2. O Cigánovi


„Heeej, žena, kde mám bicykel?“
„Čo ja viem, Gejza, kde ho máš? Asi tam, kde si ho nechal!“
„Šak vonku… Tu bol pred dverami,“ ukazoval Gejza na prázdne miesto pred dverami do domu. Vlastne drevenej chatrče.
„Tak ti ho potiahli, ak tu nie je,“ mienila žena.
„Ech, doriti,“ zahrešil Gejza. „Lapaji špinaví. Cigán Cigána okradne, to sme dopadli,“ mrmlal si podráždene Gejza.
„Som ti vravela, že si ho daj dnu, ale ty nie, ty ho musíš nechať vonku. A vidíš, ako to dopadlo,“ hrešila Gejzu žena.
„No nič,“ mávol rukou Gejza. „Idem do mesta peši. Potrebujem vybaviť ten občaňák…“
„Bež, Gejzinko, bež,“ povedala mu žena. „Lebo ho už máš tri dni neplatný a ešte ti policajti vynadajú. Uvidíš to, gádžovia ti dobrú hubovú polievku dajú,“ prorokovala.
„Keby sa aspoň dala zjesť,“ zamrmlal Cigán Gejza. „Idem ja. Maj sa žena. Dôjdem za dve tri hodinky, tak navar niečo.“
„Utekaj,“ povedala žena, ale nesľúbila mu nič navariť.

Gejza si vykračoval po krajnici a mieril k mestu, ktoré bolo dva kilometre od malej osady, kde býval so ženou. V piatok si všimol, že mu končí platnosť občianskeho preukazu, ale už do mesta nestihol ísť, tak sa vybral teraz, v pondelok.
„Snáď mi tí policajti nevynadajú príliš,“ húdol si Gejza, ktorý policajtov príliš neobľuboval. Bál sa ich, hoci nerobil neplechu. Ale niektorí v osade robili a potom si policajti mysleli, že všetci sú rovnakí. A Cigán Gejza si zas myslel, že všetci gádžovia sú k nim rovnako zlí a netreba im príliš veriť.
Ako tak prechádzal po prvých uličkách mesta, zazrel čudný výjav. Pri stojane s bicyklami stáli dvaja tínedžeri s kapucňami na hlavách a zohýbali sa nad bicyklami, ktoré boli zamknuté na stojane. Zrazu sa jedného z ruke zablysli kliešte…
„Veď oni kradnú tie bicykle,“ zaúpel sám pre seba Gejza. „Ej bisťu, mne dnes ukradli bicykel a ešte aj títo kradnú?“
Gejza vykročil k tínedžerom.
„Hej, čo tu stvárate? Čo kradnete ľuďom bicykle?“ spýtal sa ich.
Dvaja pubertiaci sa otočili a chvíľu nechápavo pozerali na neho.
„Čo? My nekradneme. Zmizni preč,“ povedal mu jeden bojovným hlasom.
„Áno, zmizni,“ dodal druhý, ale pri druhom slove sa mu zatriasol hlas. Asi nebol až taký odvážny, ako sa to snažil hrať.
„Už aj zmiznite vy, čo tu kradnete?“ húdol svoje Gejza.
„Čo chceš, cigán?“ pohŕdavo povedal prvý z výrastkov. „Šak to vy kradnete, nie my bieli.“
„Drž hubu, mladý,“ nahneval sa Gejza. „Kradnú vaši aj naši. Aj vy teraz kradnete. Nechajte tie bicykle tak.“
„Zmizni do riti, ti hovorím,“ oboril sa výrastok. „Lebo ti kliešťami jednu tresnem!“
„No skús to, ty zasran,“ Gejza k nemu vykročil a mladý sa zahnal.
Gejza sa uhol, vytrhol mu z ruky kliešte a výrastkovi strelil facku, kým druhý len nechápavo civel.
„Iiiuuuuu…“ zavylo zrazu za nimi policajné auto.
„Čo sa to tu deje?“ prísne sa spýtal policajt, ktorý ako prvý vystúpil, nasledovaný svojim kolegom, ktorý prezieravo držal pravú ruku na pripásanom revolveri.
„Cigán nás tu napadol. Kradne bicykle a my sme mu chceli v tom zabrániť, pán policajt!“ rýchlo vyhŕkol výrastok, ktorému sa červenalo líce od facky. „A ešte ma aj napadol, aha,“ ukázal prstom na líce.
„Ty si ho napadol?“ prísne sa spýtal policajt Gejzu.
„Ja som sa bránil, veď oni kradli a potom na napadli,“ bránil sa Gejza, ale to už bol policajt pri ňom, vytrhol mu z ruky kliešte a zrúkol:
„A toto je čo? To sú kliešte na kradnutie bicyklov!“
„Tie patria im,“ tvrdil svoje Gejza. „A tento sopliak ma napadol s nimi, tak som mu ich vytrhol z ruky a strelil mu facku.“
„Nie, to nie je pravda,“ oval sa druhý výrastok. „On kradol a ešte nás aj napadol,“ obviňujúco ukázal na Gejzu, až sa mu pupáky na tvári triasli. „To on!“ dodal, aby umocnil svoju výpoveď.
„No poď, ty zlodej,“ povedal policajt Gejzovi, kývol na kolegu a spolu nešťastného Gejzu chytili, stlačili mu ruky za chrbát a nasadili putá.
„Ideš s nami,“ oznámili mu a už ho aj tlačili do policajného auta. „A vy dvaja,“ ukázal policajt na výrastkov: „Nadiktuje kolegovi vaše mená, aby ste vedeli dosvedčiť, čo sa stalo.“
Tak sa aj stalo a o pár minút sa už Gejza viezol na policajnú stanicu. Za krádež bicyklov a napadnutie tínedžerov.
Ej za toto ma žena nepochváli, myslel si Gejza a premýšľal, ako sa dostať z tejto ošemetnej situácie a z krivého obvinenia. Hajzli zasraní, ako ma obvinili, trpko si myslel. A policajti im hneď uverili.
„Páni policajti,“ ozval sa zrazu zo zadného sedadla. „Ja som to nebol…“
„Drž hubu,“ oboril sa na neho policajt na sedadle spolujazdca. „Lebo ťa priviažeme k radiátoru a dostaneš po papuli.“
Gejza radšej stíchol.

Po príchode na policajnú stanicu Gejzu posadili na tvrdú drevenú stoličku oproti stolu, dvaja policajti si sadli a jeden stál, pričom sa prechádzal hore-dole.
„Meno?“ začal výsluch prvý policajt.
„Gejza Lakatoš.“
„Daj občiansky.“
Gejza ho podal.
„Veď neni platný!“ zrúkol na neho policajt. „Tri dni ho máš po expirácii!“
„To nie, on je iba tri dni neplatný,“ snažil sa vysvetliť policajtovi Gejza.
„Veď vravím, ty debil,“ oboril sa na neho policajt. „Ako to, že chodíš po svete s neplatným občianskym?“
„Veď dnes som sem išiel, aby som si vybavil nový,“ tvrdil Gejza. „Ale po ceste som videl tých zasranov kradnúť…
„Myslíš seba, nie?“ prísne sa opýtal druhý policajt.
„Ale nie,“ bránil sa Gejza. „To oni krad…“
„Ticho!“ zrúkol tretí policajt za jeho chrbtom, až Gejzu od ľaku nadhodilo a takmer si cvrkol.
„Prečo si kradol?“ spýtal sa ho prvý policajt.
„Ja som nekradol…“
„Neklam!“ zakričal druhý policajt.
„Ale naozaj, súdruh náčelník…“
„Aký súdruh, ty debil?“ zakričal tretí policajt.
„Prepáčte, pán náčelník vyšetrovateľ,“ snažil sa napraviť omyl Gejza.
„Tak prečo si kradol?“ prvý policajt.
„Ja som ale nekradol,“ Gejza.
„Kradol! Svedkovia to dosvedčili!“ druhý policajt.
„Nie, veď to oni kradli a napadli ma…“ Gejza.
„Zas cigániš, Lakatoš!“ tretí policajt.
„Neklamem…“
„Tak kto kradol? Marťania?“ posmešne prvý policajt.
„Tí dvaja tínedžeri…“ tvrdohlavo Gejza.
„Nevymýšľaj si, človeče, lebo naskutku skončíš v base,“ výhražne druhý policajt.
„A ešte ani občiansky preukaz nemáš!“ tretí policajt.
„Veď som si ho chcel dnes vybaviť,“ Gejza.
„Ale namiesto toho si kradol bicykle, že?“ posmešne prvý policajt.
„Nekradol, veď vám hovorím…“
„Nás nezaujíma, čo hovoríš,“ prvý policajt. „My máme fakty.“
„A svedkov,“ druhý policajt.
„Oni dvaja kradli, ja som im v tom chcel zabrániť a …“
„Ticho!!“ tretí policajt. „Zas klameš, hajzel jeden.“
„Neklamem, pán policajt…“
„A kto potom klame, nebodaj my?“ druhý policajt.
„Alebo tí nevinní chlapci?“ zase posmešne prvý policajt.
„Oni kradli,“ Gejza.
„Ejha Cigán, s tebou sa dnes nepohneme. Dnes klameš s veľkou gurážou,“ pokrútil hlavou prvý policajt.
„Zhniješ v base za toto,“ tretí policajt.
„Kľudne ma aj zabite,“ rezignovane Gejza.
„Čože?“ prekvapene všetci traja.
„Veď aj tak mi nik neverí, lebo som Cigán. Oni kradli, ja nie…“
„Vieš čo, Lakatoš, dáme ťa my zatiaľ vedľa na samotku, nech si pekne rozmyslíš, čo povieš,“ rozhodol prvý policajt a Gejzu odeskortovali vedľa.

„Ale to schytal, hajzel jeden, čo?“ rehlil sa prvý výrastok kráčajúc po chodníku s kamarátom.
„Pekne sme mu to natreli,“ chechtal sa druhý. „Policajti aj tak hentým z osady nikdy neveria.“
„A dobre robia,“ posmešne dodal prvý tínedžer.
„Poviem potom mame, že on kradol. Nech podpíše výpoveď, keď pre nás prídu,“ kul plány prvý.
„Aj ja poviem mamke, že to tak bolo,“ súhlasil s klamstvom druhý.
„A teraz si poďme dať pivo niekde a cigu. Potom niečo šlohneme, ak sa bude dať, nech máme na cigy,“ navrhol prvý.
„Dobrý nápad,“ prikývol druhý.
„Pozoooor…“ ozvalo sa zrazu za nimi.
Prvý pubertiak sa ani nestihol obrátiť a už ležal na zemi. Na ňom ležal bicykel a vedľa neho asi osemročný obézny chlapec, ktorý tínedžera neplánovane zrazil.
„Aaaauuu,“ zavyl výrastok, kým druhý len nechápavo civel. „Ty si ma zrazil, ty zasran,“ kňučal tínedžer a nevedel, čo si skôr držať, boleli ho nohy aj chrbát, aj ľavá ruka. „Takú ti je…“
Nestihol ale vyhrážku dokončiť, keď zrazu schytal úder kabelkou po hlave.
„Ty nevieš chodiť po chodníku?!“ vrieskala chlapcova mamička a bila ho kabelkou. „Môj Samko sa tu bicykluje a ty mu skočíš do cesty, ty hajzel?“ mlátila ho platinová blondínka s koženou kabelkou plnou rôznych potrebných vecí a vrieskala na celú ulicu.
„Ale to on ma zrazil,“ bránil sa ubolený výrastok, kým jeho kamarát stále nechápavo civel.
„Ja ti dám, že on, ty všivavý zasran,“ vrieskala mamička a stále bila výrastka kabelkou, kým jej Samko sa dvíhal zo zeme a oprašoval si gate.
„Mamička, bolí ma ruka…“
„Vidíš?! Ešte si ho aj zranil!“ ešte viac kričala mamička a ešte silnejšie bila tínedžera kabelkou po hlave a po rukách, ktorými si kryl hlavu a ľavá ruka ho tak ešte viac bolela.
„Prestaňte!“ zvrieskol zúfalo tínedžer. „To váš syn ma zrazil.“
„Čooo? Ty klamár!“ povedala mamička nechcene pravdu o tínedžerovi, ale viac nestihla, keď sa za ňou ozval unavený hlas.
„Pani, nevrieskajte tu jak pavián, veď vás počuť na sto kilometrov,“ povedal asi osemdesiattriročný pán idúci okolo. „Ja mám v ušiach strojček, ale pri vás by som aj druhýkrát ohluchol, tak tu ziapete,“ dodal.
Mamička na pána chvíľu nechápavo civela rovnako ako druhý výrastok, ktorý sa za celý ten čas nezmohol na slovo.
„Tak je to dobré,“ zahundral spokojne dedko. „Takto potichu…“
A išiel ďalej.
Samko si zatiaľ zdvihol svoj bicykel, ktorý mu v to ráno otec kúpil od spoluobčana z osady, a pozrel sa na mamičku.
“Poďme na zákusok,“ navrhol jej.
„Dobre, zlatíčko, ideme,“ povedala mamička, nenávistne fľochla po ubitom tínedžerovi a jeho mlčanlivom kamarátovi a odišla.
„Posraný bicykel, pekne tvrdý bol,“ zahundral výrastok a pošúchal si ruku aj nohy.