Snívaj o mne ráno (e-kniha)

 

SNÍVAJ O MNE RÁNO 
(samostatný román)
Vydané: Apríl 2019
Obálka: Marek Bulavčiak

Táto e-kniha nemá jednoslovný titul ako tie predošlé – hoci jeho pracovný názov bol “Austrálčanka” – a je zhruba o tomto: Počas služobnej cesty v juhovýchodnej Ázii stretne slovenský travel agent Daniel svoju dávnu lásku zo študentských čias v Austrálii. S Rachel sa kedysi nerozišiel v dobrom, ale po rokoch bez kontaktu sa zrazu ocitnú na spoločnej ceste po exotike. Daniel je tak konfrontovaný nielen tvrdou minulosťou krajín ako Vietnam či Kambodža, ale aj tou vlastnou, ktorá ho stiahne naspäť do Sydney a môže prevrátiť jeho život hore nohami. Zároveň musí čeliť prenasledovaniu tajomného neznámeho, o ktorého temných motívoch nemá ani potuchy…

Za obálku ďakujem dobrému kamarátovi Marekovi a za osožný feedback zopár ľuďom, ktorým špeciálne ďakujem v samotnej knihe. Tá má inak aj autorský doslov – tam je viac o tom, ako a prečo som napísal tento román 🙂 V prípade záujmu o kúpu (symbolických €3.33) ma prosím kontaktuje osobne.

 

ÚRYVKY:
Motorka prudko vyrazila do hustej premávky a Daniel takmer zajačal. Po pomalej jazde, o ktorú prosil svojho sprievodcu, nebolo ani stopy. Thajčan si na viacprúdovej ceste plnej autobusov, nákladiakov, áut, motoriek a tuk-tukov počínal suverénne ako Valentino Rossi na Grand Prix a Daniel mal plné uši trúbenia, hluku motorov a cítil štipľavý dym z výfukov. Rýchlo pochopil, prečo toľko ľudí nosí hygienické rúška na tvári. Splodiny tu zjavne prekračovali akékoľvek emisné limity, o ktoré v Európe všetci tak veľmi dbali. Toto bol skrátka iný svet.

Thajčan kľučkoval premávkou medzi vozidlami, brzdil, rýchlo pridával plyn, neustále vytruboval a Daniel mal pocit, že miestami idú aj stovkou. Zrejme však išli maximálne osemdesiatkou a on sa držal ako kliešť modliac sa, aby už boli v cieli.
„Ako ďaleko ešte?“ zakričal, keď sa zastavili na červenej a on si na chvíľu oddýchol od pekelného tempa a mohol si uvoľniť ruky, ktorými kŕčovito zvieral rúčky na sedadle motorky.
„Už len kúsok,“ povedal cez rameno chlapík, ale Daniel len prevrátil očami.
Asi taký kúsok ako že pôjdeš pomaly, pomyslel si.

Naskočila zelená a motorka sa opäť rozbehla a nabrala rýchlosť. Daniel už vedel, že musí jazdcovi dôverovať, aj keby sa dialo čokoľvek, a tak klopil zákruty spolu s ním a prispôsoboval sa jazde. Thajčan vycítil, že biely Európan za ním bez problémov kopíruje jeho pohyby a tak ešte viac pridal, hoci Daniel v duchu hrešil ako pohan a zároveň prosil Všemohúceho, aby sa táto jazda už skončila. Nie však pod kolesami niektorého z nákladiakov či autobusov, ktoré sa hnali povedľa nich a bez smeroviek sa radili z pruhu do pruhu.

Prešli niekoľko väčších bulvárov a Daniel si napriek strachu z rýchlosti stihol všímať pekné chrámy a početných mníchov v oranžových habitoch. Toto bol budhistický svet, úplne iný ako Európa, a on tie rozdiely vdychoval spolu so splodinami bangkockej premávky. Zrazu sa mu celá táto divoká situácia zapáčila a on si naplno uvedomil, že je v juhovýchodnej Ázii, v Thajsku, a že ihneď vhupol do tunajšieho živelného kolotoča miestneho života. Bol to jeho prvý pobyt v tomto kúte sveta, ak nerátal prestup na letisku v Kuala Lumpur, keď kedysi letel na štúdiá do Austrálie.

 

————————

Keďže netušili, ako sa dostanú na adresu vo štvrti Dee Why, rozhodli sa pre tú pohodlnejšiu alternatívu – taxík. Zašli na stanovište a pýtali sa na ceny.
„100 dollars,“ zahlásil im Ind s veľkým bruchom, ale Danielovi sa to zdalo veľa.
„Skúšajú nás, musíme zjednať cenu,“ povedal Jakubovi.

Napokon sa dohodli s malým chlapíkom perzského vzhľadu na 70 dolároch do Dee Why. Naložili batožinu do kufra a nasadli. Daniel si uzurpoval sedadlo vpredu, bol zvedavý na jazdu na druhej strane, Jakub zostal vzadu. Z letiska smerovali na sever.
„Toto je Rockdale,“ vysvetľoval taxikár. „Solídna štvrť, bývam tu už desať rokov aj s rodinou.“
„A čo Dee Why? Čo je to za štvrť?“ spýtal sa Daniel.
„Plážová, milá, bezpečná… Budete sa tam mať dobre,“ usmial sa taxikár, z ktorého neskôr vyliezlo, že je z Iránu a ušiel pred islamistickým režimom začiatkom osemdesiatych rokov podobne ako mnohí jeho ďalší krajania.

Prešli cez centrum mesta a Daniel s Jakubom pri pohľade na panorámu Sydney otvárali oči.
„Pozrite sa, tam je Opera House,“ ukázal im taxikár. Slávnu budovu zočili asi na tri sekundy a stratila sa im z dohľadu, keďže auto vošlo do podmorského tunela a vyšlo z neho na druhej – severnej – strane zálivu, v ktorom leží celé Sydney. Cesta trvala ešte ďalšiu polhodinu, taxík išiel chvíľu po diaľnici, chvíľu po uličkách, odbáčal doprava či doľava a Daniela vždy mykalo, keďže si len zvykal na jazdu na opačnej strane vozovky.
„Páni, tak toto je Curl Curl a tam ďalej Dee Why,“ oznámil im bodro taxikár, keď sa auto dostalo až k pobrežiu a prechádzalo po širokej palmami vrúbenej ceste, popri ktorej sa vinula piesková pláž. Daniel s Jakubom sa zahľadeli na tmavý oceán, žltý piesok a zopár surferov, ktorí si prišli zrejme po práci oddýchnuť na vlnách.