6. Súmrak československého detstva (1991 – 1993)

 

Grécke leto
Celé leto sme sa flákali vonku s kamarátmi, boli sme zas v Uľanoch a potom sme mali ísť na dovolenku. Kvôli vojne sme však išli inde – do Grécka. Tešili sme sa, mal už ísť aj Maťo, len pár dní pred dovolenkou Adam ochorel a strašne ho bolelo brucho. Mal podozrenie na zápal slepého čreva a dovolenka skoro padla, ale napokon to bol falošný poplach. Pamätám si, ako tatko prišiel z nemocnice a bol s ním aj Adam, nenechali si ho tam, a dedo nadšene vykríkol „Pozri sa, kto ide!“ a ukazoval na Adama. Vydýchli sme si a išlo sa na dovolenku.  Cesta však teraz bola o dosť dlhšia. Išli sme zas Favoritkou, vzadu sme sa tlačili už traja, čo nebol taký luxus ako rok predtým v Juhoslávii. Prešli sme cez Maďarsko, všade boli kolóny áut, keďže tou trasou sa išlo vtedy na juh a väčšina mierila do Grécka. Pri Subotici (Szabadke) sme prekročili juhoslovanské hranice a hneď ma ovládol strach, že v tejto krajine je vojna. Myslím, že sa báli mnohí, ale išli sme cez Srbsko, kde sa nebojovalo Strieľalo sa v Chorvátsku. Od Subotice sme prešli k Novému Sadu (4-ročný Maťo ani netušil, že tam po Vojvodine behá jeho budúca láska) a odtiaľ k Belehradu a ďalej na juh do Macedónska. Bola to dlhá cesta, zotmelo sa a keď som v diaľke uvidel oheň, skoro som sa pototo – hneď mi totiž napadlo, že tam sa bojuje. Naši nás však rýchlo upokojili, že sa len vypaľuje tráva. Teraz neviem, či to bolo po ceste tam, alebo naspäť, ale videli sme aj vojenské vozidlá a tanky juhoslovanskej federálnej armády. Nebojovali, len sa presúvali. Išli zrejme na západ k Vukovaru a do Slavónska, kde zúrila vojna. Potom sme zaspali, naši si tiež na chvíľu pospali na parkovisku. Keď som sa potom nadránom prebral, boli sme už v Macedónsku (v to leto ešte bolo súčasťou Juhoslávie) a blížili sme sa sa k gréckym hraniciam. Keď sme tam konečne prišli, tešil som sa, že nebezpečná Juhoslávia je konečne za nami a my sme vošli do novej krajiny, kde som nikdy predtým (a vlastne ani odvtedy) nebol. Gréci mali dobré diaľnice, cesta teda ubiehala oveľa rýchlejšie ako cez Srbko a Macedónsko, hoci aj tam boli úseky s diaľnicami.

Konečne sme dorazili do Leptokárie, asi sto kilometrov pod Thessalonikami. Bývali sme na peknom dome kúsok od pláže u gréckeho manželského páru, ktorí tak trochu pripomínali Anteho so ženou z Nemiry. Boli to pohoďáci a my sme mali u nich skvelú dovolenku, dlhých pätnásť dní. Čvachtali sme sa v mori, Maťo sa učil plávať, more ho nadnášalo a raz sa dokonca vybral do vody bez nafukovacích krídielok a plával. Uvedomili sme si to, až keď bol vo vode. Ale plával, mal už nejaký ten zácvik zo seneckých jazier a v mori to len zdokonalil. S Adamom sme si našli aj kamoša, Martina z Levíc, ktorý tam bol s rodičmi a so staršou sestrou (tú sme nejak ignorovali, nehodila sa nám do chalanského kolektívu). A tak sme trávili čas na pláži spoločne. Slovákov tam bolo viac a raz nás akýsi chlapík počul hovoriť po slovensky, načo sa opýtal „Chlapci, a vy ste odkiaľ?“, načo Adam suverénne odpovedal „Z Československa.“ Chlapík chvíľu prekvapene pozeral a potom sa zasmial so slovami, že to mu došlo, ale z ktorej časti. Keď počul, že zo Senca, začal si z nás uťahovať, načo chodíme k moru, keď máme jazerá. To sa nám nepáčilo a tak sme ho ignorovali. Ale tá Adamova suverénenna odpoveď ma rozosmieva dodnes, keď si na ňu spomeniem. V jeden deň sme si s našimi vyrazili aj na výlet do Thessaloník, ohučaného, smogového a horúceho mesta na severe Grécka. To je tak všetko, čo si z neho pamätám. A prístav, tam boli pekné veľké lode.

V Leptokárii sme ale trávili väčšinu času. Z terasy sme dovideli na Olymp, sídlo gréckych bohov, bol však väčšinou zahmlený a márne som vykúkal, či uvidím Zeusa alebo Héru – grécke báje som vtedy mal prečítané a celkovo ma preto Grécko fascinovali. Neďaleko bola aj vojenská základňa NATO, odkiaľ neustále lietali americké vrtuľníky „Huey“ so svojím charakteristickým zvukom, čo sa páčilo aj tatkovi – stále opakoval, že ten zvuk je príjemnejší ako u tých hlučných sovietskych mašín, aké lietali doma. A tie vrtuľníky boli aj vzhľadom veľmi pekné (sú to tie typické z vojny vo Vietname), obdivovali sme ich let, toľko „Hueys“ pohromade som ani odvtedy nevidel. Na trhu sme si kupovali veľké grécke melóny, ktorých sme sa ako decká nevedeli nabažiť. Akurát, že som z nich potom čúral ako dostihový kôň. Vo svete sa zatiaľ diali veci. V Moskve takmer odstavili Gorbačova, ale návratu k starému ZSSR zabránil Jeľcin a prakticky sa začal rozpad impéria. Vedľa v Juhoslávii sa už naplno rozbehla ničivá občianska vojna, u nás sa hádali politici o federálne a národné kompetencie, v rádiu fičali New Kids On The Block a v Amerike prezidentoval George Bush, ktorý počas svojej éry zažil pád východného bloku a aj rozpad Sovietskeho zväzu.

Po pätnástich dňoch sme sa vybrali na dlhočiznú cestu domov. Na pumpách boli všade rady, hlavne teda v Juhoslávii, kde palivo počas vojny nebolo samozrejmosťou a platili sme inflačnými dinármi, keďže vojna už začínala ničiť ekonomiku rozpadávajúcej sa krajiny. Všade na križovatkách boli zúfalí mladí chalani, ktorí umývali predné okná autám a pýtali zato peniaze, aby aspoň niečo zarobili. Našim sa ale po čase minuli dináre a tak len pri jednej príležitosti už len mykli plecami a naznačovali umývačom, že netreba umývať a že nemajú peniaze… Tí potom nasrato aj udreli do kapoty a odišli. Boli to ťažké časy. Konečne sme potom prišli do Maďarska a odtiaľ sme sa už bezpečne dostali domov.

Na druhom stupni
Na jeseň 1991 som nastúpil na druhý stupeň do piateho ročníka. To už bol iný príbeh. Mali sme síce triednu učiteľku, ale kazdý predmet (teda skor každý) nás učil nieto iný. Triedna, staršia Senčanka, náš učila slovenčinu a literatúru. Zloženie triedy ostalo také isté ako v predošlých dvoch rokoch, učenia však už bolo viac a bolo náročnejšie. Mňa ale veľmi bavil dejepis, história ma totiž zaujímala od malička, veď som vedel vymenovať skoro všetky slovenské hrady a zámky a knihu Ľudovíta Janotu o hradoch a povestiach som mal v malíčku (pekný malý nerd som bol, čo?). Na začiatku sme sa ale učili o praveku a podobných veciach, to ma vôbec nebavilo, ja som sa chcel hneď učiť o stredoveku netušiac, že to bude až v šiestom ročníku. Namiesto vlastivedy sme mali zemepis, učili sme sa o celom svete a namiesto prírodovedy sme mali prírodopis – v piataku  to bola strašná nuda o rastlinách (až v siedmaku nás čakali tie zaujímavé veci, ale to už je mimo časového rámca tohto rozprávania). A na zemepise som raz odpovedal z Austrálie a namiesto Sydney som povedal „Sindej“. Spomenul som si nato, keď som tam potom letel, že idem do svojho Sindej z piateho ročníka.

Telocvik nás učil prísny Kája (to bola prezývka), sem tam niekto z nás dostal od neho po hlave, keď vyrušoval, ale zato bol v pohode. Pokiaľ sme nerobili zle, dalo sa s ním aj porozprávať. Najlepšie boli ale pomenovania, ktoré Kája dával tým, čo niečo nešikovne spravili – pašaš, aladár a podobne. Dosť často sme sa pri ňom rehlili, ale ak sme to prehnali, hneď priletela jedna „kájovka“ – tak sme volali facky od neho. Ale dostali sme len vtedy, keď sme si to zaslúžili. Dnešných faganov už biť nikto nemôže a tak to aj vyzerá – samá zloba. Ale vtedy bol ešte iný svet.

Akčné filmy a futbal
To obdobie začiatku 90.rokov bolo okrem novozískanej slobody charakteristické aj tým, že zo Západu k nám prišli filmy, ktoré sa dovtedy premietať nemohli. A tak sme fičali na akčákoch a hororoch 80.rokov, ale aj na produkcii práve prebiehajúceho obdobia. Nemohli sme sa vynadívať na Jean-Claude Van Dammea, kung-fu filmy s mladým Jackie Chanom, na ix filmov Karate Tiger a Karate Kid, na Amerického nindžu s Michaelom Dudikoffom a samozrejme na superklasiky ako Predátor a najmä Terminátor. Arnie s Terminátorom, Stallone s Rambom a Rockeym, Jean Claude s Krvavým športom a Dvojitým zásahom, to bolo tip top filmy. Na sídlisku sme zrazu strašne veľa stieľali – samozrejme sme namiesto samopalov mali buď palice alebo sme len používali ruky, kričali „Dole dole!“, robili sme kopačky, prihlásli sme sa na karate, kde sme vydržali chodiť len polroka, keďže sme hneď neboli ako Jean Claude alebo Sasha Mitchell. Skúšali sme aj kung-fu, váľali sme sa po zemi, kopali ako takí makači (ale nemali sme na seneckých čávov z pincešoru, ktorí v šušťákoch robili kopačky rovno na ulici a ešte k tomu aj do dopravných značiek), občas sme si aj ublížili a potom to už nebolo kung-fu, ale iba päsťovky a občas aj plač. Ale kopačky nám išli, raz mi dokonca Rasťo dal z bickyla takú šikovnú kopačku, že mi z ruky odletela striekacia pištol, ktorú som mal od Doba, a potom sám nechápal, že aký Jean-Claude je z neho. Ja som bol zas tak frustrovaný z toho, ako efektne mi to vykopol  ruky, že som zdvihol pištol, dobehol ho a dal mu do tváre poriadnu dávku vody. Jednoducho sme boli frajeri. Aj vtedy, keď sme si urobili kuše za pomoci kusu dreva a starého vešiaku, potom sme strieľali špajgle s farebnými drôtikmi (tie boli na vyváženie). To sme zas mali z príbehov Viliama Tella a Robina Hooda, ktorí sa po revolúcii tiež u nás objavili v telke.

Samozrejme, že kung-fu a karate nás neodradilo od najobľúbenejšieho športu – futbalu. Hrali sme ho stále na sídlisku, už nám to ale išlo lepšie, postupne sme sa učili. Futbal som hrával aj v škole, každý piatok bol popoludní futbalový krúžok, ktorý viedol náš prírodopisár a tam sme kopali do lopty mnohí chalani z piateho ročníka. A chodil som tam aj v šiestaku, potom sme už ale začal hrať futbal normálne za Senec na štadióne (s iným tímom samozrejme). V tom 91-om a 92-om to bol ale poväčšine sídliskový futbal, každý chcel byť Maradona či Donadoni, dosť vtedy fičal aj Slovan, ktorý mieril za federálnym titulom a my sme sa naučili ďalšie nové meno –  Dubovský. Ten vtedy dával za Slovan veľa gólov a na sídlisku aj v škole sa o ňom veľa hovorilo. Reprezentácia medzitým neúspešne odohrala kvalifikáciu na Euro ´92, prehrala totiž v Bratislave s Francúzmi a dva góly nám  na drzovku dal Jean Pierre Papin, ďalšia ikona toho obdobia. Hral za AC Miláno, ktoré malo v tom čase super tím a všetci na sídlisku ho sledovali a poznali celú zostavu od Rossiho cez Baresiho, Maldiniho, Costacurtu, Albertiniho až po Papina s Massarom.

1992
Rok 1991 sa pomaly končil. V Juhoslávii Srbi dobyli Vukovar, v Londýne zomrel Freddie Mercury (to ráno, ako to hlásili z rádia, si pamätám dodnes), u nás sa tešilo čoraz väčšej popularite novovzniknuté HZDS na čele s Mečiarom (ten bol ešte na jar premiér, ale potom ho vystriedal Čarnogurský), ktorý odišiel z VPN a založil si svoje hnutie. Rokovania o štátoprávnom usporiadaní viazli, na začiatok ďalšieho leta boli vypísané nové parlamentné voľby, ktoré sa napokon stali pre Československo osudnými. Koncom 91-ého roku to ešte veľa ľudí netušilo, všetko sa zomlelo až v roku 1992, ktorý bol za rohom a ktorý bol posledným rokom existencie našej spoločnej krajiny.

Prezidentom bol stále Havel, ale ľudia na Slovensku začali verejne prejavovať svoj nesúhlas s Čechmi. Na Havla zaútočili v Bratislave vajcami, ale netrafili ho, zato Klaus to poriadne schytal. Bolo to v telke a naši doma, aj dedko s babkou, boli pobúrení. Nie kvôli Klausovi, skôr kvôli Havlovi, ktorého si vážili. Horšie ale bolo, že najviac vykrikovali nacionalisti, ktorí zrazu mali slobodu slova a hneď ju zneužili na rôzne útoky proti Čechom, Maďarom a vlastne proti všetkému, čo nebolo slovenské. Vtedy v 92-om som prvýkrát počul výkriky „Maďari za Dunaj!“, raz mi to povedal aj jeden spolužiak, ktorý to asi doma počul a vedel o tom, že ja hovorím aj po maďarsky. V mnohých ohľadoch to bol ťažký rok, začal som čoraz viac vnímať tú zlobu z ľudí, tú hnusnú a tvrdú nenávisť u mnohých voči Čechom a Maďarom. Bolo to čosi nové, nepochopiteľné a najmä strašidelné. Symbolom toho všetkého boli Slota, vtedy ešte relatívne mladý politik, a buldozér Mečiar, ktorý napokon stál s Klausom za delením štátu. A do toho sa ešte zamiešal spor ohľadom Gabčíkova, vodného diela, ktoré sa malo v tom roku spúšťať a ktoré tiež zohralo svoju neslávnu rolu v slovensko-maďarskom naťahovaní sa. Praha sa nám začala vzďaľovať.

Na jar už vrcholila kampaň, v telke chodili rôzne reklamy politických strán. Na deň detí sme boli zo školy na akomsi predstavení v seneckom amfiteátri a zrazu tam došli nejakí aktivisti a začali rozdávať nálepky a šiltovky HZDS, obrázky Mečiara a tak. Aj ja som dostal jednu šiltovku a dal si ju na hlavu, ale naši z toho doma neboli nadšení, tak som ju vyhodil. Tatko vtedy hovoril dedkovi, že aj oni chcú rozdelenie Československa, len to ešte nahlas nepovedali. Voľby na Slovensku teda vyhralo HZDS, Mečiar sa stal opäť slovenským premiérom a tým českým sa stal Klaus. Okrem nich bola aj federálna vláda, ale hlavnú rolu zohrali dva národné  kabinety.

Na konci júna sme išli s Adamom do letného tábora. Bol to jediný tábor, ktorý som ako decko absolvoval, a stačil mi na celý život. Nebolo tam zle, ale zas ani dobre tam moc nebolo. Patrili sme tam k tým mladším a starší to zneužívali, robili nám zle a my zasrani sme to moc nemali v láske. Skrátka sa tam zišla partia, ktoré mi moc nesedela, až na pár výnimiek. A od niektorých sme v kuse počúvali, že „Maďari za Dunaj“ a že preč s Havlom a podobné drísty. Tiež to asi počuli doma. Ale občas sme mali čosi spoločné, napríklad sme všetci spolu fandili Dánom vo finále futbalového Euro ´92 a oni porazili Nemecko, čo sme brali ako malú satisfakciu za našu porážku na Italii ´90 dva roky predtým. Zaujímavosťou bolo, že tam s nami boli dvaja mladí Američania, ktorí nás učili anglicky a jeden Novozélanďan, všetko príjemní chalani. S nimi bola sranda. Bývali sme na hoteli pri Sklených Tepliciach, chodili sme na túry, po večeroch mali diskotéky, na ktorých strašne fičal nehynúci hit It´s My life od Dr. Albana a v neďalekej dedine Repište sme odohrali aj dva futbalové zápas s miestnymi chalanmi. Normálne na štadióne. Fasli sme 0:3 a potom 1:6. Raz som skoro dal aj gól, ale zluftoval som pred prázdnou bránou ako dilino a starší chalani mi aj vynadali. Mali pravdu, bol som nemehlo. Potom v jeden krásny deň sme sa dozvedeli, že Havel už nie je prezidentom. Vraj odstúpil. Nechápal som prečo. Hlavnými aktérmi sa tak stali Mečiar a Klaus a čoraz viac sa začalo hovoriť o delení krajiny.

V tom roku boli strašné horúčavy, leto bolo nesmierne suché a teploty vysoké. A do toho všetkého v Uľanoch ochorel tatkov starší brat a začiatkom augusta aj chudák v nemocnici zomrel. Bola to veľmi smutná udalosť, celá rodina bola v šoku. Ako decká sme sa s babkou v Senci modlievali za jeho uzdravenie každý deň, babka nás – Adam, sesternicu Luciu a mňa – vždy zavolala  pomodlili sme sa za uzdravenie strýka. Nepomohlo to a išli sme na pohreb do Uľán. Bolo to celé veľmi deprimujúce.

Na jeseň sme nastúpili do šiesteho ročníka. Hneď v prvý školský deň však prišla zlá správa – na českej diaľnici havaroval Dubček, predseda Federálneho zhromaždenia a ťažko sa zranil. A Klaus s Mečiarom už hovorili o podmienkach delenia a ľuďom došlo, že federácii zvoní umieráčik. Najprv sa hovorilo aj o referende, ale všemocní politici ho napokon neschválili. Zrejme by neprešlo. Až tak veľa ľudí vtedy krajinu deliť nechcelo, ale dvaja egoisti, ich prisluhovači a pár nacionalistov malo iný názor. Havel a Dubček, dve rešpektované osobnosti, boli už mimo hry.

Nám zatiaľ do rozvrhu pribudla fyzika, mne z chrupu ubudol jeden zub, keď som sa v škole strepal tak šikovne, že som si ho vyrazil o umývadlo, a československá futbalová reprezentácia začala svoje posledné kvalifikačné ťaženie. Hneď prvý zápas prehrala v Prahe s Belgickom a práve ten jeden bod, ktorý by sme získali za prípadnú remízu, nám chýbal na konci. Ale o tom až neskôr.

Na dejepise sme sa konečne učili o stredoveku, čo ma bavilo a často som sa hlásil a bol na hodinách aktívny, čo samozrejme neznášli niektorí spolužiaci a smiali sa mi. Ale to tak chodí medzi deckami a celkovo medzi ľuďmi – kto vie náhodou o niečom viac, hneď je považovaný za dilina. Dejepis mi teda išiel, zemepis tiež, literatúra ma bavila, z matiky som bol vytretý, nešla mi a musel ma doučovať Mončo, aby som mal aspoň dvojku na vysvedčení. Nedeľňajšie doučovania u Monča inak boli super – jeho mama mi vždy dala aj puding alebo sladkosť, zahrali sme sa na jeho počítači Robocopa (keby to videli dnešní fagani, tri hodiny sa rehocú na tom, na akej predpopotonej mašine sme to hrali) a celkovo bola s ním sranda. Asi preto sme dodnes kamaráti.

V novembri zomrel Dubček, napokon podľahol následkám havárie, ktorú mnohí ľudia považovali za viac ako len nehodu. Dodnes nie je jasné, čo sa stalo. A najmä prečo. V telke potom dávali jeho pohreb, mnohí tam mali príhovory, Mečiar sa pri tom svojom dokonca rozplakal. S Dubčekom tak v tú jeseň odchádzalo aj Československo. Už nenávratne, Federálne zhromaždenie totiž schválilo zákon o rozdelení a o podmienkach delenia. Prišiel december, oslávil som dvanáste narodeniny, zrazu som mal samé dvanástky. A všetci čakali na nový štát. Jedny s obavami, iní sa tešili. Mne sa to nepozdávalo, veď ČSFR bola môj domov a zrazu ho rozbili. Tá vtedajšia protičeská a protimaďarská hystéria hlučnej skupiny nacionalistov ma desili, nerozumel som tej nenávisti. Dnes viem, že som vtedy precital do krutej reality nášho sveta, lebo sa mi končilo obdobie detstva a už som naplno chápal a vnímal, čo sa deje. A nemohol som tušiť, že tie ďalšie roky budú ešte horšie.

Bye Bye ČSFR – v novom štáte
Na Silvestra zazvonil Československu definitívny koniec. Nebol rozprávkový, skôr rozpačitý. Ľudia boli zmätení z toho, že sa delíme. Väčšina. Mečiar zatiaľ na námestí kričal do mikrofónu a tešil sa. Nečudo, získal moc len pre seba, krajina patrila jemu a mohol ju začať deliť medzi svojich nohsledov. Divide et impere. Toto poznal aj on. Praha bola zrazu cudzím mesto a nie hlavným mestom, čo nám od škôlky vštepovali do hlavy. Česko bola iná krajina. Prvý január 1993 sa stal oficiálnym dátumom vzniku samostatného Slovenska.

V januári sme dokončili v škole polrok, začali sme nový a na jar som začal hrávať futbal s chalanmi na štadióne. Tentoraz už normálne v tíme, ktorý patril pod klub, hoci sme ho založili z vlastnej iniciatívy a trénoval nás Laci báči, dedo našich parťákov Martina a Mireca. Život teda išiel ďalej a z nás sa pomaly stávali pubertiaci. Ale to je už iná story.

Labutia pieseň
Československo však ešte v roku 1993 ostalo spolu v jednej veci – vo futbalovej kvalifikácii, ktorú reprezentácia začala hrať na jeseň 1992. Tím už ale nemal v kvalifikačnej tabuľke skratku ČSFR, ale RČS – Reprezentácia Česka a Slovenska. Ešte na jeseň naši ukopali remízu v Rumunsku, ktoré bolo silné, vyrovnali sme len vďaka penalte päť minút pred koncom zápasu. To sme pozerali s Adamom a tatkom. Na jar – už ako RČS – tím uhral kopec remíz, ktoré boli dosť smoliarske a v tej vyrovnanej skupine napokon stratené body chýbali. Remíza na Cypre, s Walesom až dvakrát. Zaujímavosťou bolo, že repre hrala od konca jari svoje domáce zápasy v Košiciach a nie v Prahe. V Prahe totiž kvôli zlým výsledkom na začiatku kvalifikácie nechodili ľudia, zato Košičania a celkovo Slováci ešte boli zvedaví na poslednú spoločnú reprezentáciu. V júni prišli do Košíc Rumuni a bol to pekelne ťažký zápas, lebo Rumuni hrali dobre, ale zato naši im dobre kontrovali. A vtedy sa z reťaze utrhol Peter Dubovský, tromf, ktorý tréner Václav Ježek vytiahol do hry, pretože ostatní útočníci dávali málo gólov. Dubec v tom zápase naložil Rumunom tri góly a vyhrali sme 5:2, šance na postup zrazu ožili. Na jeseň sme potom hrali vo Walese, prehrávali sme 1:2, ale Dubec nakoniec zariadil remízu. V škole sa o tom hovorilo, spolužiaci tvrdili, že by viac mali hrať slovenské hráči, lebo sú dobrí. Asi to počuli doma. Mne to bolo jedno, kto hrá, či Česi alebo Slováci (Dubeca som ale obdivoval a mal rád ako každý chalan), hlavne, aby sme vyhrali. V októbri sme naložili aj Cypru, gól dal zas Dubec, ale aj veterán Skuhravý, ktorý exceloval tri roky predtým v Itálii.

Až prišiel 17.november 1993 a rozhodujúci zápas v Belgicku. Naši potrebovali vyhrať, aby postúpili a tréneri Ježek a Adamec tomu prispôbili aj hru. Bol to hop alebo trop a naši sa od začiatku zahryzli do Belgičanov, ktorí miestami púšťali do gatí z tých kolotočov okolo ich bránky. Mali sme asi milión šancí, kým oni len jednu. S Adamom sme pri telke tŕpli, fandili, strašne sme chceli, aby naši vyhrali a postúpili na šampionát do Ameriky. Belgičania v tom zápase mali dokonca vylúčeného hráča, ktorý stiahol nášho Kadleca tesne pred šestnástkou. Dubovský potom kopal priamy kop, ale belgický brankár mal všetko šťastie na svete, lebo to chytil. Chytil všetko, alebo naši mierili zle. To bombardovanie belgickej bránky bolo beznádejné, s pribúdajúcimi minútami rástla ich nádej a na našej strane zúfalstvo. Ešte na konci sme skoro dali gól, Belgičania v hľadisku už spievali chorály o Amerike, ale naši ich skoro umlčali. Len skoro. S posledným hvizdom prišiel aj koniec, bolo po kvalifikácii a po spoločnej reprezentácii. V očiach som mal slzy, bolo mi ľúto našich a chápal som, že je navždy koniec. Mal som trinásť rokov a Československo mi definitívne zanikalo pred očami tam na štadióne v Belgicku. Timko, Dubovský, Hapal, Skuhravý, Kouba či Kadlec si už nikdy v jednom tíme nezahrali. Rozlúčili sa v Bruseli. Československá reprezentácia odohrala počas tých desaťročí existencie spoločného štátu 499 zápasov. Ten päťstý jej už nebol dopriaty.