2. Husákove deti (1980 – 1987)

 

The early years
P
atrím do generácie, ktorá sa zvykne označovať Husákovými deťmi. Je to z jednoduchého dôvodu – narodili sme sa v ére, kedy Československu prezidentoval Gustáv Husák, onen neslávny hrdina obdobia po Pražskej jari. Patria do nej moje staršie sesternice a bratranci, moji rovesníci, ale aj môj najmladší brat a jeho kamaráti. Vlastne všetci narodení v 70. a 80. rokoch minulého storočia.

Ja som 70. roky nezažil, na svet som prišiel až v roku 1980, a aj to asi len preto, že tatkovi zomrela babička, u nás na dolniakoch naďmama (z maďarského nagymama – stará mama). Zomrela v marci, v úctyhodnom veku ďaleko cez osemdesiat rokov a tatko dostal opušťák zo Žatca, aby sa mohol dostaviť na pohreb. A keď odchádzal naspäť do západných Čiech k svojmu tankovému útvaru Československej ľudovej armády, maminka už nebola v prvom stave, ale v tom druhom.

Zrejme so strašným vreskotom som sa rozhodol pozrieť sa na svetlo sveta v jeden mrazivý decembrový piatok. Časovú príslovku „ zrejme“ používam preto, lebo som išiel von cisárskym rezom, takže mamina bola pod narkózou a prebrala sa až vtedy, keď som bol vonku. Len sa spýtala, či mám ruky a nohy, a lekári ju ubezpečili, že sa nemá čoho báť. Skrátka som bol okej a ruky a nohy mám, chvalabohu, dodnes. Očíslovali ma, zabalili a capli medzi ďalšie Husákove deti, ktoré mali v rodnom liste decembrový dátum roku 1980.

Z Bratislavy si ma naši odviezli do Senca po deviatich dňoch, ale po ceste domov sme sa stihli zastaviť v kostolíku v Trnávke, kde ma pán farár pokrstili. Načierno, keďže mamina bola (a ešte je) učiteľka a tatko robil na MNV. Takže oficálne deti nemohli krstiť a ani sa katolícky zosobášiť. Preto tajne išli v 79tom do Györu, kde sa zosobášili v kostole, ale to je iný príbeh. Takže som dostal bielu košielku a až potom zaparkoval v Senci na dome u maminých rodičov, keďže naši ešte vtedy len čakali na pridelenie bytu. Nebudem vám klamať, ale prvé týždne a mesiace si nepamätám. Vianoce 1980, Nový rok 1981 či Veľkú Noc ´81 vám tak neviem opísať. Ale predpokladám, že som vrešťal, cmúľal si prst alebo dudel, kŕmil sa maminým mliekom, tlačil do plienok a škeril sa na svet ako každé dieťa s veľkými očami, ktoré vynikajú na malej tvári. Prvé fotky mám až ako štvormesačný a závidím bráchovi Adamovi, lebo ten je na fotke už asi ako dvojtýždňový. Ale aspoň ho na tej fotke strážim ja ako „ big brother“ a smejem sa do objektívu ako mesiačik na hnoji. Zrejme som sa z neho tešil.

Toto všetko sa ale nestávalo iba mne, vtedy sa nás rodilo naozaj viac, silné povojnové ročníky plodili potomstvo a neskôr v škôlke to aj bolo vidieť, lebo nás proste bolo strašne veľa a senecké sídliská praskali vo švíkoch – toľko detí sa na nich hralo, bilo a vyrastalo. A tak to bolo aj v Bratislave, Prahe, Martine, Trenčíne, Dunajskej Strede, Plzni či v Michalovciach. Osemdesiate roky boli také, to vám nemusím hovoriť – snáď iba tým mladším „made in 1990s“ (to bolo len ironické podpichnutie v dobrom, decká).

Ale aby som sa vrátil k príbehu… Prvé dva roky som teda bol na dome, byt dostali naši až v 82-om a to sa už hlásil na svet môj celoživotný parťák Adam. Sťahovanie si nepamätám, veď som nemal poriadne ani dva roky a vedel som akurát tak chodiť a vydávať rôzne zvuky, ktoré sa postupne pretransformovali do reči. A keďže pochádzam z dvojjazyčného prostredia, od prvých rokov som plietol slovenčinu a maďarčinu. Ako decku mi to bolo jedno, rozumeli mi všetci. Rozdiel som odhalil až neskôr, keďže kamaráti v škôlke hovorili zväčšia po slovensky, Nevadí, rýchlo som si zvykol a oni tiež. Čo si ale pamätám po narodení Adama, bolo to, že ma bez pardonu vykopli z detského kočíka. Miesto totiž zabral on. A tak som na prechádzky okolo jazier chodil s našimi a starými rodičmi pešo. Mama spomína, že som jazerá obišiel po vlastných už ako dvojročný. Asi ma to bavilo. A asi odvtedy mám k našim seneckým jazerám taký vrelý vzťah a za nič by som ich nikdy nevymenil.

 

Na dedine
O
krem Senca som trávil detstvo aj vo Veľkých Uľanoch, kde sa narodil tatko a kde býva polovica mojej rodiny. A keďže je to iba pätnásť kilometrov od Senca, boli sme tam často. Vlastne dodnes tam často chodím. Otcovi rodičia boli tí najepší ľudia. Ak si starých rodičov idealizujeme, lebo sme deti a oni sú k nam dobrí, tu to platilo dvojnásobne. Ja som si ich ale vlastne idealizovať ani nemusel, oni boli naozaj úžasní a ten názor mi ostal až do dospelého veku. Hovoriť o nich v minulom čase ale nie je presné, nebolo by to ale ani v prítomnom – dnes žije totiž už len naďmama. Naďapa odišiel na odpočinok pred niekoľkými rokmi (mamini rodičia odišli ešte v 90. rokoch). Ale v tejto knihe sa budú častejšie objavovať, lebo ma zásadne ovplyvnili. U nich v Uľanoch totiž vládla dokonalá idyla. Nielenže mali mimoriadne pekné manželstvo, ale mali aj domáci statok, samé sliepky, prasce, psy, mačky, kačky… A to všetko tam prežívalo v dokonalej harmónii. To miesto je pre mňa dodnes oázou relaxu. Okrem naďmamy mám v Uľanoch aj tetky, bratranca, ujov, skrátka kopec „bácsi„ a néni“ (ujovia a tety), ako sa u nás na dolniakoch hovorí.

Báčikovia a néniky boli aj v Senci, ale okrem nich bolo samozrejme aj veľa ujov a tiet. Oslovenia jednotlivých ľudí som sa postupne naučil, bolo to delené jedoducho – ak hovorili po slovensky, boli ujo alebo teta, ak po maďarsky, boli báči alebo néni. Toto dnes ovláda aj môj malý poldruharočný bratranec Sebi. No bratranec… Bratrancov malý syn, ale aj jeho označujem pre zjednodušenie bratrancom, tak ako aj ostatné decká mojich sesterníc a bratrancov. Dva jazyky sme neriešili vtedy nikde a chvalabohu som vtedy ešte nepočúval žiadne nacionalistické reči a nikto ma neposielal za Dunaj, ak som náhodou prehovoril neslovensky.

 

Plač(ko) pri Balatone
P
odobne ako u mojich rovesníkov, život plynul podľa zaužívaného rytmu. V troch rokoch nás poslali do škôlky. Vraj som strašne vrešťal prvý deň aj prvý týždeň a asi aj prvý mesiac. Nepamätám sa nato. Asi to nebolo až také traumatické, keď to nemám uložené v hlave. Zo škôlky si skôr pamätám tie dobré veci – hranie sa, kopec zábavy a mnoho vtedajších kamarátov mám dodnes. Takže sa poznáme už tri desaťorčia. A prezývky ako Dobo či Nandy, ktoré sme chalanom vymysleli vtedy, sú platné dodnes. Inak by som ich nikdy nenazval.

Ešte predtým, ako ma ale poslali do škôlky, ma naši spolu s rodinnými známymi zobrali na Balaton. Teda to jazero vedľa. Velence. Úžasná dovolenka, ak si pod týmto pojmom predstavujete pražiace slnko, neskutočnú horúčavu v stane cez deň a chlad cez noc, komáre, zakotúľané smradľavé vajce v našej poľskej fiatke, ktoré smrdelo až domov… a do toho všetkého umrnčaného tri a polročného Dávidka, ktorému bolo buď teplo, zima, mal hlad, potreboval na veľkú alebo na malú, alebo jednoducho sám nevedel, čo chce, a len vrešťal a skúšal tatkove nervy. Tatko našťastie tento môj útok ustál, hoci nebol ďaleko od toho, aby ma nechal v prvom maďarskom decáku. Ešteže tam bola aj mamina. Ženy to predsa len s vreštiacimi potomkami vedia lepšie. Už keď som pri tatkovi – ktorý mal vtedy inak 29 rokov a ja som ten vek už aj prešiel a potomka stále nemám – raz ho tam skoro porazilo. Vtedy sa mamina nesmiala, ale dnes na tú príhodu spomína so slzami smiechu a rodinní príslušníci, vrátane tatka samotného, reagujú podobne. Po celodennom počúvaní synovho mrnčania a vrešťania na slnku (ozaj, chudák Adam bol vtedy ako dvojročný v jasliach, kým Dávid sa máčal pri Balatone) tatko vyhladol. A podobne ako mohí chlapi, bol ako vlk. Nervózny, podráždený, jednoducho potreboval iba jesť. A tak si pri bufete vystál klasickú dlhú socialistickú radu a asi po hodine dostal párky. Sadol si k lavici, zahryzol sa, a vtedy odkiaľsi priletela volejbalová lopta a odpálila tatkov papierový tanier aj s párkami a horčiou do neznáma. Neviem, ako sa tvárili tí nešťastníci, ktorí tatka nechtiac trafili, ale ak videli výraz jeho tváre a to, s akou vervou šlahol o zem aj zvyšok párku, asi za tou loptou ani nešli… Pevne verím, že Pánbožko na toto nezabudol a môj syn alebo dcéra mi podobnú príhodu v budúcnosti vrátia. Kruh sa totiž musí vždy uzavrieť, všetko sa vám vráti. Na moju obranu ale musím povedať, že som bol občas aj ticho. Napríklad keď som fascinovane z brehu sledoval tatka, ako surfuje, alebo keď som si nechtiac odpil z vínneho striku, ktorý si na stolíku zabudol dnes už nebohý ujo Janči. Alebo vtedy, keď ma teta Lyda po strašnom rámuse bez pardonu prehla cez koleno a dala mi na zadok. To som na chvíľu onemel a ešte keď tatko zahlásil, že či som baba, keď toľko revem, škrípal som od hanby zubami a tváril som sa ako statočný chlapec, ktorý už nebude plakať. Vydržalo mi to asi hodinu.

 

O škôlke, Fantomasovi a iných dôležitých veciach
A
le vrátim sa ku škôlke. Tam sa na jeseň 1984 začali moje socializačné aktivity (pozor, nie socialistické, hoci doba bola jasná), musel som si zvykať na nový poriadok a nových kamarátov. Ale ako spoločenské decko som nemal problém. A okrem toho bol za plotom v jasliach Adam a takmer každý deň prišiel niekto z mojich spoluškôlkárov, a oznámil, že „pri plote ťa čaká brat“. Braček tam stával za plotom, držal ho obidvoma rukami a chcel si len pokecať. Jasle ho totiž nebavili tak ako mňa škôlka. Zato súdružky vychovávateľky ho milovali. Adam mal asi nejakú dobrú detskú karmu. A tak sme tam stávali pri plote a rozprávali sa. O čom, to už neviem. Škoda, že nás niekto nenahral, dnes by som si rád vypočul, čo sme vtedy riešili.

Od ostatných škôlkárov som počúval samé zaujímavé veci. Oni ich zas počuli doma a tak som sa dozvedel o mnohom novom, napríklad o Fantomasovi. To bol inak riadny gól, ten Fantomas. Jedno z dievčat – asi to bola Lea, moja neskoršia spolužiačka – ma presvedčilo, že ho „práve dnes dávajú v kine.“ A tak som doma uprosil našich, aby ma zobrali do kina na Fantomasa. Nechcelo sa im, ale vtedy sa do toho zaangažovala naša senecká babka a tá sa ponúkla, že zoberie a mňa a aj Adama do kina. Súhasili, a s babkou za ruky – každý z jednej strany – sme vykročili o ulicu ďalej do seneckého kina Mier (dodnes sa tak volá). Samozrejme, Fantomasa nedávali, ale zato dávali akúsi francúzsku komédiu o jednom smoliarovi, ktorému sa stalo asi všetko zlé, čo sa mohlo stať. Pozerali sme na to ako vyjavení, zato babka sa dobre zasmiala a potom nás zobrala domov. Aj s lízatkami v ústach, tú červenú guľu na paličke si pamätám dodnes. Chutila výborne, lebo bola od babky.

Okrem Fantomasa sme začali ako deti vnímať okolo seba aj iné veci. Bola už polovica 80. rokov a napríklad sme si uvedomili, že žijeme v krajine, ktorá sa volá Československo. Dlhý názov, ale zapamätali sme si ho, veď bolo naše. A v telke občas hrali „naši“. Tým myslím buď československú reprezentáciu vo futbale alebo v hokeji. Iné športy sme vtedy neriešili. A československú zástavu sme kreslili všade, na prvého mája sme ju zas všade videli – nielen pri škole oproti nášmu paneláku, kde viala spolu so sovietskou. Okrem toho sme začali vnímať Rusko s krkolomným názvom Sovietsky zväz a Ameriku. Tá sa nám pozdávala, lebo v nej chodili obrovské kamióny. To som poznal z telky, rakúskej ORF, kde také kamióny chodili vo filmoch. Pamätám sa, ako som sa raz tatka pri telke spýtal, čo to je v nej dávajú (práve tam išli veľké kamióny nočnou diaľnicou), a on s úsmevom povedal „To je Amerika.“ Vtedy som to slovo počul prvý raz.

Ako škôlkári sme samozrejeme veľa vymýšľali a tak sme si z krajín, ktoré sme poznali, zostavili úplne jednoduchú geografiu – naše Československo je v strede sveta, vedľa sú Nemci a Maďari a potom sú na jednej strane Rusi, a Amerika je ďaleko, až na konci sveta. Krásne a jasné vysvetlenie. Súvislosti sme samozrejme nepoznali, ale vedeli sme, že Knight Rider, ktorý chodil na ORF a David Hasselhoff v ňom ako Michael Knight rozprával po nemecky do hodiniek „Komm schon, kompl“ a potom na KITT-ovi skákal a rozprával sa s ním, je niekde strašne ďaleko a v Československu ho asi nestretneme.

 

Komm schon, kompl
A
propo, ORF a americké seriály. ORF sme vtedy tak nevolali, ten kanál sme nazvali jednoducho „na Nemcoch“, keďže o Rakúsku sme vtedy ako škôlkári ani nechyrovali, hoci bolo hen za rohom, ale chodili na ňom dobré veci. Okrem spomínaného Knight Ridera podvečer aj Alf, Helmi – to bolo o cestnej premávke pre deti – Anmamdes, potom aj večerné správy, ktoré tatko ako nemecky hovoriaci človek pozerával a prekladal mame, čo sa deje na Západe, a milión iných dobrých vecí. Tam sme sa učili základy nemčiny v podstate celú druhú polovicu osemdesiatych rokov, vonku na sídlisku sme si kričali pri naháňačke „šnela“ (ako schnell, schneller – rýchlo, rýchlejšie) a „kompl“ alebo „kom šón“ (ako komm schon). Samozrejme sme čosi vedeli aj „pa rusky“, veď v telke chodil No počkaj, zajac. „Nu pagadi!“ hulákali sme po sebe pri naháňačke. Nemecky a rusky. Týmito rečami sme kričali na seba, aj keď sme sa hrali na vojakov – raz som bol s Nemcami, raz s Rusmi, raz s Čechoslovákmi, teda „našimi“. To boli bitky. Naši tatkovia sa určite chytali za hlavy, lebo ešte mali čerstvo v pamäti neblahé spomienky na vojenčinu a navyše sa museli pozerať na ruských okupantov v krajine. Ale my sme to neriešili. Rusi boli skrátka „ in“, ako by povedali dnešné decká. My sme slovo „ in“ nepoznali, veď po anglicky sme ani necekli. Teda až na pesničky, čo sme si komolili. Napríklad Šeri šeri lejdy, lebo to mal kamoš Nandy na walkmane, ktoré mu tatko odniekiaľ doniesol. To sme stále v rade, aby si každý mohol na pár sekúnd nasadiť slúchadlá a započúvať sa do tónov Modern Talking, vtedy populárnej hitovky na Západe. Nandy bol frajer. A velil bande. V škôlke aj na sídlisku. Ale iba nám deckám „ made in 1980s“, ti starší z „1970s“ nás akurát tak občas vyfackali, ale občas si s nami zahrali aj futbal a boli k nám dobrí. Potom sa nám machrovalo, že sme hrali futbal s Lacom, Maťom či Paľom. To, že Otík nám odkopol loptu až na strechu paneláka, sme radšej nespomínali.

 

 

Nové Zámky aka Ujvár
Zo 
seneckých sídlisk sme zašli na prázdniny aj na vidiek k starým rodičom v Uľanoch. S naďapom sme chodili na dobrý dedinský futbal a poznali každého hráča. Tatko nás zas zobral občas v Senci, ktorý hral vtedy druhú slovenskú ligu a neskôr postúpil do prvej (tá bola tesne pod federálnou, takže na malé mesto to bol veľký úspech). Najviac si ale z toho obdobia škôlkárskeho detstva pamätám na zápas s Dunajskou Stredou, ktorý Senec prehral 1:7…

Futbal sme samozrejme hrávali aj na sídlisku, či vlastne všade, kde sa len dalo. S Adamom sme večne kopali do lopty na dvore a lopty sa rýchlo míňali. Podobne ako tepláky, ktoré sme pravidlene trhali. Veď akčné detstvo nedovoľovali teplákom vydržať viac ako mesiac. Diera na kolene či na zadnici bola povinnosťou.

Samostatnou kapitolou tých rokov boli výlety vlakom, ktoré sme počas nespočetných sobôt absolvovali so seneckým dedkom. Mamim otec bol totiž železničiar, robil pre Železničné staviteľstvo, čo neskôr sprivatizoval a zničil náš pretekár z Grasalkovičovho paláca, a mal tak režimku. My ako krpci v škôlkárskom veku sme mali lístok na vlak zadarmo, až v ďalších rokoch na nás musel dedo doplatiť pár halierov za „zpátečný lístek“ – dedo totiž roky robil v Čechách a do konca života hovoril po československy, teda zmesou oboch oficiálnych jazykov republiky. Vlakom sme išli zo Senca vždy do Nových Zámkov, kde sme nakúpili lístkové cesto (to bol oficiálny cieľ cesty, ale pre nás to bolo len o vlaku), dali si kofolu, dedo pivo, a potom sa vybrali na vlak domov. Vlak sme milovali, s Adamom sme sa ho nedokázali nabažiť, ešte aj naši museli s nami chodiť na prechádzky na železničnú stanicu a tam sme čakali na vlaky, ako prichádzajú na stanicu a odchádzajú z nej… V Nových Zámkoch sme boli s dedkom asi milónkrát, stanice sme poznali už naspamäť. A pamätám si ich dodnes – Réca, Pusté Uľany, Sládkovičovo, Galanta, Topoľnica, Šala, Trnovec nad Váhom, Jatov, Tvrdošovce, Palárikovo, Ľudovítov a Nové Zámky. Do Zámkov sme tak chodili často, deda sme sa pravidelne pýtali, kedy ideme do Újváru a dedo bol myslím aj rád, že mohol ísť na výlet s dvoma faganmi, čo nechápali z vlakov. A boli sme poslušné deti, nerobili sme zle, iba raz sme odbehli do iného vagónu a dedo nám zato dal po hlave, ale inak to bolo bez incidentov. Teda až na ten, keď sme vo vlaku zabudli lístkové cesto a na ten, kedy dedo po ceste domov zaspal a my s Adamom sme ho naschvál nezobudili a prešli sa vlakom až do Bratislavy. Cesta bola predsa cieľ. Nové Zámky až ten druhý. Novozámockú stanicu sme inak poznali už naspamäť, fascinovala nás svojou veľkosťou, množstvom koľají a nástupíšť, mesto nás až tak nezaujímalo, ale prešli sme sa občas aj po ňom.

 

Maťov príchod
A
do toho všetkého sa blížilo narodenie nášho najmladšieho súrodenca. Tešili sme sa na malú Dianku, mamina bola totiž presvedčená, že tretie dieťa bude dievča a bolo už aj vybrané meno.
V januári 1987 nastala v Bratislave a okolí snehová kalamita. Hotový koniec sveta, hory snehu boli vyššie ako my dvaja zasrani v oteplovačkách. Samozrejme, že kalamita prišla presne v čase, kedy mala mamina termín pôrodu. Tatko s krstným denno-denne odhadzovali spred garáže na dvore u dedkovcov sneh, aby auto vedelo v prípade potreby prejsť. Boli prázdniny, kalamita totiž zavrela školy a škôlky a my s Adamom  sme boli vysmiati a spokojní ako len decká v predškolskom veku môžu byť. Potom ale prišiel deň D a maminu bolo treba odviezť. Krstný vytiahol renaulta, s tatkom naložili maminu a hor sa do Bratislavy do nemocnice. Autobusy nešli, staré sanitky typu AnCvajDraj v tom nečase by asi tiež neprešli. Socialistické Československo aj so svojimi službami pre všetkých bolo pod pokrývkou snehu úplne paralyzované.

Mamina, krstný aj tatko často spomínajú na ten deň v polovici januára ´87. Bratislava bola zasypaná, trolejbusy a autobusy nehybne stáli, zaparkované autá ani nebolo vidieť pod horami snehu a len sem-tam prešiel nejaký autobus či auto. A ešte jeden z tých mála autobusov takmer spôsobil mamine predčasný pôrod v renaulte, keďže zadok harmoniky dostal v zákrute šmyk a rútil sa práve na oproti idúci renault. Na zasneženej ceste ho minul len o centimetre a všetci si vydýchli. To musel byť adrenalín. Maminu konečne priniesli do nemocnice a lekári skonštatovali, že vlastne ešte nerodí a nech ide domov a príde zas na druhý deň. To si ale mamina po tom zážitku na ceste postavila hlavu a vyhlásila, že nikam v tomto nečase nejde a chce okamžite rodiť, načo sa jeden z lekárov nato podujal so slovami, že poďme nato, lebo o chvíľu mi končí šichta. A tak prišiel o štvrtej popoludní na svet náš Maťo. Žiadna Dianka, ešte aj tretie decko bol chlapec. Ako vlastne všetci vnuci starých rodičov Winklerových (naďmame som ale sľúbil, že ja jej prinesiem pravnučku, no uvidíme…). A tak sa stalo, že tatko bol medzitým už s krstným doma a zazvonil telefón. Volala naša známa a gratulovala tatkovi k synovi. Tatko pritom ani len netušil, že už má tretieho syna. Naša známa – lekárka – to vedela skôr.

Mňa s Adamom odlifrovali v tom januári do Uľán, nech sme s naďmamou a naďapom, kým oni budú prvý týždeň doma s dojčencom Maťom. Nám to nevadilo, naďmama nám po večeroch varila sladkú krupicovú kašu, pozerali sme rozprávky a hrali sa v snehu. To, že všade zúrila kalamita, nás netrápilo. Po týždni sme v sobotu prišli domov, priviezli nás naďapa s naďmamou a všetci sme sa nahrnuli do spálne, kde mama bola s malým Maťom v náručí. Ten prvý pohľad na najmladšieho brata si pamätám dodnes. Je to jedinečná spomienka, keďže na prvý pohľad na Adama si nepamätám – Adam tam bol proste vždy niekde vedľa mňa, odkedy som vnímal svet okolo seba. Ale s Maťom to bolo iné. Videl som ho ako týždňového a keď sa na neho pozriem dnes po 27 rokoch, je to už dávno dospelý človek so svojim životom, na míle vzdialený od toho klbka s malou hlavou, na ktoré som sa vtedy v januári 1987 pozeral. A predsa je to jeden a ten istý človek.

 

Naše Československo
A
tak sme boli traja. Traja bratia, traja kamaráti, dnes už ako traja mušketieri. Ale vtedy sme boli len tri decká, o ktoré sa museli mamina s tatkom starať. Svet bol pre nás gombička. Ešte sme príliš nevnímali súvislosti, poznali sme síce pojmy ako Gorbačov, Reagan, Husák, Adamec, Sovietsky zväz, Amerika… Nevedeli sme ale, že v ZSSR Gorbačov uvoľňoval socík a zavádzal glasnosť a perestrojku, kým u nás sa chystali Husáka vymeniť, netušili sme o stretnutí Gorbačova s Reaganom v Reykjavíku, ani to že Gorbi prišiel do Československa sme veľmi nevnímali, hoci sa o tom doma hovorilo. Socializmus bol pre nás v tom škôlkárskom veku cudzí pojem, nechápali sme ho, viac sme sa z neho ešte len mali naučiť v školských laviciach v posledných rokoch totality. Zato sme ale mali Československo, ktoré bolo našim domovom, pri futbale na sídlisku sa vždy losovalo o to, kto bude československý tím (teda naši) a kto tí druhí, zástava s modrým klinom a červeno-bielym poľom bola naša a Čechov sme brali ako našich. V Senci to bolo jednoduché, každé leto sme mali na jazerách hordy českých turistov a češtinu sme tak ako decká mali napočúvanú od útleho veku. Dodnes k nám Česi chodia. Hrali sme sa českými deckami a bolo nám super. Vôbec sme nevnímali ten rozdiel medzi nimi a nami. Asi preto mám dodnes k Čechom veľmi pozitívny vzťah a mám medzi nimi množstvo skvelých priateľov.