4. Práci česť, súdružka a Dobrý deň, pani učiteľka (1989 – 1990)

November ´89
Kým september a október boli pre nás normálne mesiace s „Práci česť“ a oslovovaním „súdružka učiteľka“ a „súdruh učitel“, koncom jesene sa zrazu veci zmenili – prišiel totiž slávny November ´89. V ten piatok 17.novembra 1989 boli naši v Györi na nákupe a po ceste domov sa im na fiatke pokazili svetlá a tak išli so strachom a so slabými svetlami cez Žitný ostrov domov do Senca. Našťastie došli v pohode a my sme sa tešili, že sú doma. Vyčkávali sme ich totiž nervózne na dome a babka s dedkom s nami. V ten večer, kým my sme čakali na našich, sa medzitým v Prahe zišli mladí ľudia na demonštráciu a začali žiadať slobodu. Pár dní predtým sa totiž zrútil berlínsky múr a na ORF to dávali v správach. Európa bola vo vare, východný blok sa rúcal a konečne prišlo na rad aj Československo. Komunistická polícia však mladých vymlátila obuškami a bol z toho poriadny poprask, lebo ľudí to už chladnými nenechalo a zo dňa na deň sa zrazu rozrástol po Čechách aj Slovensku obrovský masový odpor a veci sa dali do pohybu. Do konca novembra sme už aj my najmenší poznali Kňažka, Budaja, VPN, Havla, spoznali sme Dubčeka…

Apropo, Dubček. Líder Pražskej jari z roku 1968 si v 80.rokoch postavil chatu na našich seneckých jazerách, takže Senčania ho v lete často stretávali a kopec, kde jeho chata stála, nazvali jednoducho „Dubčekov kopec“. Dodnes sa tak volá. Keď si starý pán Dubček, ktorého na každom kroku sledovali eštébáci, vybavoval povolenie na chatu, potreboval jednu pečiatku na MNV aj od tatka, ktorý tam robil ako mladý inžinier. S tatkom si vtedy pokecali a Dubček mu počas rozhovoru naznačil, že ho stále sledujú. Bola to pravda, vonku naozaj dvaja típci z ŠtB sedeli v káre a čakali, kedy bývalý líder ČSSR vyjde von, aby ho mohli ďalej špehovať.

V novembri 1989 sa teda Dubček vrátil na scénu a keď už demonštrácie začali dávať aj v telke, počúvali sme prejavy a pamätné “To je ono!” či “Vytvorte koridor!”. Najprv sme síce s Adamom frflali, že musíme pozerať po večeroch zábery z námestia, keď na večerníček dávali práve vtedy A je to!, najlepšiu rozprávku, ale tatko nám vtedy povedal, že teraz budeme sledovať toto, lebo je to dôležité a máme si to pamätať. Dodnes som mu vďačný za tieto slová a toto rozhodnutie, lebo si tak udalosti novembra aj decembra 1989 pamätám dosť dobre, hoci som mal iba deväť rokov. A pamätám si, ako náš malý Maťo nadšenie spieval „Sľúbili sme si lásku“ a dvíhal dva prsty ako ľudia na námestiach. Bolo to také dieťa nežnej revolúcie a celá rodina sa na ňom úžasne bavila. Tú pesničku ho tuším naučili Olina s Romanom, obaja veteráni sviečkovej manifestácie.

Od súdruhov k pánom
To, že sa mení režim a že z politiky odišiel napríklad Ladislav Adamec, ktorého som si pamätal len preto, že bratranci aj strýkovia z oboch strán sú Ladislavovia a brat je Adam(ec), sme pocítili aj v škole. Zrazu sa prestalo zdraviť „Práci česť“ ale jednoducho „Dobrý deň“ a súdružky a súdruhovia zrazu boli panie a páni. Pani učiteľka sem, pani učiteľka tam, občas sme si to ešte doplietli a nazvali sme ich súdružka, pričom nás jemne upozornili, že stačí povedať „pani“. Boli to krásne časy, tú eufóriu sme vnímali ešte aj my najmenší „made in 1980s“. Československo bolo zrazu slobodné a náš život sa začal uberať úplne iným smerom, aký mu chcel určiť odchádzajúci totalitný systém.

Prvýkrát do Rakúska
V polovici decembra, týždeň po slávnom pochode ľudí z Bratislavy do Hainburgu a strihaní ostnatého drôtu na hraniciach, sme sa vybrali prvýkrát do Rakúska. Vtedy som vlastne prvýkrát počul o tejto krajine, veď dovtedy sme poznali iba Maďarsko, Poľsko, Nemecko, Juhosláviu, ZSSR a Ameriku. Že Rakúsko? O tom sme my decká moc nechyrovali. A tak som sa dostal do krajiny, odkiaľ vysielala ORF Knight Ridera, Alfa, MacGyvera a všetky tie super veci. Na hraniciach na Bergu sme si v autobuse, ktorý objednala škola a sedeli tam všetci učitelia s rodinami, vystáli frontu do Rakúska, v tú sobotu totiž šli mnohí. Išli sme do Viedne na výlet a pred Vianocami to malo úžasné čaro. Z autobusu sme vyjavene pozerali na plné výklady v Hainburgu a v ďalších dedinách, prvýkrát som videl Persil a Henkel… Keď sme sa potom rozbehli po Viedni a obdivovali výklady, najviac ma fascinovali tie hory banánov a mandaríniek – to bol u nás počas nášho destva absolútne nedostatkový tovar. Banány a mandarínky sme mali iba na Mikuláša a na Vianoce… Keď som pozeral seriál Jack Holborne o chlapcovi-stroskotancovi, ktorý žil na ostrove a jedol iba banány, strašne som mu závidel. A tu zrazu bolo tohto exotického ovocia požehnane a hrozne lákali aj atraktívne obaly sladkostí, najviac čokolády Milky. Pre mňa ako dieťa bolo Rakúsko čosi ako sen. S Adamom a Šaňom, ktorý bol môj spolužiak a tiež učiteľské decko, sme len nechápavo čumeli ako bacile do lekárne.

Vianočné trhy vo Viedni boli krásne, jedli sme sladký turecký med, všade boli Mikulášovia a strašidelní Krampusovia (ktorých sa náš malý Maťo dosť zľakol a držal sa našich za ruky ako o život), ľudia sa usmievali a horda Čechoslovákov nechápala, že je naozaj na Západe. Ahoj, slobodná Európa. Vtedy v decembri 1989 to bolo stále na neuverenie. Cestu domov potom sprevádzalo dlhočizné čakanie na hraniciach, kolóna sa začínala niekde pri Hainburgu a tiahla sa cez celý Wolfstahl až na hraničný prechod Berg. Kým autobus sa pomaly posúval, my sme so Šaňom kreslili do mapy Viedne, ktorú sme mali, a vymýšľali sme si, kde všade sme boli. Samozrejme, že sme nemali ani šajnu, čo na tej mape je a kde sme boli, ale tvárili sme sa múdro a dôležito. Niekedy neskoro večer sme sa konečne vrátili domov a potom prešlo už len pár dní a išlo sa na prázdniny. V triede nám medzitým zvesili portrét Husáka, ktorý rezignoval na post prezidenta, a čakalo sa na nový portrét. Prišiel na prelome rokov, na stene sa objavil Václav Havel, prvý prezident slobodného Československa, ktoré dostalo nový názov Československá federatívna republika (či Česká a Slovenská federatívna republika, už neviem, ktorý bol ten oficiálny). Dubček sa stal predsedom Federálneho zhromaždenia, premiérom bol Čalfa.

A tak sa začal rok 1990 a niekoľkoročný život slobodnej československej federácie, v ktorej sme mali zavŕšiť detský vek.