5. V slobodnej federácii (1990 – 1991)

 

Jar slobody
Aj slovo federácia som vlastne vtedy počul prvýkrát – ako mnoho iných vecí. Zrazu bolo veľa nového. Okrem toho, že nám pribúdali igráčikovia, ktorých sme s Adamom sporili už roky a milovali sme ich (napríklad v Banskej Bystrici nás raz tatko ešte ako škôlkárov zobral do hračkárstva a mali sme si vybrať z milióna igráčikov každý po jednom, skoro sme sme tam odpadli z toho kráľovstva igráčikov v krabičkách), nám pribúdali do slovnej zásoby aj nové pojmy ako demokracia, parlament, lustrácie, pluralita, pomlčka… Československo sa pripravovalo na prvé slobodné voľby, prišla jar a my sme okrem školy pravidelne sledovali aj večerné správy. Politika bola v kurze, zrazu sa o nej veľa hovorilo, pre nás to bol nový svet. Bolo to obdobie zmeny, ľudia to rôzne vnímali, strašne rýchlo napríklad leteli hore ceny. Zato sme však už mali banány, mandarínky, obchody sa plnili, ľudia si z Rakúska nosili západný tovar, niekedy aj nízkej kvality, ale čo bolo rakúske, to vtedy nemohlo byť zlé. V Rakúsku sme sa občas objavili aj my, stále to bol zážitok.

Kým v politike sa rokovalo o novom usporiadaní štátu, o pomlčke a o nových voľbách, my sme sa v škole začali učiť po nemecky. Nemčina tak vystriedala ruštinu a zrazu sme sa učili jazyk, ktorým hovoril Michael Knight na ORF, keď sme ho za socíku sledovali. Nemčina ma bavila od začiatku, bol to zaujímavý jazyk, ktorý sme mali napočúvaný z telky a teraz sme sa ho konečne mohli učiť. V Rakúsku som zrazu rozumel niektorým nápisom.

Tretí ročník na škole ubiehal v pohode, akurát, že som ledva obhájil jednotku z matematiky – moja vytretosť z tohto predmetu sa začala prejavovať už vtedy. Rovnice mi nešli do hlavy, ale nakoniec som to nejak spravil. Ďalšou vecou bolo, že som na konci školského roka začal nosiť okuliare. Zrak sa mi totiž zhoršil a nasledovali roky s okuliarmi. Tie prvé boli také veľké, neforemné až strach, to bol ešte bol pozostatok módy z 80.rokov. Mnohí priatelia sa mi dodnes rehocú, že ako som vtedy vyzeral. No ako dilino. Takže mám aj takúto traumu.

Italia ´90
Čo bolo ale zaujímavejšie, v júni sa začali futbalové majstrovstvá sveta v Taliansku, na ktorých hrali aj naši. A hrali vynikajúco. S Adamom sme ten taliansky šampionát pozerali s veľkým nadšením, rovnako ako celé sídlisko. Tento turnaj si už pamätám oveľa zreteľnejšie ako Euro ´88. Aj na talianskych MS hrali Holanďania a Van Basten s Gullitom, ale zatienili ich iní. Hoci to, ako si Frank Rijkaard a Rudi Völler pľuli do vlasov – teda hlavne Rijkaard pustil poriadneho krakena na Nemca – si pamätám dobre. Ale výborný bol aj Kamerun, veľké sympatické prekvapenie, ktoré porazilo Argentínu s Maradonom a takmer vyradilo Angličanov. Inak Argentíne sme s Adamom fandili, lebo mala úžasného brankára Goycoecheu, fandili sme aj Kamerunu, Talianom so Schillaccim, Donadonim, De Napolim, Baresim, Maldinim… Dobrí boli Angličania so starým brankárom Shiltonom, Brazília s Romáriom a Dungom, ale nemali sme radi Nemcov, lebo Klinsmann stále simuloval a vyrobil vymyslenú jedenástku v zápase s našimi (taká drzosť!) a Československo prehralo s Nemeckom vo štvrťfinále tesne 0:1. A to ešte Moravčík dostal nespravodlivú červenú kartu. Ej, ale sme škrípali zubami…

Ale pekne po poriadku. S Adamom sme mali každý zápisníček, kde sme si písali výsledky zápasov. Prvý zápas teda Kamerun vyhral nad Argentínou, s Adamom sme si ledva zapísali komplikované meno Oman Biyik, ktorý neskutočnou hlavičkou prekonal brankára Pumpida (ten si potom zlomil nohu a vystriedal ho Goycoechea), potom sme sa učili aj ďalšie mená hviezd „levov“ ako Milla, Makanaky, N´Kono, ale aj z iných tímov – Valderama, Lineker, Caniggia… A Československo medzitým valcovalo. Američanom naložilo 5:1, Rakúšanov zdolalo tesne 1:0 a potom sme fasli s Talianmi, ale v tom zápase už bol jasný postup do druhého kola, takže to tak nebolelo. Akurát si pamätám, že Taliani boli strašne rýchli. A Roberto Baggio dal parádny gól, ale ten som videl až neskôr, lebo som musel ísť spať už po prvom polčase… Potom sme v osemfinále vysoko porazili Kostariku, to som nevidel, lebo som nato zabudol a flákal som sa na sídlisku. Až Adam mi povedal, že to videl a závidel som mu. Skuhravý dal v tom zápase tri góly hlavičkou, Kubík zas zavesil krásny „vešáček“ z priameho kopu. To už ale bola na nohách celá krajina, veď Československo nemalo taký futbalový úspech už desať rokov. Štvrťfinále bol veľký triumf a práve tam sme narazili na Nemecko, vtedy oficiálne ešte Západné Nemecko (zjednotenie bolo až na jeseň po MS), a prehrali sme 0:1, keďže Matthäus dobre kopol (vymyslenú) penaltu a náš brankár Stejskal sa hodil do nesprávnej strany… To som nechápal pri telke, že prečo ten náš dovtedy výborný brankár išiel na zlú stranu… Gól sme už nedali a prvý júlový deň roku 1990 bol tak posledným dňom vystúpenia spoločnej československej reprezentácie na majstrovstvách sveta. Vtedy sme to ešte samozrejme netušili. Ani to, že deň predtým hrala svoj historicky posledný zápas na MS aj Juhoslávia. Prehrala s našou obľúbenou Argentínou. Vo finále hrali potom Argentína a Nemecko a hádajte, komu sme fandili. Samozrejme Goychoecheovi a ten skoro aj chytil penaltu, ktorú kopal Brehme tesne pred koncom zápasu a Nemci vďaka tomu vyhrali a boli majstri sveta. S Adamom sme to niesli ťažko, ale s odstupom rokov som pochopil, že Nemci vtedy hrali fakt najlepšie zo všetkých a ten turnaj vyhrali úplne zaslúžene. Ešte aj to naše Československo porazili zaslúžene, hoci sporným gólom. Boli proste o niečo lepší.

Nám medzitým naďmama našila na tričká číslo 7. Obaja sme totiž s Adamom chceli byť Oman Biyik a aj tak sme vlastne hrali proti sebe – jeden na jedného – na dvore u seneckých starých rodičov, tak sme teraz aspoň mali dresy. Občas nám dedko robil rozhodcu a raz som dostal červenú kartu, lebo som nezvládol veľkosť chvíle a poriadne som nakopol Adama, ktorý mi dal gól. Okrem červenej karty som dostal aj tri dni bez futbalu – to bol ten najhorší trest. A ešte ma aj šupli do záhrady, nech ma pri trhaní buriny tie násilné nápady počas futbalu prejdú.

Do Jugošky!
To leto 1990 malo okrem futbalu ešte jeden vrchol – dovolenku v Juhoslávii, na ktorú sme išli novým Favoritom (aha, ďalší vrchol toho leta). Išli sme začiatkom augusta, necelý mesiac po šampionáte v Taliansku. Už nebolo treba vycestovacích doložiek a podobných blbostí, dalo sa ísť slobodne. Hoci hranice a kontroly na nich ešte boli a na tie dlhočizné rady kamiónov, pri ktorých sme s Adamom ako správni chalani ujúkali od vytrženia, si zapamätám asi navždy. Samé Many, Scanie, Volvá, Mercedesy… V Rusovciach a Rajke a potom aj pri Letenye a Goričane. Z cesty si pamätám kolóny áut smerujúcich na juh k moru, nato ako sa rozbilo jedno z pív, ktoré mal tatko pod sedadlom (nabalení sme boli tak, že s Adamom sme mali nohy na veciach za prednými sedadlami), potom sme prešli maďarskú dedinu Szeleste, ktorá nebola v mape, ale ja som si jej názov zapamätal (potom z toho bola epizóda po ceste domov, keď ja som si ju pamätal, tatko zas nie a zrazu sme do nej už za súmraku vošli a musel mi dať za pravdu) a potom už len, ako sme sa prebrali ráno kdesi v chorvátskych horách a išli sme okolo Plitvíc. Vtedy ešte nebola diaľnica, tak sa išlo po starej ceste okolo jazier, kde sa kedysi nakrúcal Winnetou. V jednom tuneli po ceste potom tatko prekročil rýchlosť, išiel ale za nejakým Nemcom, ktorý tiež poriadne dupol na plyn. Lenže za tunelom bola hliadka juhoslovanskej milície, ktorá odstavila obe autá. Tatko teda zastavil na krajnici očakávajúc poriadnu pokutu v dinároch a policajt sa blížil k nám. Pozrel sa na ešpézetku nemeckého auta, na našu a potom zrazu kývol tatkovi a zakričal čosi ako „Ty Čéko, iči, choď!“ a išiel si vybrať pokutu od Nemca. Tatko rýchlo zaradil jednotku, kývol milicionárovi a už nás nebolo. To sme mali pekné šťastie, ešteže bol ten Chorvát v uniforme taký pohoďák na nás Čechoslovákov. Z cesty si pamätám ešte miesto, kde bolo z kríkov vysadené meno TITO a pýtal som sa mamy, kto to bol. Povedala mi, že juhoslovanský prezident, ktorý už zomrel, a keď som sa spýtal či bol dobrý alebo zlý (jednoduché detské delenie sveta na čierne a biele), na chvíľu sa zamyslela a potom povedala, že bol dobrý. Vybavené, maršala Josipa Broza Tita som mal v pamäti uloženého ako dobrého chlapíka. Súvislosti som vtedy ešte nepoznal a ani vo sne mi nenapadlo, že o rok v tej krajine vypukne strašná občianska vojna. Hoci jej závan sme okúsili už vtedy v auguste 1990 (o pár riadkov nižšie).

Podobne , ako štyri roky predtým, aj teraz sme išli k Omišu v Dalmácii, presnejšie do Nemiry, kde mal dom Ante, u ktorého sme bývali aj v 86-tom. Tentoraz sme ale prišli sami bez doprovodu a dovolenka bola aj tak super. Akurát, že nebol ešte s nami Maťo, ktorý mal vtedy tri a polroka a ostal pekne v Senci. Tá dovolenka bola super, z detských čias asi najvýraznejšia a najlepšia. S Adamom sme sa dvaja vedeli dobre zabaviť, v mori na nafukovačke sme sa bláznili celé hodiny a naši mali tiež dobrý čas. Po večeroch sme chodili do Omišu na zmrzlinu (tutti-frutti!), na precházku… Nad mestom bola zrúcanina hradu, ktorú som obdivoval, keďže ako dieťa som poznal všetky hrady na Slovensku, a viala na nej zástava. Okrem Omišu sme išli aj na výlet do Makarskej, kam sa často vraciam odvtedy. Je to moja obľúbená časť Dalmácie. Spomínam si, že okolie Makarskej bolo vtedy dosť spálené, keďže nedávno predtým tam bol požiar, ktorý neúmyselne založili turisti, že vraj medzi nimi boli aj naši, československí.

Po nejakých desiatich dňoch sme sa vybrali domov. Ante, ktorý spolu so ženou občas strávil večer na terase pri rozhovore s našimi, poradil tatkovi novú cestu. Vraj máme ísť cez Knin, vedie tadiaľ nová cesta, ktorá je kratšia smerom k Plitvickým jazerám a odtiaľ k Zagrebu. No dobre, tatko súhlasil a vyrazili sme domov cez Knin. Bolo teplo, išli sme cez deň, a keď sme prišli do Kninu, všade bolo veľa ľudí, ulice boli plné, akoby bol jarmok, alebo nejaká udalosť… A veru aj bola, ale nato sme došli až doma. V správach totiž dávali, že Knin ostal na tri dni zablokovaný a uviazli v ňom aj turisti. Nás to minulo len tesne. V tých dňoch sa už totiž začínali prvé rozbroje medzi Srbmi a Chorvátmi. Knin síce patril do chorvátskej časti federácie, ale obývali ho Srbi a tí odmietli novú chorvátsku vládu pod vedením Franja Tudjmana, ktorý v tom roku v rámci Chorvátska vyhral prvé postkomunistické voľby v Juhoslávii. Srbi teda zablokovali mesto, aby Chorvátom zamedzili prístup. Spor sa neskôr dostal až tak ďaleko, že (po tom, čo tam neuspel chorvátsky vyjednávač) zo Zagrebu vzlietlo na helikoptérach chorvátske policajné komando, aby zasiahlo. V tom istom čase však vzlietli aj stíhačky federálnej armády (viacmenej srbskej) a pohrozili vrtuľníkom, že ak sa neotočia naspäť do Zagrebu, zostrelia ich. Chorváti teda ustúpili a v Knine sa nekonala akcia, ale udalosti už nabrali spád a o necelý rok sa v Chorvátsku brutálne strieľalo a Srbi s Chorvátmi zabudli, že boli ešte donedávna susedia. Ale to už je iný príbeh.

4.A
Po dovolenke v Juhoslávii zomrel doma Lajoš báči, 84-ročný babkin švagor, ktorý s jej sestrou (pre nás Annušnéni) býval v dome oproti a chudák bol na starobu hluchý. Išli sme teda na pohreb. Bol to prvý zo série letných rodinných pohrebov, ktoré sme, bohužiaľ, v ďalších rokoch absolvovali. A potom som nastúpil do štvrtého ročníka. Opäť s tou istou výberovou triedou a tými istými spolužiakmi – bolo nás v nej iba šesť chlapcov a 26 dievčat. Keď sa nato pozerám dnes, tak si poviem aké super. Ale vtedy to bolo skôr otravné. Dokonca spočiatku sme boli iba piati chalani, ešteže sme v tretiaku na polroka dostali nového spolužiaka – vo februári 1990 prišiel do triedy tichý a dobrý Marián. Pamätám si, ako stál pri zadnej lavici, v ruke držal svoje polročné vysvedčenie a pozeral sa naň. Na nás nie, asi sa hanbil pozrieť sa po nových spolužiakoch a my sme ho len zvedavo okúkali a šuškali si, že sa volá Marián (to sme prečítali z toho vysvedčenia) a podobne. Dostali sme z neho, že do Senca prišiel zo Šamorína a že predtým býval v Kráľovej. Spočiatku hanblivý chalan sa nakoniec stal našim dobrým kamarátom. Dnes ho poznáme pod prezývkou Mončo. A už sa nehanbí.

Ale k tomu štvrtému ročníku. Triednou učiteľkou nám už po tretí raz bola teta Lyda (áno tá istá, čo ma pri Balatone vyplieskala po rici – zaslúžene, podotýkam) a s ňou sme začalu neoficiálne učiť aj angličtinu. Mali sme také detské učebnice, bola to celkom sranda a pochytili sme prvé hlášky ako „How are you“ (samozrejme sme sa rehotali, že to znie ako „Haváriu“), „Whats your name“ a podobné dôležité veci. Jano sa to potom na školáku (kam sme chodili hrávať futbal) spýtal jedného zahraničného študenta, ktorých bolo vtedy v Senci dosť, a nadviazali sme s ním zvedavú konverzáciu. Volal sa Kuroš, bol z Iránu a dobre hral futbal. On bol samozrejme už dospelák a my len decká, ale zakopal si s nami do lopty a smial sa spolu s nami. Taký veselý chalan, ktovie, čo je s ním teraz.
Na jeseň sme boli na svadbe, Olina a Roman sa brali, bola to ďalšia zo svadieb, ktoré sme ako deti absolvovali s našimi. Bolo ich dosť vtedy.

Škola v prírode
V novembri sme išli do Školy v prírode, dvojtýždňový pobyt mimo Senca, kde sme sa učili ako v škole, ale bol to ako keby taký pioniersky tábor. Bolo tam super. Boli sme síce len tu za rohom, v Harmónii pri Modre, ale pre nás to bola diaľka a iný svet. Bývali sme na izbách, my všetci chalani z triedy spolu a bola s nami aj trieda, kde chodila sesternica Lucia, takže som tam mal aj rodinnú podporu. Akurát, že Lucia po týždni začala plakať, že chce rodičov, a nato som sa – asi zo solidarity – rozreval aj ja, že aj ja chcem svojich. Ešteže došli na návštevu. Inak ale bolo super, párkrát sme boli v Modre, chodilo sa na prechádzky, prišli aj vojaci a strieľali sme zo samopalu (samozrejme tupými), po večeroch sme robili hrané scénky. Ja som vyhral s Majom a Rasťom, lebo sme boli rytieri, brnenia sme mali z výkresov a zahrali sme akúsi mečovaciu scénu a vyhrali čokoládu. Spolužiaci zas hrali Dempseyho a Makepeacovú, čo vtedy fičalo v telke, Šaňo bol Dempsey a Dušana bola Makepeacová. Oni vtedy akože aj spolu chodili, bola to taká štvrtácka láska. Proste boli hviezdy. A Šaňo navyše bol metalista ako aj Dušana, ja som bol zas depešák, ale kamoši sme boli aj tak.

Jar ´91
Koncom roka som zavŕšil prvú dekádu svojho života, ale samozrejme som bol stále decko ako sa patrí. Futbal, bicykle, škola… Bolo to pekné obdobie. Také nevinné. Začal sa rok 1991 a pamätám si, že v Ohníku bol obrázok, kde odchádzal starý rok 1990 nakreslený ako deduško a prichádzalo vysmiate dieťa s menon 1991.

V jednu aprílovú sobotu sme sa vonku bickylovali, bolo slnečno, tradične sme zašli na koľajnice, kde sme vysedávali, potom sme sa zas prešli po Senci, hrabali sa v zemi a robili všetky tie blbosti, čo chalani v detskom veku robia. Podvečer sme prišli domov a zistili, že máme ďalšieho bratranca – Oline sa v ten deň narodil syn Frédo, najmladší bratranec. A tak sa koncom apríla išlo na krštiny, pamätám si, že Frédo strašne reval, keď mu dôstojný pán farár vyliali na čelo vodu. Potom bol slávnostný obed u naďmamy, aby sme sa o dva týždne zas zišli celá família – otcov starší brat s rodinou, Olina s famíliou a my – a oslávili sme naďapove 60. narodeniny. Fotku z tej oslavy máme dodnes, všetci sú na nej mladí a usmiati, ja mám na hlave tie strašné veľké okuliare a náš Maťo vyzerá ako Frédo vyzeral neskôr, keď mal tiež štyri roky.

V škole sme pomaly končili štvrtý ročník, a tým aj prvý stupeň a teta Lyda nás už ďalej nemala učiť. S koncom školského roka tak prišla nielen rozlúčka s ňou, ale aj nemilá správa v televízii – v Juhoslávii sa začala vojna. Nechápal som, čo sa deje, veď asi mesiac predtým vyhrala Pohár európskych majstrov Crvena Zvezda Belehrad, ktorej sme s Adamom fandili (lebo bola juhoslovanský tím) a ktorá mala skvelého brankára Stojanoviča. Ten vychytal penaltový rozstrel a CZ tak vyhrala nad Marseille. Za srbský klub pritom ešte vtedy hral Chorvát Prosinečki, hrali aj hviezdy ako Jugovič, Savičevič či Mihajlovič. Vtedy som ešte nevedel, že tá krajina pozostáva z viacerých národov, zistil som to až potom. Zrazu boli na mape nové krajiny – Slovinsko, Chorvátsko a k nim sa mala onedlho pridať aj Bosna a Hercegovina. A hráči CZ sa potom rozpŕchli po Európe…
U nás sa zatiaľ stále rokovalo o štáto-právnom usporiadaní, Havel bol už poldruha roka prezidentom, slovenským premiérom bol Čarnogurský, čo niekto v Senci nezvládal, lebo nastriekal na múr na konci našej ulice nápis ´Čarnogurského vláda je vládou národnej záhuby´. Áno nacionalizmus sa prejavoval už vtedy (Čarnogurský totiž nahradil odvolaného Mečiara). My sme ale v telke radšej pozerali rozprávky, fičalo Káčerovo, medveď Balú, Rýchla rota a všetky tie klasiky od Disneyho. S dedkom sme chodili sem-tam do Nových Zámkov a celkovo sme s ním a babkou trávili dosť času. Dedo nám rozprával zážitky z mladosti, boli pekné, ale veľa ich bolo aj zlých, veď 40. a 50.roky patrili k tým ťažkým. A tak sme sa dozvedeli čosi o vojne, o Benešovi, o Hitlerovi, o ruských a nemeckých vojakoch, o 68-om a invázii… (mimochodom, práve v to leto opustil ČSFR posledný ruský okupant po dohode oboch krajín) Od starých rodičov sa človek naučí veľa.