4. O žobrákovi a chirurgovi


Ďalší deň v pekle.
Viorel vystúpil z auta, ktoré ho vysadilo na križovatke a nasadil sústrastný výraz. A tiež začal trocha krívať. Robil to už niekoľko týždňov a naučil sa šuchtať natoľko, že mu naivní ľudia občas nato skočili a hodili mu pár mincí do klobúka. Ale keď sa ukázala polícia, z kaliky sa stal Ben Johnson a uháňal z križovatky preč, až sa za ním prášilo. Vtedy sa z okraja križovatky vzdialil aj Florin. Ten sedel v tieni gaštana a sledoval, lepšie povedané kontroloval, Viorela, ako si počína.
Viorel bol z Rumunska. V Bukurešti prišiel pre závislosť na hazarde o strechu nad hlavou, prácu nemal a tak sa ho ujal pouličný vagabund Florin. Ten spolu s ďalšími kumpánmi organizoval partiu bezdomovcov, ktorá by na nich zarábala peniaze. Profesionálne žobranie im vynášala rozšírili ho aj do strednej Európy. A Viorel išiel s nimi. V meste na Dunaji, ktorého meno si neustále plietol s Budapešťou, žobral na križovatkách, kde autá stáli na červenej, a niektorí mu cez stiahnuté okienko občas hodili nejaké tie mince do klobúka. Samozrejme si ich nenechal, všetko mu skasíroval Florin a Viorel spal cez v deravom spacáku v unimobunke v akejsi priemyslenej štvrti.
Vyšuchtal sa na križovatku a začal každodenný kolotoč. Naskočila červená a on sa šuchtavým krokom vybral pomedzi autí, natŕčajúc ruku a hrozne krívajúc, pričom strúhal také grimasy, že malé deti v autách sa ho zľakli viac ako pomaľovaného klauna v cirkuse. Slnko pražilo, júnový deň sa začínal horúco.
„Eh, pula…“ zašomral Viorel.
Ďalší deň v pekle.

„Do riti všivavej, tento tragač ledva vytiahne sedemdesiatku,“ nadával Ivan a potiahol si z cigarety, pričom jednou rukou držal volant starej ávie.
„No šak keď neinvestujú do vozového parku a šecko hrabú len pre seba, hajzli…“ precedil cez zuby Robo a tiež si potiahol z marsky.
„Robíme za tri koruny, drbeme sa na ávii a všetci nás tu predbiehajú,“ kypel namosúrene Ivan a vyhodil špak marsky cez okno, aby si hneď vytiahol z vrecka monteriek ďalšiu.
„A hic jak v riti, skapať ideme už teraz ráno,“ šomral Robo.
„Si predstav, čo bude cez deň. Tu v ávii aj sto stupňov a budeme makať až do fajrontu v pote,“ pridal svoju trošku Ivan.
„Dopuče,“ okomentoval to Robo a odpľul si cez okno na vedľa idúci bavorák.
„Kurva aj s takouto robotou,“ povedal ešte Ivan a zastavil na križovatke na červenú.
„A ešte aj kolóna jak hovado je, zas nám bude šecko trvať večnosť, do psej matere,“ zanadával Robo.
Krásny júnový deň bol celý pred nimi.

„Už len kľúče a ide sa,“ hovoril si sám pre seba Severín, keď ráno behal po byte a chystal sa do práce. „Kľúče mám tu,“ povedal, keď ich zvesil z vešiaku a otvoril dvere, aby ich následne zamkol.
„Nešuchci sa a choď už, lebo zmeškáš,“ poúčala ho manželka.
„Nemusel by som sa ponáhľať, keby sme nemali tú debilnú pežotku,“ odvrkol jej.
Dnes musel do práce autobusom, auto mal totiž v oprave. Pežotka sa mu pokazila už asi piatykrát a začínal mať toho dosť. Jeho žena, ktorá sa hrala na odborníčku na autá, mu pred pár rokmi tlačila do hlavy, aby nekupoval forda, ale aby kúpil peknú pežotku, lebo to sú francúzske autá a tie sú super štýlové
„Nehádaj sa so mnou, už som ti jasne povedala, že to sú najlepšie autá a nekazia sa,“ odvrkla ona.
„Asi ako majonézak v lete,“ zahundral.
„Čo zas, aké máš pripomienky?“ uštipačne sa spýtala.
„Nič Berta, hľaď si svojho, ja idem,“ povedal rezignovane Severín a zavrel za sebou dvere.
„Tomu autu by nič nebolo, keby som ho vyberala ja. Chcela som červené, ale ty nie, ty si chcel modré a odvtedy sa furt kazí,“ vysvetlila mu ešte, ale on to už nepočúval. So svojou hašterivou a tvrdohlavou ženou sa hádať nechcel, aby potom nemal chuť na pivo, čo by mu tiež otrieskala o hlavu.
Vyrazil z domu smerom na zastávku. Bolo horúco, ďalší slnečný a dlhý júnový deň. Tento bol však v čomsi iný. Čakala ho náročná operácia. Niežeby išiel pod skalpel, práve naopak – on mal ten skalpel držať. Severín bol šikovný neurochirurg, nepatril síce do spoločenskej smotánky, ktorú stále omieľala istá komerčná televízia s názvom šľachtičnej, ale práve preto bol dobrý a v akademickom svete nesmierne uznávaný. Publicitu v spoločnosti umelých ľudí nepotreboval, hoci Berta mu roky húdla, aby sa do tej telky niekedy dal. Chcela byť slávna.
Postavil sa na zastávku a čakal. Na očiach mal slnečné okuliare, na rukách sa na zlatom slnku striebrili pekné hodinky, ktoré raz dostal od vďačného podnikateľa, ktorého synovi zachránil život. Topánky sa mu nalakovane leskli, nechcel sa totiž ukázať pred rodičmi svojej malej pacientky ako šupák. Najmä nie pred maminou Luciou, ktorá bola veľmi pekná žena, ale ani pred jej manželom Pavlom, u ktorého chcel vzbudiť pocit dôvery. Išiel predsa operovať ich dcéru.

„Anabelka, neboj sa, dopadne to dobre,“ chlácholila pekná mamina Lucia svoju štvorročnú dcéru. „Ujo lekár ti dnes pomôže a už ťa nikdy nebude bolieť hlavička.“
„Mami, ja sa bojím,“ tíško opakovala malá Anabelka, ale otec Pavol ju pohladil po vlasoch.
„Nič sa neboj, moja,“ povedal jej.
Boli v nemocnici a čakali na chirurga. Nemohli vedieť, že mešká, lebo má pežotku v oprave, keďže jeho žena si myslela, že je to dobré auto. A nevedeli ani, že na križovatke, kde stojí na zastávke, žobre rumunský bezdomovec a že Robo práve kľajúc vyhodil cez okno ávie už asi siedmu dofajčenú marsku.

„Pozri sa na toho chudáka jak žobre,“ zašomral Ivan a ukázal smerom k počernému bezdomovcovi, ktorý kríval pomedzi autá a natŕčal dlane.
„Ďalší z Rumunov, ktorých sem doviedli tí mafiánski hajzli,“ odpľul si Robo cez zuby smerom k oknu a otrávene potiahol z cigarety.
„Hej, som už počul o tom,“ vravel Ivan. „Nechajú ich tu trápiť sa na slnku ako nás robošov, a potom im večer šecko zoberú. Kurvy.“
„Pozri sa, Ivan,“ povedal zrazu Robo. „Hentam určite stojí jeho pasák.“

Severín sa obzeral, či nepríde autobus. Už meškal, niekedy spoje vynechávali. Čert mu bol dlžen – teda vlastne jeho žena – tú pežotku. Keby si kúpil forda, už by bol dávno v nemocnici a v tejto chvíli by si podával ruku s Pavlom, usmieval sa na peknú maminu Luciu a povzbudzoval malú Anabelku pred operáciou.
„Ale nie,“ povedal sám pred seba. „Ja tu musím trčať jak debil na zastávke, lebo Berta chcela pežotku.“
Pozrel sa na striebristo sa lesknúce hodiny a opäť na cestu.
Autobus stále meškal, o dve ulice ďalej sa mu totiž do cesty postavil dôležitý šofér s dôležitým vojensky vyzerajúcim vozidlom, ktorý sa ponáhľal na kávu, až mu vietor prehrabával neexistujúce vlasy na jeho holej lebeni s napuchnutým krkom. Vlastne aj ten krk bolo ledva vidieť.
A Severín čakal.

„To musí byť na stopro on,“ nenávistne povedal Ivan. „Pozri sa na neho. Hodinky za tisíc euro, nalakované topánky, čierne brýle… Stojí si tam jak pánko, aby potom po šichte skasíroval toho nešťastného chudáka, čo tu žobre,“ mrmlal si Ivan fľochnúc oknom na chromo sa tváriaceho Viorela z Bukurešti.
„No veď vravím, to je pasák. Hajzel jeden,“ pritakal Robo neustále ukazujúc na chlapíka na autobusovej zastávke.

„Kde trčí ten náš chirurg?“ Pavol v nemocnici začínal byť nervózny.

„Kde doriti trčí môj autobus?“ divil sa Severín, ktorému mu už na zastávke začínalo byť teplo.

„Ešte aspoň dve eurá a bude dobre,“ povedal si Viorel krívajúc medzi autami. Dvoch chlapov v ávii sa radšej ale ani nespýtal, nepôsobili šťastne. Skôr nahnevane.

„Mohol by ten všivák dnes zarobiť aspoň dvadsať euro,“ hovoril si v tieni gaštana Florin a zapálil si červenú marlborku, pričom odháňal z tučného brucha čiernu mäsiarku, čo sa na neho lepila ako na…

„Hovno práca toto, sere ma ten pasák,“ rozohňoval sa Ivan a Robo tiež červenal v tvári.
„Poďme tam a dajme mu trochu po nose,“ napadlo mu.
„Presne tak, nebude tu zdierať nešťastníkov,“ povedal napálený Ivan mysliac na ľútostivo pôsobiaceho Viorela. Mal chuť pasáka prizabiť a vyvŕšiť na ňom svoju frustráciu z nespravodlivosti. „Trochu mu naložíme.“
„Súhlas,“ prikývol rovnako napálený Robo.
Naskočila zelená.
„Poďme,“ zavelil Ivan do útoku za spravodlivú vec.

Severín sledoval ako sa z križovatky pohla kolóna vozidiel, ktorým naskočila zelená.
Kedy už príde ten môj prašivý autobus?
Autobus bol však stále zablokovaný dôležitým vojensky vyzerajúcim vozidlom dôležito sa cítiaceho majiteľa bez vlasov a bez krku. Teda takmer bez krku.
Škrípanie bŕzd Severína upozornilo, že sa niečo deje. Pri zastávke zabrzdila stará ávia, ktorej kabína bola kedysi bledomodrá.
Asi si šoféri idú pre cigarety, pomyslel si Severín, ale hneď potom si uvedomil, že na tejto zastávke žiadna trafika nie je. Vzápätí mu došlo, že cieľom dvoch nahnevane sa tváriacich chlapov v montérkach nie je trafika, ale on.
„Ty všivavý hajzel,“ pozdravil ho prvý z nich.
„Vyjebanec,“ pozdravil aj druhý, hoci Severínovi to prišlo ako predstavenie sa.
„Čo, čo to…“ zajachtal prekvapene neurochirurg.
„Ty tu budeš vydrbávať s chudákmi, há?“ prešiel k veci prvý a zahodil dymiacu marsku z ruky.
„Ako…? Ja? S kým?“ nechápal Severín, ktorý zachraňoval životy.
„Ešte sa tvár, že nevieš, ty hajzel!“ zrúkol druhý a už aj sa hnal k nemu, nasledovaný jeho druhom.

„Čo sa tam deje?“ začudovane zamrmlal Florin, ktorý si z tieňa gaštana všimol, že na autobusovej zastávke neďaleko Viorela sa čosi deje. „Ale veď oni ho idú…“ Florinovi skoro vypadla marlborka z úst.

Severín dostal úder do tváre a hneď nato druhý. Čierne okuliare mu uleteli.
„Si môžeš kúpiť nové, nakradnutých peňazí máš dosť,“ dychčal Robo, ktorý Severína bil hlava-nehlava, kým Ivan ho kopal a opakoval tri slová, ktoré Severín už kdesi počul. Asi v krčme. A na futbalovom zápase. A ešte na reperskom cédečku.
„Nechajte ma, čo ma bi…“ Severín nestačil dopovedať, lebo dostal úder na zuby a hoci útočníkovi stihol jednu tresnúť po papuli, ten sa ešte viac rozzúril.
„Tak ty ma ešte budeš biť, ty kurva,“ zachrčal Robo a ešte intenzívnejšie bil neurochirurga, „Ty pasák prašivý, ľudí tu týraš a zneužívaš a ešte aj mne jednu drbneš,“ penil a kopal do Severína, ktorý spadol na zem.
Po pár kopancoch si Ivan s Robom všimli, že muž sa nehýbe.
„Má dosť, pasák jeden prašivý,“ zachrčal Robo s krvou podliatymi očami.
„Poďme preč,“ navrhol Ivan. „Kým niekto nepríde.“
Neprišiel nik. Viorel sa tváril, že to nevidí a radšej sa schoval do tieňa stromov, kým Florin naďalej fajčil červenú marlborku v tieni gaštana a stále odháňal mäsiarku. Ostatní šoféri sa zas tvárili, akoby okolo Severína a zastávky bolo nepriehľadné sklo.
Ivan a Robo nasadli do ávie.
„Dobre sme mu dali, hajzlovi mafiánskemu,“ rehlil sa spokojne Robo.
„Aspoň trocha spravodlivosti dnes,“ dodal Ivan s pocitom dobre vykonanej práce.

Severín ležal na zemi, krvácal z hlavy a autobus konečne prišiel. Šofér zastavil a nechápavo pozeral.
„Čo je ten chlap ožratý?“ spýtal sa do obecenstva v autobuse.
„Asi nie, veď on krváca,“ povedala zrazu mladá slečna. „Ale veď to je… náš chirurg!“ zdesene skríkla. „Z nemocnice!“
Zavolali záchranku. Mladá slečna, ktorá bola sestrička a Severína poznala, ho dala do stabilizovanej polohy. Neurochirurg bol v bezvedomí, ale dýchal.
Viorel sa zatiaľ opäť pustil do žobrania.
„Makaj, makaj,“ povedal mu jasné inštrukcie Viorel fajčiac ďalšiu marlborku a odháňajúc z trička s bruchom už dve mäsiarky.
„Eh, pula…“ rezignovane si povedal Viorel a chromo sa ťahal pomedzi rad áut, ktorých šoféri zvedavo nakúkali k zastávke, lebo videli, že sa tam čosi deje. Veď večerné správy to iste ukáže, tie vždy informujú o týchto veľmi dôležitých veciach, povedali si a mávli rukou.

„Mešká,“ povedala pekná mamina Lucia.
„Mešká,“ prisvedčil smutne otec Pavol a pohladil Anabelku po hlave.
„Neboj sa, zlatko moje, všetko bude v poriadku. Len si ešte musíme na uja chirurga počkať…“