7. Po 20 rokoch

slovakia (1)

Nostalgia
Keď sa dnes pozriem späť a prenesiem sa ponad celé tie roky, ktoré odvtedy prešli, stále ma zalieva pocit nostalgie za Československom. Možno je to tým, že človeku sa to spája s detstvom a občas sa mu cnie za tými bezstarostnými rokmi. A tým pádom aj za spoločnou krajinou. Nie som ale jediný, mnohým sa cnie za federáciou. Slovákom aj Čechom. Rozdelenie však vzťahom neuškodilo, dnes sú stále vynikajúce, dokonca možno lepšie ako v tých turbulentných porevolučných rokoch, najmä v tom zlomovom a divokom roku 1992. Ľudia si spolu vychádzajú, sme si blízki a so žiadnym iným národom a štátom nemáme také väzby ako práve s Českom.

Československo v zahraničí
Potvrdzovalo sa mi to aj v zahraničí, keď som v Amerike, Austrálii, Írsku či v Dánsku stretol Čechov, vždy boli pre mňa ako krajania. Z tých pobytov mám kopec skvelých priateľov, ktorí sú Česi a tajne som zaťažený na české baby, lebo sú to neskutočné parťáčky. Za hranicami sme sa s Čechmi automaticky identifikovali a od mnohých som počul, že škoda, že sme sa rozdelili. Aj sa nás mnohí cudzinci pýtali, že prečo sme sa vlastne rozišli. Krčili sme plecami, ale zároveň sme dodávali, že sme si už zvykli na samostatnosť a aspoň je každý pánom vo svojom dome. Najviac sa mi ale vryla do pamäte poznámka jedného môjho dánskeho spolužiaka – mali ste krajinu s takým nádherným názvom. Czechoslovakia. Prečo ste ju len rozdelili??
Netreba ani pripomínať, že v zahraničí mnohí dodnes poznajú len Československo a o samostatnom Slovensku nemajú poňatia. Stávalo sa mi to tak často, že starším Američanom či Austrálčanom som už automaticky hovoril, že som z Československa, kým mladým som povedal „Slovakia“. Aj medzi mladými sa ale našli viacerí, ktorí nemali šajnu, odkiaľ som.

Krajina s perspektívou
Dnes teda chodíme do Čiech stále ako domov, Praha je pre mňa stále čosi ako hlavné mesto, človeku to proste z hlavy nevymažete, keď to tak má zakódované od raného detstva. S chalanmi spomíname na tie roky, keď sme boli krpci, ako sme fandili našim, ktorí mali na hrudi leva a dvojkríž a ktorí strieľali góly nohou, hlavou, hokejkou… Na československý futbalový tím, ktorý drvil súperov v Taliansku, na hokejový tím, ktorý rozprášil takmer všetkých v Albertville ´92, ale aj na smutný Brusel ´93…

Keď som spolužiakom zo Západu rozprával o Novembri ´89 a o tom, ako som to ako decko prežíval, počúvali s netajeným záujmom, oni také čosi nezažili. Až vtedy som pochopil, že my z bývalého východného bloku sme výnimoční, lebo sme si prežili aj sračky a nemali sme všetko automaticky. Banány boli nedostatkový tovar, na chlieb sme sa načakali… Slobodu sme si museli vybojovať a poznáme jej hodnotu. Nie je to samozrejme tip top, tento náš štát poriadne nefunguje ani po dvadsiatich rokoch existencie, ale stále je to lepšie ako totalita a uzavreté hranice na západ. A Slovensku fandím, som jeho súčasťou, je to životaschopná a perspektívna krajina. Len keby boli ľudia menej apatickí.

Súčasť identity
Ako som písal v prológu, Československo navždy ostane súčasťou našej identity. Nielen mojej, ale všetkých, či už vedome alebo nevedome. Presvedčení nacionalisti, tisovci či mečiarovci si to nikdy nepripustia, ale aj oni to majú zakódované v podvedomí. A majú to v sebe aj decká narodené po rozdelení, tie, ktoré si už nepamätajú spoločnú federáciu. Československo totiž vyformovalo Slovákov, urobilo z nich uvedomelý národ s identitou. V monarchii národné uvedomenie medzi bežným ľudom nebolo veľké. Až vytvorenie spoločného štátu s Čechmi prinieslo toto všetko. Práve spoločnému štátu, Masarykovi a Štefánikovi, môže táto krajina ďakovať za svoju súčasnú existenciu.

Husákove deti dospeli
Roky teda uleteli, z Husákových deciek v teplákoch a s kľúčmi okolo krku vyrástli dospelí ľudia, ktorí majú svoje životy, pracujú a sú vo veku, v akom boli vtedy ich rodičia. Chinaski majú jednu peknú pesničku, volá sa 1970, a spieva sa tam „Čas letí, čas pádi, těžko ta léta vrátiš zpět a taky Husákový děti dospěly do Kristových let.“ Mnohí z mojej generácie túto vekovú hranicu už prekročili.

You can´t go home again
Do obdobia detstva, kedy bolo všetko presne zadefinované a dané akoby naveky, sa už nevrátime. Spisovateľ Thomas Wolfe má nato dokonca jeden koncept, volá sa to „You cant go home again“ (Nemôžeš sa znovu vrátiť domov). Je to presne o tom, že časy sa menia, svet okolo sa mení a to, čo sa nám kedysi zdalo byť večným a trvácnym, je preč, a už sa tam nedá vrátiť. Preč je Československo, preč sú ľudia z toho obdobia, detstvo je už len dávnou spomienkou rovnako ako senecký starý Prior a stará Gottwaldova ulica s čadičovými kockami. Toto všetko už reálne neexistuje a nemôžeme sa tam vrátiť, ale ostáva to v pamäti a v identite človeka. Kdesi vnútri vo mne bude stále ten ubehaný chlapec v teplákoch, na bicykli či s futbalovou loptou, ktorého ešte „pohladil“ socializmus a staré usporiadanie sveta, ktorý s bratom a kamarátmi fandil našim na Itálii ´90, ktorý stál v šore na chleba, s bratom zbožňoval vlaky a pre ktorého bolo Československo tou najúžasnejšou krajinou, lebo bola domovom. A určite nie som jediný. My všetci z generácií Husákových, Dubčekových či Svobodových detí to máme v sebe. Navždy.