1. O posýpačovi


Snežilo.
„Zas kydá jak priondzené,“ zahrešil vedúci smeny verejnoprospešného podniku v malom mestečku na vidieku. „Jak keby nestačilo, ešte aj dnes musí snežiť. Šak už je marec, ne január,“ frflal vedúci a na papieri rozdeľoval smeny a úseky pre odhŕňačov a posýpačov.
Bolo päť hodín ráno a do služby sa hlásili chlapi v hrubých montérkach a prešívaných kabátoch.
„Doriti, zas je bielo jak na Sibíri,“ odpľul si posýpač Jožo a zapálil si tvrdú dalilu. Horiacu zápalku nezahasil a pripálil marsku vedľa stojacemu šoférovi Ferovi.
„Daj aj mne,“ zamrmlal namosúrene aj vedúci, ktorý vstal od stola v rukách držal červenú petru. „Lebo ma už asi šlak trafí z tehoto sneženia.“
Skupina šoférov pofajčievala a hodnotila svoje úseky. Delili si úlohy, komentovali počasie a rozoberali stav vozidiel, ktoré im mesto už roky nedalo vymeniť, hoci boli ešte z čias pred revolúciou.
„Máš dosť soli, Jožko?“ spýtal sa vedúci posýpača Joža.
„Ešte hej,“ prikývol Jožo. „Ostalo mi zo včera, ale tuná Ičo mi pre istotu aj dosypal, nech mám plno,“ dodal a vyfúkol dym do studeného tmavého rána.
„No poďme chlapi,“ zavelil Fero. „Lebo furt sneží a za chvíľu už zasype to, čo v noci chlapi odpratali a posypali.“
„Nejak začína fúkať,“ s obavami za ozval ďalší šofér Gusto, ktorý stál pri nich a tiež fajčil. On mal pre zmenu tvrdé sparty, ktoré mu trčali z vrchného vrecka monteriek.
„Ach, dorici,“ zahrešil vedúci. „Víter je to posledné, čo nám treba.“
„No čo už, poďme nato,“ zamrmlal Jožo a nasadol do oranžového posýpača značky Liaz.

O pol siedmej snežilo a fúkalo ešte viac. Jožo videl miestami za stieračmi len bielu tmu namiesto čiernej a s ťažkosťami rozoznal cestu, ktorú mal odhŕňať a posýpať.
„Tak toto je jaký biznis,“ ticho si mrmlal pevne držiac kormidlo a hypnotizujúc bielu a čiernu tmu. Na tej čiernej bolo dobré aspoň to, že ju pretínali reflektory jeho liazky a na jej pozadí bolo vidieť víriace sa vločky. Svitalo však a čierna tma sa strácala, aby ju nahradila len akási sivosť, ktorá bola miestami neprehľadná kvôli vetru a hustému sneženiu. „Celé zle,“ mrmlal si ďalej Jožo.
Pomaly napredoval a rozmýšľal, že keby nebolo odhŕňačov, štát by skolaboval.
„Všetci tí mudrlanti na béemvéčkach a drahých autách by sa mohli bozať v riť, keby nás nebolo. Keď je kalamita, každý vyzerá len nás, že kde sme,“ viedol Jožo monológ. „Vtedy im je parta v monterkách a na nákladiakoch dobrá… Heh, ešteže nás majú, v takej kalamite sme my posledná istota…“
V tej chvíli však Jožo zacítil, že nákladiak sa začína nahýnať. Radlica sa z ľavej strany odlepila od zeme a ostala vo vzduchu, kým jej pravá strana sa zošuchla do bielej tmy a spolu s ňou aj pravé predné koleso a pravá časť kabíny.
„Doritiiii…!“ stihol ešte povedať Jožo a posledná istota v kalamite bola zrazu na boku v priekope a neschopná ďalej vykonávať svoju prácu.
„Doriti,“ dodal Jožo.

„Kde trčí ten Jožo?“ čudoval sa vedúci, ktorému sa šofér Jožo nehlásil.
Všetky autá boli v teréne, všetci chlapi pracovali a odhŕňali sneh, kým na cestách sa tvorili obrovské kolóny áut a šoféri nadávali. Rovnako ako aj vedúci, Fero, Gusto či Ičo. A samozrejme Jožo, ktorý bol v kabíne zapadnutého odhŕňača kdesi v bielej pustatine.
„Snáď sa mu niečo nestalo…“ mrmlal vedúci a opäť zapol vysielačku. „Jožko, tu základňa, hlás sa. Jozef, ozvi sa…“ opakoval.
Chudák Jožo sa však nevedel ozvať, lebo pri prevrátení sa na bok spadol do pravej časti kabíny a ostal zakliesnený jednou nohou pod sedačkou. Nebola zlomená a nič ho nebolelo, ale bál sa pohnúť, aby to nezhoršil. Vysielačku mal mimo dosahu a počul iba vedúceho zúfalé vyvolávania.
„Jozef, Jožko, halóóó…“ chrčala vysielačka. „Jožko, ozvi sa, prepínam…“
„Poondená kalamita,“ hrešil zatiaľ Jožo.
Rezignovane vytiahol z vrchného vrecka prešívaku tvrdú dalilu a zapálil si.
„Kto ma odtiaľto vytiahne?“ mrmlal si, pozerajúc cez úzku škáru, ktorú ponúkalo ešte nezasnežené predné sklo liazky. Keďže však silno fúkalo a tvorili sa záveje, škára sa zmenšovala a Jožo po dvadsiatich minútach nevidel nič. Ešte aj motor mu zhasol a tak si len stiahol na hlavu ušianku, z palubnej skrinky vytiahol rukavice a rezignovane čakal so zakliesnenou nohou.
„Doriti aj s kalamitou,“ okomentoval situáciu a potiahol si z cigarety.

„Kukaj sa, Csaba, neni hento prevrátený odhŕňač?“ spýtal sa Attila.
Csaba, ktorý šoféroval a sústredil sa na bielu tmu pred čelným sklom jeho starej škodovky, sa na sekundu pozrel v smere jedenástich hodín, ako mu ukazoval Attila.
„Ej, baszd meg, pravdu máš, Ati,“ povedal Csaba. „A jak ten fickó mohol hentak zapadnúť? To odkedy sa prevracajú už aj odhŕňače?“
„No šak to, Csaba. Keď sa oni prevrhnú, to už je čo povedať,“ pritakal Attila.
„Asi chudák nevidel na cestu, alebo čo,“ dedukoval Csaba.
„Kukni sa, prešlo okolo veľké béemvé a ani mu nenapadlo zastaviť sa pri ňom,“ povedal Attila. „Lófas jeden, ani sa nepozre…“
„Zato my sa kukneme,“ navrhol Csaba. „Veď ošípané vzadu v tej slame vydržia chvíľu, nie?“
Csaba s Attilom išli z zo susedného okresu na starej škodovke k mäsiarovi v jednej z dedín, kde plánovali predať svoje ošípané na zakáľačku. Za škodovkou ťahali chliev, v ktorom boli dve prasce a štyridsiatkou sa rútili po zasneženej ceste. Išli však v opačnom smere ako ostatní, ktorí sa náhlili do práce do mesta, a tak neťahali za sebou žiadnu dlhú kolónu vozidiel.
Csaba zastavil auto na okraji cesty a s Attilom vystúpili. Kapucne si stiahli až na tvár a hoci boli naobliekaní a mali aj čapice, predsa im bola zima. Prešli cez cestu a dostali sa až ku kabíne liazky, ktorá bola takmer na boku a jej spodná časť bola celá zasypaná snehom.
„Baszd meg, veď je tu po kolená snehu,“ zahundral Attila, keď sa brodil snehom ku kabíne. S Csabom prišli k nej nakúkali cez vrchnú, nezasypanú časť okna dnu.
„Vodič tu nie je,“ oznámil Csaba.
„Kam sa stratil?“ uvažoval Attila. „Kukni dole, či neni v tej spodnej časti kabíny,“ napadlo mu.
„Chlapci, nemonďokujte tu a pomôžte mi!“ ozvalo sa zrazu zvnútra.
„Kurnik, skoro som sa posral,“ myklo Csabu. „Pozri, Ati, tam dole je šofér. Celý uzimený a schúlený jak taký gombóc.“
„Pravdu máš,“ povedal Attila a zakričal smerom d kabíny. „Nebojte sa, vedúci, hneď vás odtiaľ dostaneme!“
Liazka bola zapadnutá, ale našťastie nie úplne a dala sa vytiahnuť von. Aspoň tak uvažoval Csaba. Najprv ale bolo treba vytiahnuť vodiča. S Attilom vliezli zhora do kabíny.
„Chvalabohu, chlapi, už som myslel, že tu umrznem a nikto mi nepomôže. Vážne vďaka,“ vďačne mlel Jožo.
„Nič to, vedúci,“ usmial sa Csaba. „Poďte, vytiahneme vás von.“
S Attilom sa mu Joža podarilo vytiahnuť zo zakliesnenia bez toho, aby mu ublížili.
„Super, chlapi, super,“ pochvaľoval si Jožo a trel si zmeravenú nohu, keď sedel konečne na sedadle v naklonenej kabíne, ktorá sa na pravej strane dotýkala zeme a bola spoly zaviata snehom. „Ďakujem vám, ste mi zachránili riť.“
„Neni začo vedúci,“ povedal mu Attila. „Len čo s vašou károu? Jak ju dáme von?“
„No snáď by to šlo,“ poškrabal sa na hlave Jožo. „Vlečné lano mám… Vytiahli by ste ma autom?“
„No skúsime,“ povedal Csaba. „Aj keď máme len škodovku. A za ňou vlečiem chliev…“
„A doriti,“ vydýchol Jožo. „To neviem, či vytiahneme. Vylezme von a skúsme niekoho zastaviť.“
“Dobre, skúsme,“ súhlasili Attila a Csaba.

O minútu išlo okolo čierne terénne auto s matnými sklami. Attila sa odvážil a zamával mu, pričom mu ukázal na odhŕňač naklonený na bok. Šofér veľkého auta mu však namiesto zastavenia ukázal stredný prst. Asi mu chcel ukázať svoj drahý pečatný prsteň za cenu svojho auta.
„Lófas,“ tipol si jeho meno Attila.
O chvíľu išlo okolo ďalšie auto, zase tereniak.
„Čo je?“ nevrlo sa opýtal sa vyholený šofér Attilu.
„Vedúci, potrebujeme pomoc, tuná je zaviaty odhŕňač a…“
„…čo ten debil nevie jazdiť? Tak načo chodí odhŕňať, keď drbne do priekopy?“ prerušil ho vyholený šofér. „Nemám čas, idem na kávu,“ oznámil svoj náročný plán, zaradil jednotku a odfrčal.
„Čo dnes všetci zjedli lofásovskú polievku na raňajky či čo?“ krútil hlavou Csaba. „No nič, vedúci,“ otočil sa k zmrznutému Jožovi. „Skúsime to sami. Lebo tu budeme čakať zbytočne, kým nám niekto pomôže.“
Vlečné lano upevnili na príslušné miesta oboch vozidiel, pričom Attila s Csabom „vypriahli“ chliev s Dubkáčikom a Budkáčikom, ako volali svoje prasce.
„Nebojte sa, kamoši, o chvíľu ideme ďalej,“ potľapkal ich po ružových chrbtoch Attila.
Csaba sadol za volant škodovky, Jožo za volant liazky a Attila im ukazoval, či je voľná cesta. Našťastie bola, v kalamite veľa áut nevyšlo von.
„Môžete!“ zakričal Attila a ukazoval obom, že môžu pridať plyn.
Škodovka zavyla, kolesá sa prešmykli a liazka sa mierne zakolísala. Csaba pridával plyn a snažil sa autom netrhať, aby neroztrhol lano alebo rovno celú škodovku, ale liazku pohol len málo.
Zrazu bielu tmu okolo nich preťala žiara reflektorov. Okolo išiel starý žiguliak, ktorý ihneď zastavil.
„Chlapi, netreba pomôcť?“ vyklonil sa z okna, ktoré si ručne stiahol, statný chlapík v baranici.
„Zišlo by sa, šéfko,“ povedal Attila, ktorý mrzol vonku.
Žiguliak sa pohol ku kraji cesty, chlapík zaparkoval a vyšiel von.
„Čo to tu máme?“ spýtal sa trojice bojujúcej so snehom a s ťažkou liazkou s radlicou.
Attila mu vysvetlil situáciu, Jožo vysvetlil detaily o svojej nehode a Csaba sa nich pozeral spoza chlievu, pri ktorom kontroloval stav Dubkáčika a Budkáčika.
„Ejha,“ skonštatoval chlapík zo žiguliaka. „Inak ja som Jano,“ predstavil sa, načo sa predstavili aj ostatní. „Neviem, či to so žigulákom vytiahnem, chlapi, ale môžeme skúsiť. Mám vlečné lano, uviažeme to a potiahneme obaja naraz. Možno to tak pôjde,“ navrhol riešenie situácie.
„Skúsme,“ prikývol Jožo a Csaba s Attilom tiež nenamietali.
Jano sa so žiguliakom zaradil ku škodovke a priviazal vlečné lano na príslušné miesta na oboch vozidlách.
„Poďme nato,“ lakonicky zahlásil, sadol za volant a pokynul Csabovi, že môžu ťahať.
Obaja pomaly pridávali plyn a tentoraz bol ťah lepší. Liazka a sa postupne akoby preberala z umelého spánku a nadvihovala sa. Keď Jožo zacítil, že ľavé koleso sa konečne dotklo zeme, pridal plyn aj on. Liazka nesklamala a pohla sa, ak sa zastavila, Jožo pridal plyn, aby sa neposunula zas naspäť. Škodovka aj žiguliak nahlas túrovali motory, Attila ich zvonku očami tlačil a ani si nevšimol, že pri nich stoja v kolóne už tri autá, ktoré nemohli prejsť a tak čakali, ako sa divadlo skončí.
„Pohnite sa, debili!“ zakričala im cez stiahnuté okno odfarbená slečna na terénnom mercedese, poryv vetra ju však rýchlo umlčal a nahltala sa ho, takže radšej stíchla a dala sa naprávať si vlasy, ktoré jej rozfúkalo.
„Trápny vietor,“ pohŕdavo povedala a sama potichu pustila jeden trápny vietor do sedačky pod ňou.
Liazka s Jožom za volantom a s jeho nohou na plyne sa postupne preberala zo zimného spánku a za kúdolov čierneho dymu zo všetkých troch vozidiel sa terigala naspäť na cestu.
„Hurá, super, dobré,“ nadchýnal sa premrznutý Attila, ktorý si zrazu všimol čakajúce autá, pričom prítomnosť nervóznej slečny ani nezaregistroval. Nepočul tak ani jej výkriky o debiloch. A keby aj, asi by si aj tak myslel, že hovorí o niekom zo svojej rodiny.
„A je to!“ spokojne skonštatoval Jožo, keď už bol vonku na ceste.
S Attilom, Csabom a Janom si podali ruky.
„Vďaka, chlapi, zachránili ste ma. Idem teda odhŕňať ďalej,“ povedal Jožo, všetkým ešte ponúkol cigaretu, aby si zapálili. Škodovka, žiguliak aj liazka boli na kraji cesty a čakajúce autá s nervóznou slečnou na čele mohli prejsť, a hoci im slečna čosi z auta hovorila a ukazovala, nik si ju nevšimol, lebo si práve podávali ruky a tešili sa, že majú záchrannú akciu úspešne za sebou.

„No, Budkáčik a Dubkáčik, môžeme ísť,“ oznámil Csaba prasatám. „Aspoň ste si požili o niečo dlhšie, kým sme Jóžiho vytiahli zo sračiek… eee… zo snehu,“ smutne sa usmial.
Chlapi spokojne pofajčievali, keď im zrazu prestávka medzi poryvmi vetra umožnila vidieť trochu ďalej ako na desať metrov. Zrazu uvideli v priekope, asi tridsať metrov od nich, terénne auto, z ktorého vystupovala mladá odfarbená slečna. Tá bola natoľko vyťažená nadávkami a ukazovaním gest na partiu chlapov, až dostala šmyk a skončila rovnako ako Jožo pred ňou v priekope pri ceste.
„Nepomôžeme jej?“ spýtal sa Atiila a chlapi prikývli.
„Poďme.“
„Slečna, pomôžeme vám, vytiahneme vás?“ opýtal sa Jano a Csaba s Attilom sa na ňu tiež usmievali.
„Ak by ste boli takí dobrí,“ nevinne sa zapýrila slečna.
O desať minút bola aj ona vonku, poďakovala sa a odišla. Vynadať im asi zabudla.
„Poďme už aj my,“ zahlásil Csaba, podal ruku Janovi aj Jožovi, ktorý sa medzitým spojil s vedúcim a zohrial sa v kabíne, a každý vyrazil svojou cestou.
„To ale bolo ráno,“ zachechtal sa Jožo a pozorne sledoval cestu pred sebou. „Posýpač v priekope… Ako jediný zo všetkých,“ dodal zabudnúc na slečnu a musel sa nad tou absurditou zasmiať.