si urobili krátku túru k veľkým stromom. Odfotili sme sa pri najstaršom strome – Grizzly Giant – potom aj pri vyvalenej sekvoji, ktorá mala korene ako hrom. Vyzerali sme pri nej takí maličkí… Čo mi z Yosemít utkvelo v pamäti bolo, že na každom vyhliadkovom bode boli telefónne automaty. Ale napokon – boli aj v Death Valley a nebola by to Amerika, keby tam neboli. Tam sa človek nestratí ani náhodou.

Keď sa slnko začalo skláňať k obzoru, sedeli sme už v aute a opúšťali Yosemity. Trvalo dlho, kým sme z parku vyšli na cestu vedúcu na sever k nášmu ďalšiemu cieľu – Lake Tahoe, k jazeru na pomedzí Californie a Nevady. Prespali sme v kempe Richards kdesi v divočine v pohraničí a na ten večer nikdy nezabudnem. Na záchode som totiž objavil veľkú čiernu snovačku americkú a keďže ja pavúkov „obľubujem“, ušiel som odtiaľ ako zajac. Tromfol by som aj Bena Johnsona… V tú noc sme potom zapálili vonné tyčinky na odplašenie rôzneho hmyzu a zveri a okolo seba vyliali do kruhu trocha vodky, čo nám zostala z Vegas. Po týchto opatreniach sme pospali spánkom spravodlivých.

 

Lake Tahoe a cez metropolu Californie na U.S. Air Force (21. septembra)
Splnil sa mi sen – po L.A. som sa dostal k jazeru z filmu Mesto anjelov s Meg Ryan…

Svitlo ďalšie americké ráno – 21. septembra. Laco a Luc majú narodeniny, spomenul som si v rozospatej hlave, keď sme sa vliekli k sprchám, ktoré sme už dva dni nemali. Po sprche sme vyrazili smerom k veľkému jazeru. Cesty pri Lake Tahoe vyzerali presne ako v Meste anjelov – obyčajné, lemované žltými pásmi popri rade ihličnatých stromov a za nimi sa rozprestierala hladina jazera. S partiou sme sa smiali, že pozor na ceste, aby sme nezrazili Meg Ryan na bicykli… Na jednom z parkovísk sme nechali Johnyho a pešo sme vyrazili ku skalám pri vode. Fúkal vietor, chvíľami tak silný, že sme ledva stáli na nohách. Nebol však studený a my sme výskali ako malé deti. Máme odtiaľ aj dobré fotky, na ktorých je vietor najsilnejší a vlasy mi na nej vyfukuje, že vyzerám ako Mungo Jerry. Zo skál sme sa vybrali k menším vodopádikom, ktoré nás však po Havasu Falls a iných miestach príliš nenadchli a odišli sme späť k autu, nasadli a nabrali smer západ.

Onedlho sme sa dostali na diaľnicu vedúcu do Sacramenta. Keďže to boli na hranici Californie, stáli tam búdky ako pri platení diaľničných poplatkov v Európe. Tam však peniaze nepýtali, len sa zaujímali, či prevážame ovocie. Zaklamali sme, že nie, úradníčka nám však príliš neverila. Po chvíľke stresu však mávla rukou a išli sme ďalej. Konečne do kalifornského vnútrozemia. Cesta ubiehala rýchlo, konečne sme boli na diaľnici a mohli sme ísť neporovnateľne rýchlejšie. Okolo tretej sme dorazili do Sacramenta, hlavného mesta Californie. V nákupnom centre sme doplnili potraviny a boli sme tak hladní, že sme sa najedli hneď na parkovisku. Po tomto neskorom obede sme sa rozhodli vyhľadať nemocnicu. Majki mal totiž problémy s uchom, ktoré sa mu zapaľovalo a bolelo ho. Po chvíľkovom blúdení na periférii mesta – do centra sme sa ani nedostali – sme ju našli. Nemocnica nás príjemne prekvapila. Ani zďaleka sa nepodobala našim socialistickým páchnucim budovám, v ktorých je večné prítmie a človek sa tam cíti deprimovane. Tu sme sa usadili v príjemnej svetlej čakárni s kobercami do pohodlných kresiel, listovali sme časopisy a bavili sa. Majkiho po nejakom čase zobral lekár k sebe, vyšetril ho a predpísal nejaké lieky. A zažili sme aj prekvapenie. Cez čakáreň zrazu prešiel starší chlapík s dlhými šedivými vlasmi a na tričku mal nápis Československo 1968 a našu bývalú federálnu zástavu… Tak sme ho hneď pozdravili naším „Dobrý deň“ a on prekvapene odzdravil po česky. V Amerike sú Česi a Slováci stále krajania a emigranti ani nevnímajú rozdelenie štátov. Pre nich ostáva starým domovom navždy Československo, lebo sa v ňom narodili a z neho odišli. Chlapík bol z nášho stretnutia prekvapený, ale zároveň potešený a porozprávali sme sa. Žil neďaleko Sacramenta a do nemocnice prišiel pozrieť chorú matku.

Po vyšetrení sme opäť nasadli do Johnyho a vyrazili hľadať lekáreň. Kým sme konečne opúšťali Sacramento, stmievalo sa a my sme ešte chceli doraziť do San Francisca. Po ceste nás však čakala ešte jedna zastávka a to na Travis Air Force Base, na leteckej základni Spojených štátov. Miki tam býval v roku 1996 v rodine jedného generála a chodil do školy vo Fairfielde, kde sme sa tiež zastavili a prezreli si areál strednej školy. Pre Mikiho to bol úžasný zážitok vrátiť sa na miesto, kde pred štyrmi rokmi trávil každý svoj deň. Poukazoval nám futbalové, basketbalové a baseballové ihriská. U nás také školy nehrozia… Mladí Američania majú na strednej oveľa väčšie možnosti, s mojimi rokmi na seneckom gympli som to radšej ani neporovnával. Keď sme znova nasadli do auta, zistili sme, že nevieme cestu na základňu a ešte k tomu sme v meste zablúdili. A tak Miki vybehol z auta a opýtal sa policajta, ktorý parkoval s autom na kraji cesty na Washington Avenue. Keď sa Miki vrátil, pozrel na nás a porozprával nám túto krátku story: „Opýtal som sa policajta, ako sa dostaneme na tú základňu. Začal mi vysvetľovať cestu, vtedy sa mu však ozvala ozvala vysielačka a v nej hlásenie, že na Washington Avenue (na ktorej sme sa práve nachádzali – pozn. D. W.) sa stala vražda. Prerušil vysvetľovanie, vypočul si celé hlásenie a potom pokojne a slušne dokončil výklad cesty a rozlúčil sa so mnou.“ Vyvalili sme na neho oči a baby ostali vyplašené, najmä Kufrík. Zrazu sme v každom aute, ktoré šlo oproti, alebo sme ho obiehali, videli vraha, ktorý uniká z miesta činu…

Na základňu sme sa dostali bez problémov. Na veľkej vrátnici Miki vysvetľoval cieľ našej návštevy, ktorá bola absolútne neplánovaná. Generál, u ktorého vtedy žil, už na základni nebol. Bol tam ale ďalší dôstojník, ktorého Miki poznal a jeho dcéra mu bola spolužiačkou. A tak nás americkí vojaci pustili cez bránu na územie základne. Miki nám poukazoval výstavisko starých lietadiel, ktoré boli nasadené v rôznych vojnách a napokon sme sa zastavili pri pristávacej dráhe. Bol tam hluk, pretože jedno veľké nákladné lietadlo sa chystalo práve vzlietnuť. Bola inak tma a veľa sme toho nevideli, akurát veľké nákladné lietadlá a hangáre, kde boli stíhačky F-ky. Mikiho známi nás milo uvítali a strávili sme tam asi polhodinovú návštevu. Najviac si ju samozrejme užíval Miki, my sme len slušne sedeli a uvedomoval som si fakt, že som na území leteckej základne najlepšej armády sveta… Skutočne fascinujúce.

Zo základne sme vyrazili ďalej na San Francisco, ktoré už bolo neďaleko. Prešli sme popri veľkom San Pablo Bay a Grizzly Bay a cez štvrť San Pablo sme sa dostali do San Rafael severne od centra samotného SanFran. Asi po hodinovom blúdení sme sa našli motel, bolo však už po polnoci. Využili sme starú fintu, objednali si izbu pre troch za 85 dolárov a nasťahovali sme sa do nej všetci šiesti. Traja zasa tajne, ako pred niekoľkými dňami vo Vegas. Po dlhom dni sme sa vystriedali v sprche a asi do druhej sme pozerali vynikajúci komediálny „akčák“ s Martinom Lawrenceom, na ktorom sme sa bavili. Potom sme zaspali.

 

V meste hippies – San Francisco (22. – 23. septembra 2000)
„If you´re goin´ to San Francisco…“ Tu som pochopil, prečo Kerouac a beatnici tak milovali toto mesto…

Bol piatok 22. septembra. Zobudili sme sa do zamračeného rána, ktoré nám pripomenulo jeseň a tým domov. V severnej časti Californie je počasie podobné našemu. Motel sme opustili o jedenástej a vybrali sme sa na juh do Frisca. Prvým cieľom bol slávny most a symbol mesta – Golden Gate. Po diaľnici sme sa blížili k nemu a s napätím čakali, kedy uvidíme jeden zo symbolov Ameriky. Nikdy nezabudnem na ten pocit a tú radosť z toho, ako sa zrazu pred nami vynorila obrovská a vznešená červená konštrukcia mosta s troma prúdmi pre autá na každej strane. Zaparkovali sme pred mostom a zaradili sa do prúdu turistov, ktorí tam prišli s rovnakým úmyslom ako my. Stále bolo chladnejšie veterné počasie a zdalo sa, že každú chvíľu spŕchne. Vtedy som si uvedomil, že o týždeň už budem doma a že mám pred sebou posledných šesť dní v USA. S partiou sme pomaly prechádzali po moste a počasie mi tak pripomínalo domov, že som sa začal tešiť, že už z Ameriky pomaly odídem. Vrátil som sa však do reality a pozrel som na siluetu centra s vysokými budovami, nad ktorou v malej výške viseli malé kopovité mračná.

Z Golden Gate sme zamierili cez most k mestu. Prechádzali sme širokými ulicami a bavili sa o tom, aké je super dostať sa do mesta ako SanFran. Mesta, ktoré je vo svete pojmom, ktoré zrodilo hippies a ktoré milovali aj beatnici a generácia Jacka Kerouaca. Auto sme napokon zaparkovali v jednej podzemnej garáži a vybrali sme sa po vlastných vstrebávať atmosféru tohto jedinečného mesta. Najprv sme sa ale potrebovali najesť a tak sme zablúdili do jedného z bufetov pri oceáne a najedli sa. Počasie sa medzitým začalo zlepšovať a vcelku sa vyčasilo. V San Franciscu svitlo pekné slnečné popoludnie. Pri oceáne sme navštívili námorné múzeum, odfotili sa pri Alcatraze, slávnej väznici, kde sedel aj Al Capone. Potom sme sa obrátili a prešli až ku kvázipešej zóne, cez ktorú viedla cesta pre autá. Medzi nimi behali ľudia v trenírkach v rámci jogingu a vodiči ich tolerovali. U nás by už kde-kto vykrikoval „Čo ti je.e, že beháš medzi autami v premávke ?“, alebo „Choď odtiaľ dopi…, nezavadzaj tam !“

Ale San Francisco bolo iné. Malo svoj „spirit“ a tam som medzi zmesou ľudí z Jamajky, či Kostariky, ktorí si bez problémov poťahovali z marihuany a predávali svoje domáce výrobky, uvedomoval, prečo práve Frisco zrodilo hippies a prečo ho jeho obyvatelia milujú. Rovnako – ako som už spomínal – ho milovali Kerouac, Ginsberg, Leary a ostatní zo slávnej beat generation („If you´re goin´ to San Francisco, make sure to wear some flowers on your head. If you´re goin´ to San Francisco you gonna meet some gentle people there…“). Zastavil nás tam jeden chlapík, ktorý zbieral peniaze na akúsi nadáciu a tak sme prispeli po tri, či štyri doláre a dal nám všetkým rôzne nálepky. Napokon sme dorazili do nákupného z centra, ale dreveného. Boli tam butiky a obchodíky so suvenírmi, ktorých som kúpil veľa. Po nákupoch som si sám sadol na kraj chodníka, kým okolo mňa prechádzali ľudia. Cítil som sa uvoľnene a „cool“. Keď sme sa opäť postavili, pozreli sme si tisícky tuleňov vyvaľujúcich sa na dokoch a strašne škriekajúcich. V jednom zo stánkov sme si dali dobré americké hotdogy plné horčice, kečupu, kapusty a dobrej cibule.

Od oceána sme sa vybrali k stanici „cable cars“, ktoré nie sú nič iné ako známe vláčiky brázdiace kopcovité ulice mesta – po Golden Gate asi druhý najpamätnejší symbol San Francisca. Bola tam dlhá rada na lístky, napokon sme sa k nim dostali a nasadli na neho. Odviezli sme sa až do centra a vysadli sme na jednej zo širokých ulíc centra. Prechádzali sme sa po uliciach, ktoré šli raz do kopca, raz z neho – klasické SanFran. Medzi budovami sme sa zastavili v nejakých obchodíkoch, robili si fotky. A napokon sme došli do slávnej čínskej štvrte – do China Town. Akoby sme prešli do iného sveta. Ulice sa zúžili, nápisy na budovách a nad cestami sa zmenili na „haki-baki“ a všade ste stretávali usmiatych nízkych ľudkov – Číňanov. Tu mohli žiť slobodne svoj život a nebáť sa o existenciu, ako vo svojej domovine. Anglicky však vedeli slabo a tak sa človek naozaj cítil ako v Číne. Mali však výbornú kuchyňu a tak sme sa po obhliadke štvrte dostali k jednej, pred ktoru stála krásna mladá Číňanka s ponukou jedál a vábila zákazníkov dnu. Naleteli sme aj my – chalani. Dievčatá neboli hladné a tak ostali vonku, kým my traja sme zišli dole. Ihneď bol pri nás čašník (vedel anglicky) a objednali sme si. Keď sa spýtal, čo si dáme na pitie, chceli sme nejaký džús, čašník sa však zasmial a: “Come on guys, Chinese beer is perfect!“ Žiadne požadovanie „ID“, či máme 21 rokov. Nie, čašník priniesol jedlo a pivo, ktoré bolo vskutku dobré. Len si nepamätám jeho názov. Napokon sme objednali ešte jedno kolo a s plnými žalúdkami výborne nasýtení sme šli ďalej. Bola už tma a tak sme opäť vysadli na cable car a odviezli sa z China Townu. Mali sme však tam ešte vrátiť, lebo baby tam zajednali izbu v lacnom moteli u akýchsi Indov. Na California Street sme vysadli a potrebovali po pivách na záchod. S chalanmi sme zašli do akejsi honosnej budovy, kde sme zablúdili a napokon som tam sám po vykonaní potreby hľadal východ. Keď sme sa opäť stretli na ulici, rozdelili sme sa. Miki, Majki a ja sme sa vybrali „užívať nočný život“ a Martina, Kufrík a Silvia sa vybrali svojou cestou. O polnoci sme sa mali stretnúť v garážach pri Johnym.

 

Po asi hodinovom blúdení ulicami, pri ktorom sme sa zhovárali s miestnymi mladými a istým sympatickým černochom s dredmi, ktorý predával bezdomovecké noviny, sme zavítali do akéhosi obchodu s cédečkami, kde sme strávili ani neviem koľko času – nevnímali sme ho totiž. Keďže sme pritom vysmädli, zamierili sme do Burger Kingu, kde sme si kúpili každý pol litra pitia, ja som mal tuším niečo pomarančové. Z Burgeru sme dostali k elevátoru, pri ktorom sa tlačilo množstvo ľudí. Po chvíli sme zistili, že je tam exhibícia korčuliarov, ktorí schádzali po zábradlí i samotnom elevátore vo všelijakých figúrach a bola radosť na nich pozerať. Ľudia im tlieskali, výskali.

Potom nám spätne došlo, že bolo po jedenástej večer a ľudia sa takto zabávali a boli maximálne tolerantní. Zablúdili sme aj do podzemia, nepamätám sa však presne, či to bolo metro, alebo čosi iné. Viem však, že sme napokon skončili pri zastávke cable cars a rozmýšľali sme, ako sa dostať k autu a stretnúť sa s babami. Napokon sme nasadli na jeden z cable cars a priateľsky sa rozprávali s ľuďmi. Jeden starší pár bol užasnutý, že sme až „from Czechoslovakia“. Napokon sme po blúdení dorazili na dané miesto. Martina odšoférovala do nášho motela v China Towne, kde sme sa zložili spať. Miki sa ešte sám zobral poprechádzať po uliciach, ja som však už bol príliš unavený a zaspal som akoby ma do vody hodili.

 

Ráno 23. septembra sme opäť museli motel opustiť o klasickej jedenástej hodine. Dobre vyspatí sme vyšli na slnkom zaliatu ulicu medzi mnohých ľudí a pobrali sme sa k autu, ktoré bolo zaparkované dobre že nie pod nosom oddelenia SFPD (San Francisco Police Department). Mali sme prvý jesenný deň a druhý v báječnom San Franciscu, ktorý sme sa chystali užiť. Spomenul som si aj na babku, ktorá by mala v tento deň 74 rokov…

Na parkovisku sme opäť naložili veci do Johnyho a vyrazili späť do centra. Dostali sme sa až na Union Square, kde sme boli aj deň predtým. Tam sme si šiesti posadali na tráve do kruhu a medzi nespočetným množstvom ľudí „relaxovali“. Potom sme vstali a šli si pozrieť výstavu avantgarného umenia, ktorá tam bola. Najviac ma zaujali obrazy, hlavne s jesennou tematikou. Opäť ma chytala tá melanchólia začiatku jesene, keď príroda stráca svoju sýtu zeleň a začína farebnieť. Na okraji námestia sme natrafili na živé sochy – chlapíkov pomaľovaných zlatou a striebornou farbou, ktorí tam celý deň zotrvávali v nehybných pózach a ľudia im hádzali peniaze. Od Union Square sme sa vybrali hore ulicami, po ktorých prechádzali cable cars. Dorazili sme až k Lombardy Drive, takisto známemu miestu San Francisca. Bola to úzka krivolaká ulička obklopená množstvom ruží a zaklinená medzi štýlovymi domami, vyzerala skrátka nádherne. Autá ňou smeli prechádzať len smerom nadol, pre peších boli na kraji schody. Bolo tam množstvo ľudí a jeden chlapík s dieťaťom na pleciach prebehol dolu po cestičke pre autá. Ľudia sa pri pohľade na ňom smiali a keď úspešne dorazil dole, zožal potlesk. Ďalší z prejavov tolerancie San Francisca.

Od Lombardy Drive sme sa vrátili k autu a vyrazili na pláž, k Pacifiku. Veľmi som sa k vode tešil a keď som na pláži uvidel ľudí a plážový volejbal, mal som sto chutí tam ostať a zahrať si. Zrazu som zatúžil po kamarátoch zo Senca, s ktorými by som si mohol zahrať volejbal a fantasticky sa odreagovať od nekonečného behania a presúvania. Aspoň na chvíľu. Bolo by super dostať sa niekedy s chalanmi do Frisca a užiť si tam život. S Mikim a Majkim sme sa vybrali pozrieť veterný mlyn stojaci trochu ďalej od pláže. Chalanom pripomínal ich cestovanie z predchádzajúceho leta po štátoch Beneluxu. Mne pripomenul Európu, po ktorej som po takom dlhom čase v Amerike začal túžiť. Sám som sa vybral ešte k futbalovým ihriskám, ktoré tam boli a dopĺňal som si deficit futbalu v USA. Bol tam akýsi medzinárodný turnaj žiakov, pamätám si mladých Švédov, Austrálčanov, samozrejme Američanov. Pohľad na nich a ich hru na zmenšenom ihrisku mi úplne stačil a pozeral som na futbal ako na výjav. A keď som uvidel gól, v duchu som sa tešil ako malý chlapec. Ten futbal mi totiž tiež pripomenul domov a priateľov, s ktorými ho tam hrávam… Naozaj som sa vtedy už tešil domov, ale predsa som si pritom vychutnával posledné dni v USA. Vrátil som sa na pláž, pozeral na oceán opretý o múrik a hľadel som kamsi do diaľky. Cítil som sa tak slobodný. Nič ma nezaväzovalo, užíval som si život, bol som tak uvoľnený… Ale vedel som, že Amerika sa blíži k svojmu koncu a budem musieť domov do každodenných povinností. Napriek tomu som sa domov na Slovensko tešil.

Slnko sa začalo skláňať k západu a my sme vyrazili späť do mesta. Trvalo nám to asi hodinu, lebo sme sa ešte zastavili pri pobreží, kde je Alcatraz a kde sme prvý deň v SanFran raňajkovali a aj tam sme sa v tme prešli po pláži a potom už definitívne zamierili do centra. Opäť sme sa ocitli na Union Square, kde prebiehala akási demonštrácia proti ovplyvňovaniu verejnosti médiami. Aspoň tak sme to vyrozumeli zo slov rečníkov. Tento míting ma zaujal a kým ostatní sa ešte šli prejsť, ja som tam ostal a sledoval protest. A zrazu na pódium vystúpil náš známy z predchádzajúceho večera – černoch s dredami, ktorý povedal pár viet a zožal veľký potlesk a súhlas ľudí. Demonštrácia sa potom začala rozchádzať a ja som sa vybral hľadať parťákov. Nenašiel som ich, znovu sme sa stretli až na Union Square, kam som sa opätovne vrátil. Ešte sme si vypočuli malý koncertík akýchsi pouličných umelcov a potom už definitívne nasadli do Johnyho a dali zbohom San Franciscu, tomu úžasnému mestu s úžasným duchom.

Cez veľké výpadovky sme obišli San Jose a opäť sa ocitli mimo mesta na obyčajnej ceste, tzv. Highway One lemujúcej pobrežie Pacifiku a vedúcej až dole do Los Angeles. Natrafili sme na dobrý kemp, kde sa zložili a strávili noc. Od oceánu však dul vietor a v noci nám zamočil od vody všetky veci, vrátane nás v spacákoch.

 

Po čarovnej Highway One na juh do Los Angeles (24. septembra 2000)
„It´s my life, it´s now or never, I don´t live forever“ Bola to najkrajšia jazda môjho života              

Svitla nedeľa 24. septembra. Posledný deň na cestách, večer sme už mali byť v L.A. Z cesty sme sa ešte pozreli na chladné a vlhké ráno nad oceánom, od ktorého dul úžasne čerstvý a svieži vietor, ktorý nás ihneď prebral. Potom sme už vyrazili ďalej na juh po ceste vedúcej až zo Seattlu. Cez mestečká ako Santa Cruz, Wastonville a Monterey sme sa dostali na široké štrkové odpočívadlo, kde sme sa naraňajkovali. Aj odtiaľ bol krásny výhlad na oceán, tentoraz už zaliaty slnkom a nad nami bola modrá obloha. Od toho odpočívadla som si sadol za volant ja a šoféroval som až do Santa Barbary, ktorá je 40 míľ od Los Angeles. Bola to asi najkrajšia jazda môjho života.

Serpentínky, nádherné výhľady otvárajúce sa predo mnou. Jedna ruka na volante, druhá v okne. V CD prehrávači nám hrali naše cédečká, aj Bon Jovi, spievali sme si It´s My Life – našu „hymnu“. Bol krásny slnečný deň a my sme vyrobili ďalšiu zo zábaviek, ktorými sme si spestrovali Ameriku. Každý z nás – okrem mňa sediaceho za volantom – sa vystriedal počas jazdy na streche, kde sedel a šli sme pohodovou rýchlosťou 30 – 40 míľ za hodinu. To ste mali vidieť tváre ľudí prichádzajúcich z protismeru! Boli vyjavení, hľadeli na nás ako na zjavenie, že čo vystrájame. Ale my sme si len užívali našu Ameriku a vychutnávali pocity maximálnej pohody a slobody. Bolo to také bláznivé, magické a zároveň mladícke… Cesta sa pomaly zmenila na dvojprúdovku, pri mestách až na trojprúdovku. Čas ubiehal, na tachometri bolo 70 mph, občas aj viac a my sme míňali smerové tabule, na ktorých sa vzdialenosť do Mesta anjelov stále zmenšovala.

V jednom z mestečiek pri pobreží sme sa zastavili pri benzínke, aby sme si oddýchli a natiahli sa. Po tejto pauze sme sa opäť vrátili na cestu a smerovali ďalej na juh. V Morro Bay sa cesta skrútila do vnútrozemia a na istý čas sme stratili Pacifik z dohľadu. Na zelených smerových tabuliach pri ceste sa objavili názvy miest ako Santa Maria, Los Alamos, Lompoc. Ten posledný mi pripomenul meno nášho psíka Gombóca, čím sa mi opäť vynoril pred očami domov a pocit radosti, že sa tam opäť vrátim. Cesta sa po niekoľko desiatkach míľach zmenila na neprerušovanú trojprúdovku a to bol znak, že sa blížime k Santa Barbare.

 

Dorazili sme tam okolo štvrtej popoludní. Bola nedeľa, ulice takmer prázdne, smerom k pláži však ožívali a keď sme dorazili na pláž, zočili sme na nej množstvo ľudí. Partia sa však chcela niekde najesť as tak sme to skrútili späť do mesta a najedli sa. Potom sme sa vrátili na pláž, kde sme sa rozvalili na mäkký piesok a Miki, Majki a Kufrík sa vybrali popri vode na menšiu prechádzku. Ostatní sme tam ležali a cítil som únavu. Boli sme už skoro „doma“ v L.A. a veľmi som sa tomu tešil. Najmä na posteľ, strechu nad hlavou a jedlo, ktoré nám Dodo zaiste prichystal. Miki však Dodovi počas celej cesty nezavolal a on tak ani nevedel, kedy sa presne vrátime. To mi trocha spôsobovalo starosti, ktoré sa stali neskôr – a bohužiaľ – oprávnenými. Nechcem však predbiehať udalosti. Pláž v Santa Barbare bola veľmi pôsobivá. Modrý Pacifik, pláž s jemným pieskom a pekné ženy. Niektoré boli tak nádherné, že sme sa s chalanmi len otáčali. V plavkách, na korčuliach, so psami… Ozajstné kočky, kalifornské krásky. Len som si povzdychol. Filmy s tematikou Baywatchu majú predsa čosi do seba, nech si niekto hovorí, čo chce.

Zvyšok cesty do Angeles odšoféroval Majki, ja som si sadol vedľa neho a prezeral si mapu mesta, ako sa cez Malibu, kam sme mali namierené, dostať do severnej La Crescenty. Do Malibu sme dorazili tesne pred súmrakom a bez väčších problémov sa po hodine jazdy po mohutných diaľniciach, nám známym už spred dvoch týždňov, dostali do La Crescenty k Dodovmu domu.

A tu sa potvrdili moje obavy – Dodo nebol doma, pretože ani nevedel, kedy prídeme. Ako vysvitlo neskôr, bol u kamarátky, kde strávil noc… Mobil si samozrejme vypol. A my ? Prespali sme vonku v aute. Tak sa skončilo naše cestovanie po Amerike, keď sme museli pred naším „domovom“ maximálne nepohodlne spať a stráviť nepokojnú noc. Skončil 24. september.

 

Pondelok v L.A. (25. septembra 2000)
„Still missin´you California blue, dreamin´ about you…“

Ráno v novom týždni – pre mňa poslednom v USA – nebolo príliš optimistické. Boli sme dolámaní z nepríjemnej noci v aute a Doda stále nikde. Chceli sme sa ísť umyť niekam na benzínku, jeden z nás však musel ostať pred domom, ak by sa náhodou na skok pred robotou nezastavil doma Dodo. Ostal som. Sadol som si pred bránu a sledoval nekonečný zástup áut hromadiaci sa pred križovatkou. V Los Angeles začínal nový deň v novom týždni a ľudia sa po víkende vracali do práce. Pre mňa sa však končilo veľké cestovanie, čakala ma už len posledná cesta. Len… Stala sa mi skoro osudnou. Ale o tom neskôr. Čakal nás ešte výlet do Phoenixu, kde sme museli vrátiť do požičovne nášho Johnyho, ktorý nám verne slúžil takmer dva týždne. Mali sme sa tam vybrať pôvodne ešte cez deň, plány sa nám však Dodovou neprítomnosťou skrížili a vedeli sme, že budeme môcť vyraziť až večer. Vo Phoenixe sme sa mali zastaviť u Maronovcov, odvzdať auto, vyzdvihnúť BMW a vrátiť sa do L.A. Tešil som sa, ako si na nekončených diaľniciach južnej Californie „zažíham“ na dobrom nemeckom bavoráku…

Partia sa vrátila po viac ako polhodine a s Mikim sme sa otočili ešte raz, aby som sa umyl a dal dokopy aj ja. Po tom všetkom sme sa rozhodli ísť dole do downtownu a neustále sa skúšať dovolať Dodovi.

Do centra medzi mrakodrapy sme dorazili pred poludním a vyrazili do ulíc. Pod jedným viaduktom na nás zakričala partia mladých chalanov na korčuliach. Dali sme sa s nimi na chvíľu do reči a ponúkali nám marihuanu, či si s nimi nezapálime. Miki a Majki si potiahli, ja som odmietol. Nemal som chuť. Po rozlúčke sme opäť zašli do obchodov, podobne, ako pred vyše dvoma týždňami. Konečne som nášmi Maťovi kúpil darček. Nebol to hokejový dres, ale tričko jeho klubu San Jose Sharks. Kúpil som ešte niekoľko drobností, s chalanmi sme sa prešli ho horúcich chodníkoch a napokon prišli do parku, kde sa zo stromov ozýval spev vtákov. Nebol to však skutočný spev, ale hlas reproduktorov schovaných za listami. Rozvalili sme sa na veľké kamenné lavice v tieni akejsi budovy a tam relaxovali.

Po zlej noci som bol unavený, ale tešil som sa do knižnice, kam sme sa chystali. Budova knižnice bola obrovská, mala asi štyri poschodia a po týždni sme sa dostali všetci na internet. Našiel som si kopec emailov od známych, s radosťou som ich čítal a odpovedal na ne. Najviac ma potešila správa od parťáka Mireca o tom, že v čase môjho návratu nebude mať rodičov doma a „wir werden saufen bis zum Untergang“, čo znamenalo, že oslávime môj návrat a parádne sa opijeme.

Po odchode od internetu sa Miki konečne dovolal Dodovi, ktorý bol prekvapený a už o piatej sme sa stretli u neho v La Crescente. S radosťou nás privítal, dali sme si niečo pod zub a rozprávalai sme sa. Zážitkov však bolo veľa a času málo. Navyše nás čakala cesta do Phoenixu, na ktorú sme sa mali vydať Miki, Majki a ja. Pôvodne sme chceli vyraziť už o pol siedmej, Dodo nás však rozhodne odrádzal pre preplnené výpadovky. Bolo to logické, každý sa v tom čase vracal z práce domov a bola to veľká záťaž aj pre losangeleské diaľnice. A mali sme aj skúsenosť so zápchou, keď sme pred sedemnástimi dňami ledva dostali k tete na obed. Rozhodli sme sa vyraziť o ôsmej, Majki ešte zatelefonoval Maronovcom do Phoenixu, že dorazíme okolo jednej až druhej v noci. Stan nám zaprial šťastnú cestu a očakával nás.

 

 Nočná mora na diaľnici I-10 East (25. – 26. septembra 2000)
Bolo 22.50, keď sa to stalo… Mikrospánok, zákruta, točiaci sa svet a takmer katastrofa…

Cesta z Los Angeles do Phoenixu z 25. septembra 2000 sa mi navždy vryje do pamäti, ako jeden z najhorších zážitkov môjho života. Traja protagonisti – Miki, Majki a Dávid – sme nasadli do auta presne o ôsmej hodine večer. Kufrík nám ešte viacmenej zo zábavy dala na čelo „krížik od babičky“. Nikdy predtým to neurobila…

Vyrazili sme. Kým sme sa dostali na výpadovky a na diaľnicu I-10 vedúcu na východ – na tú istú, po ktorej sme 10. septembra vyrážali na cesty – bola tma. Od Doda sme si požičali viacero cédečiek (Depesche Mode, Bob Marley, AC/DC, Genesis a ďalšie), ktoré sme si púšťali. “D.J.-om” bol Miki sediaci na sedadle spolujazdca, šoféroval Majki, ja som sedel za nimi naklonený dopredu a lakťami opretý o predné sedadlá. V aute vládla výborná nálada, auto bolo ľahučké a zrazu v ňom bolo veľa miesta. A bola to naša posledná cesta na ňom. Opäť sme prešli popri veterných mlynoch pri Palm Spring, na jednom z parkovísk si vykonali potrebu a išli ďalej. Šli sme rýchlo prekračujúc povolený limit, ponáhľali sme sa. Minulo desať hodín a Miki sa rozhodol vymeniť si so mnou miesto, aby si trocha pospal predtým, ako vymení za volantom Majkiho. A tak som sa ocitol vedľa Majkiho. Cesta nám ubiehala, blížili sme sa k hraniciam Arizony a na smerových tabuliach sa skracovala diaľka k mestečku Blythe ležiacemu tesne pred hranicou. Tam bolo parkovisko, kde sme oddychovali pred dvoma týždňami, a chystali sme sa na ňom zastaviť aj teraz. V autorádiu sa nám krútilo cédečko Boba Marleyho a jeho hitovky No Woman, No Cry, Buffalo Soldier a iné.

O 22.50 to prišlo. Boli sme len niekoľko míľ pred Blythom a vytúženým odpočívadlom. Šli sme v ľavom jazdnom pruhu a predbehli sme dve za sebou idúce autá. Zrazu som pred nami zaregistroval miernu pravotočivú zákrutu. Na tachometri bola “kliknutá” konštantná rýchlosť 85 mph, čo je asi 140 km/h. Do zákruty sme však vošli – rovno. Spôsobil to Majkiho krátky mikrospánok a o malý okamih sa ozval tupý náraz, keď sme zobrali prednou časťou auta stĺpik pri ceste. Auto sa zaknísalo, jeho ľavá časť zišla z cesty a ocitla sa na nerovnom štrku. Zobrali sme ešte jeden stĺpik, keď si Majki konečne uvedomil, čo sa deje. Odohralo sa to všetko veľmi rýchlo a ja som už naklonený k nemu držal volant a snažil sa nasmerovať auto späť na cestu. Stále som kdesi v duši veril, že sa nič nedeje a nič sa nestane. Opak bol však pravdou. Zrazu auto nadhodilo (ako sme neskôr zistili, bolo to spôsobené zvlečením sa zadnej ľavej pneumatiky) a my sme sa na krátky čas ocitli späť na ceste, v tom istom okamihu sme však dostali šmyk a keď som zdvihol hlavu, krútila sa pred nami celá diaľnica. Neudržali sme to. Zrazu sme vyleteli do priestoru medzi obe strany diaľnice a tam sme sa asi trikrát prevrátili. Pamätám si len prvé prevrátenie, ako mi do tváre udreli kúsky rozbitého skla a ako mi padli okuliare. Auto sa konečne zastavilo a prvé, čo sme zaregistrovali, bol stále bežiaci motor a hrajúci Bob Marley. Otočili sme sa dozadu k Mikimu a s hrôzou sme zistili, že tam nie je. S výkrikmi sme odopli bezpečnostné pásy (ktoré nás zachránili !) a vybehli z auta. Ako som otváral dvere, zaregistroval som bolesť v pravej ruke a mysľou mi prebehlo: Nie je zlomená ? Zacítil som aj teplú krv, ako mi steká po nohách z rozbitého kolena. Mikiho sme chvalabohu našli vonku, stál na vlastných a pýtal sa, čo sa stalo. Bolo nám to hneď jasné – vyletel z auta a dopadol zázračne nie na hlavu. Hneď nato nás však napadla iná vec. “Vodka !”, vykríkol Miki a hneď sme vedeli, o čo ide. V aute pod predným sedadlom sme totiž stále mali otvorenú fľašu vodky, ktora nám ostala z Vegas a používali sme ju v noci na odplašenie hmyzu a inej zveri. Keby ju našli policajti, bol by prúser… Rýchlo sme ju pohľadali a Miki ju zahodil až na druhú stranu diaľnice do tmy. Na ceste medzitým zastavili dve autá (tie, ktoré sme predtým predbehli) a vybehlo z nich niekoľko ľudí. Ľudia – tí vynikajúci ľudia, Američania, ktorým sme sa nestihli ani poďakovať – nám ihneď zavolali cez mobil pomoc, usadili nás, dali nám napiť a upokojovali nás. Boli sme naozaj v šoku a keď som sediac uvidel naše auto, neveril som, že sme živí. Johny bol tak rozmlátený, že súdny človek by našu haváriu považoval za úplne tragickú. Sklá boli všetky rozbité, pneumatiky stiahnuté a plechy dokrčené, že to auto už asi nikdy neopravili. Napadlo mi, aké šťastie, že sme mali veľké auto. Keby sa na tom stalo s normálnym päťmiestnym autom, rozbili by sme si hlavy a dolámali väzy…

Naši záchrancovia medzitým hľadali moje okuliare, ktoré som nahlas postrádal, ale neúspešne. Našťastie som si zobral kontaktné šošovky, boli však kdesi v batohu.

Pomoc prišla v priebehu desiatich minút. Medzitým sa mi vystupňovala bolesť v pravej ruke a skučal som tam s tvárou skrivenou od bolesti a takmer plaču. Prví dorazili požiarnici, ktorí uložili Mikiho na chrbát. Ten však začal stonať, že nemôže ležať, lebo ho strašne pichá pri lopatke – mal ju zlomenú. Majkiho bolel krk a ledva hýbal hlavou. Keďže som nevedel pohnúť rukou, požiarnici mi rozstrihali pulóver (môj pamätný a obľúbený pulóver, v ktorom som doma hrával volejbal) a tričko pod ním (tričko s nápisom North Carolina – Tar Heels, ktoré som si kúpil ešte v Sylve). Ruku mi dali do dlahy, čo sa však nezlepšilo a stále ma to bolelo. Dorazila sanitka a policajti. Spýtali sa nás, ako sa voláme a potom nás celý čas oslovovali krstnými menami, čo navodilo atmosféru dôvery. Jeden zo zdravotníkov mi odmeral pulz a tlak a položili ma na prepravné ležadlo, pretože som od šoku ledva stál na nohách. Miki a Majki sedeli vedľa mňa a kým som stonal od bolesti, Majki ma držal za rameno a upokojoval. Miki len skonštatoval, že sme mali šťastie a so skriveným úsmevom som mu prisvedčil. Sanitka nás rýchlo doviezla na pohotovosť v Blythe. Mňa prepravili na ležadle až do sály, kde štyria zdravotníci chytili plachtu, na ktorej som ležal a s odpočítaním “One, two, three !” ma prehodili na posteľ. Musel som sa až usmiať, lebo som si spomenul na navlas rovnaké scény zo seriálov ako Nemocnica Chicago Hope, či Pohotovosť. Chýbal tam už len George Clooney… Ošetrovacie práce prebiehali rýchlo. Úplne zo mňa odstránili oblečenie, dali mi na trup rôzne fonendoskopické prístroje, alebo ako to mám nazvať, a zaviedli mi infúziu. Samozrejme, s mojím súhlasom, lebo v USA neurobia nič bez vášho povolenia. Spýtali sa ma aj na to, či mi môžu podať liek na stlmenie bolesti. Takmer s radosťou som súhlasil, lebo bolesť už bola priveľká.

Prišiel ku mne aj policajt, ktorého lekári pustili a slušne sa ma spýtal, či chcem a vypovedať a či som schopný. Prisvedčil som a odpovedal na jeho otázky. Pýtal sa, odkiaľ, kam a s akým cieľom sme šli a pýtal sa na podrobnosti havárie. Spýtal sa ma aj na rýchlosť, ja som ju však zamlčal so slovami, že si ju nepamätám. Nevedel som totiž, akú rýchlosť povedali chalani a ako som neskôr zistil, dobre som spravil. Majki ako vodič totiž uviedol povolenú rýchlosť 70 mph. Policajt zapochyboval o tom,  či som bol zapásaný, ale presvedčoval som ho, že som ho mal, lebo inak by som už asi nežil. Uveril mi. Nadiktoval som mu ešte adresu, ktorú udali aj chalani – Dodovu. Bola to moja jediná losangeleská adresa v živote, lebo pre nich sme boli spočiatku “guys from L.A.”. Ďalšie ošetrovanie si už pamätám matne, lebo som zaspal. V noci som sa raz prebral a zistil som, že som ostal sám a Miki s Majkim zmizli. Hneď však ku mne pristúpila ošetrovateľka a vysvetlila mi, že sú vo vedľajšej izbe. Potom som opäť upadol do hlbokého spánku.

 

Ráno 26. septembra som sa prebral o siedmej. Chalani už boli hore a dozvedel som sa nové veci. Majki už volal Maronovcom, ktorí mali prísť pre nás niekedy po obede. Neboli sme v najpríjemnejšej situácii. Stanovi sme vyrobili problémy, pretože auto bolo požičané na jeho meno a tým pádom mu zvýšili cenu platenia poistného. A navyše sme si neboli istí, či poisťovňa preplatí ošetrovateľské náklady. Vyplatila, ako sme sa dozvedeli neskôr, keď mi domov chodili papiere o zaplatení. Celkovo som ich „vyšiel“ asi 4500 dolárov. Pekná suma, čo poviete ? „Najdrahší“ bol Miki, ktorý ich vyšiel na cca 7000 dolárov.

Ale vráťme sa k tomu ránu. Išiel som na záchod, kam sa chystal aj Miki. Obe ruky mal v dlahách, ja jednu a v druhej som si niesol infúziu. Dvaja kripli. Problém nám robilo už len otvoriť dvere na záchode, pretože mali guľaté kľučky. Napokon sme to všetko zvládli (kým som si vykonával potrebu, Miki stál vedľa a držal mi infúziu) a smejúc sa na vlastnom nešťastí sme sa vrátili do ošetrovne. Prišiel ma skontrolovať lekár. A tu som si všimol jeho menovku, na ktorej stálo meno Fodor Zsolt. Opýtal som sa: „Are you Hungarian ?“ a on presvedčil. A tak som na neho hneď spustil po maďarsky, čo ho prekvapilo, ale evidentne potešilo. Do Ameriky emigroval v roku 1986, vyštudoval tu a len rok pôsobil ako šéflekár. Zobral nás na raňajky, ktoré nám aj zaplatil, keďže naše peniaze a ostatné veci ostali v aute. Potom ma zobral na röntgen k jednému staršiemu lekárovi. Ruka ma sakramentsky bolela, ale snímky sa spravili a ako sme sa tak s lekárom bavili, vysvitlo, že vie nemecky a tak sme prehodili zopár viet aj v nemčine. V duchu som sa smial, že v tejto nemocnici využívam znalosti všetkých jazykov. Ruka nakoniec nebola zlomená, vydýchol som si. Keďže som bol polonahý a mal len svoje modré bermudy, dr. Fodor mi zohnal akúsi starú bielu košelu, ktorú som si obliekol.

Chalani sa medzitým vybrali s policajtmi, ktorí prišli, do odťahovej služby, kam zobrali rozmláteného Johnyho. Zobrali všetky naše veci a auto si na záver aj odfotili. Tú fotku som však dodnes nevidel, ale dúfam, že ju raz budem mať ako spomienku. Po návrate chalanov som si ihneď dal do očí šošovky, čo sa mi podarilo aj s jednou rukou. Do nemocnice prišla aj pani z poisťovne, ktorej sme nadiktovali naše údaje a vysvetlila nám všetky náležitosti. Medzitým dr. Fodorovi skončila služba, tak sme sa rozlúčili a ostala mi aspoň spomienka na tohto sympatického človeka. Stále som sa v duchu smial, že ďaleko v Amerike a za takýchto okolností som stretol človeka „mojej krvi“. Tešil som sa, ako to doma porozprávam.

 

Tretíkrát do Los Angeles a posledný večer na západe (26. septembra 2000)
Po svojom druhom narodení sme sa naposledy vrátili do Mesta anjelov 

Takto nám ubehlo predpoludnie a čakali sme na Maronovcov. Dorazili niekedy pred druhou. Cítili sme sa trápne, že čo nám Stan povie, on nám však všetkým podal ruky a zaujímal ho (a tiež Terry samozrejme) jedine náš zdravotný stav. Obaja prišli na autách, Stan na našom Jürgenovi, Terry na čiernom Mercedesi 500 – to bolo auto… Odviezli nás do lekárne, kde sme si vybrali predpísané medikamenty. Keď nás počerný lekárnik uvidel, s hrôzou sa pýtal, čo sa stalo. Miki len lakonicky skonštatoval, že „car accident“, vybrali sme lieky a odišli do príjemného parku v mestečku, kde sme sa najedli. Stan nám porozprával o svojich zážitkoch z nemocnice, keď mal močové kamene a iné nepríjemnosti. Potom sme už nasadli. Stan si zobral Majkiho, aby s ním všetko vydiskutoval a ja s Mikim sme sa dali k Terry do mercedesu. Sedel som vzadu, ale aj tak som sa zapásal – zážitok bol príliš silný. S mlčaním som prešiel aj miesto našej havárie, popri ktorom sme na diaľnici prechádzali a ktoré Miki ukazoval Terry. Bolo tam stále veľa skla a polámané suché kríky. A tam niekde ležali moje okuliare, ktoré som nosil päť rokov.

Cesta ubiehala veľmi príjemne. Mercedes bol samozrejme klimatizovaný a pohodlný a s Terry sa dalo príjemne porozprávať. Hovorila nám, ako pre nás vo Phoenixe navarila a pripravila izby, ako sa nás tešila malá Hana. Napredovali sme na západ, už tretíkrát som šiel do Los Angeles. Zastavili sme sa ešte na benzínke v púšti, kde nám Terry otvárala obom dvere na aute a my sme smejúc sa vystupovali a titulovali ju ako „naša mamina“. Po pauze sme opäť nabrali smer západ. Slnko sa postupne skláňalo k horizontu a keď sme prešli popri Palm Springs a dostali sa k východnému okraju San Bernardina, červené slnko nám takmer svietilo do očí. Doprava zhustla a Stan sa držal za nami a my sme ho tiež sledovali spredu, aby sa nám nestratil. Napokon sme však niečo po siedmej bez väčších komplikácií dorazili do La Crescenty k Dodovi, ktorý už spolu s babami vedel o našom incidente. Ledva autá pozastavovali, všetci vybehli z domu. Dodo, dievčatá a aj Milan s tetou, ktorí prišli na návštevu. Vrelo nás vítali a híkali pri pohľade na nás. Naozaj som si pripadal ako vojak vracajúci sa z frontu do okruhu svojich známych. Oveľa väčšie prekvapenie však spôsobil Milan, ktorý spoznal v Terry a Stanovi starých známych ešte z vysokoškolských čias v Bratislave a napokon sa rozpamätali aj oni a vrelo sa privítali. Po 34 rokoch…

Nemusím pripomínať, že z toho bol veľmi príjemný a družný večer. Dodov dom bol plný hostí a znela v ňom len slovenčina, čo sa mu ešte asi nestalo. Na Kufríka však bola celá naša havária a pohľad na nás priveľa a rozplakala sa, až som ju musel utešovať. Martina a Silvia nás vyobjímali šťastné, že žijeme. Dodo volal na letisko, aby prerezervoval letenky Mikimu a Majkimu na neskorší termín a po istých prieťahoch sa mu to podarilo. Milan nám kúpil aj cigarety, ktoré sme si všetci zapálili. „Dnes máte povolené fajčiť,“ smial sa Dodo a aj on si s nami a s Milanom zapálil. Sedeli sem vonku pred dverami, zhovárali sa a s Milanom sa porozprávali aj nemecky – aj on totiž tento jazyk ovládal a tak som po rozhovore s lekárom v Blythe absolvoval v ten deň ďalšiu konverzáciu v „deutsch“. Bola ale krátka, pokračovali sme po slovensky.

Potom sa Dodo, Milan, teta, Stan a Terry usadili v kuchyni, kým my sme sa s chalanmi s ťažkosťami osprchovali a potom sa s babami najedli. Na záver večera sme sa vyfotografovali, rozlúčili, vymenili telefónne čísla. S Maronovcami sme sa lúčili s veľkou vďakou za všetko, čo pre nás spravili. Rozlúčili sme sa aj s Milanom a tetou, ktorá nás vyobjímala.

A napokon som sa rozlúčil aj s Dodom, ktorý skoro ráno mal ísť do roboty. Potriasli sme si pravicami a úprimne som mu povedal svoje „Ďakujem“. Bol to fajn chlap.

Potom sme už všetci pospali a bol to zaslúžený tvrdý spánok spravodlivých po dvoch „zlých“ nociach. A bola to moja posledná noc na Západe a posledná v Los Angeles.

 

 Cesta domov (27. – 29. septembra 2000)
„Country roads, take me home to the place I belong…“

V stredu 27. septembra som sa zobudil o desiatej. Lepšie povedané, zobudili ma baby, s ktorými som mal o tri hodiny odletieť z Los Angeles. Po výdatnom spánku som si pobalil veci, samozrejme, s pomocou dievčat, lebo s jednou rukou – ešte k tomu ľavou – sa balilo ťažko. Najedli sme sa, posedeli v obývačke a podpísali sa Dodovi na obraz, ktorý sme mu kúpili v San Franciscu. Dodo napokon ešte zatelefonoval, so všetkými sa ešte raz rozlúčil. Taxík mal pre nás prísť už o chvíľu, tak sme vyšli pred dom so všetkou batožinou, naposledy pohladili psov.

Taxík prišiel taký istý, aký nás bral pred troma týždňami z letiska do La Crescenty na začiatku nášho krásneho cestovania. A taxikár bol opäť cudzinec, tentoraz Rus. Rozlúčil som sa s Mikim a Majkim, ktorí mali v L.A. ostať ešte ďalší deň, nasadol som s troma holkami do auta a odišli sme. Cesta trvala asi trištvrte hodinu. Naposledy sme prechádzali po mohutných diaľniciach, naposledy sme minuli mrakodrapy a blížili sa k L.A. International Aiport. Okolo nás obiehali autá a akýsi plešatý chlapík z veľkého žltého auta zakýval nášmu taxikárovi. „To je môj kamoš z Ukrajiny,“ vysvetľoval Rus.

Konečne na letisku. Chcel som zavolať domov, ale s mojou Echo-kartou ma prepojili na úplne iné číslo a nejaká ženská mi tam čosi po maďarsky splietala: „Misi, te vagy ? Nemhallak, mongyá már valamit…“ Zložil som s tým, že skúsim zavolať z Atlanty.

Let z Los Angeles do Atlanty mal zaujímavý úvod. Až v lietadle sme sa totiž dozvedeli, že letíme do Chicaga a tam prestupujeme na úplne iný let do Atlanty. „Tak aspoň uvidím Chicago,“ pomyslel som si. Po vzlietnutí som sa naposledy pozrel dolu na mesto, ktoré som si v Amerike najviac zamiloval a takmer som zatúžil vrátiť sa dole na zem. Túžba za domovom ma však premohla a v duchu som sa zaradoval, že už vlastne letím domov. Cesta ubiehala rýchlo. Minuli sme Grand Canyon, ktorý bolo zhora krásne vidieť a zrazu sme boli nad Coloradom, jeho horami a potom nekonečnými pláňami. Kansas nebol ničím zaujímavý, len samé polia a zaspal som. Zobudil som sa tesne pred príletom do Chicaga, v štáte Illinois. Bola už tma, prešli sme totiž časovým pásmom a v Chicagu bolo o tri hodiny viac ako v L.A. Pod nami sa vynorilo obrovské osvetlené mesto a za ním tmavá hladina jazera Michigan. Lietadlo pristávalo na dvakrát, po prvom pokuse sa totiž nečakane opäť otočilo nahor a asi desať minút sme krúžili nad Chicagom. Aspoň som si vychutnával pohľad na vysvietené veľkomesto, jedno z najväčších v USA. Napokon sme pristáli na letisku O´Hara, ktoré je v počte cestujúcich na prvom mieste na svete. Ročne prepraví 70 miliónov cestujúcich a v roku 2000 som sa medzi nich zaradil aj ja s dievčatami.

V Chicagu sme sa dlho nezdržali. Bola to necelá hodina, počas ktorej sme sedeli a čakali, nemal som chuť ani len vstať a prejsť sa. Konečne sme nasadli do ďalšieho lietadla American Airlines, ktoré bolo poloprázdne a po dvoch hodinách sa ocitli v meste, odkiaľ sme 6. septembra vyrážali na cesty – do Atlanty. Bolo už pred polnocou, deň nám ubehol rýchlo. S batožinou sme sa doteperili do veľkej čakacej haly, kde sme sa rozvalili do veľkých a pohodlných kresiel a chystali sme sa tam stráviť noc. Pokúsil som sa ešte raz zavolať domov, opäť sa však nepodarilo. Až doma som zistil príčinu – moja Echo-karta bola zaregistrovaná na číslo na byt. Ten sa však v septembri predal a v čase môjho návratu domov naši bývali už na dome. Napokon sa mi podarilo dovolať cez Slovakia Direct, ktorého číslo mi odkiaľsi vyhrabala Kufrík. Zdvihol oco, konečne som sa po desiatich dňoch ozval. Dohodli sme sa, že pre mňa príde v piatok do Viedne, kam som mal priletieť o 12.45 stredoeurópskeho času. Ešte som mu povedal, nech mama zájde k mojej očnej a nech mi dá v optike zhotoviť nové okuliare, lebo „sa mi rozbili“. Oco sa nepýtal prečo, len neskôr mi mama hovorila, že si lámala hlavu nad tým, ako sa mi mohli rozbiť. Myslela si, že ma zbili, alebo čo.

Po telefonáte som sa s dobrou náladou vrátil k babám a s Martinou som ešte vybehol von na cigaretu. Bola to moja posledná v Amerike. Zistili sme však, že nemáme oheň, natrafili sme tam ale na mladý párik, ktorý tam fajčil a očividne čakali na let. Anglicky sme si vypýtali oheň a spýtali si odkiaľ sme. „From Slovakia,“ znela naša odpoveď  a oni hneď nato: „We are from Russia.“ Boli to študenti, ktorí sa vracali domov a ráno mali odletieť. Prehodili sme ešte pár viet a potom sa vzdialili. Po cigarete som si už na toaletách vybral z očí šošovky a pri rozhovore s babami som napokon v pohodlnom kresle zaspal.

 

V posledný deň v Amerike, 28. septembra nás zobudili už o šiestej ráno černošskí upratovači, ktorí umývali v hale dlážku. Museli sme vypadnúť. Lietadlo mi šlo do Frankfurtu až o pol piatej poobede. Kufrík zavolala do jedného z lacných motelov pri letisku, ktorých zoznam ktovie kde našla a tak sme sa po hodine čakania dostali do motela. Počas tej hodiny sme si kúpili niečo pod zub, chvíľu sa porozprávali s jedným chalanom z Memphisu, ktorý prišiel do Atlanty na akýsi koncert a potom už vypadli. V moteli sme hneď všetci pospali. Už o jednej sme sa však zobudili, čakala ma cesta domov. V kúpeľni som sa umyl, dal si šošovky, obliekol sa. Zavolali sme taxík, s batožinou som sa vytrepal pred motel. Baby ma sprevádzali, z letiska sa ešte chystali do mesta. V Atlante ich ešte čakali dva dni, závideli mi však, že už idem domov. Ja som sa tešil. Aj preto, že už budem sám a konečne budem mať po dlhom čase ticho, žiadnu spoločnosť a budem môcť byť sám so svojimi myšlienkami a s radosťou z návratu domov, o ktorú som sa nechcel s nikým deliť. Na letisku sme sa rozlúčili, vyobjímali. Strávili sme v Amerike dlhé týždne a za ten čas si ľudí obľúbite.

Osamel som. V butikoch som ešte kúpil posledné darčeky domov a vybral sa k svojmu terminálu. Pri prehliadke batožiny mi prehľadali aj dlahu, či v nej niečo nemám. Na svoj terminál medzinárodných letov som sa zviezol metrom pod letiskom (Atlanta tiež patrí medzi najväčšie svetové letiská) a po krátkej chôdzi len s príručnou batožinou som prišiel k svojej bráne, kde som si sadol do kresla. Ubiehali posledné minúty pobytu v USA a cez veľkú presklenú stenu som sa pozeral von. Bolo krásne jesenné popoludnie, zlaté slnko svietilo na zelené stromy. „Konečne domov, do Európy,“ pomyslel som si.

Asi po dvadsiatich minútach otvorili lietadlo a mohli sme nastúpiť. Zobral som si ešte nemecké Süddeutsche Zeitung a našiel si svoje miesto v strednom rade sedadiel. Hneď som spozoroval rozdiel medzi „júnovým“ Boeingom a „septembrovým“ Airbusom – tento bol menší a pri oknách mal len po dve sedadlá miesto troch, ako to bolo v Boeingu.

Štartovali sme o 16.30 a čakal ma osemhodinový let do Frankfurtu. Po prvom jedle som si na toaletách vybral šošovky. Medzitým sa vonku rýchlo zotmelo, leteli se totiž na východ, do tmy. Z tašky som si vybral lieky, mal som však problémy s ich otvorením. Napokon mi pomohla jedna milá pani, staršia Američanka, ktorá sedela vedľa na druhej strany úzkej chodby. Otvorila mi fľaštičky s kapsulami a pýtala sa, čo sa mi stalo. Opísal som jej našu haváriu a bola z toho úprimne zhrozená. Po príjemej konverzácii som si na uši dal slúchadlá a počúval hudbu. Takto som strávil nasledujúce hodiny. Nezaspal som, bol som len v akomsi polospánku. Čas však ubiehal rýchlo a keď som sa pred druhým jedlom prebral, boli sme podľa elektronickej mapy už takmer pod Írskom. Takže už v Európe… Po jedle som si na toalete nasadil šošovky. To sme už bolo kdesi nad Belgickom a blížil sa Frankfurt.

 

O necelú polhodinu sme pristáli na najväčšom európskom letisku, kde som mal stráviť štyri hodiny. Bolo 6.30 ráno, piatok 29. septembra. Vonku bola ešte tma, o malú chvíľu však začalo svitať. To som už bol na širokej osvetlenej chodbe a mal som nájsť pult rakúskych aerolínii. Po pasovej kontrole som začal blúdiť a takto som sa prechádzal po letisku asi hodinu. Všade som sa vypytoval na Austrian Airlines, raz po nemecky, raz po anglicky, ale zriadenci buď nevedeli, alebo mi to vysvetlili tak, že som sa opäť zamotal. Konečne som narazil na uniformovaného človeka – Nemca – a jeho som sa spýtal. Slušnou angličtinou mi zrozumiteľne vysvetlil cestu a o necelých päť minút som stál pri pulte a vybavoval si „boarding“. Po vybavení som zistil, že mám ešte takmer tri hodiny čas. Pomalým krokom som sa vybral k svojmu terminálu. V automate som si za štyri marky, ktoré som mal celé leto vo vreckách nohavíc, kúpil pollitrovú Fantu a ležérne vyrazil po širokánskej chodbe. Ako som sa dozvedel neskôr, moji parťáci zo Senca tou istou chodbou 16. septembra ráno preleteli ako diabli nestíhajúc, pretože im meškal let z New Yorku. Napokon však stihli, batožinu ale vo Viedni nenašli, až večer im ju priniesli domov. A ja – nič nevediac o osudoch chalanov v USA – som si vykračoval, nazeral do obchodíkov a blížil sa k bráne A-26, odkiaľ som mal let do Viedne. Mal som šťastie. Hneď oproti mojej bráne bola veľká obrazovka, na ktorej premietali OH 2000 v Sydney, ktoré sa v tých dňoch už blížili k svojmu koncu. Tam som sa usadil a sledoval synchronizované plávanie, potom akési jazdectvo a čas mi ubiehal. Uvedomoval som si, že sú to posledné hodiny môjho najväčšieho výpadu do sveta a slobody, ktorú som zažíval. Myslel som na našich, ktorí sa na mňa tešili (a to ešte nevedeli o našej havárii a mojej ruke !) a určite sledovali hodinky tak ako ja. Jedenásta hodina sa neúprosne blížila, tak som vstal a pobral sa k bráne. O chvíľu som sa už ocitol v lietadle rakúskych aerolínií a sedel som pri okne vedľa staršieho párika, Rakúšanov, alebo Nemcov, s ktorými som sa na chvíľu dal reči.

Let bol krátky, trval necelú hodinu. Sledoval som Alpy z vrcholu a tešil sa, že vonku je krásne slnečné počasie. Presne takto som si návrat domov predstavoval. Vo Viedni sme pristáli o dvanástej, teda oveľa skôr, ako stálo na letenke. Viedeň, to som bol už skoro doma. Nadšene som vystúpil z lietadla a pomaly vykročil k výdaju batožín. Blúdil som medzi pásmi s kuframi, až kým som našiel svoj a na ňom svoj veľký a nemotorný kufor. Zobral som ho a ťarbavo – s jednou rukou v dlahe – vyrazil k východu medzi čakajúcich.

Akonáhle som prekročil bránu, ihneď som zaregistroval otca, ktorý si ma všimol o sekundu neskôr a vybehol oproti mne. Nebol však sám Boli s ním aj obaja moji bráchovci Adam a Maťo. Objali sme sa, privítali a s Maťom sa takmer naraz spýtali: „A tebe sa čo stalo ?“ Aj Maťo mal totiž pravú ruku v sadre. Úraz z futbalu.

Hneď som vysvetlil, čo sa stalo, v návale eufórie to však nik nebral ako čosi tragické. Najmä, keď som to opísal tak ležérne, ako: „Vyleteli sme z cesty a bolo to…“

Vonku bol naozaj krásny deň. Slnko sa usmievalo a v povetrí poletovali pavučiny. Krásne babie leto, ktoré v Californii chýbalo.

Konečne doma. Aj keď len vo Viedni.

Opäť som sadol do Felície – dozadu, lebo predného sedadla spolujazdca som sa stále stránil – a vyrazili sme k hraniciam, k mojej domovine, Slovensku. Cítil som sa šťastný. Na hraniciach dlhá rada, bol piatok. Po ich prekročení som sa po 111 dňoch opäť vrátil.

Konečne doma.

Rušná piatková Bratislava, slnečný deň, prepchaté cesty na Bajkalskej a Rožňavskej. Stará klasika. A potom už na diaľnicu do Senca. „Aha, ako postavili Metro,“ ukázal Maťo do diaľky. Naozaj. Veľký obchodný dom bol tesne pred dokončením, kým v júni z neho boli len základy. Konečne sa objavila smerová tabuľa (modrej farby – aký to nezvyk oproti americkej zelenej !) s nápisom Senec 1000 m. O niekoľko minút sme už z nadjazdu schádzali dolu na cestu vedúcu do mesta.

Konečne doma.

O ďalších pár minút sme zaparkovali pred našim domom. Hneď som uvidel jedného z našich psov – Gombóca, ktorý vyskočil na plot a vrtel chvostom. O malú chvíľu sa za ním objavila Zora. Vbehol som do dvora v pätách so skákajúcimi psami, s ktorými som sa kamarátsky zvítal, zamieril do domu. Za mamou. Otvoril som dvere a stretol ju hneď v chodbe a objal sa s ňou.

Konečne doma.

 

Takto som teda dorazil domov. V to popoludnie ešte dokvitol parťák Dobo, s ktorým som sa hneď vybral do mesta, ktoré som nevidel takmer štyri mesiace. Večer sme sa celá partia zišli u Dextera a Mireca, ktorí mali voľný byt. Konečne som bol medzi svojimi, medzi kamarátmi, ktorých som nevidel celé leto. Len jedno prianie sa mi po návrate nesplnilo. Nemohol som si vypiť. Pre lieky, ktoré som bral na moju doriadenú ruku.

V nasledujúci víkend sa u mňa vystriedali takmer všetci priatelia a známi. Ako prvý prišiel v sobotu ráno Maťo Chalupka, ja som však bol v opojnom spánku od liekov a nebol som schopný vstať a zvítať sa s ním. Vyliezol som až na obed… Potom prišla Mišel s ostanými dievčatami, Hipo a ďalší. V nedeľu sa konali hody vo Veľkých Úľanoch, kam sme išli za starými rodičmi. Tým som ešte deň pred odletom do USA sľúbil, že sa vrátim na hody. Zišla sa tam celá família a po výbornom obede (konečne dobrom domáckom) sa vybral aj na futbal. Konečne, aj keď obyčajný dedinský, ale predsa futbal. Konečne opäť doma.

Čakala má krásna jeseň.

 

 

Záverom: O čom Amerika bola
Môžem o nej povedať jedno – odporúčam ju každému, aby ju vyskúšal

V prvom rade, Amerika bola mojim najväčším výpadom do sveta, reálnym snom, ktorý som prežíval stodesať dní. Najmä v posledných troch týždňoch, ktoré boli naozaj ako sen.

Dala mi veľa. Nový pohľad na svet, na ľudí, naučila ma bez problémov komunikovať anglicky, žiť samého, naučila ma mnohým veciam, ako sa zachovať v rozličných situáciách. Dala mi možnosť vyskúšať a spoznať samého seba. A v neposlednom rade bola pre mňa obrovskou slobodou, keď som mohol byť sám sebou, žiť a konať podľa seba.

Už rozumiem pesničkám a filmom aj bez titulkov. Vo filmoch, časopisoch, na obrázkoch dodnes spoznávam miesta, na ktorých som bol. Los Angeles, San Francisco, Las Vegas, Monument Valley… Porovnávam maličkosti, ktoré v Amerike život zľahčujú, u nás však chýbajú. Porovnávam ľudí, ich mentalitu. Porovnávam život, jeho úroveň, sny a túžby ľudí. Porovnávam vzdialenosti. Lebo čo je v Amerike blízko, je u nás ďaleko. Zistili sme to sami. Za celý čas sme najazdili toľko, koľko by sme na Slovensku ani nesnívali. Sto „amerických“ kilometrov sa rovná možno „našim“ desiatim…

Často na ňu spomínam, rozprávam o nej. Vždy sa pri spomienke na ňu usmejem, o to viac, keď si spomeniem na ľudí, ktorých som tam mal rád – na Lew, Sama, Shaqa, Jama, Toma… Spomínam na Floridu a Deda, na Los Angeles, na Doda, Milana, tetu, na Maronovcov vo Phoenixe. Na naše autá, na Dragona, Jürgena, na rozbitého Johnyho. Na krásky z Californie, na horúčavu v Death Valley, na Hollywood, na kasína a opíjačku vo Vegas, na San Francisco a jeho úžasný spirit, na čarovný Utah, veľkolepý Grand Canyon…

Bolo to krásne leto devätnásťročného chalana a jeho parťákov, ktorí len rok predtým zmaturovali a o Amerike ani len nesnívali. Dostali sa však do nej a mám pocit, že Amerika nás všetkých ovplyvnila a zmenila. Naše pohľady na svet, na ľudí, na život…

Zrazu hovorím a myslím inak ako pred 11. júnom 2000. Mám iné plány, iné sny, rozmýšľam o svojej budúcnosti v inej rovine ako predtým. Myslím, že Amerika mi pomohla dospieť a spoznať seba samého.

Na záver len toľko, že ju odporúčam každému. Nielen kvôli Amerike, ale aj kvôli sebe. Lebo Amerika ponúka veľa vecí a možností a je na človeku, čo si vyberie. Je to životná skúsenosť a ozajstný zážikok s veľkým „Ž“ na celý život. Moja Amerika stála zato. Leto 2000 mi navždy ostane vryté do pamäti. A teším sa na leto 2002, keď sa do Ameriky opäť vrátim.

 

Senec, 22. decembra 2001