1. Prológ

 

„Myslím, že Československo tu s nami ešte ostane, kým naša generácia bude nažive,“ povedal mi Igor.
„Prečo si to myslíš?“ spýtal som sa odklepávajúc popol z cigarety. Súhlasil som s jeho myšlienkou, chcel som ale poznať jeho názor, už keď sme sa bavili o nedávnej minulosti a o Československu.
Igor zdvihol krígel piva a odpil si.
„Lebo sme sa v ňom narodili. Vychovali nás v ňom. Vybudovali sme si k nemu vzťah. Mali sme dvanásť rokov, boli sme už takmer pubertiaci, keď sa štát rozpadol. Pamätáme si teda dosť,“ vysvetľoval Igi. „A chalani, čo sú o pár rokov starší, dokonca ešte viac. Veď Juro bol členom československého tímu na juniorskom Eure.“
„To je pravda,“ prikývol som hrdý nato, že kamoš Ďuri hral začiatkom 90.rokov za federálny tím v Dubline. „Československo zostane súčasťou našej identity. A navždy nášho detstva.“
„Presne to som tým myslel,“ súhlasil Igor.
„Vieš kedy sa ale naozaj skončila existencia federácie?“ spýtal som sa ho.
„Veď na Silvestra ´92, nie?“ začudovane sa na mňa zahľadel spoza spojených dlaní, za ktorými si zapaľoval cigaretu.
„Ne,“ zavrtel som hlavou. „V novembri ´93. Dokonca rovno sedemnásteho.“
„Ako to?“ nechápal.
„Vtedy hral československý futbalový tím svoj posledný zápas. Kvalifikáciu v Belgicku. Tesne nám tam ušli majstrovstvá v Amerike.“
Igorovi sa oči rozsvietili poznaním.
„Máš pravdu,“ prikývol. „Tá smutná bezgólová remíza, čo nám nestačila. Ešte vtedy hrali Dubec, Timko, Kadlec, Kouba, Kuka, Skuhravý… Bože, to bol dobrý tím.“
„Hej, mali hrať na tých MS. Bola by to pekná rozlúčka s federáciou.“
„Bola,“ smutne sa usmial Igor. „Ale podobne ako smutne skončila spoločná krajina, tak smutne skončil aj futbalový tím. Bez šance povedať posledné slovo.“
„Tak jest… Bez šance. Rovnako ako všetci ľudia, ktorí sa v Československu narodili,“ dodal som a zahasil som cigaretu v popolníku.