6. O vojne


Futbalová reprezentácia dostala druhý gól a premiér v čestnej lóži štadióna zahrešil.
„Debili, hajzli, ako si to len dovolili?“ hrozil päsťou smerom k trávniku hrdzavého a staručkého národného štadióna. „Dať gól nám, hrdým potomkom starých Lolofónov? Ach hajzli lalafónski,“ uľavoval si premiér, až sa mu triasla hlava a brada.
Prezident vedľa neho len sedel a prikyvoval.
„Pravdu máte, pán predseda, pravdu,“ pritakal. „Špiny lalafónske. Zobrali nám národné jedlo a ešte nám aj dva góly dajú, keď my chceme postúpiť na majstrovstvá sveta!“ Prezident sa natoľko rozčertil vlastnými slovami, až ostal červený v tvári a červeň v tvári mal aj premiér.
„Áno, pán prezident! Áno! Ukradli nám aj naše národné jedlo, ich noviny a politici tvrdia, že zemiaky s maslom a soľou sú ich jedlo. A pritom je to naše jedlo, my Lolofóni sme ho vymysleli!“
„Presne tak, my potomkovia starých Lolofónov,“ pridal sa aj predseda parlamentu, ktorý sa tiež rád rozčuľoval a mal zvyku sa samovoľne rozčertiť – podobne ako aj premiér a prezident. „A oni tvrdia, že zemiaky s maslom a soľou sú lalafónske národné jedlo! Hajzli zadubení!“
„Góóóól!!“ zaznelo zrazu z tej časti štadióna, kde boli lalafónski fanúšikovia a mávali tmavofialovými zástavami ich štátu. Fanúšikovia Lolofónska so svetlofialovými vlajkami len hrešili.
„Čože, už je 0:3???“ rozčertil sa opäť premiér, postavil sa a kopol do zábradlia. Prezident sa tiež rýchlo postavil a tiež rýchlo kopol do zábradlia.
„Čože, už je 0:3???“ tiež zakričal.
Predseda parlamentu odhodil pivo nabok, otočil sa k zástupcom politickej elity Lalafónska a začal kričať.
„Vy hajzli, nikhaji, bodaj by ste v pekle skončili!“ vrieskal na nich, ale oni sa len usmievali.
„Aha, kričí na nás ten somár,“ povedal jeden z nich ich rečou, predseda parlamentu mu však nerozumel.
„Hovor po lolofónsky, ty debil! V Lolofónsku po lolofónsky!!“ vrešťal, až sa mu fúzy ježili.
„Áno, v Lolofónsku po lolofónsky!!“ pridal sa tiež prezident a tiež odhodil svoje pivo.
„Toto bude vojna!“ teatrálne skríkol premiér, zahodil aj on pivo a vyštartoval z lóže von. Prezident a predseda parlamentu sa hnali za ním a nestihli si ani všimnúť, že Lalafónsko strelilo štvrtý gól.
„Toto ja nenechám tak,“ soptil premiér. „Ukradli nám národné jedlo a ešte aj majstrovstvá sveta! Hneď zajtra vyhlásim Lalafónsku vojnu a zemiaky si vezmeme naspäť a pôjdeme hrať aj na majstrovstvá,“ oznámil s červenou tvárou, kým prezident a predseda parlamentu horlivo prikyvovali.
„To je úplne super nápad,“ pritakal prezident.
„Jednoznačnou odpoveďou na tieto urážky je vojna,“ dodal rovnako horlivo predseda parlamentu, hrdý sám na seba, ako dobre to povedal. Hneď nato si ale spomenul, že synovi musí rýchlo vybaviť modrú knižku. Najlepšie hneď ráno.
„Kocky sú zahodené,“ múdro vyhlásil premiér a išiel na svoj úrad, aby nachystal vyhlásenie vojny.
„Presne tak to aj Napoleon povedal, keď išiel do Indie,“ dodal múdro prezident.

Sedliak Bartolomej okopával záhradku. Bola skorá jar, slnko už zohrievalo polia, ktoré celé mesiace bičoval studený vietor a dážď so snehom. Konečne budú jarné zemiaky, tešil sa Bartolomej, poctivý štyridsaťpäťročný sedliak, ktorý celý život žil spokojne na svojej dedine a pestoval zemiaky, repu, v záhrade mu rástli čerešne, višne, marhule a samozrejme maliny pri plote. So životom bol spokojný, so susedmi vychádzal a nikdy proti nikomu nič nemal. Z pohodového života na poli ho vytrhli iba dva roky nútenej vojenčiny. Aj to pokladal za stratu času.
Ako tak pokojne okopával záhradku a tešil sa, ako zasadí skoré zemiaky, vyšla von jeho žena Anka. Tvárila sa tak ustarostene, až Bartolomej prestal kopať.
„Čo sa deje, Anka?“ spýtal sa svojej zachmúrenej ženy.
„V televízii reční premiér. Vraj bude vojna s Lalafónmi,“ povedala mu Anka. Vyzerala vystrašene.
„A to už prečo?“ úprimne sa zadivil Bartolomej, ktorý slovo ´vojna´ počul naposledy ešte pred revolúciou.
„Lebo že nám ukradli národné jedlo a ešte aj futbalový zápas včera večer.“
„Čože? To premiéra tak rozčúlil futbal?“
„Nielen jeho, aj prezidenta a predsedu parlamentu,“ povedala žena, ktorá všetkých troch videla s červenými tvárami rečniť v televízii.
„Tých rozčúli vždy presne to, čo aj premiéra,“ mávol rukou Bartolomej. „A kedy sa má začať vojna?“ spýtal sa, stále neveriac, že nejaká bude.
„Vraj hneď.“
„No zbohom. A kedy ja nasadím tie zemiaky?“ zamyslel sa poctivý sedliak Bartolomej, ktorého futbal až natoľko netrápil a lalafónske národné jedlo už vôbec nie. Lalafónsku kuchyňu vlastne považoval za rovnakú ako lolofónsku, nevidel v nej rozdiel.

O piatej popoludní, keď Bartolomej ešte stále sadil zemiaky a snažil sa nemyslieť na možnú vojnu, zastavilo sa na ich ulici policajné auto a začalo hlásiť.
„V mene Lolofónskej republiky a premiéra nariaďujeme všetkým mužom do veku do 50 rokov, aby sa okamžite hlásili na armádnom útvare v okresnom meste…“
„Okamžite?“ začudoval sa Bartolomej nad rýchlosťou udalostí.
„…to znamená dnes do 22.00,“ pokračovalo policajné auto a potom sa pohlo do ďalšej ulice, aby to tam tiež oznámilo. Hlásila to aj televízia, hovorilo to aj rádio… Hovorilo sa o tom všade.
„Ale veď ja musím sadiť zemiaky,“ rozčuľoval sa Bartolomej. „Ja nemám čas riešiť komplexy našich politikov,“ frflal a sadil ďalej.
„Heej, sused!“ zakričal cez plot sused Tadeáš, jeho rovesník. „Počul si?“
„Počul,“ nahnevane prikývol Bartolomej. „Tí debili ma nenechajú ani zasadiť zemiaky.“
„No hej, vraj bude vojna. Ideš?“ spytoval sa sused.
„No nešiel by som, ale musím,“ odvetil namosúrene Bartolomej.
„Pod se mnú, Zuza nás zebere do mesta,“ povedal Tadeáš a Bartolomej prikývol.
Nariadil Anke, aby s dcérami zasadila toľko zemiakov, koľko bude vládať, zbalil sa, dal jej bozk a nasadol do starého Tadeášovho auta, ktoré šoférovala susedka Zuza. Zamierili smerom do okresného mesta, aby sa prihlásili na službu vlasti.

„Vľavooo bok! Pochodooom chod!“ kričal kapitán a vojaci sa presúvali hore dole po cvičisku.
Kapitán drezíroval svoju jednotku, ktorá pochodovala, behala a občas aj strieľala. Nemohli však strieľať veľa, lebo mali málo nábojov.
„Poručík, preberte velenie streľby u vašej čaty,“ nakázal kapitán. „Ale každý vystrelí len raz!“ dodal spomenúc si na inštrukcie generála, ktorý bol premiérovým bratrancom.
„Rozkaz!“ povedal poručík Bartolomej, ale nadšene sa netváril. Lietame tu jak prd po garniži, hovoril si v duchu. „Na zem ľahnúť a zamieriť! Odistiť!“ vydával rozkazy a napokon zvolal: „Páľ!“
Zarachotila salva, polovica nábojov vletela do stromov za terčami, ale nepresní vojaci pre šetrenie munície nemohli svoju chybu napraviť.
„Zaistiť a vztyk!“ rozkázal Bartolomej a vydal rozkaz na beh okolo barakov.
Bartolomej dostal poručícku hodnosť, lebo už mal odslúženú vojnu. Síce pred dvadsiatimi piatimi rokmi, ale velenie armády takých chlapov ako on potrebovalo, keďže väčšina vojakov mala predtým modré knižky, alebo bola na vojne len pár mesiacov. Lolofónsko šetrilo, nemohlo si dovoliť veľkú armádu, keďže politici si stavali vily a ukladali si devízy na účtoch kdesi v Karibiku. Teraz ale štát povolal všetkých a zrazu mal armádu ako Severná Kórea.

Večer po výcviku, ktorý prebiehal v tábore neďaleko lalafónskych hraníc – tam sa tiež narýchlo a chaoticky rukovalo – a mal trvať ešte tri dni, si vojaci posadali pred veľkú obrazovkou a povinne počúvali premiérov prejav. Až potom dostali večeru. Kým premiér rečnil o národných hodnotách, zemiakoch a futbale, vojakom škvŕkalo v žalúdku a v duchu nadávali na politikov, generálov, kapitánov… najmä toho ich. Bartolomej na ňom videl, že v živote poctivo nepracoval, len sa vtieral na vhodných miestach.
Potom vojaci dostali jesť, väčšinou zemiaky, a počúvali jedným uchom slová prezidenta a potom rozčúlený prejav predsedu parlamentu, ktorému sa ako vždy ježili fúzy.
„…musíme tých Lalafónov zničiť, dať im príučku ako dali kedysi Rimania Babylončanom,“ počúval Bartolomej historické vedomosti predsedu parlamentu.
„…tak určité,“ potichu pritakal prezident, ktorého nechcene zachytil zapnutý mikrofón.
„Tak určitéé…“ ironicky zatiahol jeden z mladých vojakov, ale kapitán na neho rýchlo zvreskol „TICHO!!!“ a vojak radšej jedol ďalej.
„Doriti, zas sú tie zemáky hnilé,“ zašomral Bartolomej, keď hliníkovou vidličkou rozpolil uvarený a osolený zemiak na masle. „Aj včera boli hnilé, aj dnes sú,“ rozčuľoval sa. „Zas sa z toho poseriem ako včera.“
„Pravdu máš,“ ozval sa Tadeáš, ktorý ako podporučík slúžil pod Bartolomejom v rovnakej čate. “Aj mňa včera prehnalo.“
„Ticho tam, podporučík,“ nakázal kapitán. „Ide opäť rečniť premiér a po ňom aj náš najväčší národovec Janko Straka!“
Bartolomej s Tadeášom len zagánili na kapitána a Tadeáš si odpľul.
„Šašovia,“ povedal potichu.
Premiér sa znovu pustil do zápalistej reči, kým Bartolomej hľadal v tanieri zemiak, ktorý by nebol hnilý. Všetky však zrejme ležali v poriadne vlhkej štátnej pivnici celú zimu, lebo ani jeden nebol čerstvý a ani jeden nebol vnútri pekne žltý.
„…naša národná hrdosť a naše privilegované postavenie v tomto regióne vďaka dedičstvu a posolstvu našich otcov, starých Lolofónov, nám nedovoľuje, aby sme mlčaním prešli urážky Lalafónov. Naša vlasť potrebuje odvážnych národne orientovaných vojakov, ktorí nemilosrdne zničia imperia… pardón… nepriateľov z Lalafónska, ktorí nás roky urážajú a ponižujú, kade chodia. A ešte aj zobrali naše dedičstvo a našu kultúru, to nesmieme ako hrdí národovci a patrioti nechať tak,“ rečnil premiér. „Naša udatná a kvitnúca vlasť, ktorá sa stará o svojich Lolofónov ako o svoje deti, potrebuje teraz odvahu a nasadenie životov zo strany všetkých udatných Lolofónov…“ kričal už premiér s červenou tvárou, kým vedľa neho stojaci a dôležito sa tváriaci Jano Straka prikyvoval a na ruke sa mu leskli zlaté hodinky v hodnote aspoň sto osemdesiatich záhrad Bartolomeja a Tadeáša. Asi s nimi jazdil aj na jachte, ktorá parkovala kdesi v mori, ale vraj mu nepatrila. Rovnako ako vila.
„Že vlasť, ktorá sa stará… To určite. Debili. Jeden aj druhý,“ zahrešil Bartolomej, zabudnúc, že kapitán je vedľa.
„Čože ste to povedali, poručík?“ kapitán nevychádzal z úžasu. „Vy si dovoľujete urážať premiéra a Jana Straku? Veď vy ste obyčajný sedliak, obyčajný nikto, ráčte teda držať hubu, poručík!!!“ posledné slova už kapitán vrieskal. Evidentne mal rovnakú tendenciu samonaštvať sa ako premiér či predseda parlamentu.
„Ako?“ tentoraz Bartolomej nevychádzal z úžasu. Takýto výbuch od kapitána nečakal, aj keď ho mal za chumaja.
„…naši občania musia bojovať za vlasť a položiť za ňu životy, lebo je to svätá zem, zem našich predkov, musíme zničiť tých odporných Lalafónov…“ znel z televízie prejav Jana Straku, ktorý medzitým prevzal slovo po vyčerpanom a zadýchanom premiérovi.
„Ja že som obyčajný sedliak pre vás? Nikto?“ stále sa čudoval Bartolomej, akoby mu nedochádzal obsah kapitánových slov.
„To je urážka, Barto môj,“ ozval sa podporučík Tadeáš. „Zeber toho debila ho za gule a drbni ho do smecáka,“ poradil mu s neskrývaným hnevom.
To sa však už začínal hnevať aj dovtedy pokojný Bartolomej.
„Ja mám byť ticho a nepovedať svoju mienku?“ ozval sa. „To mám akože zakázané? Nemôžem povedať, čo si myslím?“ spýtal sa kapitána ľadovým hlasom a vojaci naokolo mlčky pritakávali.
„Presne tak, poručík, nemáte právo. Máte pravo iba bojovať a zdochnúť za našu milovanú vlasť!“ zrúkol kapitán, ktorého rozčúlilo, že mu niekto protirečí. Svoje slová mieril nielen na Bartolomeja, ale aj na Tadeáša.
„Ja že mám zdechnúť za túto vlasť, ktorá sere na mňa a uráža ma? Za vás debilov, premiéra s predsedom aj prezidentom, za vás mam zdechnúť?“ rozkričal sa Bartolomej, ktorému z hlavy uletel symbolický dekel a nechal hnevu voľný priebeh. „Dávate nám tu žrať gebuziny, zemáky sú hnilé, nemáme z čeho strílat, uniformy máme dotrhané jak noviny, že ešte wehrmacht ich nosil, a vy nám tu vyprávate, že máme ísť bojovať a zemreť?!“ kričal Bartolomej tak, ako mu jazyk narástol.
„Presne tak, pravdu má!“ pridal sa Tadeáš. „Ešte ani te zemáky nevíte spravit porádne, aby sa dali žrať! Že národné jedlo! Nútite nás zaň bojovať s Lalafónmi, ktorí nám nič okrem futbalu neurobili, a pritom nám dávate na žrádlo hnilý zemák na storočnom masle, keré ani nešlo okolo mléka!!“ rozčuľoval sa Tadeáš a vojaci sa pridávali.
„Tak je, pravdu má! Žereme tu kentus! Ani len švábky nemá táto armáda čerstvé! Večeru nám neviete zrobiť!“ ozývali sa vojaci, ktorí boli zo všetkých kútov Lolofónska.
„Počujete, kapitán?“ spýtal sa Bartolomej. „Šeci sme tu nasratí. My dôstojníci, aj naši vojaci. Namísto toho, aby som doma pokojne sadil jarné zemáky, tak sa musím drbať tuná a počúvať chumaja premiéra so zlodejským Strakom!“ Bartolomej sa zas rozkričal, keď uvidel na obrazovke, že Jano Straka ešte stále zápalisto reční a uráža Lalafónov, pričom vyzýva bratov Lolofónov na víťazný boj. „Šak ten hajzel rozkradol pol republiky! Aj s premiérom. Že prý národovci! Veľké hovno! Šeci nás odrbávajú a to máme ísť kvôli nim do vojny?“ rečnil nahnevane Bartolomej, postupne zvyšoval hlas a vojaci sa pridali.
„Za nich máme ísť? Za tých hajzlov?“ kričali a mávali hliníkovými vidličkami starými asi ako rakúsko-uhorská monarchia.
„Ja mám iné problémy ako ich urazenú národnú hrdosť a ich nakradnuté milióny! Ja tu žerem hnilý zemák od ludí, kerí ma posielajú bojovať za nich. Za ich sprosté nápady! Serem ja na takú robotu,“ kričal Bartolomej a rozhadzoval rukami.
„Držte hubu, poručík!“ ozvalo sa zvedľa. Bol to generál, premiérov bratranec, ktorý sa tam zjavil ako blesk z čistého neba.
„Ty drž hubu, ty premiérov poskok!“ vrátil mu to za suseda podporučík Tadeáš, ktorého už nikto a nič nezaujímalo.
“Presne tak, ty drž hubu!“ vybuchol Bartolomej. „Ja mám doma nedosadené zemáky, dve dcéry a dobrú ženu. A dobrého suseda mám, vlastne šeckých, a serem na vašich politikov, kerým lížete rite. Ja to nepotrebujem, aby som sa tu drbal s hnilými zemákmi, prázdnym zásobníkom v samopale, lebo tento štát ani na muníciu nemá, nepotrebujem sa tu ondzit a ísť do nejakej debilnej vojny!“
„Tak je, hurá poručíkovi!“ kričali vojaci, pričom jeden hodil po generálovi tanier s hnilými zemiakmi a to isté urobili aj ostatní. Na generála a kapitána tak zrazu lietali hnilé zemiaky na starom masle.
„Ihneď prestaňte! Pôjdete pred sú…“ šokovaný generál ani nestihol dopovedať, lebo celá armáda v tábore sa vzbúrila. Všetci počuli hádku, keďže kapitán aj Barolomej kričali ako paviáni.
„…preto vyzývam drahých bratov Lolofónov, aby s národnou hrdosťou a s národnou piesňou na perách dali našim nepriateľom príučku,“ hovoril Jano Straka v televízii, kým armáda sa búrila a hádzala hnilé zemiaky po generálovi a jeho poskokoch.
„Ja ti dám drahých bratov s piesňou na perách. Seriem vám na tieto tupé kecy, keď tu musím jesť hnilý zemák, vy debili,“ zrúkol Bartolomej, schytil svoj samopal, odistil ho a vypálil dávku na televízor bez toho, aby sa staral o počet nábojov. Televízor ihneď zhasol a Bartolomej sa otočil a rozstrieľal aj druhý televízor s premiérom a Janom Strakom na obrazovke.
„Poďme dať príučku im!“ zvolal Bartolomej a vojaci nadšene skríkli „Hurááá!“
Všetci sa chytili zbrane, Tadeáš spakruky strelil zo dve facky kapitánovi, jednu aj generálovi a vojaci vyfackali ich ostatných poskokov.
„Chumaji,“ krátko povedal Tadeáš a odpľul si. „To máte za tie hnilé krumple a zato, že nás okrádate a ešte máte tú drzosť nás buzerovať nás s hovadzinami. Jak keby sme nemali čo robiť.“
„Presne tak, teraz, keď treba sadiť jarné zemáky,“ dodal Bartolomej a už aj všetci kráčali k nákladným autám. Naskákali na korby a stovky vojakov lolofónskej armády sa už aj viezli do mesta, kde mali premiér, prezident a predseda parlamentu svoj palác, odkiaľ rečnili aj s Janom Strakom.
„Poďte s nami!“ kričali vojaci na ostatných stanovištiach, kadiaľ prechádzali. „Hnilé krumple nám dávajú jesť, munície niet a ešte nás za tie krumple aj posielajú bojovať,“ húdli vojakom ostatných jednotiek, ktorí tiež práve dostali na večeru rovnako hnilé zemiaky. Pridali sa aj oni.

Večer, keď už padla tma, sa tisícky vojakov dostali až k palácu. Vyskákali z obrnených vozidiel, tankov a nákladiakov a obkľúčili palác.
„Čo sa to deje?“ začudovane povedal prezident, keď vonku uvidel celú armádu.
„Asi nás došli pozdraviť pred bojom, alebo čo,“ povedal sebavedome predseda parlamentu, ale v tej chvíli sa mi zježili fúzy, lebo cez amplión sa ozval Bartolomejov hlas.
„Počúvajte, darmožráči v tom paláci! My vám dáme posielať nás bojovať a kŕmiť nás hlúpymi rečami a hnilými zemiakmi, keď my máme inú, dôležitejšiu robotu a naše životy,“ zakričal do ampliónu a bez výstrahy vypálil dávku smerom na palác.
Ostatní vojaci nelenili, namierili svoje samopaly nedbajúc na inštrukcie o nedostatku nábojov a začali strieľať. Omietka padala z budovy, rinčalo sklo a premiér s prezidentom, predsedom parlamentu a s Janom Strakom sa krčili pod oknami a držali sa za hlavy.
„To kto strieľa. ONI?“ zdesene sa opýtal premiér, ktorý si myslel, že na nich zaútočila lalafónska armáda.
„Nie, pán premiér, to sú NAŠI,“ zaúpel prezident a zrazu zacítil akýsi zápach. „Fuj, čo to je?“ spýtal sa.
„Prepáčte,“ s červenou tvárou sa ozval predseda parlamentu. „Zľakol som sa.“
„Pán predseda, čo ste to jedli?“ držal sa za nos premiér ešte viac sklonil hlavu, lebo dávka z guľometu preletela cez okno a zavŕtala sa do portrétu zemiakov s maslom a soľou. A predsedovi parlamentu sa do gatí zvnútra zavŕtala ďalšia várka.
„Tam máte, hovadá,“ kričal vonku Tadeáš a s vojakmi neprestával páliť na palác. Pálili aj guľomety z tankov, štekali samopaly a pod prezidentskú limuzínu dopadol aj ručný granát, ktorý po výbuchu limuzínu až nadvihol.
„Ach, to je strašné,“ kvílil Jano Straka, kým premiér si stále držal nos. „Čo sa to len s našimi vlastencami porobilo? Zaplatili ich Lalafóni?“
„Ja sa bojím!“ kričal prezident a zapchával si uši, pričom vlasy aj oblek mal biele od padajúcej omietky.
Z budovy už odlietali kúsky tehiel, keď dážď guliek prestal.
„Stačilo,“ zahlásil Bartolomej do ampliónu. „Nadelili sme im príučku. Teraz si môžu začať opravovať svoj palác. My poďme domov, máme tam všetci dosť práce či nie?“
„Áno, poďme,“ pritakali vojaci. „Doma si dáme lepšie zemiaky. Serieme na týchto politikov.“
Dav vojakov sa rozpustil a Bartolomej aj Tadeáš s ešte dymiacimi samopalmi nasadli na nákladiak, ktorý ich mohol zobrať do ich dediny.
„Čo ste to porobili s palácom, chlapci?“ spýtala sa ich zrazu staručká pani, ktorá sa streľbe prizerala s dcérou. „Kto to teraz všetko zaplatí?“
„Oni, teta,“ krátko odvetil Bartolomej. „Majú na to dosť svojich peňazí.“
„Presne tak, nech si to opravia ze svojeho, veď aj tak nám to ukradli,“ pridal sa Tadeáš. „My ideme domov sadiť jarné krumple.“
„Pravdu máte, chlapci,“ prikývla pani. „Nech si to tí hajzli zaplatia sami.“

Lalafónska armáda sa s miernym úžasom dívala spoza hranice na manévre na druhej strane. Vojaci ich suseda odtiahli od hraničného prechodu, na ktorom ostali len colníci, a čoskoro sa zo spravodajstva zahraničnej televízie dozvedeli, čo sa stalo v hlavnom meste Lolofónska.
„Ech, žiadna vojna nebude, chlapci,“ mávol rukou lalafónsky generál. „Poďme si my radšej zahrať futbal a potom ideme domov.“
„Rozkaz, pán generál,“ zrazil opätky jeho pobočník. „Ihneď vydám rozkaz. A po futbale pôjdem sadiť jarné zemiaky, skoro som to kvôli tejto vojne prešvihol.“
„Pravdu máte, aj ja tak urobím,“ súhlasil generál a odkusol si zo zemiaka na masle a so soľou, ktorý mal na tanieri pred sebou.