3. O zlatokopke


„Tóno, čo ti šibe???“ Zoltánovi skoro vypadli oči z jamôk.
„Akože šibe?“ zarazil sa Anton, ktorého rovnako šokovala Zoltánova prítomnosť.
„Ty tu sedíš, vonku parkuješ s mojím Cayennom a platíš kávu tejto flandre?“ Zoltán sa zjavne rozhodol, že si nebude dávať servítku pred ústa.
„Aká flandra, ty chudák?“ urazila sa Milena a pohodila blonďavými kaderami, až sa jej zavlnili náušnice za mesačný plat údržbára na Cape Canaveral.
„Ty drž hubu,“ povedal jej Zoli. „Aby ti do nej zas nevkĺzol môj vták.“
Neposlúchla ho a otvorila ústa dokorán. Anton tiež.
„Nečum tak, bratranec,“ osopil sa neho Zoltán. „Načo sa tu hráš?“
„Čože? Kto ťa pozná? Vypadni odtiaľto, ty… ty… hajzel,“ Anton rýchlo nevedel, ako bratranca uraziť bez toho, aby sa urazil.
„Že hajzel,“ posmešne sa ozval Zoltán. „Že hajzel,“ opakoval, ako keby sa zasekol a nevedel pásku posunúť ďalej.
Chvíľu ani nevedel.
„Vypadni,“ povedala aj Milena, ktorá sa konečne spamätala a netvárila sa, akoby opäť chcela prehltnúť Zoltánovho generála.
„Áno, vypadni…“ dodal bojovne Anton, ale vtedy mu docvakol význam predošlej vety o otvorených ústach.
„Počkaj,“ pozrel sa na Milenu. „Ty ho poznáš?“
„Ale kdeže, zlatko,“ čo najzvodnejšie sa usmiala Milena a opäť pohodila kaderami a náušnicami. Pozrela sa pritom von na parkovisko, kde stál Porsche Cayenne a hneď nato sa zvodne pozrela na Antonovu peňaženku na stolíku s kávou. „Vieš, že milujem teba,“ dodala čo najpresvedčivejšie ako to videla v televíznom seriáli na miestnej komerčnej stanici.
„Ja viem,“ usmial sa Anton vediac, že to nie je pravda rovnako ako to, že Cayenne patrí jemu. Ona mu však naletela a potom mu naletela aj na jeho generála. A išlo jej to dobre, to musel uznať.
Zoltán tam zatiaľ stál a snažil sa čosi povedať.
„Tóno,“ ozval sa napokon. „Prečo si si zobral môjho Cayenna? Aby si frajeroval a zbalil túto flandru?“
„Akú flandru?“ spýtala sa dotknuto Milena.
„Tvoju mater, ty flandra,“ zdupľoval Zoltán.
„Ty chudák,“ poďakovala sa mu Milena a rýchlo ju nenapadlo nič štipľavé, čo by mu povedala. Pohotovosť a inteligenciu vyvažovala blonďavými kaderami a tajomnými schopnosťami za zavretými dverami. Antonovi to stačilo. Tiež zrovna nedostával za vysvedčenie čokolády.
„Vypadni a prestaň urážať moju priateľku,“ ozval sa stále mierne v šoku z toho, čo sa deje. Zoltánovo objavenie sa pri ich stolíku v nákupnom centre mu prišlo ako zo zlého sna.
„Čert ti bol dlžný takú priateľku,“ zlomyseľne sa usmial Zoltán. „Vybafne ti ho dobre, veď aj mne neraz tak spravila, že zlatko, bola si šikovná…“
„Áno…“ na sekundu sa spokojne usmiala pochválená Milena, ale potom sa uvedomila. „Čože? Ty chudák! Vypadni!“ zopakovala mu svoju mantru.
„Už pôjdem, neboj sa,“ upokojujúco jej povedal Zotlán. „Dobre, Tónko, užívaj si, ale do večera chcem auto naspäť. Aj peňaženku, čo si mi vzal. A nezabudni, že ráno máš termín na úrade práce,“ povedal svoje Zoli a s úsmevom im zamával na rozlúčku. „Pekný večer, holúbkovia.“
A odišiel.
Chvíľu bolo pri stole ťaživé ticho.
“Úrad práce? Ty si na úrade práce?“ spýtala sa mrazivo Milena.
„Počkaj, zlatko, ja ti to vysvetlím,“ snažil sa Anton zachrániť situáciu ako keby bol Bruce Willis na Titanicu.
„Auto patrí jemu?“ palcom ukázala za seba k bodu, kde bol odchádzajúci Zoltán.
„Zlatko, ja ti to vysvetlím…“
„Ty chudák. Vypadni,“ povedala mu Milena.
Vstala, pohodila kaderami a náušnicami, napravila si dekolt a po poslednom pohľade na Antona plným pohŕdania odišla smerom do ďalšej budúcnosti plnej ťažkej zlatokopskej práce.
„Doriti…“ povzdychol si Anton. „Díki Zoli,“ dodal trpko, zaplatil za kávu a s červenou tvárou odišiel smerom do svojej budúcnosti. Tá najbližšia bola v Zoltánovej garáži a na úrade práce. Bez Cayenne, bez peňazí a bez Mileny.
A mohol to byť taký krásny vzťah…