3. S Leninom do školy (1987 – 1989)

 

Do školy, do školy…
Rok 1987 znamenal v mojom živote aj ďalší zlom – začal som chodiť do školy. Tešil som sa do do nej ako malý – a to doslova. Pár dní pred začiatkom školy sme sa u starých rodičov v Uľanoch naháňali s bratrancom po dome, ja som kričal, že sa teším do školy, on (idúci do tretieho ročníka) kričal, že škola je zlá a nemám sa tešiť. A keď ma chytil, tak sme zápasili. Všetko zo zábavy, samozrejme, v kuse sme sa smiali. A ja som sa do školy tešil aj napriek tomu, že som musel po prehratom zápasení povedať, že škola je zlá.

A tak som sa 1. septembra dotrepal prvý raz na školský dvor. Niežeby som na ňom predtým nebol, bol som tam miliónkrát, keďže sme bývali oproti škole, ale v to ráno to bolo iné. V ruke kytica pre súdružku učiteľku, druhá ruka v maminej dlani. Mamina ako učiteľka ale nešla na otvorenie školského roka, keďže bola na materskej s Maťom, ale najstaršieho synátora – veľkého školáka – odprevadila. Bol to pre mňa úžasný zážitok. Stál som tam v tej tlupe Husákových detí, starší žiaci mali aj pionierske šatky, účiteľky sme museli zdraviť „ Práci česť“ a oslovovať ich „súdružka“. A mali sme k učiteľom obrovský rešpekt. Dnes to znie ako z iného sveta.

Pridelili ma do 1.A triedy a na moju radosť som do nej chodil s mnohými súputníkmi zo škôlky. Kristián, Šaňo, Paťo, Nandy, Lea… Bolo nás dosť. A boli sme školáci. Hrdí sme boli ako keby sme sedeli v Oslo na odovzdaní Nobelovej ceny. Prvé dni som intenzívne vnímal vôňu šlabikára, zošitov, pasteliek, ceruziek, atramentu, čerstvo natretých lavíc, linolea na dlážke triedy… Na stene nad katedrou visel Husákov potrét, napravo na stene bola nástenka s detskými motívmi a my sme sedeli rozsadení podľa súdružky učiteľky. Väčšinou do kombinácie chlapec – dievča a tak som sedel s blonďavou Simonkou. Do zošitov sme čarbali vlny, prúžky a samé takéto výtvory, aby si naše detské ruky, ktoré dovtedy čarbali akurát tak na chodník či na stenu, zvykli na nové jemné ťahy do zošita.

Vtedy nás bolo priveľa detí a priveľa tried a tak sa chodilo na dve smeny. Chodili sme tak dva roky. Jeden týždeň klasicky predpoludním, ďalší týždeň zas popoludní. Našu triedu tak zdieľali dve triedy – my a 1.C. V zime sa popoludňajšie hodiny končili v tme, ale mne to nevadilo, kedže som býval hneď pri škole. Horšie to mali spolužiaci zo Salamky alebo iných častí Senca.. Večerníček sme ale vždy stihli, či už to boli Maťko a Kubko, Kremienok a Chocholúšik, alebo kreslený Nils Holgerson. To boli krásne rozprávky, aj dnešné decká ich snáď poznajú.

Veľkým zážitkom bol telocvik a úbory. My chlapci sme mali povinne červené trenky, biele tričká a cvičky, resp. číňanky (keď sa hral futbal), dievčatá mali akési modré gaťky, biele tričko a cvičky. A všetci biele ponožky ako Michael Jackson (ozaj, aj toho sme už vtedy poznali z ORF). Cvičili sme zvlášť, niekedy spolu a to všetko s našou pani súdružkou triednou, ktorá bola naša druhá mama – aspoň tak nám bolo povedané a tak sme to brali.

Socík v škole a iskričky
Prvouka zas bola o tom, aby sme spoznali svet a samozrejme naše socialistické zriadenie a našu ČSSR. Tu sme sa okrem Husákovi a spol. konečne dozvedeli o Leninovi, ktorý bol strašne dobrý, lebo zaviedol socík a postaral sa o vytvorenie našho bratského Sovietskeho zväzu. Neviem nakoľko to naša dobrá súdružka myslela vážne, ale my sme to hltali, do zošitov kreslili Lenina, Auróru, Zimný palác v Leningrade, Moskvu, potom aj Gottwalda a všetkých tých zločincov. Vtedy sme to ale netušili a Lenin s briadkou a plešinou nás oslovil natoľko, že sme ho videli všade. Veď nám tvrdil, že sa mám učiť, učiť a učiť. A tak sme s touto Leninovou frázou v pamäti chodili do školy. Učili sme sa aj o Gagarinovi (o Johnovi Glennovi či Neilovi Armstrongovi nám vtedy ešte nik nepovedal), na hudobnej výchove sme sa potom naučili československú hymnu a súdružka nám púšťala z gramofónu aj sovietsku. Tá sa nám náramne páčila. Vždy ju musela pustiť dvakrát, lebo sme si to žiadali. Boli sme ako uvedomelé malé budúce iskričky.

Apropo, iskričky. Na jar 1988, niekedy po tom, ako Verejná bezpečnosť rozohnala sviečkovú manifestáciu, kde bola aj naša (vtedy 25 ročná) teta Olina s budúcim manželom (dnes našim strýkom) Romanom, som sa stal hrdou iskričkou. Bolo to na ceremónii v telocvični, odrecitovali sme básničku o iskre jasnej, ktorá sľubovala všetko možné, a zrazu sme mali nový status, boli sme najmenší Hitlerjugend, pardon deti komunizmu. Dostali sme aj malé knižky, kde bol na obale Gottwald objímajúci malé dieťa. Keď som ale došiel domov, teda k babke a dedkovi, na obed, babka knižku schytila a zahodila mi ju do koša. Márne som ju potom smutne hľadal, ako iskrička som zlyhal hneď v prvý deň – neustrážil som si knihu, ktorú mi Československá socialistická republika zasponzorovala. Povedal som si, že aspoň na 1. Mája pôjdem pekne manifestovať s ostatnými spolužiakmi a tak som si aj akčne sám nakreslil a zlepil zástavu – lenže britskú. Páčila sa mi kvôli farbám v atlase sveta. Mamina mi ju jemne vyhovorila s tým, že si ju vezmem nabudúce a tak som bral len krepové zástavky Československa a Sovietskeho zväzu zo školy. Nech žije Prvý máj! Aspoň som dostal na jazerách, kde sa sprievod končil, kofolu a hryz z tatkovej cigánskej. Ej, ale bola dobrá.

Susedovci
V tom čase som sa vzdelával aj hudobne a nábožensky. Chodil som na teóriu hudby a na ďalší rok som sa prihlásil na violončelo. Aj to len kvôli tomu, že naň hral sused Mišo. Mišo bol z veľkej rodiny, mali sedem detí (vtedy ešte šesť) a s Adamom sme sa s nimi skamarátili a hrali sme sa u nich. Teta Tinka a ujo Ferko k nám boli dobrí a priateľstvo s touto rodinou mi ostalo dodnes. S Marekom, Maťom, Martinom a spol. sme si postavili bunker, naháňali sa, kopali do lopty, Marek strašne smiešne prdel, pokazili sme vysávač, tlačili do hlavy termixy… Ja som ho vždy jedol najpomalšie s tým, že „Ja si ho šetrím“. Marek mi to dodnes so smiechom pripomína. Chodievali sme s nimi aj do kostola. Predtým sme chodili s babkou. Mamina nás moc nebrávala ako učiteľka a tak bola naša katolícka výchova v rukách babky a neskôr aj susedov. Oni totiž boli saleziáni, aj keď asi tajní, a založili aj spevácky zbor v Senci. Ja som tam nikdy nespieval, ale rád som ich počúval. Zato celá horda mojich dnešných priateľov týmto zborom prešla. Ďuri v ňom napríklad rapoval. A tiež hral futbal za Československo. Ako junior.

Keďže som sa takto oblúkom vrátil k futbalu, musím spomenúť európsky šampionát v 88-om, lebo je to prvý zo šampionátov, ktorý som ako-tak vnímal. Na sídlisku chcel byť totiž zrazu každý Van Basten. Kto to je? Až vo finále, keď Holanďania vyhrali nad ZSSR a Marco Van Basten vtedy legendárne prestrelil Dasajeva, som zistil, kto je tento slávny Holanďan. Sídlisko malo nový vzor, keďže naši na Euro ´88 chýbali. Myslím, že naša generácia ho dodnes považuje za jedného z top hráčov histórie. Van Basten bol v tom čase idol.

Leto ´88
A tak prišlo leto 1988. Náš Maťo už behal a džavotal, ja som mal za sebou úspešne prvák a Adam sa tešil do školy. Leto sme strávili zväčšia v Senci, s Adamom sme boli aj v Uľanoch u starých rodičov a zažívali rôzne detské príhody. Bratranec Laco napríklad s kamarátom Igorom vyrobili z dreva akúsi káru s kormidlom, ktorú potom ťahali na bicykloch a buď ja alebo Adam (alebo aj oni) sme ju „ šoférovali“ . Samozrejme sme s ňou zažili rôzne veci, vleteli sme s károu do kaluže, potom do kopy hnoja či do blata, Laco poriadne si oškrel nohu… No naďmama mohla prať pomaly každý deň, vždy sme sa totiž s Adamom vrátili začiernení od špiny, prachu a blata (a občas hnoja) ako čerti.

Niekedy koncom leta sme išli s našimi do Bratislavy na nejaké nákupy. Tento výlet si pamätám len preto, že sme boli hladní a tak nám tatko kúpil kdesi hamburger – aspoň on to tak nazval – proste sme dostali mäso v nejakej žemli. Zjedol som to hneď, keďže som bol hladný ako vlk, a potom mi bolo samozrejme zle. Celú cestu domov som jojkal a ochkal, že bolí ma brucho a že ten hamburger bol zlý. Potom som hambáč nejedol dobrých pár rokov, lebo som sa ho bál. Až potom niekedy v Rakúsku, ale to už je iný príbeh. Blížil sa tak môj druhý ročník a mojou triednou súdružkou sa mala stať teta Lyda, ktorá ma kedysi vyprášila po zadku pri Balatone, keď som reval. „Dávidko, tešíš sa už do školy? Budeme sa učiť,“ hovorila mi raz, keď bola u nás na návšteve. Teda u babky a dedka na dome, keďže väčšinu leta sme sa zdržiavali tam. A ja som prikyvoval. Tešil som sa na druhý ročník.

Druháčik
A tak som na jeseň 1988 nastúpil do 2.A aj so sesternicou Luciou a ďalšími kamarátmi zo škôlky a z 1.A. Mnoho z vtedajších spolužiakov sú vlastne dodnes moji priatelia a tiež boli v ďalších rokoch mojimi spolužiakmi na druhom stupni či na gympli. Kým Adam sa účil písať a čítať, ja som bol už skúsený druhák a po škole sa so mnou vždy učila babka. Robila to tak vlastne už v prváku, keď som pod jej dohľadom čarbal do zošita úlohy a trápiac sa čítal texty zo šlabikára a čítanky. Niekedy som to preklínal, netušiac, že raz budem sám vášnivým čitateľom. V druháku mi už čítanie išlo dobre a bavilo ma. Okrem toho sme pokračovali v prvouke, matematika ma vtedy ešte bavila a nerobila mi ťažkosti… S Adamom sme poctivo drali školské lavice, kým náš najmenší braček sa presťahoval do Uľán, kde bol cez týždeň v starostlivosti naďmamy a naďapu a na víkendy chodil domov. Mal sa tam ako prasiatko v žite. Naďapa mu pred odchodom do práce ráno o šiestej dal teplé mlieko, Maťo povedal skomolene „čökönöm“ (z maďarského köszönöm – ďakujem) a deň sa mohol začať. Do Uľán sme vtedy chodili často, takže Maťa sme vídali, hoci potom nám doma v Senci vždy rozobral staveniská a neviem čo všetko čo sme s Adamom vystavali v izbe, a tak sme ho vyhadzovali z izby, až kým nezasiahli naši alebo starí rodičia, aby sme ho nevyhadzovali.

Malý violončelista
A popritom všetkom som hrával na violončelo v ľudovej škole umenia. Chodil som tam so susedom Mišom a s vysokým Janom. Obaja boli o dva roky starší odo mňa a ja ako taký krpec som popri nich ťahal slák po strunách a vydával zvučné, nezvučné, hlboké, piskľavé, pekné aj uši a nervydrásajúce zvuky. A Mišo s Janom mi raz – iste zo špásu – popísali do notového zošita samé pekné slová ako k.k.t., p.č., j.b.ť a podobne. Súdružka učiteľka mi to samozrejme našla a predvolala si našich. Sväto-sväte som tvrdil, že ja s tými slovami nemám nič spoločné, bol som už z toho nešťastný, veď vtedy tie slová boli pre mňa úplne tabu. Ešte ani len maďarský „baszd meg“ som vtedy nepoznal. Nakoniec sa Mišo s Janom skrúšene priznali, že to vlastne napísali oni, hrdinovia zo 4.B, a nie ten malý zasran z 2.A, ktorému zošit patril. Chudáci moji susedia, mali z toho trochu hanbu, čo ich najstarší synátor porobil s Janom. Nič to to ale nezmenilo na tom, že sme ostali vlastne kamoši a oni mi ako sopliakovi zle nerobili. A k susedom som chodil aj naďalej, podobne ako aj predtým a ešte aj potom.

U seneckej babky som mal odložené violončelo, na ktoré som hrával každý deň a babka s dedkom ma počúvali. Babke sa to veľmi páčilo a povzbudzovala ma a raz pri mojom hraní v zime sa vonku rozsnežilo. Ako dieťa som sneh miloval – veď to asi každý z nás, hoci teraz ho až tak nemusíme – a babka mi povedala, že vždy keď budem hrať, bude snežiť. A malý Dávidko hral ako taký makač, len aby vonku zasnežilo. Občas to vyšlo a vtedy som sa tešil, ale raz začalo aj pršať a začal som babku podozrievať, že to s tým hraním a snežením asi nie je pravidlo. Ale hral som aj tak ďalej. Celý druhák, potom som s tým prestal. Dodnes vlastne neviem prečo… Možno aj škoda. Namiesto novinára by som sa stal hudobníkom a zarábal strašne veľké peniaze.

Čávo na RMX-ke
Ďalšou kapitolou bola RMX-ka. Bicykel, ktorý bol vtedy veľkým megahitom. Mal som ho ako jeden z mála na sídlisku a moja osoba sa stala obľúbená aj u starších chalanov z „1970s“, čo samozrejme zvyšovalo môj status medzi zasranmi „1980s“. Na sídlisku si ju odo mňa požičiavali, urobili si kolo okolo paneláku a poctivo vrátili. A ja dobrá duša som ho požičiaval aj kamarátom-rovesníkom, takže Dobo či Jaro sa ňom mohli tiež vyšantiť. Tu musím spomenúť aj začiatky na RMX-ke. Dovtedy som mal zelený detský bicykel, ktorý bol malý a ľahko sa ovládal. RMX-ka bola predsa len už väčšia a podarilo sa mi na nej sem-tam poriadne havarovať a doškrieť sa. Krvavé lakte, ošúchané dlane, rozbité kolená… Bolo toho dosť. A raz som nechtiac narazil do našej malej susedky, chúďa plakala potom. Dnes je z nej krásna blonďavá kočka a dúfam, že si nato nepamätá. S partiou sme vytvorili „bicykli bandu“, všade sme chodili na RMX-kách, libertách, skladačkách a neviem ešte čom po celom sídlisku. Dodnes sa čudujem, že v tom dave detí sme sa vedeli orientovať. Každý týždeň bol niekto šéfom bandy, väčšinou to bol Jaro ako najstarší a občas aj ja. Keď sme sa občas v slabej chvíli rozhodli, že to bude niekto z mladších, aj tak sme ho potom nerešpektovali. Takže vlastne celé to vyberanie šéfa sme nemali až tak premyslené a vždy velil Jaro a občas ja. Adam, Dobo, Rasťo a spol. poslúchali.

Šoora v obchode alebo posledné socialistické leto
Prišlo ďalšie leto, druhák sa skončil a ja som sa rozlúčil s mnohými spolužiakmi, s ktorými som už odvtedy nemal byť v jednej triede. Na konci ročníka sme totiž robili vstupné testy do výberovej triedy – škola dostala nápad, že urobí od tretieho ročníka jednu „áčku“, kde bude výber malých seneckých géniov. Testy som spravil (matika mi vtedy ešte fakt išla) a od tretiaku ma tak čakali cudzie jazyky. Na prvom mieste stála ruština. Ešte predtým sme sa ale rozbehli na prázdniny 1989, ktoré boli posledným socialistickým letom v strednej a východnej Európe. V niektorých štátoch sa už ale diali veci, my ako deti sme ich však priveľmi nevnímali, zato naši áno. V Československu síce ešte vládla stará garda s Jakešom, Husákom a spol., ale vedľa v Maďarsku už strihali železnú oponu na rakúskych hraniciach, v Poľsku sa vo veľkom diskutovalo a začínal sa pluralitný systém, z NDR sa východní Nemci na trabantoch a wartburgoch vybrali krížom cez Československo k maďarskému Balatonu, aby sa odtiaľ potom dostali do Rakúska a odtiaľ do Západného Nemecka. Maďari totiž ukončovali svoj gulášový komunizmus a povedali si, že východných Nemcov do Rakúska v pohode pustia. To sa ale nepáčilo soudruhom v NDR a tí požiadali Československo aj Maďarsko, aby to ich občanom sťažili s tou cestou na Západ… Ale bol z toho aj tak exodus, ktorý všetci doma s napätím sledovali, kým my s Adamom sme na dvore kopali do lopty a hrali sa na Van Bastenov, Donadiniov a čo ja viem koho ešte. V to leto sme v zahraničí neboli, bolo to už tretie leto za sebou doma a keď sme sa našich opýtali, či nepôjdeme „do Jugošky“, odpovedali, že teraz sporíme na auto. To malo aj neblahý efekt, keďže Adam si to vzal k srdcu a raz v obchode, keď mama nám chcela kúpiť čokolády, sa rozkričal, že „Mama, nekupuj to, veď vieš, že šporíme na auto!!!“ No hanba ako svet na celý Prior v centre Senca na Gottwaldovej (dnes Lichnerovej). Ale vedeli sme, že sporíme na Škodu Favorit a keď sme s Adamom nejakú uvideli na ulici alebo na jazerách, skoro sme odpadli z toho technického zázraku. Pre nás to bolo v roku 1989 super klasa fáro, najlepšie na svete.

Čo si ale najviac pamätám z toho leta, sú obrovské rady pred pekárňou a Lambada v rádiách. To bol hit! Prečo to spomínam spolu? Takmer každý deň sme sa tam s Adamom a s kamošmi postavili a vystáli si aj dvojhodinovú radu, kým sme sa dostali ku chlebu. A nieže dva, iba jeden sme mohli kúpiť. Zlatý socializmus a jeho blahobyt totiž dva chleby na jedného nedovolil. Čakanie v rade sme si ako decká krátili klábosením a vymýšľaním a keďže sme už poznali lambadu, vymysleli sme si text s jej melódiou a to si spievali v tej šore: Šóóra v obchode, povedali, že chleba nebudeee.“ Najväčším spevákom bol Jano, chalan z vedľajšej ulice, a Dobo zo sídliska. Ale aj ja, čerstvý bývalý violončelista. Takže sme po dlhom čakaní, tak príznančnom pre socík 80. rokov, dostali chlieb, v poloprázdnom Priore sme kúpili mlieko a išli domov. A potom sme konečne mohli ísť niekam von. Alebo sme šli s našimi na jazerá.

Do tretiaku
Potom sa začal sa september a s ním tretí ročník zéešky. My sme sa mali stať konečne pioniermi, Adam bol už iskričkou (bol v poslednom ročníku iskričiek v histórii ČSSR) a Maťo býval zas v Uľanoch. Z rozvrhu nám vypadla prvouka a pribudla prírodoveda či vlastiveda (o Československu). Novinkou bola pre mňa aj ruština, ktorú nás učila súdružka, ktorá bola mamou mojej spolužiačky. A tak sme sa učili „adin dva tri čétire pjať, pošou zajčok pagojaď…“ či ako to bolo. Dnes si z ruštiny pamätám už len pár slov (napr. Vperjáád, čo sme aj vlani s Marekom medzi Rusmi kričali na hokeji Rusko – Kanada), azbuku som úplne zabudol, veď rusky sme sa učili iba niekoľko mesiacov. S jeseňou 1989 sa totiž do Československa vkrádala aj ďalšia udalosť – zamatová revolúcia, ktorá mala zmeniť celý systém a aj naše detské chápanie sveta.